Z Ružomberka do Wakefieldu za prácou!

Po našom výlete do Grécka naše finančné zdroje klesli veľmi blízko minimu. Už predtým sme

však boli rozhodnutí odísť do Veľkej Británie na zárobky. Pôvodný plán bol prísť domov len

na dva tri dni a už aj vyraziť. Lenže kvôli problémom s motorkou sme museli čakať na

servisnú prehliadku. Podarilo sa nám však objednať v priebehu týždňa a v pondelok 26. mája

sme už aj boli na prehliadke. Chlapi však na nič neprišli, žiadne závady nenájdené, tak sme

celý radi išli domov. Chalani z netu však povedali že sa motor prehrieval kvôli nedostatku

vzduchu lebo na prednej vidlici sme mali namontovaný stan s autoplachtou. Tým by mali byť

naše problémy vyriešené.

V utorok sme sa pobalili, naložili Beauty ešte ťažším batohom (22 kg) plus karimatky a

nejaké drobnosti. V stredu na obed sme po týždňovej prestávke znovu vyrazili. Stan sme

nemali kde dať tak zaujal svoju starú pozíciu na prednej vidlici, akurát sme tam už nedali

plachtu a tak tam bol aký taký priestor. Navštívili rodičov v práci, povedali dovidenia,

uvidíme sa o tri štyri mesiace a už sme si to fičali na Makov. Prešli cez Olomouc a našli

malé miesto na spanie hneď vedľa cesty neďaleko Mohelníc.

Nasledujúci deň sme došli do Prahy a nejako sa mi podarilo dostať na Žižkov. Tam som to

už poznal a zastal som rovno pred múzeom Československej armády. Pozreli sme si Žižku a keď

sme sa vracali napadlo nám nechať veci pred múzeom a ísť pešo do mesta. Nakoniec staršie

pani z múzea nám dovolili doniesť všetky naše veci do vnútra, že ich postrážia. Zmizli do

mesta pobehali všetko čo sa dalo a o piatej rezali naspať. Našli cestu na Strahov a prespali

u môjho kamaráta. Vypili skoro celú fľašu Poľovníckeho čaju čo sme si kúpili na cestu a išli

spať.

Ráno Ceara našla správu na internete že nemôžme ostať v Londýne u jej sesternice ako sme

plánovali takže bude musieť nastať zmena plánu. Mne bolo nie veľmi najlepšie tak mi to bolo

aj tak jedno. E55 nás už vítala aj keď zívala prázdnotou. Zastavili sme sa však v Terezíne a strávili tam vyše pol dňa skúmaním a obzeraním všetkého čo nám mesto ponúklo. Lístok stál 200CZK, ale určite sa oplatilo vidieť pať rozdielnych budov z von a z vnútra vrátane krematória, vezení, hromadných hrobov a podobne. Smutní a v myšlienkach sme pokračovali bezproblémovou cestou do centra

Drážďan kde sme sa rýchlo poobzerali. Ceara našla cestu na Meissen a už sme tam aj boli.

Našli malé miesto s pokosenou trávou kde sme sa museli dostať cez asi dva metre vysokú

trávu. Nemal som ani len šajn čo tam v tej tráve je ale som tu takže tam nebolo nič. Po tom
ako sme sa dostali do Nemecka ma celá cesta hnevala a znervózňovala. V Čechcách sa nám

TIRáci uhýbali aby sme mohli v hustej premávke pokračovať rýchlejšie dopredu ale v Nemecku

tam ma šlo poraziť zo semafórov, rýchlostných obmedzení a kamier. Aj v tej najmenšej dedine s

troma domami bol aspoň jeden semafór a samozrejme červená. Žiadne zelené vlny, len stoj ako

truhlík každých 20 metrov...

Štvrtý deň a ešte sme nevideli ani mráčik. Teplo ako na sahare, spotení v prilbách a

bundách sme sa posúvali v pred. V Berlíne sme sa pokúšali nájsť LOUIS obchod ale samozrejme

bez pomoci okoloidúcich ľudí by sme sa tam v živote neodstali. Tu som bol vďačný za semafóry

lebo som ziapal z motorky na susediace autá z adresou. Chceli sme kúpiť teplomer oleja ale

nanešťastie ani jeden druh čo mali sa tam nevopchal kvôli výfuku idúcemu ponad zátku.

Šťastný to vlastníci modelov '97 a '98. Prešli Berlínom a už sme aj boli na ceste číslo 5

von z mesta. Sto km preč sme našli otvorený LIDL, kúpili nejaké jedlo, dva pivá a zatiahli

motorku na nejaké polé kryté stromami. Jediný problém ktorý sme mali boli kliešte ktorých

bolo na každom mieste kde sme spali neurekom. Ceare som vybral dvoch, z nohy a z podpazuchy,

troch sme našli pochodovať po mojom tele. Urobili poriadnu kontrolu našich tiel a išli

spať.

Zobudený krásnym dňom sme sa zbalili a pokračovali v nudnej ceste. Žiadne hory, len

roviny s rovnakým štýlom ciest a dedín. Niekedy sme uvažovali či nejazdíme v kruhu. Pekné

ale nuda, nuda, nuda. Čo ma hnevalo bolo že nasadili kopec stromov blízko cesty a potom je

tam prikázaná 80tka s pekným obrázkom auta nabúraného v strome a za každým rohom kamera.

Takže asi bude na mňa čakať prekvapenie doma s pokutami za rýchlosť. Do Hamburgu bola však

cesta bez problémov a dostali sme sa priamo do opusteného mesta. Bola nedela a nikde nikoho.

Po chvílke hľadania sme narazili na rodinku, ktorej otecko nám podrobne vysvetlil cestu von.

Obzreli sme si prístavnú časť, staré mesto a už sme aj boli preč. Popri ceste sme našli také

isté značky ako boli v Kosove, s tankom a s náklaďákom s dovolenými rýchlosťami. Ktovie načo

to slúži. Zaparkovali sme v malej dedinke kde sme na dalšom poli vybudovali tábor, bránili

sa ďalšiemu útoku kliešťov a skončili ďalší nudný deň v Nemecku.

Šiesty deň a po daždi ani stopa. Prekvapil nás vlastník pôdy, ktorý dofičal na traktore,

hlavne mňa lebo som bol len v roztrhaných trenírkach, ktoré odokrzli viac než zakrzli.

Chlapík sa len usmial a naznačil aby sme si upratali po sebe, čo bolo samozrejmé. Potom sa

už len venoval svojej práci. Zkontrovali sme naše povrchy znovu či nejaký ten kliešť

nevyvŕtal svoju dierku niekam no našej kože a vyrazili sme na cestu. Zastavili na benzinke,

ktorá mala záchod z vonku a na opačnej strane vchodu, to bol náš obľúbený typ. Lebo sme sa

tam zamkli, zobliekli do naha a dali si akože sprchu. Miska slúžila ako oblievadlo a už sme

aj boli čistý. Oprali tričko, obliekli znovu to isté, mokré, ale za patnásť minút bolo aj

tak suché ako naše hrdlá. Prekročili sme hranice no Holandska a tam akoby zázračným prútikom

mraky sa ukázali a už sme aj boli v búrke. Mokrí ako myši sme hľadali miesto na úkryt.

Lochem sa stal našim táborišťom. Rovno pri kanáli, v ktorom premávali trajekty a ťažko

naložené nákladné lode bol malý poloostrov s pokosenou trávou. Spýtali sme sa jedného

chlapíka či tam môžme byť. Povedal, že asi áno, ale ak prídu policajti o ničom nevie.

Policajti neprišli a my sme sa vyspali v kĺude.

Ráno keď sme boli ako tak obschutý, dostali sme návštevu v podobe jednej pani venčiacej

jej štvornohého priateľa. Porozprávala nám typy kde sa oplatí ísť a kde nie. Prestalo pršať

tak sme sa rýchlo pobalili a vypadli. Cesty tu boli oveľa horšie v zmysle zákazov. Prikázaná

osemdiesiatka všade so zákazom predbiehania a hrubou dvojitou čiarou so zeleným pruhom v

stredo. By ma porazilo. To je asi znak bohatej krajiny, úplná kontrola nad vodičom, semafóry

na každom rohu a milión zákazov. Načo tam majú autá a motorky potom. Eh. Tisíc krát radšej

by som šiel znovu do Srbska a okolitých krajín. Pokúšali sme sa zmeniť peniaze v Apeldoorn

ale tam nám bolo povedané že banky zmeniť peniaze nemôžu, len špecializované zmenárne ktoré

sú len vo veľkých mestách ako Alkmaar alebo Amsterdam. Nasratý, sme vhodili posledné eurá do

nádrže a namierili si to do Hoorn cez dlhočizný 20 km dlhý násyp cez kus mora. Nič navôkol,

len voda a cesta. V Alkmaar sme hľadali byt našej kamarátky Sheily a po dlhšom čumení do

mapy na autobusovej zastávke sme sa tam nakoniec dostali. Malý byt v centre Alkmaar bolo

dobré miesto na výjazdy do mesta. vyšli na pivo a pozieť sa do RED LIGHT DISTRICT, kde na

nás už čakali polonahé slečny vo výkladoch. Celá ulica boli plná slizky vyzerajúcich mužov

čumiacich dnu. Slečny za sklom mrzko čumeli na dve kočky čo boli so mnou, takže asi pre nich

tu nehrozí veľa Zábavy. Aj tak to bolo zvláštne, prirovnal by som to k supermarketu. Človek

príde, obzre si čo majú dobré v regáloch, vybere, vloží do košíka, zaplatí, spotrebuje/užije

a ide domov. Nuž čo videli sme a šli preč. Večer skočili na Heiniken, ten bordel by som síce

nekúpil ale bol som pozvaný tak už predsa darovanému pivu na zuby pozerať nebudem. A aj tak

to bola len 0.3l takže to prežijem. V Holandsku sa asi pollitráky nevyrábajú, na šťastie pre

mňa. Vyspali sme sa na zemi v obývačke a zobudili sme sa do ďalšieho zamračeného rána.

Johan, Sheilin otec nám vysvetlil cestu cez malé dedinky do Amsterdamu a tak sme sa nimi

vybrali do sveta. Zaparkovali Beauty na moste vedľa niekoľkých bicyklov a šli sa prejsť.

Kúpili poživeť a už sme aj boli na ceste von. Leiden, Den Haag, potom spať to Rotterdam kde

sme si uvarili obed aj keď už dosť neskoro. Odtial sme sa rozhodli ísť cez časť Holandska

zvanú Zeeland, podľa ktorého bol pomenovaný Nový Zéland. Pani v Locheme nám odporučila

Zierikzee, kde sme si dali malú prestávku. Malé, veľmi pekné mesto uprostred poloostrovov. V

strede mesta vysoká stará štvorcová veža, ktorá budí v človeku otázky ako sa to tu do čerta

dostalo. Veľmi zaujímavé miesto. Podarilo sa mi tu opáliť ruku na vývuku takže v prípade

hladu záchrana. Odtiaľ sme už len lovili miesto na spanie, čo bolo dosť ťažké keďže to čo

sme videli z Holandska bolo prešpikované platenými kempami. Prešli sme násypom na ďalší

poloostrov a hneď z kraja sme zastavili v reštaurácii sa spýtať či sa nedá kúpiť niekde

toaletný papier - naša zásoba sa minula. Teta nás nabalila servítkami a tak sme sa mohli v

klude porozhliadať. Popri hlavnej ceste bola menšia, vinúca sa popri pobreží, lenže hneď pri

vstupe naň bola tabula so zákazom stanovanie cez noc. Aj tak jediné miesto, ktoré sa nám

páčilo bolo motoristicky nedostupné. Pokračovali sme však ešte kúsok a našli piknikové

miesto, ďaleko od premávky s mäkkučkou trávou...

Vyspatí do ružova sme sa začali baliť keď sa znovu rozpršalo. Dobalili mokré veci a

vydali sa na cestu. Prekročili hranicu do Belgicka, kde sa štýl premávky a ciest samozrejme

nezmenil. Chceli sme ísť popri pobreží až do Calais lenže z Knokke-Heist to boli len zápchy

a zmätok. Kamióny všade navôkol mixované s autami. Akurát sme sa skočili pozrieť na pláž a

to bolo všetko. Dvadsať km bola moja hranica trpezlivosti kedy som to stočil na dialnicu a

zišiel až vo Francúzskom Calais. Tam sme si kúpili najlacnejší lístok do Anglického Doveru

za 28 Euro s odchodom o trištvrte na jednu v noci. Chlapík nám však povedal aby sme však

vyskúšali ísť dve hodiny dopredu, možno bude pre nás miesto. V Calais sme mali dosť času si

to tam poobzerať a posušiť si veci v príležitostných slnečných lúčoch. O desiatej sme sa šli

na check-in, kde Ceara bola riadne vyšetrovaný Britmi, či tam nejde robiť a tak ďalej.

Zobrali nás na skoršiu loď a niečo po pol noci sme už boli v Doveri. Tam sa mi podarilo

zaradiť do zlej rady o vošli sme do prístavu s kamiónmi. Tam museli chlapi volať do

kancelárie, či sme boli na lodi, a podobné veci, tak nás tam zdržali zo pol hodinky, potom

nás pustili von. Hľadať nocľah v noci je oveľa horšie, ale nám sa podarilonájsť malé miesto

v poli repky olejnej asi 3 metre od cesty. Ako tak krytý rastlinstvom sme si trošku

zchrupli.

Ráno, zobudení premávkou a dažďom sme sa rýchlo zbalili a šli spať do Doveru si obzrieť

biele útesy. Preorientovanie na ľavú stranu mi nerobilo po dvoch rokoch strávených na

Zélande žiadny problém. Z Doveru, stále v daždi sme sa rozhodli ísť do Kentu do malého mesta

kde mal žiť jeden poliak. Ten bol u nás doma asi týžden a pol predtým a sľúbil nám, že si

môžme postaviť stan v jeho záhrade. Našli sme jeho adresu, lenže nikoho nikde. Skúšali volať

na telefón, nič. Mokrí a unavení sme sedeli na schodoch a rozmýšľali čo ideme robiť a kam

ideme. V Londýne tiež nik známy a celá táto oblasť vyzerala dosť zastavaná, predmestie za

predmestím. V daždi hľadali miesto na spanie až sme sa dostali do Londýna, prešli krížom cez

stred. Mierili sme to však rovno na Tower Bridge, ale podarilo sa nám ho minúť o jeden most.

Takže sme ho videli len zo vzdialenosti pár desiatok metrov. V centre sme zastali na

chodníku skočiť do krčmy na záchod, očividne v obchodníckej štvrti. Krčmy plné ľudí odetých

v sakách, som rozmýšľal či je svadba alebo pohreb na každom rohu. Snažil som sa spýtať v

ktorej štvrti vlastne sme, ale arogantnejších hajzlov som v živote nevidel. Nikto nereagoval

na moje oslovenie a tí čo si ma všimli, zdvihli nos a pokývali hlavo v negatívnom smere. Juj

napľul by som im namysleným na topánky keby som mal slín. Vyčúraní sme hľadali hocijaký

nápis kde bol SEVER a pokračovali v ceste. Dostali sme sa do ďalšieho predmestia ST. Alban,

kde sa nám podarilo objaviť malý park krytý živým plotom. Prepchali motorku cez autozábrany

a rozložili stan v jednom rožku. V noci lialo ale to nám už bolo totálne jedno. Tento deň

bol aboslutny víťaz najhorších dňov. Mokrí, zmorení a zlomení sme zaspali.

Verte či neverte slnko nás zobudilo ráno tak rýchlo, skoro nahý ako som bol som vyhádzal

veci na plachtu posušiť, lenže kým sme sa obliekli a najedli slkno bolo nahradené sivými

mrakmi. Za ďalšieho popŕchania sme vypadli preč. Išli sme do Manchestra navštíviť jedného

mojho kamaráta z Ružomberku. Našli sme štvrť na značkách takže tam nebolo problém sa dostať,

horšie už bolo nájsť ulicu. Nikto koho sme sa pýtali nevedel, ale jeden ujček nám poradil sa

spýtať požiarnikov. Tých sme našli v klídku a vysvetlili nám cestu veľmi podrobne, ešte aj

nakreslili mapu. Obávali sa však o našu motorku, lebo tá štvrť, v ktorej Štefan býva, že

vraj nie je super bezpečná. Požiarnici nám však povedali, že môžme priniesť motorku na

stanicu ku nim na noc ak sa budeme báť ju parkovať pri dome. Zneijstený sme dorazili na

miesto. Malé domčeky vyzerali dosť kludne, pokiaľ mi Štefan nepovedal že mu vybili sklo a

vykradli auto druhý krát za tretí týždeň, ale že už aspoň nepočuť strielanie. Jupí, znie to

všetko super. Motorku sme však zaparkovali medzi auto a plot takže by ju bolo dosť ťažké

dostať ju von, vyzamikali ju a odložili všetky veci do domu. Mali večeru a vypili ako

správni slováci flašu Slivky a dopili pol flaše Jagermeistera.

Beauty stála pod plachtou presne tak ako som ju nechal. Vybehli sme pozrieť do polského

obchodu, kde na moje prekvapenie bolo kopec slovenských vecí. Kúpili sme fľašu Zbojníckeho

čaju za dvakrát vyššiu cenu ako u nás na Slovensku a vyrazili na cestu do Wakefieldu. Šli

sme malou cestičkou cez menšie mestá takže tá scenéria oproti západosevernej Európe sa

zmenila k lepšiemu. Kopec obmedzení, rýchlostných kamier však ostalo. Vo Wakefield sme našli

domček mojich kamarátov bez problémov. Usalašili sa v pripravenej izbe a začali lov za

prácou. Dali sme tomu však len dva týždne takže ak sa nič neukáže naše cesty pokračujú spať

na Slovensko.

Suma sumárum sme spravili 3000 km z Ružomberka do Wakefield, naša spotreba stúpla na

zhruba 5.5 litra, kvôli ustavičnému zastavovaniu a spomalovaniu a pravdepodobne aj väčšej

hmotnosti naloženej na bajku. Cesta nebola ani zďaleka taká zaujímavá ako bola cesta do

Grécka. Celú cestu z RK až po Holandskú hranicu svietilo slnko a bolo neznesitelne teplo a z

hranice až do UK už len lialo a bola kosa. Motorka sa neprehriala ani raz. Akurát píska

predná brzda, tak som kúpil nové platničky ale keď som ich prehadzoval som zistil že zo

starých je zodratých asi len 1/4. Vyčistil som ich, ale pískajú furt aj keď menej. Takže to

by bolo pre dnešok všetko, ak by som mal odporučiť miesta čo treba vidieť určite by tam

nebola severovýchodná Európa, aj keď taký veterný mlyn v Holandsku vyzerá zaujímavo...

P.S. Naša pamäťová karta zakúpená lacno vo Vietname už po tretí krát skolabovala, zmizli

nám dve tretiny fotiek (odchod z RK, Praha, Terezín,...) a tie ktoré sú tu uverejnené, sú pustené cez televízor (jediná cesta

ako ich prehliadnuť) a znovu odfotené. Ospravedlňujem sa za kvalitu.

Zdar motorkárom.