Grossglockner a sto šturcov 1/2

Ale pekne po poriadku. Keďže som si na cestu vyžobral len 5 dní, tak štartujem v pondelok doobeda. Mám v pláne ubytovať sa dnes niekde pod GG, čo je nejakých 600 kilometrov, tak nie je kam špurtovať. V Jarovciach som až o pol dvanástej, tak si tu dávam obed – riadny rezeň, ako tréning na ten Wiener schnitzel, hehe. Ešte kafčo a šup za už pomyselné hranice. Nechce sa mi motať Viedňou, tak uhýbam okolo Neusiedler see do Eisenstadtu a odtiaľ diaľnicou okolo Wr. Neustadt, Neunkirchen, Bruck, Liezen, Altenmarkt im Pongau, kde si dávam prestávku, lebo skratka ma vedie centrom mestečka, tak posedím pri kafíčku a chladenom drinku. Pokračujem do St. Johann a odtiaľ do Zell am See.

Jazero v Zell am See

Mestečko pekné, jazero fajn, nejaká fotka, ale nič moc a na môj vkus príliš komerčné, tak sa presúvam na Grossglocknerstrase a v dedinke Fusch si nájdem ubytovanie v peknom penzióne s milou domácou. Maličká jednoposteľová izbička za 18 Euro s raňajkami.

Ubytovanie vo Fusch

Je niečo okolo 18-tej a v diaľke počuť hromy. Po pol hodine ako som vyliezol zo sprchy, sprchuje dážď aj motorku, tak ju presúvam pod striešku garáže, nech spíme obaja v suchu. Ráno nie je po daždi ani chýru, ani slychu, slniečko nádherne osvetľuje vrcholky hôr, raňajky, ktoré už čakajú na stole s chuťou zlupnem a hor sa do sedla. Na vstupnú bránu Hochalpenstrasse to mám minútku, platím 18 E a začínam si užívať stúpanie s krásnymi zatáčkami. Zastavujem, fotím, zas kúsok stúpam, zastavujem, fotím a tak podobne, až do príchodu na parkovisko Fuschertorl vo výške 2430 m.n.m.

Cestou na Edelwisspitze

Pekný výhľad, ale pri pohľade na Edelwiesspitze usudzujem, že odtiaľ bude ešte krajší výhľad, tak sa tam po ceste dláždenej kockami presúvam. Výška 2571 a označenie Bikers Point si toto miesto zaslúži. Výhľad na všetky strany a mieridlá, ako na pomyselnej puške, človeka znavigujú, že sa nemôže zmýliť, ktorýže to je ten kopček, ktorého meno má celá cesta horami.

Edelweißspitze

Kochám sa horami, užívam slniečko, ktoré aj v tejto výške hreje ako piecka, takže osvieženie z horského vzduchu akosi neprichádza. Nasadám a presúvam sa cez tunely Hochtor s drevenou bránou k ľadovcu na Kaiser-Franz-Josefs-Hohe. Tu ma prekvapuje stavba preskleného strediska s poschodovým parkoviskom, ktoré sa podľa môjho názoru do týchto krásnych hôr nehodí, ale komercia dorazila aj do týchto výšok. Cesta pred poschodovými garážami je vyhradená ako parkovisko pre motorky – sú tu skrinky kam sa dajú odložiť veci a naľahko spáchať nejaké vychádzky, prípadne túry.

Parkovisko pri ľadovci

Podľa informačných panelov a zakresleného stavu ľadovca z roku 1870 toho z neho moc nezostalo, je teda najvyšší čas sa sem isť pozrieť, aby ste ho stihli ešte vidieť, lebo predpokladám že za pár rokov z neho ostane len prázdne údolie plne sute... bohužiaľ.

Grossglockner a ľadovec

Ale pohľad je to pekný, biele ľadové príkrovy kontrastujú so šeďou skál, pri pohľade smerom dolu je nádherná zeleň trávy s tmavozelenou farbou lesov... nádhera. Je tu kino zdarma, ale nechce sa mi tam sedieť, tak aspoň jazdím prstom na paneli s 3D zobrazením okolitých hôr a prezerám si, ako to tu vlastne vyzerá pri pohľade zo všetkých strán bez obmedzenia zemskej príťažlivosti, zaujímavý nápad takéto zariadenie na tomto mieste... Je niečo po desiatej hodine, tak premýšľam nad ďalšími plánmi, a mením moje rozhodnutie zostať v tomto kraji tých pár dní, čo som si vymedzil na cesty a pokračujem cestou dole do Heiligenblut,

Heiligenblut

ďalej smerom na Lienz, ale pred Nusdorf-om uhýbam doľava na Villach. V Oberdrauburg odbočím doprava cez most na prechod Gailbergsattel do Kotschach-u, tu mením plán isť do Talianska cez Plockenpass a odbočím zas smer na Villach. Pekná cesta údolím, cez mesto, pre našinca s úsmevným názvom, Hermagor do Arnold stein-u, za ktorým, po pár kilometroch, odbočujem na Wurzenpass, ktorý tvorí hranicu medzi Rakúskom a Slovinskom. Na oboch stranách sú pozvánky na múzeum studenej vojny, cestu lemujú bunkre a železné zátarasy, ako pozostatky z dôb socializmu. Zvláštne tunely vedúce niekam do útrob hory, ktoré slúžili zrejme armáde. Prichádzam do Kranjskej Gory, ktorú si pamätám ako malý, keď sme tu boli s rodičmi. Bola také malé útulne podhorské stredisko, teraz je ale v plnom stavebnom ruchu, všade sa stavia a buduje, hotel, penzión a neviem čo za čudesné stavby – rýchlo preč. Na mape vidím cestu vedúcu srdcom Triglavského národného parku na Vršič. Trošku ma sklamala – serpentíny v ohybe vždy dláždené kockami na ktorých sa šmýka, vedúce hustým lesom bez výhľadu na hory sú sklamaním, až na vrchole sa terén otvorí a dovolí pohľad na majestátnosť hôr.

Sedlo Vršić