Septembrové pasobranie 2007 1/9

Nedalo mi to, rozmýšľal som, čo s tým. Nalistoval som si motorkársku zdravovedu a to, čo som sa dočítal mi vyrazilo dych. Vraj ide o ťažkú závislosť, ktorá sa nedá liečiť, iba ako tak zmierňovať a usmerňovať cestovaním na motorke. Od tej doby sa snažím si pravidelne ordinovať väčšie či menšie dávky jazdenia v snahe mať tú závislosť pod kontrolou. O tom aký je typický priebeh takejto liečby sa môžete dočítať aj v nasledujúcich riadkoch.

Postup sa znovu opakoval, už na ceste z posledného alpského výjazdu sa mi v hlave rojili myšlienky na ďalší výlet, kam ísť, čo nové zaradiť, ako navrhnúť trasu aby to vytvorilo nejaký rozumný okruh. Po návrate domov však tieto myšlienky pod váhou práve zažitého a najmä návratu do reality všedných dní, načas ustúpili do úzadia. S blížiacou sa zimou sa síce z času na čas objavili abstinenčné príznaky, ale tie sa mi viac či menej úspešne darilo zahnať pobrnkaním si "okolo komína". Potom prišla zima, ťažké obdobie v živote motorkára. Motorka stála smutná v garáži a ja pri čajíku, fotkách a najmä zážitkoch z minulých výletov som sa čím ďalej, tým viac tešil na ďalšiu sezónu s nádejou, že hádam budem mať znovu to šťastie a zadarí sa mi absolvovať opať nejaký ten výlet medzi alpské velikány.

Aj takéto výhľady môžu byť motiváciou pre uskutočnenie výletu

Konečne prišla jar, sezóna opäť začala, cez zimu naštudované alpské "štácie" a trasy som už vedel takmer naspamäť. Stále som sa pohrával s myšlienkou urobiť aspoň jednu alpskú rýchlovku aj začiatkom leta, ale nakoniec mi nezostávalo nič iné, len sa spoľahnúť na to, že sa zadarí aspoň už dá sa povedať tradičný septembrový výpad. Približný termín a zostava bola známa, už takmer klasicky ja a Milan z Piešťan a Paľo z Novej Dubnice, leto ubehlo ako voda a my sme sa konečne dočkali.

Týždeň pred plánovaným odchodom ešte prebehli diskusie, či by sme mohli vyraziť už v sobotu namiesto plánovej nedele, nakoľko Milanov zamestnávateľ si zmyslel, že má trochu iné plány. Ako vždy pri tvorení "formácií" takýchto výletov, na začiatku sú voľní v danom termíne všetci, ale s blížiacim sa odchodom je jeden voľný až vtedy a druhý už len dovtedy. Nakoniec sme sa predsa len dohodli, že vyrazíme v nedeľu, predsa len sa dá sobota trošku využiť aj na nejaké to pobalenie, poslednú kontrolu stavu motoriek a podobne. Aj keď za ten čas čo jazdím, je už balenie nacvičené, zoznamy vecí v hlave a človek je schopný sa do hodiny na podobný výlet zbaliť, predsa len mám radšej väčšiu pohodu, máme predsa dovolenku, tak načo sa zbytočne stresovať.

2.9.2007 - 510 km

Piešťany - Bratislava - Eisenstadt - Ebenfurth - Felixdorf - Pernitz - Rohrer Sattel(864 m.n.m.) - Ochsattel(820 m.n.m.) - Ulreichsberg - Mariazell - Wildalpen - Palfau - Altenmartk - Hengstpaß(1010 m.n.m.) - Rosenau am Hengstpass - Spital am Phyrn - Phyrnpaß(945 m.n.m.) - Liezen - Stein an der Enns - Sölkpaß(1790 m.n.m.) - Murau

Na dnes je v pláne viacmenej len presun, ale ani ten nemusí byť nudný. Už dopredu sme sa dohodli, že pokiaľ to nebude nutné, tak na diaľničnom asfalte naše pneumatiky stopy nezanechajú. Tomu som podriadil aj plánovanie trás. Paľo prišiel z Novej Dubnice do Piešťan už včera večer, prespal u nás a tak môžeme o pol ôsmej ráno vrčať Milanovi pod oknami a odštartovať tak dlho očakávané ďalšie alpské dobrodružstvo. Rozlúčenie sa s rodinou, zavrieť kufre, tankvaky a už je to tu zas. Ten pocit, keď viem, že všetko môžem hodiť za hlavu a aspoň na pár dní sa venovať výlučne jazdeniu. Hneď ráno ma spolu s Milanom napadla taká kacírska myšlienka, ísť aj z Piešťan do Bratislavy po starej ceste, ale nakoniec sme to s ohľadom na dnešný plán dostať sa niekde do oblasti okolo Murau zavhrli a o pár minút si to už aj šupoceme pohodovou stodvadsiatkou po prázdnej nedeľnej diaľnici. Počasie nám zatiaľ celkom praje, je trošku pod mrakom, ale inak vcelku príjemne. V Bratislave ešte dotláčame nádrže za koruny a hop sa hor sa do Brandejsa ...

Prejazd cez hraničný prechod v Jarovciach je v nedeľu ráno bezproblémový, ospalý rakúsky colník nás po krátkej debate o tom, kam ideme, púšťa ďalej. Frčíme už mnohokrát prejdenou trasou na Eisenstadt, Felixdorf, Pernitz. Za Pernitzom sa cesta konečne začína trošku vlniť a prichádzajú prvé zákruty Rohrer Sattelu. Pôsobí to na nás blahodárne a tak natešení pokračujeme k druhému dnešnému sedlu, či skôr sedielku - Ochsattel. Už v doline vidím akési ťažké mraky, ktoré sa mi príliš nepozdávajú, ale zatiaľ neprší. Tesne pod vrcholom je však cesta zmáčaná, začína sa spúšťať dážd, tak pri pauze v jednej zo zátačiek klesania z Ochsattelu premýšľame, či necháme aj dážďovky zahrať svoju úlohu. Okolo prechádza veľa motoriek, je víkend, tak sa prišli povoziť aj miestny matadori. Nedá nám si nevšimnúť, že viacerí pri prechode "našou" zátačkou dostávajú parádny šmyk, našťastie vďaka malým rýchlostiam bez následných pádov. Asi je to tým, že ešte len začalo pršať a asfalt sa skutočne šmýka viac, akoby človek na prvý pohľad čakal. Po chvíľke pršať prestáva, len jemnulinko mrholí, tak dážďovky ostávajú schované. O pár zátačiek nižšie prechádzame okolo jednej staršej a rozbitej Moto Guzzi, odstavenej na kraji, nikde nikoho. Pravý valec na Guzzine vyryl sviečkou do asfaltu pekné grafity, takže moto ostala nepojazdná smutne stáť. Nuž, bohužiaľ aj to občas k jazdeniu patrí. Rýchlo, ale ešte opatrnejšie pokračujeme ďalej.

Mal som také "mykanie" za Ochsattelom odbočiť doprava na cestu č.214 a prejsť si aj Annaberg, ale plán bol pokračovať rovno po ceste číslo 21 až do Mariazellu. Nakoniec mi to aj tak nedalo a predsa som odbočil. Ale nie na 214, ale na takú nenápadnú cestu č.101 vedúcu cez Ulreichsberg smerom na Annaberg. Touto cestou som ešte nešiel, tak prečo to nevyskúšať. Nakoniec to bolo také milé spestrenie, jazda peknou dolinkou bola veľmi príjemná. Tesne za Annabergom sa napájame na hlavnú cestu č.20 a v celku príjemne si užívame zátačkový úsek pred Mariazellom. Za ním odbočujeme v Gusswerku na moju veľmi obľúbenú cestu č.24 cez Wildalpen.

Cesta č.24 ma očarila už pred mnohými rokmi, vždy tadiaľto veľmi rád prejdem - stavidlo Prescenyklause

Dnes síce počasie nie je úplne naklonené zátačkovým radovánkam, ale aj tak si jazdu dolinou neskutočne užívame. Kúsok pre Wildalpen si robíme pauzu, už pri zastavovaní som zazrel motorkára ako niečo "nacvičuje" tesne za jednou zákrutou v protismere. Vyzeralo to, ako keby práve vytiahol motorku z priekopy alebo čo, ale zjavné poškodenie motorky ani jazdca som nevidel, navyše, v momente bol pri ňom kamarát, tak sme mu nevenovali veľkú pozornosť. Keď však o chviľu zastavili kúsok od nás a začali s nejakým kameňom búchať po prednom kolese tak nám zvedavosť nedala. Pýtame sa, čo sa stalo, či niečo nepotrebuje. Chalan ešte mierne zľaknutý, hovorí, že tesne pred neho pri prejazde zátačkou padol veľký kameň zo skaly nad nami a už nemal šancu sa tomu pri danej rýchlosti a náklone vyhnúť. Predným kolesom to trafil úplne presne a len tak tak to ustál. Kupodivu, na pneumatike nebolo vidieť vôbec nič, ale vonkajšie hrany ráfiku stlačené dovnútra niekoľko centimetrov dávali tušiť, že to asi bola dobrá šupa. Dozvedáme sa, že to je nemecká motorkárska rodinka, otec s mamou na FJR a syn na CBR. Vzhľadom na unikajúci vzduch z kolesa im radíme, ak je to možné, pokračovať do Wildalpen a tam sa to pokúsiť opraviť, alebo zavolať odťah.

Rozlúčime sa a pokračujeme ďalej smerom na Liezen. Opäť mi to nedalo a po chvíli navrhujem klasickú trasu opäť trochu ozvláštniť. Milan neprotestuje, Paľo tiež nie a tak si to zakrátko sypeme po ceste č.714, po ľavej ruke riečka Salza, nádherné zátačky, tak nám cesta ubieha. Po chvíli odbočujeme doprava na Altenmarkt a následne pokračujeme cez neznámy Hengstpaß. Krásna dolinka, minimum áut, síce cesta trochu horšej kvality, ale stálo to za to. Za Rosenau odbočujeme doľava a po veľmi kľukatej ceste, širokej tak na jedno auto, ale s o to krajšími výhľadmi na okolité kopce, prichádzame do Spital am Phyrn. Nasleduje rýchly prejazd nevýrazným Phyrnpassom a už aj klesáme do Liezenu. Pripájame sa na nie príliš lákavú rýchlodráhu, cestu č.320, kde ešte do nedávna bola obmedzená rýchlosť na 70, dnes je to už našťastie 80, tak tých pár kilometrov po odbočku na dolinu Sölktal netrvá večnosť.

A už je to tu, opäť stúpame, v ústrety tohoročnému prvému "skutočnému" passu, 1790 m vysokému Sölkpassu, ktorý najmä pri horšom počasí pôsobí oveľa drsnejším dojmom, ako by človek z jeho nadmorskej výšky očakával. V serpentínach pod vrcholom si dožičíme krátku pauzu. V duchu spomínam na minulé výlety, za posledné roky sa Sölkpaß stal takým neoficiálnym otváracím pasom alpských výjazdov, vždy keď sa tu zastavím, vynorí sa mi množstvo spomienok.

Sölkpaß - výhľad tesne pod vrcholom severného stúpania

Deň sa pomaly blíži k záveru, tak sa príliš nezdržujeme a pokračujeme ďalej na juh. Príjemným prekvapením boli ďalšie nové asfaltové úseky južnej rampy Sölkpassu, ktorej sa to už veru zišlo, aj keď do úplného "šťastia" tam ešte hodný kus nového asfaltu chýba. Nevadí, aj tak mám tu cestu rád. O chvíľu už stojíme v kempe kúsok za Murau, berieme jednu 3 posteľovú izbu po 25 Eur na osobu aj s raňajkami. Tento kemp sa nám už v minulosti osvedčil ako slušná alternatíva na prenocovanie, najmä keď sa nič nerezervuje dopredu. Dávame si niečo pod zub a tešíme sa na ďalší deň.