Zraz Baníkov

Otáčam motorku a rútim sa späť. Bočím doprava a vidím na stĺpe pribitý papier a fixkou napísané "MOTO". „Super!“ Hovorím si. Som tu dobre. Zrazu je však opäť koniec obce a žiadne nové "MOTO" nevidím. Prechádzam ďalšou dedinou a pomaly zabúdam na tento zraz keď zrazu vidím "MOTO" ukazujúce doľava na poľnú cestu vedúcu ktovie kam medzi kukuricou sprava a pšenicou zľava. Po sekundovej diskusii so sebou samým sa rozhodujem. Idem! Cesta aj keď prašná je chvalabohu pevná a nie veľmi hrboľatá, ale po troch kilometroch stále len pole a v diaľke stromy. Už to nevzdávam a rutím sa ďalej. Keď MOTO tak MOTO. Zvedavé vnútro mi nedá otočiť sa.

Zrazu sú okolo mňa stromy a predomnou na ceste dve obrovské drevené cievky od káblov zrazené k sebe. Vedľa nich stolík pri ktorom sa rehotavo bavia (ako je z výzoru zrejme) traja motorkári a ešte zrejmejšie čopráci. Zastavujem pred drevenými ozrutami a čakám čo sa bude diať. Jeden s chlapíkov vstáva a kráča ku mne. Odvaľuje cievku na šírku motorky a posunkom ma pozýva dnu. Posuniem sa teda a zastavujem pri ňom. Podáva mi ruku s úsmevom na tvári a hovorí "dobro došli, ja sam Stojko". Zamrmlem svoje meno a pridávam, že som zo "Slovačka" na čo sa ešte viac zazubí a pozýva ma ďalej. Neskôr sa dozvedám, že to bol šéf Miners MC. Šokovaný, že nepýta odo mňa žiadne prachy sa posúvam ďalej.

Obzerám sa okolo seba. Stany, stánky s občerstvením a malé pódium stoja medzi riedko rastúcimi stromami na ploche ani nie futbalového ihriska na pieskovo trávnatom podklade. Za týmto provizórnym areálom si pomaly tečie veľká rieka Mura. Že so sebou prináša aj milióny hyper aktívnych komárov zistím až keď si vyzlečiem svoje moto oblečenie. Vidím asi dvesto všelijakých, zväčša biednejšich motoriek ale o to šťastnejších vyškierajúcich sa motorkárov. Hľadám miesto kde rozložím svoj "šiator" a rozhodujem sa čo najďalej od neskutočne rachotiacej elektro centrály, ktorú museli asi dotiahnuť za dvoma nákladiakmi. Stan je postavený a ja fajčiac rozmýšľam čo podniknem ďalej. Z vedľajšieho stanu sa vysúkal asi dvadsaťosem ročný chlapík. Neodhadnúc jeho národnosť dávam sa s nim anglicky do reči. Zisťujem, že to nie je motorkár, ale gitarista kapely, ktorá tu vraj dnes bude mať hlavné slovo. Hovorím mu o mojej basgitaristickej minulosti a už sme v horlivej debate o muzike. Komu sa čo páči a kto čo hral a hrá. Rozhovor končíme mojim ubezpečením ako sa teším na ich vystúpenie mysliac si svoje o kapele ktorá spí v stane.

Moju Arlen Ness a kožáky ukrývam potajme pod podlahu stanu a vyberám sa do centra diania. V rade stánkov hľadám tabuľky s cenami. Všade objavujem cenovky kde za číslom je napísané "BONA". „Čo to je?“ Vravím si. Veď tu majú mať Kuny. Pýtam sa pri stánku. Babenka mi strká do ruky prospekt propagujúci motocamp niekde na Istrii a ukazuje mi na stánok s nápisom "MINERS MC- ZMJENARNA" Pochopil som. Bona je miestna zrazová mena a za 5 kuna mi dajú jednu. Vybavený celým hárkom 1 Bonoviek koštujem miestne špeciality, super mikro presso a sladkasté pivo Ožujsko. Na pódiu sa zatiaľ nedeje nič. Všetci popíjajú, bavia sa, obzerajú si navzájom motorky a niektorí sa hádžu pomedzi mraky komárov do vôd Mury. Všetko samí motorkári, alebo motorkami dovezenci. Žiadny očumováci. Kulisu dotvára vytrvalo revúca a buchotajúca elektrocentrála. Začína hlavná súťaž. Hod kladivom na diaľku. Logické, keď usporiadateľ sú Miners (Baníci). Kladivo malo asi 30 kíl a súťaž prebiehala v rámci klubov nie jednotlivcov.

Klubov bolo v súťaži asi 6 a za každý hádzali asi traja. Nebolo dôležité kto vyhral a jedinou cenou bolo večerné vyhlásenie víťaza moderátorom za obrovského uznanlivého revu a potlesku. Jediný zahraničný klub bol z Rakúska a s výnimkou mojej SPZ som ani okrem Rakúšanov inú značku ako Chorvátsku a Slovinskú nevidel. Začal sa večerný program na pódiu na ktoré sa ledva zmesti kapela. Jedna kapelka hrá nejaký pokus o rock. Nastupuje hlavná kapela. Vidím v nej môjho už známeho gitaristu. Čumím ako puk. Kde sa vzal taký zvuk? Perfektné. Chlapi hrajú ako malí bohovia. Odpaľujú všetky možné staré aj novšie rockové klasiky za excelentného spevu speváka, ktorý okrem Mercuryho bravúrne imituje všetkých rockových superstar od Gillana až po Ozzyho. Neskutočné! Po hodine skončili. Ide striptíz. Asi 40 ročná striptérka je taká ožratá, že ani nevie dokončiť svoj program. No a čo? Nikoho to neserie. Je sranda. Moja kapelka sa vracia. Myslel som, že skončili. Nie. Oni mali len prestávku a mastia ďalej ďalšie takéto asi 4 kolá až do jednej v noci. V prestávkach je vždy striptíz. Aj ožratá striptérka už o niečo triezvejšia to v repete dotiahla až do konca a to s mikrofónom v ruke a výrazmi ktorým som rozumel aj ja aj keď neviem po Chorvátsky. O chvíľu sa už baví pri stánkoch asi s desiatimi motorkármi sediac na pulte. Všetci sú uvoľnení, skvelo sa bavia. Čarovná nálada sa dá až cítiť vo vzduchu a nadýchnuť sa jej. Dýcham teda z plných pľúc a je mi dobre. Tu na konci sveta. S podomácky vyrobenou elektrikou, bez „kamenných“ budov, spŕch, s jedinou latrínou a ručnou pumpou asi len včera zarazenou do zeme a ťahajúcou pravdepodobne spodnú vodu z rieky. Je mi krásne s týmito skvelými ľuďmi, ktorí prišli na takých motorkách aké si mohli a vedeli zohnať . Ktorí sa tešia, že ich majú. Proste je mi fajn.

Zobúdzam sa ráno a na stan mi klopkajú kvapky dažďa. Vytŕčam hlavu von.

Slabo prší a okolo mňa je už pomerne riedko osadlíkov. Pomedzi posledné stany mečiaco chodia ovce. Varím si rannú kávu na mojom malom plynovom variči a balím. Je nedeľa okolo jedenástej. Idem ďalej. V Zadare ma už čaká more. Zatrúbim pri už roztiahnutých drevených cievkach. Mávajú mi tiež baliaci motorkári aj Stojko a ja doštípaný od komárov po celom tele s úsmevom pod fúzmi fujazdím preč. Viem, že na tento zraz nikdy nezabudnem.