Svedkom motonehody 2...

Toto nebol pôvodne článok, Karol to napísal do diskusného fóra, my sme ho požiadali o súhlas uverejniť to vo forme článku.

Pocit prvý: BEZMOCNOSŤ

Po pohodovom víkende na pretekoch v countrycrosse v Papradne sa vraciame celá partia pekne pokope za sebou domov. Každý má za sebou obytný príves aj s naloženou motorkou, tak volíme menej kopcovitú cestu popod Strečno. Idem prvý, voľným tempom, aby sme sa držali pokope, rýchlo sa ani nedá, cesta je jeden súvislý prúd áut, v protismere hojne popretkávaný motorkami. Pri Dubnej skale je náš pruh presmerovaný do jedného z dvoch, za normálnych okolností, protismerných. S obyťákom za sebou sa myšičky robiť nedajú, tak spomaľujem, značka káže na 40 a predo mnou sa vytvorí medzera. Chýba asi 50metrov, aby som sa vrátil zase do svojho pôvodného pruhu, ktorý je kvôli bagrovaniu po záplavách odstavený. Vtom sa tesne za zábranami, ktoré stláčajú oproti idúce vozidlá do jedného pruhu, vynorí zo súvislého prúdu vozidiel prudko akcelerujúca mašina. Motor ryčí v otáčkach, motorka ťahá za plynom. Strhávam riadenie doprava, vzdialenosť sa rýchlo skracuje, ale obrubníky ma neúprosne vracajú späť. Skáčem na brzdu, pálim gumy, ale moje skoro 4 tony tvorené Pajerom , obytným prívesom a KTM-kou nie je také jednoduché zastaviť ani v tak malej rýchlosti. Márne čakám, kedy si ma všimne, kedy preboha začne brzdiť. Stále akcelerujúca mašina celou silou vráža do predku Pajera. Na krátky okamih, tesne po náraze, motorka zmizne a na čelnom skle pred manželkou sa mihne silueta človeka. Vyskakujem z auta zapínajúc výstražné, kričiac na skamenelú manželku na mieste spolujazdca, aby volala 158-čku.

Pocit druhý: ZÚFALSTVO

Divne pokrútené telo, napoly vyzlečené, je odhodené niekde na konci môjho auta v pruhu, ktorým by som, nebyť záplav, šiel. Na prvý pohľad sa chlap dusí, škrtí ho remienok vyklápačky. Do riti, ako sa ten krám rozopína. Oči mu idú stĺpkom, pribiehajú nejakí ľudia, konečne som objavil ten sprostý patent na prilbe. Odklopiť páčku, vytiahnuť remienok, len mu nedrgnúť do hlavy, čo ak je poškodená chrbtica. Zorničky sa pomaly vracajú na svoje miesto, len preboha neodchádzaj! Zo suchých pier sa ozýva: „Bolí, bolí.“ Skúšam mu stisnúť lýtko pravej nohy a pýtam sa ho či ho cíti. Áno. Chytáme ho aj s niekým, asi je to naša Bea, za zápästia a opatrne dávame dole rukavice. Pohýb prstami na ruke! Hýbe najprv pravými, potom ľavými. Sťažuje sa na bolesť pravej nohy, je neprirodzene zalomená, tak mu mierne dvíham pravé koleno, aby sa trošku zrovnala. Zdá sa, že sa mu uľavilo. Vedľa mňa sa objaví mladá žena a skúša so mnou aj s ním komunikovať po anglicky. Blikne mi hlavou, asi nejaká zdravoťáčka. V diaľke už počuť sirény, už ide pomoc. Prichádzajúci policajti zaháňajú čumilov naspäť do áut, aby bolo miesto pre príchod sanitky. Tá je v tesnom slede za nimi. Záchranári robia presne svoju robotu, zohratá partia, presné pohyby. Skladajú mu prilbu, opatrne fixujú celé telo, pichajú infúzie, nakladajú do sanitky. Stále je pri vedomí, komunikuje s nimi. Rozoznie sa znovu siréna a sanitka odchádza. Pevne verím, chcem veriť, že má šancu, že ho pôjdem do nemocnice pozrieť.

Pocit tretí: SMÚTOK

Policajti aj požiarnici si robia svoju robotu. Jedni si odo mňa vypýtajú doklady, dávajú mi fúkať, samozrejme 0,00, dokumentujú situáciu, merajú moje brzdné stopy, druhí zasýpajú kvapaliny, ktoré tečú z rozbitých chladičov, motorov, z nádrže motorky a odpájajú baterky. Keď odpájajú baterku z motoky, chlap z odťahovky ma ťahá dozadu, čo keby to buchlo. Hasiči sú predsa len trochu chránení oblekmi. Volám otcovi a bratovi, nech prídu dvomi autami, jedno po auto a druhé po príves. Vôbec si neuvedomujem, že pravé koleso na aute mám posunuté dobrých 10centimetrov dozadu, že bez oleja sa nedá naštartovať motor a bez neho nejde posilňovač na brzdy a že baterka je odpojená a teda ani nie je čím svietiť. Ešteže má chlap z odťahovky trpezlivosť mi vysvetliť, ako malému decku, že zle uvažujem. Nejak mi prestáva fungovať mozog. Keď už policajti spravili, čo mali, dávajú pokyn k uvoľneniu cesty. Prvá ide na odťahovku motorky. Zapnú ju za lano a ako uhynutého koňa ťahajú na korbu. Inak sa nedá. Mňa zapína druhá odťahovka a pomaly ma potiahne aj s prívesom na odbočku k lomu. Tam odpájame príves, nakladáme auto na odťahovku, ženu s kamarátkinou dcérou a so psom pribaľujem odťahovkárovi do kabíny a ostávam sám pri prívese. O hodinku príde brat, pripájame príves, ideme do Martina na políciu. Promptne spisujú správu o nehode, ale chvíľu to trvá .Čakám. Vtom sa ozve telefón. Policajt komunikuje s niekým na druhom konci. ZOMREL! Strašné slovo. Nemôžem sa udržať. Okuliare sú odrazu nepriehľadné, z nosa mi tečie, spakruky si ho utieram do rukáva. Odchádzam na chodbu, nech ma nikto nevidí. Bulím ako malé decko, no a čo , že som ho pred tým nepoznal. Stále mám neodbytný pocit , že som mal NIEČO spraviť. Už je neskoro. Už nie je čo! V novembri by mal 31 rokov. Mladý chlap. Papiere na motorku robil pred tromi mesiacmi. R6-tka ešte na prepravných značkách. Asi si chcel splniť nejaký sen .

Pocit štvrtý: PRÁZDNO

Podpisujem správu o nehode, len ja, za druhú stranu nemá kto. Dostávam naspäť doklady, kópiu správy, odchádzam. Pomaly sa prekrútim cez Martin, smer domov. Noha ledva šteklí plynový pedál, a aj tak idem brutálnou 50-tkou. Cesty sú už skoro prázdne, je pol jedenástej, nikto netrúbi, nikto si neklepe na čelo, že čo to je za brzdiča. Na bagetu, čo mi brat kúpil na pumpe, nemám chuť. Nemám chuť na nič, ani na dýchanie. Po ceste, v Žiari, nakladám manželku aj s kľúčmi od dielne, ideme odparkovať príves. Odpojím príves, zavieram bránu, idem domov, vyzúvam sa, sadám na gauč ... Všetko je nedôležité, len automatické. Nesníva sa mi nič, aspoň si nič nepamätám, len žena mi vraví, že ma mykotalo zo sna. Ráno idem automaticky do roboty, ale na robotu nemám ani pomyslenia. Stále ma niečo ťaží a potrebujem to dostať zo seba von.

Zvláštne, ako myšlienky samé skáču na klávesy. Občas musím prestať, lebo sa mi zahmlieva zrak. Ale ak po prečítaní týchto riadkov aspoň jeden z nás včas uberie a zachráni sa, tak to má zmysel napísať.