Irán - legendy a skutočnosť 2/2

Cesta do Teheránu sa skomplikovala, ale veď dobre, my máme čas. Nasadil som strhujúce tempo až do momentu, kedy mi Fero oznámil , že ideme zle. No nezabili by ste ho? Návrat nemožný a lokalita ktorej sme sa chceli vyhnúť! Predtým v meste Zandjan milá udalosť. Pri prechode mestom sme sa zaplietli s gangom miestnych motorkárov, Skončilo to na hoteli s obedom a rozprávaním sa o Iráne a EU. Samá politika. Nie , bez obáv, keď som na tripe tak som iný!

Pekné a užitočné posedenie. Tu sme videli ako to funguje, najvyššia kubatúra 350ccm , mnohí jazdia bez papierov na moto, polícia to toleruje. V rozdielnych mestách, rozdielne pravidlá! V Iráne sme zažili aj kubatúry 1200 -1300ccm Hayabusa, B-King, a pod. o tom neskôr. Vo všeobecnosti platí, ak ste cudzinec na silnej moto , tak policajti majú rešpekt a maximálne hodia reč, nič viac. Opačne to platí na vodičov v aglomeráciách. Jazdia ako Tadžici či Kirgizi, úplní blázni. Dobrý človek ale keď sadne za volant úplný .ocot. Ale aby som im neubližoval, aj ten chaos má svoje pravidlá, naučili sme sa ich a v pohode. Netrvali sme na pravidlách podľa vyhlášky a ide to!

Vrátim sa k ceste do Teheránu. Kamarát Laco zo Spojených Nemeckých Emirátov bol pred 10 rokmi v Iráne na moto. Dal mi niekoľko dobrých rád a doporučení. Tak isto spomínaný Hossi nám svojimi skúsenosťami pomáhal pri rôznych komplikáciách, ale keď si zvolíš nesprávnu cestu tak ani jeden ani druhý to nezmenia. No a nám sa to stalo, hoci Fero tvrdí, že mne sa to stalo, ale kde bol mudrlant keď som potreboval poradiť, aj tak by som si nedal. Takže sme sa vybrali k hraničnému prechodu medzi Azerbajdžanom a Iránom, hotová katastrofa. Našťastie prišla noc tak sme sa vyšplhali na celkom príkry svah a zakempovali pred Ardabilom.

Ráno hmla a sychravo a po daždi. Perfektná kombinácia na zdolanie blatového svahu. Nakoniec sme to dali bez pádu a odbočili sme do údolí smer Teherán. Následne sme boli odmenení, hneď ako sa zdvihla hmla. Krásne údolia a kopce v čisto agrárnej oblasti. Túto jazdu som si skutočne vychutnal. Napokon sme sa ráno o 1:00 dostali do Teheránu, ale ešte sme si museli užiť mimoriadne nepríjemnú udalosť, ktorú tu ani uvádzať nebudem. Skrátka okolnosti nás donútili cestovať v čase od 23:00 do 01:00 hod do Teheránu. V meste sme mali rezervovaný hotel, ale o noc neskôr. Napriek intervenciám , sme museli vyhľadať alternatívu a to sa nám na tretíkrát podarilo. Super hostel s parkoviskom drahým ako ubytovanie, ale čo nespravíte pre vaše jediné pojítko s domovinou a rodinou. Pokročilý čas , moto v bezpečí, tak už len sa vyspať a to sme aj spravili. Zobudili sme sa neskoro po raňajkách , ale chalani, dvaja bratia , nám raňajky dali aj po čase. Vrátili sme sa do hotela a v povznesenej nálade sme si predplatili pobyt na tri noci.

Nebudem to predlžovať. Keď sme zistili, že všetky atrakcie ktoré sme chceli vidieť (veža Burž-e Midav, most Tabiat, starý Bazár, vojenské múzeum), zvládame za tri dni zrušili sme rezerváciu poslednej noci a verili, že sa k peniazom dostaneme. Nebol by to problém ak by sme mali konto v Iránskej banke, čo sme ale nemali. Takže hotovosť a to je big problém. Nakoniec sa všetko vybavilo a pokračovali sme skoro ráno odjazdom z Teheránu. Čo k Teheránu dodať? Je to v skutku metropola 8 mil. obyvateľov a 13-14 mil . s priľahlými suburbs. Je to živý organizmus s ktorým sa zžiješ alebo zahynieš. Žijú tam ľudia chudobní aj bohatí, tých je menej, čestní aj podvodníci, umelci aj inžinieri, ženy aj muži, skrátka tak ako na celom svete. Ostáva lotériou , či sa stretneš s vagabundom alebo dobrým človekom, ale podobné je to v New Yorku ako aj Paríži či Marseille, to posledné je horšie a preto uprednostňujem krajiny Blízkeho Východu alebo Centrálnej Ázie. V Teheráne je metro a treba ho využiť!

Radšej naspäť k cestopisu, ešte je toho tak veľa, neverím, že to niekto môže čítať na jedenkrát. Avšak táto informácia preberie z letargie a únavy každého z čitateľov ak sa dáky nájdu. Tankovanie bola naša obľúbená aktivita . Nádrž cca 20l , tankoval som spolu s Ferom lebo raz platil on a druhý raz ja. Takže cena bola 450-500IRR t.j. 9,00 – 11,00€, no nekúp to. Cena kolísala minimálne a na juhu v oblasti Bandar Abbás bola nižšia. Kvalita vozoviek dobrá, diaľnica super až na to teplo, nezriedka 42°C. Super aditívum boli národné plody Iránu , ktoré sú nielen na vlajke ale aj na významných kultúrnych a spoločenských stretnutiach, je to granátové jablko. Tých sme si skutočne užili dostatok a boli prenádherné, nikdy by som neveril, že je taký rozdiel medzi Kauflandom a Shirázom, hiii. Občerstvenie jablkami bolo dostupné priamo pri diaľnici za rozumnú cenu.

Spoločenskú situáciu si ponechám na záver cestopisu ak dovolíte, veď čo iné môžete, však? Presun do Isfahánu nám nevyšiel tak ako sme plánovali, nakoľko počas jazdy mi usmievavý chlapec podal papierik , pričom ma autom celkom tradične pritlačili k okraju. Po opadnutí emócií sme sa zastavili natankovať a prečítali text na lístku vytrhnutom zo zošitu. Zhruba na ňom stálo: Máme radi motorkárov, sme z Yazd a keď prídete do mesta ozvite sa na tel. č. xxxxxxxxxxx. Sadli sme si na pätník a spolu uvažovali. Predsa sme len v krajine ktorá je iná, susedí s krajinami ako je Pakistan a Afganistan, ktoré nepochopili , že aj za cenu životov ich obyvateľov sa nepodarilo krajinám rozvinutého západu priniesť demokraciu do ich domov. Starostlivé zváženie kontaktu odporučil aj Hossi, lebo čert nikdy nespí. Nebudem unavovať detailami , ale napokon sme kontakt, kontaktovali ???? a neprehlúpili sme! Prišli sme do rozsiahleho dvojposchodového domu s ohradeným dvorom , kde sme zaparkovali motorky. Privítala nás celá rodina , teda rodičia a dvaja študenti chlapec a dievča a ponúkli nám ubytovanie, spolu so stravou a exkurziou po Yazde a tiež nočné safari v púšti. Všetky ponuky sme využili a boli úžasné. Od slávnostného obedu cez večeru stolovanú na koberci v hale domu, ponuku čerstvého ovocia a peknú prechádzku po historických lokalitách mesta.

Tém na rozhovor bolo neúrekom a teda sme podiskutovali. Politickým otázkam sme sa vyhýbali a to po celom Iráne, ale s deťmi sme boli otvorenejší. Naprieč celou krajinou bola cítiť averzia oproti tzv. Hidžáb zákonu. Hlavne mladí ľudia či už motorkári , personál v hosteloch, alebo ľudia ktorí sa len tak pristavovali pri nás s autami, vyjadrovali nespokojnosť , síce opatrne ale dôrazne. Napokon sme boli svedkami odporu a následkov, ktoré nakoniec skrátili náš pobyt v Iráne. V súvislosti s napätou situáciou bola cítiť aj nervozita u vojenských a policajných zložiek, hoci nás sa to priamo nedotklo, iba v kasárňach a polícii bolo nezvykle rušno. Nebol to náš záver, iba nám to dali vedieť ľudia , že sa niečo deje...
Na druhý deň, skoro ráno o 5:00, sme napriek protestom rodiny sadli na moto a začali hltať ďalšie kilometre púšťou do mesta Kermán. Tento spôsob jazdenia ešte ráno potme sme následne využili viackrát, totižto 250km bolo za nami keď sa slnko šplhalo k najvyššiemu bodu na oblohe. Následne sme niečo pojedli a pokračovali v ceste až k večeru sme hľadali ubytovanie. Konkrétne v Kermáne sme mali vyslaného prieskumníka , Poliaka s menom Marcin z Torune, ktorý zorganizoval viacnárodné stretnutie motorkárov, ktorý v rovnakom čase brázdili cesty Iránu. Spájal nás spoločný cieľ a to bola púšť LUT s nameranou najvyššou teplotou na povrchu zeme cca 70°C. Bola to lákavá, trošku nebezpečná, ale hlavne nádherná výzva. V miestnom hosteli situovanom v tradičnej prevzdušnenej, historickej budove sa tak stretli Poliak/fotograf, Holanďan/dobrodruh, španiel/policajt a dvaja Slováci/Karol a Fero/dôchodcovia. Nálada bola výborná a taktiež spoločný obed v tradičnej reštaurácii. Vymenili sme si kontakty a skúsenosti z cestovania. Milujem takéto stretnutia a pred rokom mi práve takéto rozhovory v Cappadokii otvorili neplánovane cestu do Iraqu.

Ale naspäť k LUTu. 17.9. ráno o 5:00 sme vyrazili a španiel/policajt to strelil cez križovatku na červenú! No pána kde sa hrabú naši policajti , tí radšej vykopávajú dvere obyvateľom Slovenska. Aká krajina , taký mrav. Po takomto úvode sme prehodnotili či sme správne za lídra stanovili Raula, ale keďže Marcin mal na starosti fotenie , ponechali sme mu velenie, teda Raulovi. Viedol nás už bez zádrhelov a bolo to krásne. Krátky výjazd mimo cestu skončil zahrabaním moto v dune , ale ľahko ma vytlačili späť na cestu. LUT je Mars na zemi. Plán sa opäť menil za pochodu. Pôvodne sme chceli prespať v púšti , ale po vzájomnej dohode sme upustili od tejto varianty a rozlúčili sa v púšti, aké romantické. Holanďan Ricky nás opustil už pri jazere Kalout, ktoré bolo vyschnuté, pričom miestni mi ukázali video spred roka. Jazero s tyrkysovou slanou vodou sa rozprestieralo na veľkej ploche. K strate vody prišlo od momentu výstavby novej cesty v susedstve jazera, škoda. Okrajovo k Rickimu, mladý muž 27 rokov, bez záväzkov a s mimoriadnym odhodlaním precestovať všetko medzi Holandskom a Austráliou, dobre čítate. V tých dňoch čakal na vízum do Pakistanu a s bezhraničnou dôverou ku svojej Yamahe Tenere 700 sa tešil na Indiu a Kašmír. Keby som bol mladší idem s ním. Raul pochádza a žije v Salamance a zasvätil život službe u policajtov. Správny chlap s reálnym pohľadom na svet a „profesionalitu“ preukázal pri jazere, kedy som ho musel uistiť, že Marcin dostal odo mňa povolenie na použitie dronu. Bolo teplo a veselo.

Na jednom obrázku je vydieť maximálny dojazd na 30l nádrž, je to rekord.
Po rozlúčení sme sa vrátili kus cesty a pokračovali na Bam, kde sme plánovali prehliadku UNESCO pamiatky ,Achaemenian Arg-e BAM z hliny. Pobyt a odpočinok jeden deň a znovu v sedlách tátošov. Čakala nás cesta okrajom provincie Balúčistan a Kerman ktorá je považovaná za dosť nebezpečnú. Absolvovali sme ju bez problémov a cez Bandar Abbás pokračovali do mesta Gerash vo Fars provincii. Tu sme strávili dva prekrásne dni a noci v rodine Ferovho kamaráta Hossiho. Ako atrakcia sme navštevovali svokrov, strýkov, rodičov a deti a musím povedať, že sa k nám správali mimoriadne dobre. Náboženstvo či viera neboli zaujímavé , ale otázky života, práce, podnikania, slobody pohybu a pod. boli veľmi časté. Ako už viackrát resp. vždy v cudzine sa potvrdzuje, že ľudia sú dobrí, len niektorí sú zlý, zostáva otázkou prečo práve tí zlý vládnu. V jeden večer sme boli skutočne unavení a odmietli sme rezerváciu večere v reštike. Prijali to , ale večer pred spaním nás navštívili s voňavým kebabom a čerstvým chlebom , tak sme museli papať. Skrátka super ľudia a Hossov brat Yonas nám venoval všetok čas. O tom , že sme neplatili ani rial nemusím asi ani písať.

Gerash sme opustili 21.9. o 5:00 hod. rannej, pričom nás prišli tí najbližší vyprevadiť na cestu. Od tohto momentu sme absolvovali výhradne turisticky a notoricky známu návštevu Shirázu a Isfahánu. V tomto období už napätie v spoločnosti po smrti kurdského dievčaťa Mahsa Amini, rástlo a začali sme to vnímať aj my. V hosteloch nás upozorňovali , aby sme sa niektorým štvrtiam vyhýbali aj keď si Ferino vybavil Thai massage v odľahlej časti mesta, taxikári váhali či nás tam odviesť . Napokon z masáže zišlo. Isfahán sme opustili 24.9. ako inak , skoro ráno. V hosteli sme stretli Japonca, turistu , ktorý je na ceste tretí rok , pričom 2 roky nútene strávil v Indii. Tam plandémia stopla život na dva roky a vo februári, ihneď po povolení víz k návšteve, sme tam boli ako som už spomínal. Nakoniec japonec bol spokojný lebo Indiu precestoval všetkými smermi.
V Isfaháne na posteli, Fero našiel pokrútenú cestu , ktorá sľubovala krásne zážitky v nedotknutej a drsnej prírode Divokého Kurdistánu (Kara Ben Nemsi, Karl May) . Okamžite som súhlasil a bolo dohodnuté. Cieľom bola cesta z Kermanshanu č.15 okolo hraníc s Iránom do Bukhanu a Urmai. Nebudem písať , lepšie je pozrieť si obrázky.

Kurdi nás oslovili svojou úprimnosťou, hrdosťou a spojením s poľnohospodárstvom. Taktiež majú záľubu v pašovaní. V Meste Nowsud , kde je odbočka k Iránskym hraniciam pašovali všetci! Po úbočiach boli vychodené cestičky, kde sme videli karavány nosičov s veľkými báglami , plnými ktovie čím. Oblasť vozovky kadiaľ prechádzali bola strážená vždy dvomi samopalníkmi v uniforme, nedávalo to zmysel. No zmysel to malo , ale tam predsa korupcia ako aj na Slovensku neexistuje, či? V jednom priesmyku sme boli posunkami upozornení , aby sme spomalili lebo práve prechádzala takáto karavána, takže hodvábna cesta nielen že existuje ale je aj využívaná ????! Permanentne sme vyhodnocovali pravdepodobnosť uzavretia hraníc Iránu a odpovedajúc tejto situácii sme začali nakladať 800-900 km denne . Na kľude nám nepridalo ani obmedzovanie internetu a blokovanie soc. Sietí. Doplácali na to zážitky a interakcia s obyvateľmi. Do centra irantourismcenter.com a s Ghazal sme sa dohodli na prechode hraníc 26.9. teda o 10 dní skôr ako nám platili víza a carnety. Agenti nás čakali a po malých problémoch s peniazmi, žiadali 25€ daň za lacné palivo. Pri roztržke ktorú tam mal nemecký pár s agentami nám bolo potvrdené, že to zaplatiť musíme, tak sme zaplatili. O to väčšie prekvapenie nás čakalo ak si agenti vypýtali ďalších 25€ za služby. No to bolo cez čiaru. Nemal som už SIM kartu tak priamo agenta som požiadal o zavolanie šéfa irantourismcenter.com. Po konzultácii s ním resp. sťažnosti , umravnil agenta a ten skromnučko požiadal o dáke všimné. Dostal 5€ od každého z nás. Veľmi sa mi páčilo, že tento agent obehal všetko a to tak , že sme nemali žiadnu colnú prehliadku, keby som pašoval skvosty pašu z Isfahánu , tak sú na Slovensku. V ten deň sme zamávali Good Bye Irán a už v tom momente som vedel, že to budem ľutovať a ľutujem po dnes. Mal som využiť víza do konca ich platnosti. Keď to čítam zdá sa to jednoduché, ale keď ste tam a hrozí uzatvorenie hraníc, rozmýšľate racionálne a hlavne bezpečne.

Opäť Turecko

Ako sme si sľúbili tak sa aj stalo a v Dogubajazite sme si dopriali hamam v hoteli. Bolo to super a Turecko sa javilo ako bezpečný ostrov demokracie. Prosím nepodozrievajte ma zo straty rozumu, ako to svojho času vnímal náš vrchný predstaviteľ. Ako turisti sme sa skutočne cítili v Turecku bezpečne. Z tohto mesta už úradovala známa diagnóza „návrat domov“. Neskutočné denné nájazdy a jedno kempovanie v poli pred Osmančikom. Začalo sa stmievať a nemal som konektivitu na internet tak som sa rozhodol zísť z cesty a v poliach nájsť miesto na stan. Po krátkom čase sa mi to podarilo a nielen , že som pripravil lehno, ale som si pri západe slnka posedel pred stanom. Po zotmení som zaľahol a okolo 12:00 som sa prebudil na zimu. Poobliekal som všetko čo sa dalo a o 2:30 opäť zima ako v ruskom filme. Obliecť som nemal čo, na okolí sa ozývali psy z ktorých som mal skutočné obavy. Ak ste stretli jedného , dvoch tak OK, ale čo spraví smečka 5-6 psov v strede polí a po tme? Rozhodol som sa zbaliť a vyraziť. S čelovkou som zvládol pakovanie a trafil som aj na cestu. O 4:00 ráno som zobudil Fera na hoteli s otázkou či ide, nešiel a zabalil sa do perín. Ja som pokračoval v ceste a dával sakramentský pozor na psov, ktorých mám rád, ale nie na ceste skoro ráno. Za pripomenutie stoja dve krížové cesty cez Istanbul a Belehrad. V tlačenici nás rozdelili, ale za mestom sme sa stretli.

Dňa 04.10. sme sa šťastne vrátili, domov, zvítali s najbližšími a s novým prírastkom Atosom, 3 mesačné, šteňa Aerdel teriéra. Ako štandardne , doma ma čakalo prekvapenie , podobne ako pred rokom. Vtedy sa žienka pustila do opráv v spálni , no a tentokrát to bola kuchynská linka. No Silvia je čistá jednotka a s vedomím, že je o všetko doma postarané sa dobre a bezstarostne cestuje, či nie?

Súhrn

• Alfa a omega tripu je motorka, je to výsostné približovadlo , ktoré je Vašou poistkou, istotou, priateľkou a reprezentantom domoviny. Stávalo sa mi , že som bol citlivý na manipuláciu bez môjho povolenia. V dave sa stalo, že niektorý chytrák cvakal s ovládacími prvkami resp. sa šplhal na zaparkovanú moto. Nemám to rád a hlasne som to dával najavo. Našťastie to zaberalo. Naopak, kto bol slušný bez problémov si mohol spraviť selfie a hlavne nežné pohlavie to malo dovolené. V tom teple sa ľahko mohlo stať, že pri zaborení do asfaltu moto mohla privaliť dieťa a to som mal hlavne na mysli.
• Plány a plánovanie slúžia k tomu , aby sme vedeli čo sme nesplnili a nestihli. Plán nie je dogma a ja som na tripe, takže zmena je život a vo veľkej väčšine to bola zmena pozitívna.
• Musím sa touto cestou poďakovať Mrs. Ghazal ktorá sa chcela v Teheráne s nami stretnúť ale okolnosti tomu nepriali , tak sme komunikovali len telefonicky resp. WhatsUp. Na čom sme sa dohodli to platilo, organizácia fungovala a veľmi nám pomohla. Náklady na dočasný (preliminary) carnet boli 350 nevratných € .
• Covid 19, bullshit s celosvetovou podporou , čo sa nakoniec potvrdzuje každým dňom. Covid existuje , Covid opatrenia nerobil, robili ich zapredaní špinavci, ktorých bolo aj na Slovensku bezpočet. Nečakám, že budete so mnou súhlasiť.
• Skutočné nebezpečie je presvedčenie o vlastnej neomylnosti , o výhradnej správnosti toho čo konáme bez ohľadu na okolie, arogancia a presadzovanie svojej pravdy, ak sa niečoho neviete vzdať , tak vo vlastnom záujme necestujte.
• Partner do pohody aj do nepohody. Mal som šťastie , náhoda nás dala dohromady s Ferom na stretku BMW motorkárov. Odvtedy spoločne brázdime krajiny strednej Ázie, Rusko, Bajkal, Irán a čiastočne Indiu. Má aj chyby, je mladší a krajší, lepšie jazdí Off road , vie po rusky a zapamätal si spoločné pravidlá , ktoré nás chránia pred nedorozumeniami. No a keď náhodou k nemu dôjde, máme metódy ako to riešiť v krátkom čase bez následkov. Som preto rád, že môžem spoločne jazdiť cestou necestou s týmto ojedinelým človekom.
• Nie som rasista, ale afričana chcem stretávať v Afrike, vietnamca a číňana v ďalekej ázii, araba na Blízkom Východe a nie sa učiť žiť s ním ako sused na Slovensku, mimo odôvodnených prípadov legálneho pobytu. Naviac keď hráme falošnú hru so Shengenskou hranicou.
• Otázka či ísť do takýchto krajín alebo neísť. Zásadné kritérium je o tom , či máte strach alebo sa tešíte. V druhom prípade cestujte. V prvom seďte doma. Svojho času som s manželkou bol v Maroku a súčasne tam cestovali aj traja motorkári tiež z Piešťan. Pri jednom z rozhovorov na ferry, mi vysvetlili , že mi nebudú robiť body guardov pre moju manželku, nerozumel som reči ich kmeňa. Hneď v Chefchauenu sme sa oddelili a cestovali bez nich, super trip. Oni tiež pokračovali do oblasti Riffu, kde vytláčajú motorkárov z cesty, čisté psycho hiii.
• Turecko je krajina na míle dopredu od nás. Mestá a športoviská, univerzity a študentské mestečká, obchody a správanie sa personálu v nich. Tu ešte stále platí „zákazník , náš pán“. Úroveň služieb v gastre a ubytovaní a ceny potravín, báječné. Áno je tam veľká inflácia , možno to dáva skreslený pohľad, ale pre turistu je to zasľúbená krajina. Prístup policajtov k turistom je výnimočný. Ak sme mali problém niečo nájsť alebo riešiť , boli ochotní a jednoducho, pomáhali.
• Irán, krajina dobrých ľudí, ale čo ja len už o tom viem, možno je to dobrota podobná úsmevom v Indii, kde okrem úsmevu nič iné nemajú a zúfalstvo ich situáciu len zhoršuje. V Iráne sú vzdelaní ľudia, bažia po slobode , ktorá im je upieraná. Veľký Ali stráži všetko a ja si želám , pre ľudí s ktorými som sa stretol , aby táto nespravodlivosť čo najskôr skončila. Na druhej strane sa Irán má čoho obávať. Vystavené vraky áut atómových vedcov na ktorých boli spáchané vražedné atentáty, nedovoľujú poľaviť v ostražitosti a pripravenosti na obranu. Irán, krajina prírodných krás a ojedinelých historických pamiatok. Takto si chcem pamätať Irán a verím, že ostatné si zariadia Iránci sami.

V šuflíku mám ešte pripravené materiály na dobrodružstvo v Pamíre a na Bajkale, Kyrgistan a ostatné ..stany a tiež trip 2021 do Turecka a Iraqu. Ak bude zima dlhá a záujem čitateľov, tak to dám.