Túlanie sa juhovýchodnou Európou

Odvtedy ako sme v januári prišli z našich ciest svetom letom s kočkou sme sa obzerali po mašinkách, ktoré by boli také akurát na brázdenie Európy. Ako prvú sme boli obzrieť Marauder v Blave a nejako sa nám zahryzol do kože, aj keď jeho cena bola taká ako bola a naše zdroje riadne limitované. Vtedy sme ju vlastne chceli aj zobrať, ale akosi nám žiadna banka nechcela vydať naše peniaze zo zahraničného účtu. Hanba, ale čo už. Vrelé pozdravy zo Slovenska.

Našiel som jedného Maraudra z Talianska, lenže chlapík ho nosil šesť týždňov, potom ho zmenil a nosil iný ďalšie tri čo ma medzi rečou nasr..lo a pustil všetku svoju energiu do lovu iného biku. Po skúšaní Intruderu, Shadowu a iných a lámaním si hlavy čo za bike vlastne chceme sa mi na koniec ozval jeden manik, ktorému ďakujem veeeeľmi vďačne, že mi ho zoženie. A tak sa aj stalo, za týždeň bol u mňa. Išli sme poň vyše tridsať hodín, striedali sme sa za volantom dňom i nocou až sme prišli pätnásť km od francúzskych hraníc. Tam sme naložili mašinku a išli dom.

Dorazili sme dom okolo jednej ráno, hneď som aj išiel odviezť môjho parťáka domov a trošku je prevetrať, svetlá svietia ako divé a jazdí ako ďábel, tichučko sa šinie krajinou vpred...

Ako mi bolo povedané, táto verzia z marca '99 je verzia independence s originál Suzuki príslušenstvom (prídavnými svetlami, kuframi, chráničom chladiča a štítom). Predajca mi k nej hodil kopec vecí ako originál nemecký manuál, čo je škoda, keďže angličtina je jazyk ktorému sa môj jazyk podvolil, a všetky originál papiere od owner's manual, servisnej knižky, tri páry kožených rukavíc, zámok, ľadvinové pásy, zdvihák, držiaky piva alebo iných tekutých nápojov, na ktorý bol predajca najviac pyšný :)

Trošku behania po úradoch a usmievania sa na všetkých a za tri dni bola mašinka na značke. Neskôr som sa pokúšal nájsť sissy bar, po slovensky opierku, ale všetky boli drahé, nosnosť úbohá, tak z toho nič nebolo. Rozhodol som sa urobiť si vlastnú. Nakreslil výkres a behal kade tade, aby mi to spravili. Lenže nikto nechcel a nikto to nevedel, tak som sa ako správny Slovák nahneval a poohýnal rúrky doma vo zveráku, s ujcom vyzvárali a opierka bola hotová.

Tretieho mája sme sa rozhodli vyraziť na prvé cesty. Dovtedy sme už nabehli vyše 1200 km, čo mi stačilo na zžitie s mašinou. Plán cesty bol isť dolu do Grécka, potom Istanbul v Turecku a popri Čiernom mori späť na Slovensko.

Ráno o deviatej sme sa stretli s ďalšími troma motorkármi a išli do Ostravy na zraz. Výjazd okolo mesta začínal o trištvrte na tri, ale čo si ťažko predstaviť, my sme to nestihli. Chlapci sa hnali úžasným tempom, 80 km/h, pri čom ma porážalo. Potom sa zastavili v Múzeu Tatry, a tak sme stihli akurát nič. Výstava bola o ničom, zopár áut a ešte menej motoriek. Organizátor povedal, že keď si postavíme stan rovno pred areálom to bude ok, ale my sme sa nakoniec rozhodli aj tak odísť. Ostatní chalani sa aj tak prišli len opiť a im bolo asi skoro všetko jedno, nás ráno čakala ďalšia cesta. Utáborili sme sa asi 35 km smerom na Brno pri malej riečke.

Druhý deň ráno, zbalili vercajg a šinuli si to do Znojma, kde sme prespali u kamarátov, vypili tri fľaše vína, mali dobrý obed a večeru. V priebehu dňa prešli cez všetky zákutia mesta.

Hneď ráno sme šli do Viedne pevne rozhodnutí, že na našich cestách nepoužijeme ani len meter diaľnice. K Louisovi sme sa horko ťažko dostali, ale Beauty – naša VZ800 sa prehriala tak sme si museli počkať kým ju to prejde. Kúpili sme tank bag a fičali si to von. Zablúdili sme a nahnevaný som to pustil diaľnicou von na maďarskú hranicu. Tam sme len zmenili peniaze a už aj sme boli na vedľajšej ceste. Tu nás chytila búrka, kým sme sa schovali v autobusovej zastávke sme už ale boli statočne mokrí. Bundy z Lidla zdržali vody slušne len tie rifle zas až toľko nie. Obliekli nepremokavé pracovné nohavice a rozhodli sa pokračovať v jazde a hľadať miesto na spanie, lebo dážď ani po hodine neprestával. Krútili sme sa hodinu a pol okolo Taty a Tatabanji, ale čo sme sa pýtali na cenu za izbu, tak to nám dávali smiešne vysoké ceny. Nakoniec Ceara už len povedala, „Let’go to Budapest” a tak sme šli. Mokrý ako myši, v topánkach kúpaliská, drkotajúc zubami sme našli kus starej cesty v malej hôrke kde sme sa zložili, chytro postavili stan a ľahli do spacákov sa konečne zohriať. Okolo bol dosť bordel a okrem starej skrčenej plechovky čo som mal rovno pod zadkom sa do dalo vydžať.

Ráno už našťastie nepršalo, tak kým sme jedli sme povešali kopec mokrých vecí na motorku, najedli sa a už aj sme boli v Budapešti. Nebolo však možné nechať veci len tak na motorke, odísť a obzrieť si ju z blízka, čo nás stretlo v každom meste.  Z Budapešti rovno tenkými uličkami na srbský Sombor, kde sa nám podarilo zmeniť peniaze a nájsť si celkom dobré miesto na stan pod mostom za hotelom a malým mestom menom Kula.

Zbalené pomôcky na mašine

Odtiaľ starou hrbatou cestou s kopec dier a záplat, kde sme si vytriasli všetky zuby von z úst ktoré vlastne len helma zachránila, sme sa dostali do Indije, čo bolo malé nádherné mesto a potom už len Belehrad. Z Belehradu sme sa pustili smerom na Smederevo a tam sa nám podarilo zas stratiť. Rozhodol som sa sledovať značku na Autoput – diaľnicu a čírou náhodou sme sa dostali na cestu na Čajak, čo bolo aj tak našim smerom. Odtiaľ bolo jednoduché odbočiť na Kragujevac a Kraljevo. Tam sme sa nikde vyspali pri polo rozostavanom dome hneď vedľa cesty. Pod auto plachtou natiahnutej zo stanu na motorku sme si uvarili nejaké dobroty a išli spať.

Na druhý deň sme išli cez nádherný priesmyk smerom na Kosovskú Mitrovicu. Cestou sme stretávali stovky motorkárov idúcich opačným smerom. Až na Kosovskej hranici, čo sme vlastne ani nečakali že nejaká bude, som sa pýtal jedného jazdca a ten mi povedal že bol veľký zraz v Mitrovici. Ach tak, ideme neskoro, povedali som si. Na hranici problémy neboli, urobili sme si fotku s policajtom a pokračovali ďalej. Ďalší stop nám spravila kontrola zložená z pakistanských vojakov UN. Ďalšie fotky a pár km neskôr prišiel čas na obed, rovno medzi horami, vedľa obrneného transportéru UN a vojakov s ťažkými samopalmi visiacimi cez plecia. Hrbatá cesta do Prištiny, kde prekvapený sme nemohli platiť so Srbskými Dinármi. Ja som našiel jedno ošúchané Euro a kúpil 5 litrov vody za 77 centov. Ceara sa porozprávala s jedným z vojakov UN, ktorý je povedal že aby sme sa príliš nezdržiavali v tejto zóne lebo že vraj majú voľby a môže tam byť horúco. Tak sme sadli na stroj a šli. Lenže zápcha nás čakala, a keďže nohy ma už pálili od motora a hlava od slnka, som zaradil jednotku a začal predbiehať. Dobrých päť km sme sa tlačili medzi autami až po malá haváriu. Ja už celý rad že už je všetkému koniec, zápcha pokračovala ďalších 5 km až po križovatku kde sa to už roztrhalo. Z Kosova na Macedónsku hranicu už nebolo tak ďaleko. Tam sa nás akurát pýtali, kde je naša vstupná karta, ktorú sme mali mať, potom sa to vysvetlilo keď sme ukázali kade sme prišli, a druhá vec bola že zelená karta tam neplatí a treba si tam kúpiť poistenie vozidla za 50 Euro. Týpek však len kývol hlavou, že sme tam aj tak boli len jeden deň a už ideme von a nechal nás ísť. Skopje sme prešli rýchlo a spali sme niekde v strede Macedónie vedľa zvieracej farmy.

Pakistanskí vojaci UN v Kosove

Na druhý deň sme pekne pokračovali vedľajšou cestou smerom na Gevgeliju. Tá však končila rovno zvodidlami lebo časť pred nami, cez priesmyk, bola použitá na diaľnicu. Pýtali sme sa jedného dedka z priľahlej dedinky či je nejaká iná cesta cez priesmyk. A jedna aj bola, síce bez asfaltu, kde by som neposlal ani skúseného jazdca traktora alebo V3S, dlhá 17.5km. Ťažká, veľmi ťažká poľná cesta, s miliónmi dier a vodných mlák, niektorých hlbokých viac ako 20cm. Naša Beuty mala veru čo robiť, Ceara skoro pol cesty radšej kráčala. Však len so mnou, s 20 kg batohom a dvoma boxami každým vážiacim zhruba 7 kg mala naša malá čo robiť. Po namáhavej ceste sme sa však dostali do Gevgelije a už sme aj boli v Grécku. Hneď v malej dedinke Efzoni, alebo tak nejak sme zmenili Doláre na Eurá, a pokračovali do Thessaloník. Tie sme však obišli lebo Beauty sa prehrievala a my sme stáli každú chvíľu. Pri malých otáčkach prevodovka, spojka alebo kľukovka trošku klepala alebo niečo iné. Celý ustrašený sme zaparkovali blízko Nea Moudania na prvom polostrove Chalkidík. Tam sme sa chceli utáboriť na pláži, lenže tá bola plná nejakých malých čudesných a veľmi pichľavých rastliniek, tak sme sa len umyli v ľadovom mori. Večer sme aj tak nevedeli kde ideme spať, lebo táto oblasť bola čisto turistická, plná hotelov a drahých kempov, tak sme sa vrátili do New Moudanie. Našli sme otvorený servis, ale na nešťastie len pre autá. Chalani dnu nám ponúkli kávu, keďže bolo už po desiatej a ukázali nám park v strede meste kde by sme mohli spať. My sme našli aj tak iný a spali sme v strede parku vedľa rušnej cesty a malého chodníka, kde ľudia neprestali chodiť hádam po celú noc.

Cesta vlastne necesta do Gevgelie

Bola to veľmi ťažká noc, zobudili sme sa unavení a polámaní. Ešte aj od nejakej štvrtej kŕdeľ sliepok z neďalekého domu nás nenechal spať. Hneď ako sme sa pobalili a najedli sme šli do servisu ktorý nám odporučili chalani zo servisu. Chlapík však len doplnil vodu do chladiča, nastriekal reťaz mazivom a po prevezení povedal že je dobrá. My neveriaci sme naložili veci a odišli do mesta hľadať zmenáreň, sme nemali žiadne Eurá a bola sobota. Len sme prišli do mesta a motorka bola prehriata. Kontrolka prehrievania svietila ako divá tak sme ako tak došli do servisu a nechal som chlapíka počúvať klepanie v kľukovej skrini. Pokýval hlavou a povedal aby sme šli do Thessaloník do Suzuki servisu ale že tí sú zavretí ešte na jeden týždeň z dvojtýždňovej dovolenky. Super. Chceli sme ísť na nákup ale nedala sa nám použiť kreditná karta a ani vytiahnuť peniaze s bankomatu. Bez jedla a bez peňazí sme si sadli a nevedeli čo robiť. Nakoniec mi napadlo že som videl aj znak Maestro na bankomate tak sme skúsili moju kartu a nejaké to Euro vypadlo. Hurrrááá. Nakúpili a už aj rezali to Thessaloník, kde sa nám podarilo nájsť iný servis, ale tam majster povedal tiež že je v poriadku. Znovu neveriaci sme odišli. Išli sme smerom na Kavalu, ale chytili sme búrku tak sme zastali na opustenej pumpe a urobili si obed z Gréckych konzervových a chladených jedál čo sme nakúpili. Tam sme sa rozhodli, že to stočíme rovno domov a Istanbul necháme Istanbulom. Ak sa mašina pokazí cestou nech to nie je Turecko. Rumunsko síce tiež asi nie je výhra ale aspoň je to už bližšie domov. Namiesto Kavaly sme sa pustili smerom na Sérres a tam na Cearine požiadanie sme šli pozrieť do jednej malej dedinky menom Meleneteksi či náhodou nebude nejaké pekné miesto na spanie na jej konci. Našli sme pekné miestečko hneď vedľa napájadla pre statok a asi 100 metrov od cintorínu. Urobili stan, dali napiť slovenskej hruškovice bačovi ktorý prešiel okolo s jeho ovečkami a ľahli do stanu. Akurát keď sme dopili fľašu lacného Gréckeho bieleho vína, prišlo auto a zatrúbilo. Starší pán začal hneď rozprávať ako ma uvidel v trenkách vychádzať zo stanu. Ako sa ukázalo bol to majiteľ pôdy a už sa aj stihol dozvedieť že nejakí cudzinci sú mu na pozemku. Po krátkom rozhovore nás tam nechal a pozval do miestnej krčmy. Tam bolo hádam 15 starších pánov, pijúcich a jediacich. My sme dostali tiež mäso na špilkách a dva poháre. Ujkovia pili Grécku verziu Slovenského čuča ktoré sa tam dalo kúpiť v bielych akoby pivových fľaškách. O desiatej sme už riadne zlomení vybehli do stanu. Uprostred noci sa Ceara zobudila vyčúrať ja vykrcať a spokojne sme spali až do rána.

Nedeľu sme sa rozhodli prežiť na tom istom mieste, skočili sme na grécky obed a malú fľašku Ouza, umyli sa v napájadle, oddychovali, prechádzali a spali.

Nasledujúci deň, plne oddýchnutý a plný energie sme vyrazili do Bulharskej Sofie. Na hranici mesta sa už aj tak dosť hrboľatá cesta zmenila na cestu z čadičových kociek a to trvalo dobrých 7 – 10 km až kým sme sa dostali do centra mesta. Tam sme si len oddýchli, poobzerali okolo a už aj sme moli na ceste von. Zhon a chaos Bulharských vodičov nás nejako nelákal. Tu sme prešli len pár km von z mesta a na kopci z ktorého sme mali výhľad na celé mesto sme sa utáborili. Miesto to bolo super, trošku od cesty akurát že to bol sexuálne nebo jedného alebo viacerých Bulharov a Bulhariek, pár použitých kondómov bolo rozhádzaných po zemi. Bolo len niečo po štvrtej tak sme si užili trošku slnka, pozorovali šoférov ako jazdia, neuveriteľné pomaly do zákrut, kde aj na celkom plytkej zákrute je prikázaná 60tka, uvarili večeru na starom Rusákovi a ľahli to stanu.

Ráno sme sa vydali na cestu cez horský priechod do Montany, cesta bola zlá, rozbitá, plná dier a plátanín. Na vrchole bolo niekoľko asi Rumunských Rómov na vozoch ťahanými koňmi, ktorý po nás počumovali z neďalekého parčíku. Cesta dolu bola tak isto zlá, nemali sme však už veľa benzínu tak pol kopca sme zišli bez motora a ani nebolo treba veľa brzdiť. Dolu už bola cesta lepšia aj keď sme natrafili na nejaké väčšie hrby kde nás to rozkývalo riadne a sem tam si aj zalietali 20 cm ponad sedadlo. Montana bolo krásne malé mesto, plné všeliakych kaviarní v centre obsadených kopcom ľudí. Zmenili ďalšie peniaze a vypadli smerom na Vidin. Tam sme chceli použiť trajekt do Rumunska ale až na druhý deň. Keď sme tam prišli tak sme vyzistili že trajekt stojí 3 Eurá na osobu plus 3 za motorku. Celá pohraničná oblasť vyzerala dosť nedôveryhodne, lebo sme plánovali spať v Bulharsku blízko Vidin a ráno za deň prejsť Rumunsko. Nakoniec sme sa však rozhodli pokračovať v ceste a stočili to na malý hraničný prechod do Srbského Negotin. Ceara sa Srbsko neuveriteľne páčilo tak aspoň mala šancu spoznať aj kus východného Srbska, kde je vlastne štýl uľahlých dediniek plných zelene, stromov a malých domčekov nahradené veľkými domami často bez vonkajšej omietky ale bielymi nádhernými plotmi rímskeho štýlu. Odtialto sme chceli ísť na Požarevac a tak nás ľudia aj nasmerovali. Po 15 km a čumení do mapy sme zistili, že aj tak ideme na Zaječar, lebo odtiaľ bola diaľnica do Belehradu a skoro všetci ju využívali. My sme však našli malú odbočku na Trnjane, kde viedla cestička široká len na jedno auto. Tam sme však našli pár chalanov pripravujúcich sa na futbalový zápas s bedničkou piva a hneď nám aj ponúkli po jednom. Popri chladení našich tiel z vnútra nám po malom rozhovore medzi sebou vysvetlili cestu cez kadejaké malé hrboľaté a prašné cestičky a malé dedinky na hlavnú cestu smerom na Požarevac. Vrelo poďakovali a už sme si to šinuli tajnými odbočkami na Šrkamen a odtiaľ už síce asfaltovou cestou ale úzkou len pre jedno auto na hlavnú cestu. Od križovatky sme už nejazdili dlho a v kopcoch kde sme sa dostali sme si našli pekné miesto hneď vedľa cesty ale kryté malým hrbom zeme na spanie. Čo mi nešlo do hlavy bolo že v tom hrbe sme našli korytnačku asi 30 cm veľkú, si tam len odfukovala a pripravovala sa na spánok.

Cesta do Šrkamenu

Deň neskôr sme pokračovali cestou a necestou na Majdanpek čo na naše prekvapenie bolo dosť veľké banícke mesto uprostred ničoho. Bordové paneláky postavené v kopcoch, futbalový štadión na vrchu jedného z nich, veľmi zaujímavé. My sme nemali ani len predstavu ako sa také mesto tu vzalo, na to sme prišli až na ceste von keď sme prechádzali popri okraji obrovskej baníckej diery. Musela mať dobrých 150 metrov hĺbku a aspoň 500 metrov v priemere. Na spodku bolo obrovské jazero. Cesta do Požarevacu bola dosť zlá ale nejako sme to zvládli, odtiaľ v hustej premávke preskakujúci rady áut sme to stočili cez dlhý most ponad rieku Dunaj do Kovinu a tam sme sa informovali kde je stará cesta cez ďalšie dedinky do Vršacu. Jeden starý ujček nám to pekne vysvetlil a aj keď som mu úplne neveril, dostali sme sa na cestu cez polia do Deliblata. Motorka sa zas prehriala tak sme to zastavili uprostred polí a už len vzduchu a čakali. Zastavil som jedného traktoristu, ktorý na mňa vyhŕkol dobrou angličtinou, a ani som nepovedal čo je s motorkou už nás aj chcel odtiahnuť, tak som mu chytro vysvetlil, že ona bude OK keď si oddýchne. Potom nám už len doplnil presné informácie kde odbočiť a kde sa dostaneme a aj o dĺžke cestičiek. Takže keď kontrolka prehrievania zhasla už sme si to fičali cez uzučkú cestu na Šušaru. Lenže traktor sa nám dostal do cesty ešte ktomu ťahal dve vlečky tak nemal ani len predstavu že som za ním. Moja trúba by nezobudila ani len škovránka užívajúceho si letný spánok na rozkvitnutej čerešni, našťastie nás dobehla dodávka, ktorá ma nechala obehnúť predtým a tá traktoristovi vytrubovala až kým to nepichol do strany a nenechal ma prejsť. Zlatý to šofér. V Šušare, čo bola dedinka pozostávajúca len z jednej ulice sme si dali pivo, celkom dobrou cestou došli do Izbišťa a odtiaľ bol už len kúsok do Vršacu. Tam sme dotankovali a prihovoril sa nám chlapík, že v meste je motorkárska krčma či nechceme ísť pozrieť. Bol to určite dobrý ťah lebo šéf vytiahol jeho mašinku a odviezol nás na prímestské jazero kde sme sa vyspali.

Baňa v Majdanpeku

Teraz nás už len čakala cesta do Rumunských Timsoara, Arad a Oradea. Cesty boli dosť dobré aj keď plné kamiónov. Arad a Oradea sú krásne mestá, tam sme chvíľu postáli, niečo požuli a už sme aj fičali ďalej. Z Oradey sme šli smerom na Debrecín, a ešte pred ním sme sa vyspali na čerstvo pokosenom poli vedľa železničného prechodu. Povrch bol hrboľatý ako vždy ale po nejakých tých úpravách pozície tela sa to dalo zniesť. Autá moc na nás nepočumovali lebo si dávali pozor či nevybijú polo os na prechode, jedinú pozornosť sme pritiahli keď vlak išiel a vytvorila sa čakajúca kolóna. Tu sme dostali nejakú tú húkačku od kamionistu a zakývanie.

Debrecín, Nýiregyháza a už sme boli na Slovensku. Zastavili sme sa ešte na Zemplínskej Šírave, kde sme sa vyspali a na druhý deň ráno sme už len obdivovali zákutia Spišského hradu, Levoče a Štrbského plesa. V Tatrách nás však chytila búrka, tak sme sa domov dostali občerstvení dažďom.

Takže spolu sme spravili cez 4100 kilometrov, trvalo nám to 16 dní, spotreba vyšla zhruba na 4,4 litra, nebolo treba dolievať žiadny olej, akurát ten problém s prehrievaním. Ale keď som ju držal nad 100 km/h sa mašinka držala statočne a tak sme sa vrátili všetci zdraví a v poriadku. Teraz už len čakáme na servis nech sa pozrú čo našej malej je ak je teda niečo, ale to nám vlastne vyhovuje, špeciálne mne, zlomenému v pol. Póza sediaceho jazdca neveľmi dobre vplývala na vývoj môjho chrbtovo-spodného, krížového zvaného svalu a tak s uboleným telom oddychujeme. Počkáme si však na odozvu našej Beauty a už aj fičíme cez severnú Európu do Londýna zarábať a spoznávať krásy Británie na dvoch kolesách. Tak držte palce, nech vyjde, čo má.