Korzika a Francúzske alpy 2006 9/10

Trochu sme jej ušli, pomotkali sme sa aj po talianskej strane priesmyku, a znechutení a hladní (keďže cez obed tradične nikde nevaria) sme sa vrátili, a dážď-nedážď, poďho smer Col d’Iseran (2770 m). Navliekame na seba červených Louis Igráčikov, a v miernom popŕchaní stúpame ponad čarovnú dedinku Boneval sur Arc, kde sú asi úplne všetky domy kamenné s štýlovými kamennými strechami. Skanzen. Škoda, že bola na vrchole taká kosa, aj v tom daždi to tam vyzeralo veľmi pôsobivo. Druhý najvyšší priesmyk v Alpách.

Col d'iseran, 2770 m.n.m.

Klesanie dole, smerom na veeeeľmi drahú dedinku v centre lyžiarskeho raja Val d’Isére, je plné krásnych, ďaľekosiahlych pohľadov a strmých zrázov. Tu nezabrzdiť, tak zabrzdíš o pár 100 výškových metrov nižšie… Už aj z prejazdu bolo vidieť, že toto nie je mestečko pre ficových voličov, tu sa platí asi aj za dýchanie, a autá iba začínajú od bmw. Zato počasie si poriadne nevedia zaplatiť. Kým sme sa dostali na koniec Val d’Isére, lialo ako z krhly, a po ceste sa liali potoky vody. Priemerná rýchlosť tak 40kmh. Nie kvôli mokru, ale kvoli tomu, že cez dážď bolo prd vidieť.

Ešte neboli ani 4 hodiny, ale z dažďa sme už boli značne znechutení, a tak sme v prvom väčšom mestečko – Bourg St.Maurice, radšej našli nocľah. Zaparkovali motorku a vybrali sme sa poriadne najesť nejakej miestnej cuisine, keď už sme vo Francúzsku. Inak, veľmi sa mi osvedčil roztok „tekuté stierače“, cez ktorý bolo pri daždi oveľa lepší výhľad cez plexi, alebo cez priezor helmy. Odporúčam.

12.DEŇ – 26.7. – streda

A je tu odmena za včerajšok – samé slnko. Dážď vyčistil vzduch, a tak už pri stúpaní z doliny smerom na hraničný priesmyk Col du Petit St.Bernard sa zdá, že je vidieť ďalej ako zvyčajne. Včerajší lejak si nahrádzame raňajkami na piknik placi s takým kráľovským výhľadom, že sa trochu zabudneme a pri miestnom horskom slnku pripečieme. Ale ten výhľad za to stál…

Výhľad do doliny Bourg St.Maurice a Col du Pt.St.Bernard

Potom už prechádzame okolo tradičného gigantického bernardína tesne na prechode, kupujeme nejaké suveníry, a prechádzame okolo posledného snehu, kde sa banda motorkárov guľuje. Podotýkam – s vekovým priemerom okolo 40-50. Tu sa lúčime s francúzskymi alpami, a po zvyšok dňa si užívame potenie sa na diaľnici, smerom na Turín-Miláno. Tesne pred Milánom nás chytila riadna búrka, ale viac vietor ako dážď, a k tomu riadna zápcha v 3-4 pruhoch. Príjemné bolo, že vodiči sú naučení automaticky uhnúť na bok, keď vidia v kolóne za sebou motorku. Tí čo neuhli mali značku SK alebo CZ. Cudzie nechceme ale svoje si nedáme. Ani správanie, grobiani. Chvíľu sme otáľali, kľučkovať medzi autá v daždi, ale nechať sa zahanbiť miestnymi skútristami, to nie. Keď sme zišli z diaľnice, boli sme viac spotení ako zmoknutí, za sebou cez 400 km na diaľnici. Tesne za Bergamom odbáčame k jazeru Lago di Iseo, kde si na jeho východnej strane nájdeme ubytko, a bežíme na najbližšiu pizzu a pivo. O polovicu lacnejšie ako vo francúzsku, konečne.

13.DEŇ – 27.7. – Štvrtok

Po krátkom rozbehu na sever odbáčame v Breno doprava, smerom na moje obľúbené Passo Croce Domini (1893m). Minulý rok som si ho dal z opačnej strany, dnes zo západu na východ. Cesta je na stúpanie dosť náročná, najmä s takýmto nákladom a vo dvojici. Tu sa mi prvý, a našťastie posledný krát, podarilo skoro padnúť. Moc som si v neprehľadnom vracáku nadišiel, a zrazu z protismeru 2 motorky. Fuj, spotil som sa. Hore oddychujeme v prekrásnom tichu a kľude, pofotíme čo-to a pome ďalej.

Passo Croce Domini a Lago di Idro pri klesani z Passo ...

Klesáme k Lago di Idro a po ceste SS 240 pokračujeme smerom na Lago di Ledro až Lago di Garda – Riva. Po ďaľšej obligátnej pizzi v lokálnom centre Riva del Garda si hľadáme tu najzložitejšiu cestu na sever. Ale odmenou je nám prekrásne stúpanie, a ešte krajšie výhľady na severný koniec jazera Lago di Garda, vrazeného medzi vrchy. Stúpanie sa ukľudňuje a my si užívame príjemnú, rýchlu kľukatú cestu pomedzi polia, na akejsi „náhornej plošine“. 30 km severne, potom doľava na SS 237 a po chvíli doprava na SS 239, smer Madona di Campiglio.

Severny koniec jazera Lago di Garda

Večer sa blíži, dážď už zase klope na helmu, a po krátkom márnom hľadaní rozumného ubytovania priamo v Madona di Campiglio (nič pod 70 eur na noc pre dvoch), schádzame pár km nižšie a dobre robíme. Neuveriteľne zlatá pani v miestnom kroji, v menšom penzióne, nám za cenu izby dala posledný voľný apartmán a tak sme mali kráľovskú noc. Ešte, že bola motorka v garáži, lebo tá prietrž čo sa spustila v noci, bola masívna. Ani nebolo vidieť cestu, cez tú rieku čo po nej tiekla.

14.DEŇ – 28.7. – Piatok

Nedá mi nespomenúť tie úžasné raňajky, čo nám pani domu naservírovala. Hemendex z načechraného prosciutta bol proste úúúžasný, a ten nekonečný stály úsmev domácej….

Úžasný penziónik s krojovanou dámou a priehrada v gýčovom jabĺčkovom kraji pod Passo di Mendola