Tour de Slovakia alebo ako mi Česi ukázali Slovensko

Ako to býva, ľudia sa prihlásili, odhlásili, takže počet zúčastnených sa pohyboval od 3 po 12 členov. Bol prizvaný aj mimoMZťák Ota, aby sa raz a navždy vyvrátili fámy o vzájomnej nevraživosti MZťákov a Jawákov. Medzi nimi som ešte započítaný nebol, pretože po pridretí motora a zlomení piestnych krúžkov som čakal na dodávku nových. Čakal som na ne 5 týždňov. Aj keď som nemal zaručené, či budem pojazdný, začal som pripravovať seba, rodičov a financie. Boli dohodnuté časy stretnutia a čakalo sa vlastne až na mňa, pretože som bol jediný Slovák a Česi boli až spoza Prahy. Ako to tak býva, krúžky mi prišli poštou deň pred odjazdom.

Konečný zoznam zúčastnených:

• Martin251, čierna MZ 251 - hlavný navigator, studnica historiek
• Ota, Jawa 350/640 - zapisovateľ a štatista, Dr. Faust výpravy
• Danek, červená MZ 251 - nechal sa na všetko nahovoriť :-D
• Radka, Dankova ladvinka, udržiavačka kuchyne v čistote
• Heki, červená MZ 251 - vynálezca tohto tripu, kuchár výpravy
• ja :), bordová MZ 251 – mechanik (samozvaný), tlmočník, nahovárateľ

Deň 1.

Ráno som si privstal a začal robiť motor. Keď prehliadnem strhnuté závity, zalomený závitník v bloku motora (je tam doteraz), o blok motora rozbitá hánka kôli šmyknutému kľuču a podobné záležitosti, išlo všetko ako po masle. Motor po mesiaci a pol prvýkrát nakopnem o 17:45 (o 18.00 bolo dohodnuté stretnutie na benzínovej pumpe na Šibeniciach), takže ho ani nevypínam, uväzujem spacák, a vyrážam. Cesta na pumpu sa mi zdá nekonečná (5,5km), počúvam motor a prosím ho, nech to nejak vydrží. Asi o 18:15 počujem zbesilé prskanie zweitaktov, je to moja skupina, nasleduje podávanie rúk a formálne zoznamovanie, pretože z konečných 6 členov poznám osobne len Hekiho, ktorého som aj tak videl iba raz. Ostatní sú mi známi (alebo skôr neznámi) len podľa nicku z MZ fóra. S trošku zvláštnym pocitom nasadám na Mucinku a prdkáme to smerom na Liptovský Mikuláš. Cestou zisťujem, že nápad s batohom na chrbte nebol až tak moc dobrý, opiera sa mi o spacák a tlačí ma dopredu, takže celú cestu idem v asi 20 stupňovom náklone vpred ako blbec, aspoň to vyzeralo prudko agresívne-športovo. V obci Liptovská Teplá máme dohodnuté ubytovanie, pretože ideme do predpovede "zamračené" a v stanoch by sa nám sušila výstroj asi ťažšie. Odbočujeme, pýtame sa ľudí na dotyčného pána, smerujú nás, privátik nachádzame, domáci nás vítajú... Ale čo to... "my predsa motorkárov nečakáme..." zaznie z úst pána domáceho. Pozeráme na seba, čo sa deje, zisťujú sa čísla, tie sa nechali samozrejme v Prahe ale nakoniec ich pomocou infolinky zoženieme. Vysvitlo, že pán domáci je iba menovec a mi sme odbočili o odbočku skôr. Zachádzka to naštastie nebola moc veľká a na druhý pokus sa nám to už darí. Privátik je fakt pekný, motorky sú pod strechou, pán domáci je milý a ústretový, cena tiež dobrá, začíname vybaľovať.

Nastáva večer, v dedine je znás celkom dobrá atrakcia a rozhodujeme sa zoznámiť s domorodcami. Lepšie miesto ako miestna krčma snáď neexistuje. Otváracia doba do 22:00, prichádzame 22:30, vítajú nás, veď sme predsa platiaci zákazníci. Dávame decentné pivko.

Pristaví sa pri nás chlapík... Už sa nepamätám, hovorme mu "Mr. X" . Má dnes šťastný deň, v ovocníčkoch vyhráva slušnú sumu, tak celá krčma pije na neho. Po otázke čo pijeme a našej šarmantnej odpovedi, nech si nerobí starosti na našom stole pristáva prvý liter gazdovskej slivky. Spracujeme ju a tak sa tam zrazu vygenerovala ďalšia litrovka...

Veselý večer to veru bol, získali sme si sympatie nás navzájom aj domácich, ľady povolili. Do chalúpky odchádzame o tretej nad ránom. Po úspešnom zorientovaní sa prekonávame tých 40 metrov z krčmy do našeho útočiska. Ozývajú sa naše žalúdky a polný kuchár Heki varí z donesených konzerv guláš, nechápem ako zvláda motoriku pri varení. Až potom sa spokojne ukladáme do postelí. Pre dnešok máme v zadkoch od 80 – 400 km.

Deň 2.

Budíme sa a sme budení okolo 9 ráno. S raňajkami sa neponáhlame, naše kroky opisujú miernu sínusoidu, odjazd odkladáme na neurčito. Po zrevitalizovaní naších síl vyrážame na dobrodružstvo pre dnešný deň, Demänovské jaskyne. Cesta je príjemná, meterológom predpoveď nevychádza, je slnečno, niekedy malý mráčik, takže ideál. Rozhodovanie, ktorú si pozreme je veľmi ťažké, takže sa ide aj do ľadovej, aj do jaskyne slobody. Prvé čo mi vyrazilo dych bola cena parkovného, ale dohodli sme sa, druhá bola peší výstup o asi 80 výškových metrov, tretia bola fronta ľudí asi 150 metrov dlhá. Keď sme prišli na rad my, nasledovala už prehliadka a mne padala sánka. Pri pohlade na veľkosť stalagnitov, -titov či -nátov a vedomí, že rastú rýchlosťou 1 mm za tri roky (alebo tak nejak, ku*va pomaly jednoducho) som si pripadal úplne bezvýznamne. Plný nových zážitkov si hovorím, čo asi prinesú následovné dni. Jednoznačne sa teším. Kupujem pohľadnice na pamiatku, nemôžu chýbať pečiatky s názvami jaskýň, ktoré samozrejme nechtiac zamením... Cestou naspäť sa zastavujeme v Liptovskom Mikuláši v Hypernove na nákup zakladných potravín... Kufor jednej moto je zaplnený skoro výhradne pečivom, kufor druhej moto výhradne pivom. Vtedy sme ešte netušili, že sa z tejto zachádzky stane jazda pravidelnosti. Jazdu si spríjemňujeme zachádzkou kolo Liptovskej Mary, pekná cesta, dobrý asfalt, slniečko... Po príchode na privát plníme prázdne žalúdky, kecáme, atmosféra je už značne uvoľnenejšia ako minulý večer, nejaké to pivko a rozprávanie zážitkov. Ideme spať pomerne skoro, zajtra je plánovaná dlhšia trasa a treba dospať aj minulú noc. Ešte večerná hygiena a možeme ísť. Ale to sme na omyle. To, že motorkári sú poväčšine statne stavaní ľudia je všeobecne známe, ale sociálne zariadenie to nejak neprekuslo a to doslovne. A keď človek musí, tak musí... Začal sa závod s časom. Ako prvý sa zvládnutia situácie chytil Martin. Kus konára zo stromu rastúceho kúsok od privátu sa zdal ako super náhrada absentujúceho zvonu.

No nedarilo sa, zlomil sa. Ideme po väčší a ohybnejší kus. Okolo 00:00 šklbeme veľký ker, okoloidúcu začudovanú policajnú hliadku zdravíme so širokým úsmevom. Medzitým sa naši veselí členovia v dome pokúšajú spojazdniť WC tlakom vody, čo predstavovalo sériu asi dvoch spláchnutí. To že iba hladina vystúpila nemusím pripomínať. Ani druhý konár nám nič nepomôže a tak sa zhosťujem úlohy zohnať zvon.

Vysvetlovať susedom o pol jednej ráno, že potrebujete požičať zvon odporúčam každému, hlavne keď od vašeho baráku počuť iba rehot vaších kamarátov... Útočiskom sa nám stala znova tá istá krčma z minulého večera. Ochotná krčmárka nám zvon s úsmevom požičiava. Hladina vo WC je však privysoká, rúčka mizne pod hladinou, improvizujem s igelitovou taškou... Super nápad... Len škoda, že mala dieru. WC je však priechodné a deň zachránený. Vyčerpaní odchádzame spať.

Deň 3.

Budíček, raňajky, štartujeme, zahrievame a chystáme sa vyrazit, zapínam svetlá... Ale nesvietia!!! Namiesto toho svietia všetky 4 smerovky. O tejto feature [fičúúre] som sa nikde v užívateľskom manuály nedočítal. So slovami "Kur**, ty čo robíš???" dostala zaucho, teda zasvetlo a všetko bolo opäť v poriadku. Tento postup som úspešne opakoval tento deň viackrát. Dnešný cieľ bol Spišský hrad. Cesta, ako bolo momentálne dobrým zvykom, bezproblémová. Prichádzame ku Spišskej Kapitule, zopár fotiek, párkrát sme otočili plynovou rukoväťou a už sme boli pod hradom. Lenže nám sa šlapať nechce a tak ideme ku hradu bližšie z druhej strany. Prechadzádzame nejakou zvlástnou štvrťou, samí diskriminovaní spoluobčania, pridávame na 80 km/h, aby nám nestíhali demontovať späťáky a iné príslušenstvo, malí spoluobčania nás zdravia, ale zvláštnym spôsobom, vyzerá to ako... no... s vystretou dlaňou predpaženie do výšky očí. Pobavení a aj s prídavkom adrenalínu pokračujeme k hradu. Na parkovisku sa znova dohodneme ohľadne parkovného a ideme na prehliadku. Múzeum, mučiareň, behanie po hrade, počúvanie sprievodkyne, všetko bolo fajn. Ideme teda ku motorkám, čo-to zjeme pripravujeme sa na ďalšiu cestu. Lenže už cestou na hrad dostáva Dankova MZtka racingový zvuk konkurujúci aj môjmu laďáku, ktorý spôsobený uvoľneným spojom kolena výfuku a tlmiča. Narýchlo sa rozbieha krúžok šikovnýh rúk, oprava sa podarila (aspoň sme si to mysleli). Vyrážame smer Levoča, ešte raz zastávka pri Kapitule, ale začínajúce mrholenie nás núti nasadať. Levoča, prestávka, pozeráme námestie, ale to že sme zaparkovali na kraji námestia a prichádzali aj policajti nás opäť núti k zrýchlenému odjazdu. Niečo sa však kazí a asi na 50 metroch strácame posledného člena Otu, ktorý dával do kufra foťák. Ako sa stratil, na to sme neprišli doteraz. Čakáme na jednom konci, na druhom konci, prechádzame celú Levoču, znova čakáme. On nás medzitým nejako obehol, a v domnení, že sme pred ním, nasadzuje Jawke plnku a snaží sa nás dohnať. Samozrejme sme sa stretli až v našom dočasnom útočisku. My sme sa mediztým rozdelili na dve skupiny. Jedna čakala, či sa náhodou neobjaví, druhá išla ďalej, či náhodou nečaká on nás. Cestou sme chytili trochu dažďa, ale nič vážne. Streti sme sa, ale bez Otu.

Padlo rozhodnutie, že to zoberieme cez Tatry. Scenéria ktorá sa mi ukázala, a ktorú som videl iba v televízore, mi vyrazila dych. Naposledy čo som bol v Tatrách som mal asi 4,5 roka si pamätám iba to ako som sa jednej krásnej noci počúral... Takže nič moc. Pohľad po 2 rokoch od kalamity bol o to nepríjemnejší. Predýchal som to a užíval som si zákruty, kopce hore, dole, brzda, podradenie... Vychutnávali sme jazdu. Agresívny zvuk Dankovho výfuku dával počuť, že naša oprava nebola až tak moc úspešná. Pokračujeme na privát. Cestu diaľnicou si spestríme nejakým tým obehnutím (ak sa našla nejaká nevyužitá kobylka). Pri jednom obiehaní problém so svietiacimi smerovkami nastal znova. Akurát na úrovni šoféra obiehaného auta. Tak sa nakloním dopredu, preplesk svetla, znova všetko v poriadku, pozerem na šoféra, snaží sa maskovať úsmev pri pohlade na mňa, začínam sa smiať aj ja, odkývnem deťom v jeho aute nalepeným na bočnom okne a pokračujem spokojne ďalej, smerovky však na dnes doblikali.

Povinná zastávka v Hypernove, pivko, niečo na gril, vrecko dreveného uhlia (pán domáci nám poskytol aj perfektný altánok s krbom), všetko napraceme na motorečky a ideme dom. Zvítavame sa so strateným Otom a po rýchlom zahnaní hladu sa vyhlasuje večer údržby. Dankov výfuk a moje aktívne, neovládané prepínanie hlavného svetla a smeroviek, ktoré vlastne už nefungovali. Mám podozrenie na kostriaci bod vo svetle a bimetalový prerušovač zo škodovky. Samozrejme na kostriacom uzle som zabudol totiž pri montáži (Mucinka bola do poslednej skrutky rozobratá) matičku a bimetál sa uklepal. Zaujímavé, že sa zabudnutá matička prejavila až po asi 350 km, bimetál som zadupal do zeme, smerovky prepojil napriamo a zvyšok tripu som prerušoval manuálne. Matičky som nejaké zbalené mal, ale M5 ani náhodou. Pán domáci však ochotne zohnal. Teraz nastal čas na Dankov výfuk. Objímkou sa to už nedalo nejak stiahnuť, hold sa natiahla... Ja som pri utesňovaní musel tiež použiť pásiky plechu pre lepšie stiahnutie kolena a výfuku. Lenže kde zohnať tak tenký plech, pretože objímku sme nedokázali roztvoriť... Vtom som zahliadol lesknúcu sa plechovku s pivkom Corgoň. Otváram, pijem, podávam so slovami "Pime rýchlo!!!" Následne sme prázdnu plechovku rozstrihali, pásiky plechu povkladali, utiahli a drží to až doteraz.Ponaučenie č. 1: Nič nevydrží tak dlho ako provizórium.

Na prvý pohľad to nepôsobilo moc esteticky, ale výfuk značky Corgoň (jeden pásik ostal trčať vonku akurát logom) nemá každý. Ja som sa nonšalantne rozhodol, že mojej Mucinke očistím sviečku. Pri tejto činnosti sa s ňou väčšinou rozprávam, zabávali sa na mne dobre všetci. Vďaka mojej zručnosti a asi aj ďalšiemu pivku sa mi sviečka šmykla a padla elektródou na zem. Ofúknem ju, dávam do hlavy válca, pokusne štartujem, ale... Ani náhodou... Iba strielala... Nas*atí ju vyťahujeme na ulicu a nastal čas fyzickej námahy. Tlačili sme ju hore dole asi tak 10-krát, strielala a strielala a ja som nadával a nadával. O policajnej stanici 20 metrov od nás sme stále nevedeli... Nakoniec som si prešiel v hlave, čo som robil, prečo asi nejde. Vyberám sviečku, pozerám na kontakty, samozrejme boli skoro spojené, nastavujem od oka vzdialenosť, dojde Heki "Já mám sparoměrku v oku, ukáž... máš to dobrý, 0,7 milimetru přesně" nasadím sviečku, chytí na prvýkrát. Ponaučenie č. 2 : Nehrab sa v tom, čo funguje dobre!!! NIKDY!!! Tento večer sa oddávame šťavnatým stehienkam, pivku a grilovačke. S Otom oslavujeme jeho 30-tku. Zvon sme ešte do krčmy nevrátili, však veď čo keby náhodou.

Deň 4.

Pri raňajkách sa rozhodujeme pre Tatry. Znova kopčeky a zákruty... AAANOOO BOŽŽŽŽŽŽEEEE.... Pocity zo zákrut podobné orgazmu sa dajú zažiť aj na MZ a JAWE. Problém nastáva pri parkovaní... KDE? pri jednom hoteli v Starom Smokovci sa pýtam na recpcii, či by to bolo možné. Pán recepčný je veľmi ústretový, prilby a výstroj nám odkladá do vykurovanej miestnosti a ukazuje, kde môžeme stroje nechať. Nárok na honorár si nerobil, no nejaké "na pivko" sme mu samozrejme nechali. Začínam mať pocit, že to nebude len prechádzka, veď cielom je Lomnický štít. Ideme smer Hrebienok, po krátkej pauze už dupeme na Skalnaté pleso. Všetky tie potôčiky a vodopády a vzduch a prekonanie 2 vegetačných pásiem a všetko bolo zas niečo nádherné. Výstup to bol vcelku náročný. Ponaučenie č. 3: Motoobuv na vysokohorskú turistiku vhodná nie je. Ponaučenie č. 4: Pri zadýchnosti z nedostatku kyslíka nefačite! Ponaučenie č. 5: Pitnej vody nikdy nie je dosť. Na dolnej stanici lanovky na Skalnatom plese žmýkam prepotené tričko, platíme 550 za lanovku a vezieme sa hore. Škoda, že dnes počasie moc nevyšlo, viditelnosť je kolo 50 metrov, možno menej.

V kaviarni Dedo, hore na Lomničáku, dávame zaslúžené pivko a croasant. Vychádzame vonku, som rád že som si zobral aj bundu. A bol by v tom čert aby som si nezapáli na 2. najvyššom bode Sovenska, len pre tú srandu. Nakoniec došiel aj vietor a trošku sa mraky roztrhali a otvoril sa nám krásny výhľad. Kupujeme pohľadnice aj na pamiatku, aj na posielanie. Chvalabohu, že tu nemajú rozdielne pečiatky a nemal som čo prehodiť. Napriek tomuto, čo som poslal ja, nedorazilo adresátovi... Vezieme sa lanovkou dole, zjeme zásoby, dáme si aj niečo teplé a pripravujeme sa na zostup. Ideme podod starú lanovku, po zjazdovej dráhe, horí nám brzdové obloženie (nohy), zídeme do Tatranskej Lomnice, kupujeme lístok do Starého Smokovca, elektrický vláčik nás dovezie skoro až ku naším motorkám. Unavení ale šťastní sa aj tak znova púšťame do zákrut, slnko svieti, nemôžeme si priať viac.

Cesta na privátik znova bezproblémová, klasická zastávka v Hypernove. Chceli sme si zobrať nami namiešaný šalát, lenže nám nejako nedržal deklík kelímka. Prudko inteligentné myslenie sa prejavilo, natlačili sme si na váhe asi 15 lístkov, ktoré scanuje pokladňa, a dekel prilepili. Lenže vytlačili sme napr vodný melón Galia, murakao, mango. Pokladničný scaner aj pokladníčka sa z nás išli zblázniť. Milý úsmev, malé sprepitné však všetko vyriešia. Poučenie č. 6: V podobnom prípade vytlačte len lístky s názvom toho, čo naozaj máte a chcete kúpiť.

Privát, sprcha, čosi zjesť. Domáci nám asi druhý večer hovoril o teplom prameni za druhou dedinkou asi 6 km vzdialenej. Vraj je to pod lesom, voda ako v Bešeňovej, že by sme mohli vyhriať kosti. Pocit bolenia zadku z jazdeni sa mi stále páči, preto sa vydávam na prieskum. Našiel som, idem oznámiť túto správu kamarátom. Pár ich je nadšených, ale další dvaja už začali pripravovať veci na večernú grilovačku. Ale posielajú nás, že už nemajú chuť a sú unavení (majú už svoje roky;) ), nech ideme, že zajtra pôjdu aj oni. Neviem v ktorej hlave za zobral nápad aby sme išli len v plavkách a prilbách, nech je sranda... A tak aj bolo. MZtky boli naked. Išla aj Radka, bolo treba predsa fotiť. Takto vystrojení sme išli vrátiť do krčmy zvon... O vzbudzovaní pozornosti asi nemá zmysel hovoriť. Na konci druhej dediny, v mieste, kde sa otáča autobus a toto miesto slúži ako námestie pre miestnych mi to nedá, vstávam do stupačiek, dávam plavky do výšky kolien, nechávam môj biely zadok svietiť v celej svojej kráse. Celou dedinou za začal niesť hlasný smiech, tieskanie a pískanie... To som ale ešte nevedel, že si pojdem do miestnej putiky po zápalky. Domáci neklamal, vodu cítiť po síre a hlavne je teplučká. Kecáme, zabávame sa, zaznie nápad ísť napäť fakt naostro, všetci sú za, možno iba zo srandy, ale nabralo to hrozivo reálny rozmer (Radka sa chvalabohu nenechala ukecať, viz ďalej) V teplej vode sa to hovorilo dobre, ale vonku to uz taká sranda nebola. Začínalo akurát trošku poprchať a stmievať sa. Ale motorkári sú vo všeobecnosti odolní ľudia a táto jazda sa fakt konala. Ľudia v dedine sa na nás zjavne pripravili. Bolo ich tu totiž asi 15-krát viac. Vedeli, že iná cesta odtiaľ nevedie. Znova ovácie, tlieskanie a pískane, dievčatám sme sa páčili. No a nepostavte sa do stúpačiek... Ale potom už smer privát. Čakal nás ale asi 2 km jazda po ceste II. triedy. Až neskôr som si uvedomil, prečo protiidúce autá pribrzďujú a mieria do priekopy. Za chílu sme boli na Y križovatke, odbočili sme, pozerám sa na tú cestu II.triedy, ktorá pokračovala ešte chvílu paralalne s našou. Za nami totiž išli policajti. Zachránilo nás asi iba to, že Danek išiel posledný a viezol rozumnú Radku, ktorá ho kryla. Neviem si predstaviť opísanie priestupku "exhibicionizmus na jednostopom vozidle" :D V dočasne našej dedinke sa toto všetko takmer 100 % opakovalo, rýchlo sme zaparkovali a išli si dať horúcu sprchu, potom horúce kuracie krídelká a pivko. Zvyšok našej výpravy, ktorý nešiel s nami na kúpanie iba neveriacky krútil hlavami... Za hlasného smiechu samozrejme. Zas jeden úspešný večer.

Deň 5.

Pri raňajkách si pomaly začínam uvedomovať, že to bude posledný kompletný deň strávený so super ľudmi, ktorých som si strašne obľúbil. Dobre, že mi to nemyslí tak rýchlo, aby som si nechal pokaziť dobrodružstvo na tento deň. Cieľ Banská Bystrica a Múzeum SNP! Cesta cez Donovaly prebiehala bez problémov. Znova parádne zákruty, kopčeky... Návšteva múzea sa nezaobišla bez prehliadky lietadla, fotenia sa na tankoch, delách a podobne. Múzeum ako také sme tiež prechodili krížom krážom, najdlhšie sa pozerali samozrejme strelné zbrane a kopec LCD panelov s rôznymi tématikami nás tiež zaujal.

Po prehliadke sme si povedali, že pôjdeme na obed, niečo teplé a uvarené nie našimi osobami. Zakotvili sme s jednej pivnici na námestí. Skepticky sme sa pozreli na menu dňa, však veď z toho sa správny motorkár nenaje. No na to, aby som to všetko spratal z tanierov, som sa musel ísť navštíviť sociálne zariadenie tohto podniku. Perfektný obed zakončil Birell. Trošku som sa obával, či Mucinka bude vládať ma teraz ťahať hore na Donovaly. Išlo jej to veľmi dobre. Mali sme však smolu, akurát sa na Donovaloch konal medzinárodný zraz chu*ov bez ohľadu na objem, počet válcov a počet kolies. Pár vystretých prostredníkov nám znova vrátilo stratenú náladu a reťaze sme znova zapli kolo pásu;). Znova príchod na privát, ale nejedli sme nič a išli sa hneď ešte raz kúpať. Ľudia boli z nášho správania značne sklamaní, už to nebolo také záživné ako minulý večer. Znova vyhrievanie kostí a kecanie. Presun do baráku, niečo na zjedenie, pivko a spať. Pomyslel som si, aký nezáživný večer... Vtom to prepuklo... Niečo mi nezapasovalo... Ďalších 8 hodín som strávil na WC a nevedel som, odkiaľ príde ďalšia vlna. Črevné problémy kombinované s nevoľnosťou. Nevadilo, že som vyprázdnený, aspoň mi bolo blbo.

Deň 6.

O siedmej ráno s krvavými očami som si povedal, že to nemá zmysel, zbalil veci a smutným spoludobrodruhom podal ruku, poprial šťastnú cestu a prianie opakovania akcie takéhoto druhu. Nasadil som smer Žilina. Pršalo, mne bolo blbo a chcel som byť čo najskôr doma. Cestovným tempom 110 km/h som obehol pár áut. Po dokončenom obiehacom manévri som zrazu pocítil prudkú nevolnosť, išiel som na brzdy, zastal pri zvodidlách, ocenil výber vyklápacej prilby, žalúdok vyprázdnil, utrel ústa, obehnuté auto pribrdzilo, vodič zjavne nechápal. Pri opätovnom obiehacom manévri som vyčítal z očí vodiča, že nechápe moje účinkovanie na vozovke. Zjavne si myslel, že som prechlastal celú minulú noc. Na eláne mi to však neubralo, chcel som byť už doma. V Martine som pocítil podobný problém, ale s črevami. O obmedzených funkciách zvieračov, keď sedíte na moto a nemôžete dať nohy dostatočne k sebe, naozaj písať nebudem. Nemalo to až také následky, blízka pumpa sa mi stala útočiskom na ďalších 5 minút. Týmto ďakujem Slovnaftu za excelentný výber lokality pre túto čerpaciu stanicu. Pár metrov ďalej a už by to neostalo bez následkov. Ponaučenie č. 7: LIEKY PROTI NEVOĽNOSTI!!!

Pocity, keď idete po ceste, ktorú už poznáte veľmi dobre a odčítavate stovky metrov až ku tabuli označujúcu vaše mesto, sú fakt silné. Došiel som domov, pretúroval motor aby vedeli všetci susedia, že som už doma. Veci pripevnené o moto som nechal tak, v garáži sa im nič nestane, prišiel som domov, objal mamu, dal horúcu sprchu a zaspal na 16 hodín. Na ďalší deň som zhodil veci z moto dole a išiel sa previezť. Na ten deň sme mali tak či tak naplánovaný odchod, ale smer mal byť na Oravský zámok, železničku na Vychylovke a potom nabrať každý smer domov.

Záver

Hocikedy by sa niečo podobné malo opakovať, s týmito ľudmi aj na koniec sveta. A potom na druhý. Všetko bolo perfektné, prvá dovolenka na moto lepšie dopadnúť nemohla. Žiadne pády, nepríjemnosti, zranenia. A tak to má byť. Ďakujem Hekimu, že to vymyslel a staral sa o naše žalúdky (ale aj Ota sa staral), Martinovi za navigáciu (a iné zásluhy), Radke za to, že sa starala o čistiou v kuchyni, bez nej by sme po druhom pili asi z pokrývok, a vlastne všetkým za všetko, bez nich by to nebolo to pravé.