A zas Balkán, alebo motoBalkán po druhé 4/4

Kotor je krásne mesto, opevnené až nepochopiteľne niekam do neba. Hradby sa štverajú po strmom úbočí, pod ktorým sa hrbí za hradbami stará časť mesta. Pekné. Káva par fotiek a pokračujeme v ceste je tu pekne, i keď kúpať sa nedá voda je plná rias a žabacincov, brr.

Mesto Kotor

Takto obchádzame celý záliv a dostávame sa opäť ku kompe, tento krát na druhom brehu. Zastavujeme na obed, pohľad do mapy ... áno ideme až do Chorvátska prvé mestečko Cavtat.

Cavtat

Nájsť ubytovanie nie je najmenší problém, zostávame na dva dni, jednak sme sa ešte nekúpali v mori, a oddych sa hodí vždy. Počasie praje, aj na druhý deň je krásne, Robo ide do Dubrovníka na čumendu, ja zostavám, bol som tam vlani autom, tak idem radšej k vode, len tak, v kraťasoch bez bundy a prilby, pozrieť okúpať, ale je to tu akési vymreté, samé „staré korčule“, očko nie je na čom popásť a tak po kúpaní idem radšej naspäť a hodím spánok spravodlivých, kým ma nezobudí Robov príchod s v vrkotom pod balkónom. Ideme sa najesť do centra, aj tu je akosi prázdno, v prístave nádherné jachty z Austrálie, z pizzerie ich obdivujeme. Prikrmujem aj miestneho tigra, čo mi mňaučí pri nohách, a tak sme spokojní všetci traja. Je streda ráno, budím sa na zvuk lejaku, keďže Robo sľúbil do telefónu že bude piatok doma, rozhodujeme sa že je čas pomaly sa vydať na cestu späť, kým sa pobalíme neprší a kým nasadáme o 9-tej na mašiny, je aj cesta obschnutá, hurá vyrážame.

Dubrovnik

Dubrovník ma vždy poteší, pekné mesto aj na fotke sa vie tváriť honosne, prechádzame Tudžmanov nový most, ktorý skracuje cestu o nejakých 12 km cesta je prekvapujúco voľná, tak si to šinieme prímorskou magistrálou, ubieha to rýchlo. Hranice Bosny a mestečko Neum, cieľ mojej vlaňajšej cesty.

delta Neretvy

Hranice, posledný pohľad na more, delta Neretvy s nekonečnými sadmi citrónovníkov, je niečo výnimočné, odbočujeme na Metkovič, za ktorým je definitívne hranica Bosny, aby sme sa po pri rieke Neretva dostali do Mostaru.

Mostar skokani

Pohľad na most a skákajúcich odvážlivcov z neho dole je úchvatný, ale náš privátny mráčik nás zas našiel a začína hrmavica, nevidieť ani na meter, tak sa natlačíme do pod bránia domu, leje tak využijeme vedľajší gril a dávame kuracie medajlónky na obed. Dážď ustáva, ale keďže čierňava ide smerom kam máme namierené aj my, navliekame nepremoky. Po pár kilometroch sme zas pod vodopádom, ktorý na nás mraky spustili, ale aj tak pokračujeme, občas dážď ustáva, občas leje.

Odzadu na nás vytrubuje modrý golf obieha nás a v okne ma ceduľu EU POLICE. Vystupuje policajt... Náš slovenský a so širokým úsmevom sa vítame, kolegu ma Taliana, sú tu na misii EU. Chvíľku pokecáme a priznáva, že aj oni sú motorkári a sme prví Slováci na motorkách, čo tu vidia. Hmm, že by sem ozaj nik nechodil? Blysne mi hlavou. Lúčime sa a pokračujeme v ceste, stretáme sa cestou ešte asi trikrát a definitívne sa nám stratili až v Banja Luke. Tu je iný svet, sucho a horko, vyzliecť nepremoky, špinavé sú až na chrbte, vlastne všetko máme zahnusené, a tak využijeme služby umývarky, večer o desiatej buntošíme domácich v Badljevine, všade tma, ale z úsmevom otvárajú garáž, pani Zlata nám beží chystať večeru. Sprcha a padáme do postele, ten dážď bola fakt otrava.

Budíme sa až po ôsmej ráno, zas čistime a mažeme reťaze, balíme, slnko pečie a v chládku pod viničom je super, ani sa mi nikam nechce, nakoniec nasadáme a vyrážame. Daruvar, Bjelovar, Koprivnica, Čakovec a hranice najprv slovinské, potom maďarské. Je horko, cesta Maďarskom akosi neubúda i keď letíme čo to dá, pár km pred Rajkou vletíme do lejaka opäť, aj z vetriskom, že je problém sa udržať vo svojom jazdnom pruhu, tak to zapichneme do opustenej čerpacej stanice a čakáme kým počasie dostane rozum. Čas si krátime telefonovaním, tak ani nevnímam že prestalo pršať. Vyrážame na posledné spoločné kilometre, aby sme sa nadobro v Petržalke na pumpe, tentokrát na opačnej strane cesty rozlúčili. Dík Robino. Ja pokračujem domov do Trenčína, cestou mi stále smoklí, ale dá sa isť celkom svižne. Robo zostáva do zajtra u kamošov v Bratislave.

Večer o siedmej som v garáži. Príjemne unavený s hlavou plnou zážitkov, a s pocitom večnej nespokojnosti cestovateľa, čo všetko som ešte mal vidieť a nevidel... Ale veď sa tam vrátim, to si zas sľubujem a ja si sľuby plním, tak sa už teraz teším na ďalší krásny výlet. Ahoj Balkán...