Juhom východného Slovenska

19. 7. - ráno vstávam skôr, o 7:30, aby som sa po ceste neupiekol, no ráno ma víta príjemným vetríkom a tak trochu zamračenou oblohou. V duchu si hovorím, lepšie počasie už ani nemôže byť po posledných dňoch strašnej horúčavy. Ale moje nadšenie opadá hneď po prvom pokuse otvoriť garáž. Jeden jazýček sa nehýbal a držal jednu stranu dverí zavretú, ale po pol hodine sa mi ho podarilo urvať, následne opraviť a mohol som ísť.

O 9:05 sadám na motorku a konečne vyrážam smer JUH (samozrejme že slnko už začalo vypekať). Mierna nervozita z incidentu s garážou mizne hneď po prejazde Bocianopolisom (Zemplínske Hradište, dedina s najväčším počtom bocianích hniezd na m2 ) a výjazdom na rozbitú cestu k Ondave. Na Ondavskú hrádzu vychádzam hneď povedľa veľkých rúr, pravdepodobne je to ropovod, dodnes som to nezistil.

Okamžite zamietam presun po hrádzi a volím známe cestičky okolo vody, veď komu by sa chcelo isť po rovnej ceste? No cesta nejde všade okolo vody, a tak musím istý úsek prejsť priamo po hrádzi. Okolo hrádze sa nachádzajú každých xyz km čerpacie stanice, ktoré prečerpávajú vodu z riek na polia, aby sa v prípade veľkej vody nepretrhla hrádza. Pracovníci žijú priamo na týchto staniciach aj s rodinami a sú tam 24 hodín denne, asi kvôli pohotovosti. Jednu s takýchto staníc míňam za obcou Hraň a potom sa opäť motkám okolo vody.

Schádzam z Ondavy do dediny Sirník. Za dedinou vidím odbočku z cesty na kopec, z ktorého bol pekný výhľad na môj ďalší cieľ, kameňolom. V kameňolome sa už dole ani nezastavujem a idem hneď na vrchol. Na vrchole si dávam pauzu, fotím niekoľko fotiek medzi nimi je aj veľmi nepodarená panoráma. Vychutnávam výhľad, pozerám odkiaľ som prišiel a kam pôjdem.

Veľmi opatrne schádzam dole, ani som neštartoval motor, a idem do dediny Brehov, kde sa nachádza kláštor Minorito, lenže ten ma veľmi nezaujíma, a tak prechádzam mostom v dedine cez Ondavu na piesočné cestičky niekde medzi Ondavou a Latoricou. Keď som tam bol na jar, nedalo sa tam vôbec dostať lebo tam bola všade vyliata voda a to pritom tohto roku žiadne povodne neboli. Tak sa vozím hore dole, sem tam zablúdim až priamo k toku Latorice a sem tam k nejakému zarastenému jazierku. Do jedného som skoro vpálil, lebo splývalo s okolím.

Keď som zistil, že mapa ostala doma a ja som už presne nevedel kde som, našiel som znova hrádzu a po nej pokračoval ďalej. Hrádza už nebola pekne upravená a nebol na nej ani len štrkový násyp, takže som sa aj ďalej vozil akoby v teréne. Dostávam sa na cestu a smerujem do Vojan, kde prechádzam tesne popri elektrárni (hneď poza plot) do dediny Ižkovce a znova na hrádzu. Hrádza bola asfaltová, lenže asfalt bol nejaký divný, normálne sa šmýkal. Opäť som natrafil na asi ropovod, zišiel z hrádze a dal si dlhší oddych niekde v tieni. Najedol som sa poriadne, napil a nechal vychladnúť motor a pokračoval som ďalej. Lenže popri oddychu som zlenivel, a tak sa mi nechcelo už ísť ďalej mimo cestu, a tak som spravil veľkú chybu, že som sa vrátil a pokračoval do Kapušian po ceste.

Kapušany Kráľovský Chlmec – dlhý nudný presun po ceste. Z Kráľovského Chlmca mierim do Pribeníka pozrieť dom, na ktorom je kopa haraburdia, ale v Pribeníku som prešvihol križovatku na Malý Horeš, a tak sa dostávam až do Maďarska. Cesta sa mi páčila, taký rozbitý asfalt, lenže tabuľka pozor štátna hranica rozhoduje o tom, že sa musím otočiť.

V Malom Horeši zastavujem pri vínnych pivniciach. Vraj majú veľkú hodnotu a kúpiť sa nedajú, jedine zdediť (i keď v dnešnom svete sa dá kúpiť všetko). Jedna patrí nejakým naším veľmi veľmi vzdialeným známym, tak som mal tu možnosť v minulosti sa pozrieť dnu, je tam chládok, ale aj veľký smrad, akoby tam niečo kyslo (asi víno :-DD ) Pokračujem ďalej smer Veľký Kamenec, pred Kamencom sa ešte idem vyblázniť do malej pieskovne. Trošku ma zarazilo, keď som videl uprostred piesku rásť rákosie, potom som počul čvirikať vtáky, ale žiadne som nevidel až som si všimol diery v piesku a to boli hniezda.

Šiel som nasadnúť na motorku keď som si všimol divný kameň pozerám bližšie a to bola lebka, radšej si netrúfam povedať čoho. V kamenci vychádzam (pešo) na zrúcaninu hradu, ale dlho som tam nepobudol, lebo na mňa čosi po maďarsky kričal voľajaký kostolník a veľmi mu vadilo že parkujem motorku v tieni vedľa kostola, tak štartujem a idem ďalej svojou cestou. Zastavujem sa v Kline nad Bodrogom, najnižšie položená obec na Slovensku (94 m n. m.) a idem pozrieť mŕtve rameno, ktoré je vždy nádherné zarastené leknami, lenže ešte je skoro, treba prísť niekedy v auguste, vtedy sú lekná pekne vykvitnuté. Prechádzam cez rieku bez prameňa Bodrog a za mostom hneď točím doprava smer Ladmovce - Zemplín. Nudný presun, rovná cesta, horúce slnko nad hlavou, až konečne za Cejkovom vchádzam po ceste do lesa, kde hneď v tieni oddychujem. Na vrchu kopca po výjazde z lesa sa mi naskytá perfektný pohľad na maďarské kopce.

Pokračujem do Černochova a odtiaľ pomedzi vinice do Malej a Veľkej Tŕne. V Čerhove sa dostávam na hlavnú cestu, ale po pár km točím do Luhyne, kde sa za železničným priecestím nachádza nikdy nevyužitý malý bunker spred druhej sv. vojny, bohužiaľ nikto ho nezrekonštruoval, a tak si len domýšľam, čo to tam kedysi mohlo byť v tej betónovej mini jaskyni.

Potom už smerujem len rovno domov a v Úpore si cestu ešte skracujem krížom cez staré známe poľné cesty. Domov som došiel okolo 17.10 s hudobným sprievodom vlastného žalúdka a peknou vôňou vyžarujúcou spod šiat, ale veľmi spokojný z dnešným výletom.

PS: neviem ako je o v iných krajoch ale u nás sa rampy na železničných priecestiach stále spúšťajú ručne.