Z Londýna do Španielska 2/2

Oliva - Valencia - Calais - Londýn (cesta späť)

Trasa cesty naspäť, po zamietnutí návštevy Andory pre nedostatok času, zostáva rovnaká. Avšak dobrodružstvá ju urobili úplne inou.

Piatok 16. 8.

Po nádhernej 20-dňovej dovolenke prišiel čas odchodu. Cesta naspäť začala o 1.00 hodine rannej pred barom, kde sme sa všetci Česi a Slováci žijúci v blízkosti Valencie, ako aj domáci kamoši stretávali. Posledné zbohom a hlasné trúbenie a už si to šinieme von z mesta. Táto pobrežná cesta je cez deň aj pre motorkára, kvôli turistom takmer neprejazdná. Tentoraz je prázdna, ale plno malých mestečiek so semaformi po ceste k najbližšej diaľnici na Valenciu nás veľmi spomaľuje. Snažíme sa aspoň v meste neprekročiť povolenú rýchlosť o viac ako 20km/hod. Pamätám si, keď sme tu prichádzali pred 20 dňami. Bolo pred 8 večer a páľava. Najprv prišli dole rukavice, potom rozopnuté bundy, rozsipsované nohavice po kolená. Prichádzali sme z dialnice, kde sme išli okolo 180-200km/hod a páľavu nebolo tak cítiť. Páľava, ale aj prázdna cesta boli hlavnými dôvodmi prečo sme vyšli o takomto čase. Tiež sme si vypočítali, že by sme to zvládli s jedným prespaním po ceste. Tým by sme ušetrili deň na regeneráciu-nedeľu (v sobotu by sme boli v Londýne) a v pondelok ‘hurá’ do práce. Ešte jeden dôvod sme mali. Ranný východ slnka pod Pyrenejami. Jediná obava bol benzín. Konktrétnejšie dostupnosť otvorených benzínových púmp v nočných hodinách.

Pri veľkých rýchlostiach, keďže som sa nemal za čo skryť (nízke sklo na motorke) mi vnikal pod prilbu vietor a vysúšal mi oči a neustále klipkanie viečkami ma znervózňovalo. Na ceste naspäť som sa rozhodol pouziť ‘stop wind’. Návlek na spodok prilby, ktorý má tomu zabrániť. To som však nevedel, že ten funguje len do takej 120 km/h. Potom ho jednoducho vietor sfúkne na krk. A tak zastavujem a opravujem to asi 3-krát. Zakaždým nájsť vhodné miesto na zastavenie, dole prilba, rukavice, navliecť to naspäť... A 10 minút v čudu. 10 minút pri rýchlosti 150 km/h je 25 km. A to 3-krát. Mohli sme byť už o 75 km ďalej. 4-krát. Tak to už nie. Kua!!!! Aj Anton má toho už dosť. Stáva sa to akurát na neosvetlenej časti cesty mimo mesta. Konečne vidím svetlo. Asi hostinec. Zastavujem, schádzam dole, vypínam motor, dám dole prilbu a zisťujem, že zišlo dole aj spodné tesnenie na mojej 3 ročnej Arai. Zrejme od slnka. 20-dňová páľava priniesla svoje obete. Našťastie mám sekundové lepidlo. Priliepam to naspäť. Drží to. Super. Na to sa objaví žena vo dverách a to čo vyzeralo ako hostinec sa ukazuje byť bordelom. ’Že či nevojdeme na chvíľu?’. ’Nie, nie chica, ponáhľame sa.’

Pokračujeme už bez zázraku na prilbe s menom ‘stop wind’. Čaká nás nudný bypass okolo Valencie a už sa rútime španielskym vnútrozemím po N234 na Teruel a Zaragozu. Vôbec nespomaľujeme a udržujeme rýchlosť z diaľnice do 180 km/h. Je tma ako v rohu. Cestu poznáme len z opačnej strany. Krajinka začína hornatieť, cesta kľukatieť. Vyžaduje si to veľkú koncentráciu. Nie však väčšiu ako v centre Lodýna, kde ťa môže auto buchnúť kedykoľvek. Tu sme len my, naše schopnosti a spoľahlivosť našich bikes. Ale Anton opäť zaostáva. Začínam byť nervózny. Čakám na neho. Niečo mi ukazuje na svojom bike, nie veľmi rozumiem. Zastavujeme na prvej otvorenej benzínke. Anton má zle nastavené zadné pruženie. Cítil sa zahanbený Pyrenejami a tak deň pred odchodom ho zmäkčil. Lenže to malo presne opačný efekt. Hovorí, že si najprv myslel, že má defekt. Tak ho blbo vynášalo v zákrutách. Nevadí, 15 minút a je to v poriadku. Tankujeme plnú. Vo vnútrozemí sa ochladilo a ja vkladám futro do svojej bundy.

Tentoraz Anton drží krok. Zase si to užívam. Ten adrenalín z rýchlosti je úžasný. Môj životný štýl v Londýne je nabitý a okrem jazdy do a z roboty veľa príležitosti na poriadnu rýchlu jazdu nemám. Ozýva sa oranžová. Nenávidím tú farbu. Znamená platiť. Áno môj tátoš je hladný. Akosi skoro. Spomaľujeme. Anton má o 2 litre väčšiu nádrž, ale aj o 400 ccm viac. Vidíme mesto na pravo. Cesta však vedie bypassom mimo. Neviem čo robiť. V meste predsa musí byť pumpa. Ale kde? Spomaľujem ešte viac. Ideme už len asi 80km/hod. A zrazu pumpa. Spása. Tankujeme plnú a smejeme sa. Číselník sa zastavuje na 17,8 litra do mojej 18 litrovej nádrže!!! Sú 4 hodiny ráno. Kde bude ďalšia pumpa?

Je 7 hodín. Blížime sa k Zaragoze. Sme hodinu za pôvodným plánom. Slnko vychádza. Opäť Zaragoza a jej rekonštrukcia ciest. Tentoraz vyzerá značenie v Zaragoze jasne a zreteľne. Zrazu však zmizlo a my len podľa slnka smerujeme na sever. Dostávame sa však na platenú diaľnicu severo-západným smerom. Najbližšia možná odbočka vhodná na návrat je asi 35 km hore diaľnicou. Zastavujeme a rozmýšľame či pokračovať a odbočiť správnym smerom ďalej alebo sa vrátiť do Zaragozy a znovu v nej blúdiť. Vraciame sa. Tlačíme čo sa dá (s ohľadom na moju prilbu). Cez 200 km/h až do Zaragozy. Zázrakom z tejto strany to vyzerá oveľa jednoduchšie. Sme von z mesta a ideme dobrým smerom po N330. Blížime sa k Huesce, míňame ju po ľavej strane a už sme na úpätí Pyrenejí. Poslednýkrát tankujeme lacný benzín. Je 8.00 a my sme 2 hodiny pozadu za plánom. Ale aké to šťastie, reštaurácie ešte len otvárajú. Zasatvujeme za Jacou v dedinke Villanua. Od 23.00 sme nič nejedli, len pár čokolád a keksov. Sme hladní ako psi a dávame si na raňajky výdatný obed. 530 km je za nami a my si doprajeme hodinovú prestávku.

Nenecháme sa rozptýliť prírodou a cestou k vrcholu zastavujeme kvôli foteniu len raz. Ďalšia zastávka bude hore na vrchole. Tentoraz na hranici fotíme francúzsku stranu.

Čaká nás celé Francúzsko, 1104 km do Calais.

Schádzame dole Pyrenejami smer Pau. Míňame mestečko, v ktorom sme spali, keď sme šli opačným smerom a po N134 si to šinieme až do Bordeaux. Bordeaux je tiež celé rozkopané a značenie nie je vôbec jasné. Orientačným bodom sú nám rieka po pravej strane, cez ktorú sa musíme dostať a obrovský most, ktorý na to použijeme. Nebol to veľký problém. Pokračujeme po N10 smer Paris. Sme veľmi unavení. Opäť tá hrozná diaľnica. Vietor sa mi dostáva pod prilbu a núti ma klipkať viečkami. Klipkanie sa predlžuje. Z ‘bezpečnostných dôvodov’ striedam oči. Raz zavriem jedno, raz druhé. Udržujem konštantnú rýchlosť asi 170 km/h. Opieram si bradu o moj tankbag. Zlý nápad, zatváram obe oči na dlhšie. A zrazu vidím všade po ceste veveričky. Plno veveričiek. Uberám rýchlosť. Otváram oči. Mikrospánok!!! Tak toto nie. Mám sa priveľmi rád nato, aby som sa tu zabil. Zastavujeme na prvom možnom parkovisku. Vyzliekame sa a líhame v tieni do trávy si pospať. Oddychujeme asi 1 hodinu. Pozerám do mapy a počítam, že by sme mohli spať v tom istom hoteli ako na ceste do Španielska. To je však ďalších 200 km. Zvečerieva sa, teplo neustupuje. Sadáme na motorky a pokračujeme v ceste, rozhodnutí tam dôjsť za každú cenu. Nechce sa nám stráviť noc pod holým nebom. Nie sme na to vybavení a nutne potrebujeme sprchu.

Neprešli sme však ani 120 km a hlad a únava sa ozvali znova. Potrebujeme si odpočinúť. McDonald to spraví tentoraz. Oddychujeme asi 45 minút. Je 20.00 a stmieva sa. Prichádzame k nášmu známemu hotelu. Je plný a zvyšné 3 tiež. Našťastie je toto veľmi rušná cesta a tak aj plno hotelov. Zastavujeme pri každom možnom, čo si vyžaduje veľa času. Každý je plne obsadený. Sme zúfalí. Prechádzame ďalších 100km. Melieme z posledných síl. V dedinke s názvom Les Ornes ( ani nie je na našej mape ) sú značky na 2 hotely. Nachádzame 1, zavretý. Druhý nevieme nájsť a tak sa pýtame okoloidúcich. Nachádzame ho zavretý tiež. Ani živej duše. Pozeráme na lavičky v parku. Po najkrutejších 5 minútach rozhodovania čo ďalej, vychádza hlukom našich motoriek vyrušený majiteľ. Púšťa nás dnu. Dokonca i bikes do dvora. Berieme izbu v slušnom rodinnom hotelíku. Izba za €35 pre dvoch je najlacnejšia na našej ceste a však raňajky za €7.50 je trochu veľa.

Je piatok 16. 8., 21.00 a my po nádhernej sprche kalkulujeme. 1220 km a 20 hodín jazdy. Dosť slušné. Doprajeme si úžasný spánok až do 10.00.

Sobota 17. 8. (deň plný prekvapení)

Vstávame o 10.00. Pekne v kľude sa naraňajkujeme a zbalíme. Zostáva nám len úbohých 540 km do Calais. A máme na to celé popoludnie. Potom sa len nalodiť, hodinku loďou do Doveru a ďalšiu hodinku do Londýna. Posielam sms, aby ma čakali s večerou okolo 19.00. To ešte netuším, čo nás čaká!

Vyštartujeme až o 12.00. Ale tempo zo včera nás ešte drží a tak rýchlo naberáme cestovnú rýchlosť a odkrajujeme s kilometrov. Míňame Tours a Chartres. Tankujeme akosi častejšie. Po asi 3 hodinách jazdy sa napájame na bezplatnú dialnicu, ktorá vedie do Rouen. Zastavujeme na dlhšiu prestávku. Zachcelo sa nám niečoho chladeného v tej páľave. Kupujeme nanuky, chladenú colu a ľaháme do trávy. Neponáhľame sa, máme čas.

Benzínová príhodička

Anton navrhuje natankovať, keď už sme na benzínke. Ja som však proti. On vždy bol akýsi paranoidný, keď prišlo k bezínu. Jeho CBR musí mať predsa väčšiu nádrž ako moja Suzuki, ale vždy zastavuje prvý i keď ručička nie je v červenom. Kategoricky zamietam. Podľa mojich údajov, mali by sme urobiť ešte asi 30 km, kým sa ozve moja oranžová. A mimochodom, musíme natrafiť na ďalšiu benzínku čoskoro. Lenže na diaľnici pri neustálej 200-ke sa v nádrži vytvára pekný vír. Vyrážame teda bez dotankovania. A hneď pekne zhurta - 210 km/h. Priama, poloprázdna, nudná cesta.

Nočná mora každého motocyklistu - prázdna nádrž

Z diaľnice však potrebujeme odbočiť, aby sme sa vyhli centru mesta a tiež platenému úseku tesne pred mestom. My sa však na oživenie opäť šalíme s rýchlosťou a Anton ma predbieha. Nemám síl ho predbehnúť naspäť. So sebazaprením tlačím rekordných 217 km/h. Je to neznesiteľný nápor vetra a ja to vzdávam. Nechávam ho viesť. Márne sa snažím upútať jeho pozornosť na odbočku. Jednoducho ju míňame. Oranžová sa ozýva, najprv len blikaním, neskôr neustálym svietením. Opäť ten vír v nádrži. Vychádzame na platený úsek. Snažíme sa obrátiť. Bez šance. Musíme platiť. Pýtam sa na pumpu. Že vraj tam nie je žiadna!!! Platíme poplatok a pomalým tempom, asi 80 km/h pokračujeme. Prvé myknutie motorkou a vedel som, že je zle. Motor po chvíli zdochýňa. Zázrakom sa vynorí z poza zákruty parkovisko. Dôjdem len zotrvačnosťou.

Na parkovisku je plno áut, hlavne Angličanov. Väčšina je však na dieseloch. Ich ochota aj tak za veľa nestojí. Pýtame sa Francúzov na pumpu. Hovoria, že jedna je na odbočke z diaľnice, asi 5 km. Super. Nakoniec sa však rozhodujeme spustiť z Antonovej nádrže. Nedarí sa nám pouziť hadičku spúšťacieho systému a tak musíme benzín vycucať do fľašky. Jasne že som sa fajne napil, ale do fľašky nezišlo nič. Aj on ma totiž benzínu len tak na spodku. Hadička je krátka. Odmontovávame kapotáž a zdvíhame nádrž, nakláňame motorku. Nič nestačí.

Antonov geniálny nápad - rozobral svoje Parker pero a nastokol ho na koniec hadičky. Akurát. Spúšťame asi 4 deci. To musí stačiť na 5 km. Naštartujeme a modlíme sa. Pomaličky prechádzame asi 5 km a o pumpe ani znaku. Ďalších 500 m a motorka zdochýňa znovu. Nikde žiadne parkovisko. Slnko páli neuveriteľne. Už nesťahujeme benzín a posielam Antona nájsť benzínku a priniesť mi nejaký ten liter. Odtláčam motorku pod most do tieňa. Tam sa aj máme stretnúť. Anton ma necháva samého. A ja tlačím a myslím, že nemám so sebou povinné 2 triangle a ešte som vysušil nádrž. Ak pôjde okolo francúzska polícia, pekne si na mne zgustne. Mastná pokuta ma neminie. Šancu im však dať nechcem. Keď tu zbadám skrytú nepoužívanú odbočku vedúcu k veľkej bráne. Za ňou areál s niekoľkými budovami. Kde sa tu vzali? Akási údržba diaľnic, tak mi to pripadá. Aspoň že nestojím na diaľnici. Pokuta nebude. Ale tiež tu stáť a nečinne čakať na Antona sa mi nechce. Ktovie či našiel nejaký benzín, alebo či aj on niekde ‘neodparkoval’ ako ja. Príležitosť si nenechám ujsť. Preskakujem plot a hľadám pomoc. Jasne, sobota. Nikto nie je v práci. Ale počujem kosačku trávy.

Francúzske myslenie. Zbadám chlapíka. Po anglicky vie asi tak ako ja po francúzsky. A tak mimikou a gestikuláciou mu vysvetľujem o čo ide. Má benzín. Hurá! Berie kanister a kľúče od brány. Prichádzame k motorke, ktorá je asi 300 m dole na ceste. Zabudol lievik. Nič to, je ľahšie tlačiť motorku hore kopcom ku lieviku ako ísť po lievik, však? Francúzske myslenie. Ešte sa mu snažím vysvetliť, že nemôžem pohnúť s motorkou, lebo kamarát ma nenájde. Márne. A tak tlačím 300 m hore kopcom v úžasnej páľave. Mám benzín. Čo ďalej? Chlapík mi tvrdí, že ak prejdem druhou bránou a odbočím doľava, tak zídem presne na benzínku. 3 minúty cesty. Snažím sa odporovať. Moja brána je však bezpečne zamknutá a tak mi nič nezostáva len poslúchnuť. Ešte volám Antonovi na mobil. Má ho vypnutý!!! Veril by si tomu? My sa rozdelíme a on vypne mobil. Nachádzam pumpu presne ako mi ju chlapík opísal. Ale také jednoduché to zas nebude. Je to automatická pumpa. Žiadny personál. Berie len karty. Našťastie ja mám. Lenže nechce ju akceptovať a vypisuje mi niečo po francúzsky o čom nemám ani páru. Po asi ‘100’ pokusoch som to vzdal a ponúkam €10 mladíkovi za natankovanie z jeho karty (neskôr doma som zistil, že chcelo obyčajný PIN). A tak som zabil asi pol hodiny. Mám poloplnú nádrž, neviem kde je Anton. Horšie je, že neviem ani ja kde sa nachádzam. Z pumpy vedú 2 odbočky, neviem, ktorou sa vybrať. A zrazu sa vyrúti zo zákruty Anton. Nebiť tej posratej karty, nestretli by sme sa. Je veľmi nahnevaný. Nerozprávame a hneď sa vydávame cestou do centra Rouen. Neskôr v McDonalde mi povedal, že našiel pumpu, aj priniesol benzín, ale jasne že ma nevedel nájsť. Vraj urobil 2 kolečká, až beznádejne odbočil na pumpu, kde sme sa stretli. Zase máme časový sklz. A tak to doháňame po známej nudnej bezplatnej diaľnici A28 a v nádrži sa nám opäť víri. Schádzame z diaľnice nájsť benzínku v malom mestečku. Omylom ukazujem pri platení na iný stojan. Zabíjame asi 20 minút anulovaním mojej kreditky a platením správnej sumy. Vytvára sa veľká rada. My sa potíme ako kone. Chválabohu máme už len posledných 100 km do Calais.

Calais príhodička

Prichádzame do prístavišťa v Calais. Tu sa musíme rozdeliť. Ja mám totiž spiatočný lístok a Anton nie. Ideme spolu, aby som mu povedal, na ktorú loď budem nalodený a aby si kúpil lístok na tú istú. Je 20.45. Výborne, všetko vybavené. ’Čau, stretneme sa vo vnútri na parkovisku, odchod lode o 21.15.’ Vchádzam do vnútra a čakám. 21.00, Anton nikde. Dostávam pokyn na nalodenie. Odmietam s tým, že čakám na kamoša. 21.15 a Anton nikde. Zmeškal som svoju loď. Parkovisko sa vyprázdnilo a začalo sa naplňovať vedľajšie na ďalšiu loď. Pýtam sa ženy s vysielačkou, či by mi vedela zistiť, či je nejaký motocyklista na ďalšej lodi zabookovaný. Ona že nie je. Som nervózny. Čo sa mu mohlo stať? Medzitým ma prebookovali na ďalšiu loď - 21.45. Odchádzam, či príde alebo nie. Ani sa mu nesnažím volať. Viem že vypol mobil kvôli imigračnej kontrole na UK strane. Ženská mi navrhuje sa ísť za ním pozrieť, kým loď neodpláva. A tak sadám na bike a púšťam sa pomedzi kamióny do colnej kontrolovanej zóny, kade ma ona poslala(ako najjednoduchšiu a najrýchlejšiu cestu von). Blbosť. 4 colníci ma zastavujú. Pýtajú sa čo tu robím. Vysvetľujem situáciu v angličtine. Nerozumejú. Tvária sa, že nie. A tak pomaly a od znovu spustím môj príbeh. 'Prichádzam zo Španielska …..’Španielska?’. ‘Prevážate nejaké drogy?’. ‘Otvorte batožinu!’. Och nie! A tak ma prezreli ako za starých komunistických čias. Pekne sa na mne pobavili, hlavne keď som sa asi pol hodinu snažil dať všetko na pôvodné miesto. Mal som 5 minút do nalodenia. Naháňačka s časom. Pri okienku opäť vysvetliť prečo som tu znovu, keď som tade pred pol hodinou prešiel. Tak vojdem dnuka a tam ma krásne čaká Anton. Opäť nasratý, kde som, keď sme sa dohodli, že tu budem.’ Dnes si to urobil už druhý raz! ’To sa nerobí’.’Keď raz povieš, že tam budeš, tak čakáš kým tam neprídem’. Obaja sme mali svoj vlastný pohľad na tieto veci a svoju pravdu. Po vysvetlení môjho pohľadu na vec, už na palube trajektu, sa na tom zasmejeme. Už to nie je podstatné.

Nočná mora anglická. Je 22.00 anglického času. Priplávali sme do Doveru. Prechádzame cez hranice bez problémov. Dialnica A20 z Doveru do Londýna je v rekonštrukcii. Je zprejazdnený iba jede pruh. Turistická sezóna v plnom prúde. Výborný čas na opravy. Myslel by si si, že žiaden problém pre motorkára. Haha. Omyl. Už sme v Anglicku. Tiež sa zobúdzame z toho krásneho francúzskeho sna a posledný úsek našej nádhernej dobrodružnej cesty sa stáva našou nočnou morou. Nakoniec sa s tým neserieme a obehujeme z prava aj z ľava po krajnici. Len nech už sme doma. Celých 15km krokom, niekedy aj stojíme v zápche, akoby sme boli autom a nie na bikoch. Jednoducho sa nedá prejsť. Tak ochotne nás angličania púšťali. Konečne sa to rozširuje na 2, neskôr na 3 pruhy a my naberáme rýchlosť, kým sme na A20. Na orbitály M25 spomaľujeme a dodržiavame predpísanú rýchlosť. Je tu plno rýchlostných kamier a to pokračuje, až kým nevojdeme do tzv. Väčšieho Londýna a ďalej až domov. 24.00 a večera je studená.

Sumár z cesty naspäť

• Celková dĺžka trasy: 1915 km
• Trvanie: 2 dni
• Spotreba benzínu: 15,8 litra/100km!!! (diaľnice ovplyvnili toto číslo veľmi, i keď ich nebolo veľa)
• Cestovná rýchlosť (nie priemerná rýchlosť): 185 - 216 km/h po diaľniciach, 144 - 176 km/h po cestách 1. triedy alebo tzv. A roads
• Počasie: cez deň teplejšie ako opačným smerom, v noci chladnejšie. Predsa už to bol august. Sucho, nepršalo ani raz.
• Polícia: ani jedno zastavenie, opäť vďaka signalizácii oproti idúcich vodičov. Len nepríjemná skúsenosť s francúzskymi colníkmi.

Krátka úvaha na koniec oboch ciest

Spolu najazdených 4267 km (aj s málo km najazdenými počas pobytu). Mašina ‘žrala’ v pohode, ak sme to držali pod 190 km/h. Cez 200 to však bol vážny šok na naše peňaženky. Musím však poznamenať, že absolútne toho neľutujeme. Celkovo som utratil na benzín € 273. Plus nepredvídané poplatky za diaľnice cca € 10. A 3-krát hotel po € 20. Ešte je tu loď Calais - Dover a späť za € 175. Plus poistenie motorky pre prípad poruchy aj s prepravou do Anglicka na 25 dni £85. Nezodpovedne som si nezakúpil poistenie liečebných nákladov v zahraničí, čo určite nabudúce urobím. Celkovo ma teda cesta Londýn - Oliva - Londýn ‘se všým všudy’ vyšla na € 645. Plus nejaké to jedlo, ktoré nerátam, keďže to je u každého individuálne. Nič sme si nebrali so sebou. Nebolo to aj tak kde dať a tak sme sa spoliehali na reštaurácie. Pobyt taktiež nezaratávam, keďže tam sme mali ubytko zadarmo. Vyzeralo to ako šialenstvo, ale všetko sa dá zvládnuť, keď človek veľmi chce. Treba sa len odhodlať a uskutočniť svoj sen. A presne to som urobil.