Anketa:
Irán 2015
ZdieľaťPridané: 09.03.2016 Autor: Gabka
Čitatelia: 7969 [Mototuristika - Ázia - Výlet]
Irán bol vždy na zozname krajín, ktoré by sme chceli prejsť, a keď už sme tesne pred hranicami, tak začínajú všetky značky na kamiónoch pôsobiť tak trochu magicky....
Kebab. Každý sme ho skúsili, v každom meste na rohu aspoň jednej ulice ho predávajú. Máme predstavu, že je to turecká verzia McDonaldu. Ale ako môže chutiť ten pravý? Najlepšie porovnať s tým kurdským. Koniec koncov ten pravý kurdský kebab je len pár kilometrov. A keď už budeme porovnávať s kurdským, tak to už rovno môžeme ochutnať aj ten perzský. Ten je hneď za rohom. Najprv skúsime doma a potom porovnáme. S jedným niekde v strede Turecka, druhý s Noemom pod Araratom a tretí na rohu Ahmadovej a Chomejniho v Isfaháne. S ajatolláhom.
Nikto sa nechce pridať, tak ostáva len prezuť a môžeme vyraziť. Štandardná zostava ako na poslednom výlete do Maroka, ja a môj muž Peťo. Akurát si ešte musím zaobstarať šatku.
Hneď ako prejdeme cez Istanbu, zastavujeme na pumpe s reštauráciou a dáme prvý. Turecký. Zatiaľ celkom fajn. Ale aj tak sme nažhavení na ten perzský a všetko prispôsobujeme tomu. Plán je prejsť Turecko čo najrýchlejšie. Cestou späť podľa času, pojazdiť ho trošku viac. Zatiaľ čo ho prechádzame, máme len dobré dojmy. Cesty fajn, premávka akurát, domáci milí.
Na pumpe sa zastavil miestny s rodinou a ponúka nás domácimi koláčmi a lieskovými orieškami.
Irán bol vždy na zozname krajín, ktoré by sme chceli prejsť, a keď už sme tesne pred hranicami, tak začínajú všetky značky na kamiónoch pôsobiť tak trochu magicky. Poslednú noc pred vstupom do Iránu spíme tesne pod Araratom. Sme uťahaní, že sa nám ani na večeru von nechce. Izba ma balkón, presúvame kreslá a stôl, vyťahujeme víno. Chlapec na recepcii sa ponúka, že zabezpečí takeout. Jasná voľba miestny kebab a ražniči.
A Noe? Neprišiel. Je Pravda, že posledné týždne bolo dosť sucho tak asi bude meškať. A kebab?
Fantastický.
Tu však začínajú naše problémy s motorkami. Trošku sme si ich rozmaznali, majú vysoké nároky na ubytovanie. Túto noc sme ich museli dať nocovať do miestnej obdoby mliečneho baru.
Na druhy deň vyrážame na Iránsku hranicu. Začíname mať ten pocit, ktorí všetci poznáte. Výlet sa začal. Ešte fotka s Araratom. A môžeme ísť.
Hranica je klasický bordel, kopec dodávok, kde sa pašuje všetko od výmyslu sveta. Odchytáva nás pohraničný všetko vybavovač, ktorý nám ponúka za dobrý kurz Iránske hodnotné peniaze. Kurz sa zdá celkom dobrý. Ono zas pri tej inflácii čo majú treba podotknúť, že je dobrý len na konkrétny deň. Sú z nás milionári.
Šmelinár má dvere otvorene všade a tak cez hranicu to trvá necelú hodinu. Na Iránskej strane nás čaká celá procesia úhľadne nastúpených úradníkov. Vedúci v čistučkej uniforme, jeho pomocník, sekretárka, námestník s kompaktným fotoaparátom, policajt a vojak v plnej zbroji. Ako správni Slováci okamžite pojmeme podozrenie. Hneď je nám všetko jasné a máme odpoveď na túto nezvyčajnú procesiu: tak teraz nám vedúci oznámi za čo, jeho pomocník nasadí putá, sekretárka vypíše väzenský príjmový lístok, námestník nám pridelí čísla, policajt ich vytetuje a vojak nás odvedie priamo do vezenia. Ešte som zabudla, sekretárka nám pred tým zoberie odtlačky prstov.
Skoro. Dnes je v Iráne deň turizmu a my sme v ten deň prví návštevníci. Privítanie hodné najvyššej štátnej delegácie. Fotia si nás s celým osadenstvom colnice, ja dostávam kvetinku. Mám podozrenie, že naša uvítacia fotka sa na druhý deň objaví v miestnom plátku .
Hneď za hranicami sa zastavujeme na prvý perzský kebab.
Strašne prijemný personál. Dokonca vedúci ide s nami kúpiť SIM-ku lebo v Iráne nám nefungujú tie naše. Krásna to krajina kde aj pri kúpe SIM karty musíte nechať odtlačky prstov.
Nastavajú prvé problémy s platením. Dzingischan na nich zanechal stopu a Iránci nerátajú peniaze zo všetkými nulami ale niektoré odpisujú. A tak jedna odpísaná nula je dzingischanova základná jednotka o desiatich a ta sa volá tuman, a keď odpíšu viac núl tak je to opäť nejaká časť vojska toman. Niekde píšu ceny v tumanoch, niekde v tomanoch a niekde v rialoch. Až do konca výletu s tým máme problém. Zlaté Euro.
Iránci sa nám hneď na prvý dojem zdajú veľmi organizovaní . Akonáhle niekde zastanete s motorkami, rozdelia sa na 3 línie. Prvá rada vám obchytkáva všetko čo máte na motorke, druhá na vás hovorí, poväčšine kričí plynulou farsi, a tretia si vás fotí. Po chvíli sa línie organizovane vymenia a preberajú úlohy, ktoré prislúchajú danej línii. Poväčšine prídu aj posily.
Prvá benzinka a dve moto do plna za 8 jurkov. Maximálna spokojnosť, čo viac motorkár potrebuje? Menšia spokojnosť je s Iránskymi vodičmi. Ukončenie vodičského kurzu musí prebiehať nasledovne: milý pane, teraz dostávaš vodičský preukaz a od dnes sa stávaš pretekárom. Tvojou úlohou je ísť, čo najrýchlejšie, čo najneskôr brzdiť a nikoho nikdy na križovatke nepustiť. A ak sa ti náhodou pošťastí vidieť turistu, tak choď čo najbližšie pri ňom a počas šoférovania ho foť a natáčaj. Tvoj foťák nemá zoom? To nič, choď k nemu ešte bližšie.
Ďalšou výzvou sú kruhové objazdy. Neplatia žiadne pravidlá, okrem veľkosti. Tento deficit riešim tak, že pred každým kruhovým objazdom si nájdem svoj kamión, pokrstím si ho na Michaela a idem s nim po ľavoboku. Najradšej mam červený Bedford prenášajúci železné konštrukcie. Nepohrdnem ani Tatou prenášajúcou cement. Zaradím sa tesne vedľa neho a držím sa jeho boku ako slušná domáca panička svojho manžela. Nikto na kruháči sa ani len nepokúša ma ohroziť. Funguje to.
Prvú noc v Iráne spime v meste Khoj. Ďalšie dni sa poväčšine nachádzame v nejakom mixe dedín, z ktorých jedna je kurdská, druha perzská a tretia turecká. Rozdiely nie sú žiadne, v každej sme stretli milých ľudí. A samozrejme strašne zvedavých. Cítime sa ako ufóni. Každý sa zastaví a fotí si nás, najčastejšie na IPhone s americkou vlajkou.
Cieľom je Isfahán ale postupom času z tohto smelého plánu uberáme. Pamiatky (opäť) nechávame bokom a budeme sa venovať len jazdeniu. Ach, toľko krát sme si dávali sľub, že tento výlet sa budeme správať ako slušní turisti a prejdeme si pamiatky. Ale kto za to môže, že nás to ťahá na mašiny a nie na pamiatky?
Prekvapuje nás, že nikde neponúkajú kávu. Sme skôr kávičkári než nejakí veľkí jazdci a začínajú nám chýbať malé kaviarničky pri ceste, kde sedíte a pozorujete všetko naokolo, popíjate nekonečne dlho kávu, pokeckáte s miestnymi. Ale tu kávu nikde nemajú. Riešime to teda po svojom. Nákupom Nescafe v samoške a už si objednávame len horúcu vodu. Nie, nikto sa nespýtal po našej objednávke, či sme Slováci.
Niekde medzi kurdskou dedinou a farsi mestom stretávame Rakúšana čo už má za sebou Rusko. Teraz dáva Irán, Potom Emiráty a Omán a cestou domov ešte pobehá Turecko. Naša malinká pýcha, aký mame dlhý výlet sa razom stratila.
Mierime na juh. Niekoľko krát nás zastavuje polícia. Vždy sú slušní. Po pár otázkach, zakaždým zahrnujúcich ako sa nám páči Irán, nás pustia ďalej. Pred jednou takouto povinnou kontrolou, Peťo nedobrzdí, prejde okolo dvoch policajtov a tak pred policajtom poslušne zastavujem ja. Hneď ako si dám dole prilbu konštatuje s veľavravným gestom, že so ženou sa nemusí baviť a púšťa nás ďalej. Teda vyhadzuje ďalej. Výborne! Od tohto momentu to praktizujeme stále a policajné kontroly sú vybavené do desiatich sekúnd.
V meste Bukan nachádzame hotel novým spôsobom. Stopneme si taxík, posunkovou rečou ukážeme, že chceme spať a sledujeme ho. Pýtali sme sa aj slovensky ale nereagovali. Usudzujeme, že školstvo tu teda na vysokej úrovni nemajú. Recepčný má dobrú cenu, aj po vyjasnení koľko núl k tomu treba pridať. A navyše nám odporučil dobrú reštauráciu, odprevadil nás do samošky a oznámil, že sme pozvaní na svadbu, ktorá je v ten večer v hoteli. Ale hlavne ovláda nejaký ten MAGIC. Teda pozná chlapa, čo má číslo na ďalšieho chlapa, ktorý vie, kde sa dajú zohnať žalúdočné kvapky. Nie že by sme mali problém s trávením ale prevencia je vždy lepšia než liečba. Ale až po západe slnka. Ideme teda za chlapíkom, ten telefonuje, a na druhom konci sa nás pýta, ktorú značku whisky chceme. Za dvadsať minút prichádza spojka na skútri, ma čiernu brašnu, v nej čiernu igelitku. Recepčný by nič takého do ruky nechytil, preto sme s nim museli cez pol mesta.
Na svadbe sme opäť ako ufóni. Nie sme si istí, či sú svadobčania viac zvedaví na nás ako na novomanželov. Každý chce s nami fotku. Sú strašne milí. Hlavne deti, ktoré hovoria perfektnou angličtinou. Preto je bežné, že babička ťahá za ruku svojho vnúčika, aby nám šiel prekladať. Ona zajtra varí obed a my k nej máme prísť. Po našom slušnom odmietnutí, mávne starká razantne rukou a vnúčik opäť poslušne prekladá, že sa máme na vozenie s prepáčením vys... a bezpodmienečne prísť k nej na ten obed. Máme podozrenie, že nás chce svojej susede predstaviť ako stratenú civilizáciu.
Peťo sa zdraví so svadobčanmi a rozpráva nejako potichu. Pochopila som, že ten druhý sa musí k nemu priblížiť a rozprávať na vzdialenosť max. 20 cm. Takýmto detektorom zisťuje, že minimálne dvaja mali na prípitok nielen čaj. Žeby poznali spojku na skútri s čiernou brašnou?
Ďalší deň sa motáme po horách až do Hamedanu. Na večer prechádzame všetky hotely ale všade majú obsadené. Vraj má prísť Ajatolláh. Potme stojíme na kraji mesta. Do ďalšieho hotela už nemáme síl ísť. Prepadáme do úplnej beznádeje.
Prihovorí sa nám miestny fešák s otázkou, či Peťova motorka je 1000 alebo 1200 kubíkov. A či nepotrebujeme pomôcť. Všade tma, miestni niečo pália v sude, za okrajom cesty sa bezdomovci ukladajú k spánku, jedno auto za druhým prechádza okolo nás. Vysvetľujeme situáciu s hotelom. Okamžite sa ponúkne, že nám aj s kamarátmi, ktorí ho čakajú v aute, nejaký zoženú. Niekam telefonuje a s úsmevom oznamuje, že našiel pre nás hotel a máme ho sledovať. Ešte predtým, ako si sadne do auta, k nám podíde a povie s potuteľným úsmevom a zdvihnutým obočím ”NIČOHO SA NEBOJTE”. Je to úplne jasné, ideme na orgány, prípadne za výkupné. Cez celé miliónové mesto nás zaviedli do hotela, zabezpečili izbu, pofotili sa s nami (ako ináč na iPhone s americkou vlajkou), popriali dobrú noc a slušne sa rozlúčili. A na záver sa ešte spýtali, čo si myslime o Iráncoch. Lebo na internete čítajú o sebe, že sú tu všetci teroristi. Nie, verte mi, naozaj nie sú.
A Ajatolláh? Ani pozdraviť sa neprišiel. Isto musel monitorovať spojku na skútri. Alebo si písmena na našej ŠPZ vysvetlil ako Bôčik Slanina a to sa mu hnusilo. Iný dôvod nemohol mať.
Ďalší deň sa už presúvame naspäť. Jemne ma štvú miestni vodiči, ktorí si za prejav pozdravu volia zatrúbenie. Staré Pajkany a Peugety zvládam. Problém mám s kamiónmi, ktoré keď predbieham, tak v momente, keď som na ich úrovni spustia svoje vo väčšine prípadov stereo trúby. Peťo ich krsti na trúby Jericha. Vysvetlí mi, čo to tie Jerichove trúby sú a ja súhlasím lebo na mňa majú podobný efekt.
Ďalšie dni sa len tak pofľakujeme po iránskych cestách. Popíjame našu Nescu, fotíme si okolie, debatujeme s miestnymi.
A stále ochutnávame.
Tankujeme miestny Super, nie že by bol na čerpačkách drahý ale nejako žiadna na okolí nebola.
Zažívame celkom slušnú búrku. Prichýli nás pumpár. Zatiaľ čo čakáme kým prejde búrka, debatujme spolu svetovou posunkovou rečou. Pochopila som, že sa ma pýta koľko rokov má náš syn. Ukážem na ruke 3. Pumpár obdivne zahvízda. S nadšením to uteká oznámiť svojmu kolegovi. Súhlasne pokyvujú hlavami a ukazujú si na Peťa. Došlo mi, že moje tri prsty nepochopili ako počet rokov nášho syna, ale počet manželiek môjho manžela. Nechala som ich v tom.
Ďalšie dni sa blížime späť k tureckej hranici. Cestou na hranicu mame strach, že nás budú prehľadávať a tak odkladáme zvyšok žalúdočných kvapiek na špeciálne miesto.
GPS poloha 39.364383. 44.388491. Len ak by náhodou išiel niekto okolo, dajte nám vedieť.
Sme naspäť v Turecku. Chceme ísť na juh od jazera Van. Plán je dvojdňové vozenie sa po kopcoch. Je tu nejako divne, tanky pri ceste. Ako okolo nich prechádzame, hlavne sa točia za nami. Pred nami vidíme auto na streche, okolo vojaci, samopaly v rukách sledujúc kopce okolo nás. Radíme sa a volíme cestu zbabelcov. Vraciame sa späť a ideme po hlavnej do mesta Kemalye.
Večerná prechádzka po miestnych putikách a ochutnávanie miestnych špecialít. Konečne nachádzame pravé espresso s nejakým tým zákuštekom.
Mesto Kemaliye je pomenované po nejakom plukovníkovi Mustafa Kemalovi. Možno stál za stavbou cesty, ktorá mala miestnym uľahčiť život a spojiť ich s okolitým svetom. Stavali ju čosi cez 100 rokov. Keď ju dostavali tak nebola potrebná. Boli iné modernejšie cesty a tak po nej nikto nechodí. Toľko oficiálna teória. Bolo to však úplne ináč. Pán Kemal bol veľký vizionár a dal túto cestu postaviť pre motorkárov.
Cesta začína menným zoznamom ľudí, čo sa na jej výstavbe podieľali a potom už len nádherné vozenie v nekonečnej spleti ručne vytesávaných tunelov do skál.
Zvuk môjho jedno-valčeka medzi skalami ho premieňa na drsný čoper.
Pán Kemal vedel, čo potrebujeme. Super chlapík.
Pokračujeme vozením po tureckom vidieku. Už len 2 dni a späť domov.
Cele to bolo spolu čosi cez 13 000 km, spálili sme cez 1000 litrov. Ale keď holdujete jedlu, tak to nie je až tak ďaleko. Aj tá najposlednejšia putika na rohu ulice v zapadákove niekde ponúkne kvalitný kebab. Iránci sú k turistom strašne príjemní. Dostali sme nespočetne pozvaní domov. Predsudky boli podstatne väčšie než realita. Čo sa vodičov týka, tak je to šialenstvo.
A Kebab? Pre mňa najlepší bol perzský v meste Zanjan v tej zapadnutej putike na rohu. Peťo ocenil viac ten turecký.
A ako sa pripravuje? Nemáme šancu, lepšie ísť vyskúšať ten pravý.
Ozaj a krevety s kari ryžou na Srí Lanský spôsob? Pre nnás jednoznačne ďalšie menu.....
Pridané: 09.03.2016 Autor: Gabka Zdieľať
Súvisiace články:
- Ako som si išla na motorke, pre recept do Maroka - Gabka
- Kolkovaná Ukrajina s endurkovým úsmevom - MarkoLaky
- Jedenástky na kebab-gyros-sopska salat tour - headqo