Od Dolomitov až k Dubrovníku

Na túto dovolenku som sa nesmierne tešil už niekoľko mesiacov.

Svoju predstavu o dvoj-týždňovom sedení na motorke som musel prispôsobiť aj ďalším trom členom posádky, ktorých táto predstava príliš nenadchýnala. Navyše na Lago di Como, niekde na úpätí talianskych álp bol kamoš, ktorého sme chceli ísť pozrieť.

Výsledok bol aj tak nad očakávania vynikajúci a celkovo sme spravili viac ako 3600km v sedle motorky počas dvoch týždňov.

Štartujeme

V sobotu ráno nám v Bratislave vyšlo slniečko a avizovalo nádherný výjazd. Nie celkom letné teploty, okolo 24 stupňov, plánované na tento deň nám fantasticky hrali do karát a tak sa nebolo čoho báť. Vyrážame.

Plán bol jednoduchý. Rakúsko prebehneme po diaľnici až do Villachu a až tam sa začne to pravé motorkovanie. Prvé prekvapenie nás zastihlo pri kupovaní diaľničných známok na rakúskej hranici, kde sa dalo platiť aj v slovenských korunách, no kurz bol tak šialený, že sme na tom preplatili nejakých 100sk na kus. Nevadí.

Diaľnica je nechutná, neznášam ju a vyhýbam sa jej jak čert krížu. No omnoho menej ma lákala predstava slimačenia sa po rakúskych dedinkách, ktoré su pomaly na každom kilometri... Nejak to prežijem. V zostave Honda CBF600S (ja), Honda Shadow 750 (kamoš) a Honda Transalp (kamoš s manželkou) sme sa len zriedka prehupli cez 130, no väčšinou tak max 100km/h.

Ak mi niekto povie, že na motorke sa nedá dostať mikro spánok, tak ho vysmejem. Dostal som. A jaký. Bolo tesne po obede, boli sme niekde tuším pred Grazom, či za ním? Neviem. V jednom momente ma to začalo neuveriteľne zmáhať. A to som nebol sám, pretože pod tlakom plného brucha kamoš na Shadowe nahodil vražedné tempo. Do slova. 80km/h. Skoro ma zabil.

V jednom momente som sa zobudil pred stenou tunela. Tiahlu zákrutu do ľava som zasnívaný odignoroval a šinul si to ďalej na pravú stranu vchodu do útrob vrchu, ktorý bol pred nami. V tom momente ma prešli všetky mdloby. Bol som zobudený ako tesne pred priotrávením sa kofeínom. Prešla mnou vlna čohosi, čo by som prirovnal k zásahu bleskom a cítil som hučiacu krv v končekoch prstov všetkých končatín. Kua, na poslednú chvíľu som to strhol do ľava a vošiel do tunela. Srdce mi trieskalo tak, že som mal pocit, že sa to v tom posratom tuneli ozýva. Najbližší výjazd na parkovisko a rozdýchať. Jeden veľký RedBull, pre istotu. Zvyšok cesty pomerne nuda, spánok sa už držal odo mňa ďalej. Čo s takým hysterikom? Radšej ku mne už nešiel.

Alpy

Je krátko po tretej hodine a my konečne zliezame z Autobahnu. Hurá, konečne premávka, značky, zatáčky, križovatky a najmä kopce, cez ktoré si to treba preliezť a žiadne diaľničné tunely. Prešli sme do talianska a vítajú nás krásne výhľady na Alpy, kopa motorkárov, pekné počasie, architektúra, cesty... no konečne. Dovolenka. Pred cestou som zajednal kemp v Antholzi, ktorý poľahky nájdeme. Je asi 15km od hlavnej cesty v údolí medzi majestátnymi kopcami, ktorých vrcholky nevidno pre chladný opar hmly prilepený na ich svahoch vysoko nad nami. Domáci nás privítali príjemne, milo, hovoria aj po nemecky. Ubytovanie nás vyšlo do 12eur na hlavu. Paráda. Stan musíme postaviť rýchlo, lebo mi čosi kvaplo na nos a na najbližšie hodiny to vyzerá, že mi asi ešte kvapne.

Prvý krát kempujeme. Myslím, prvý krát v živote. Teda aspoň ja. A moji spolubojovníci sú na tom podobne. Je to skvelé. Sme nadšení z úrovne kempu, hlavne sociálne zariadenia a sprchy, reštaurácia... a to prostredie, je proste úžasné. V noci prší.

Ráno sa pobalíme a vyrážame na Lago di Como, kde plánujeme našu prvú väčšiu zastávku. Chceme tam zostať tri noci, zostávame len dve. Je tam nuda a chceme jazdiť. Cesta tam je ale úžasná. Konečne sa dostávame na pravé alpské cesty, vinúce sa v nekonečných serpentínach vysoko do hôr. Úzke na toľko, že autá majú problém sa obchádzať. V ušiach zaľahnuté až po prvé prehltnutie. Skvelé. Vychutnávam si to. Zaklopím zákrutu, v polovici pridám a s revom zaradenej dvojky z nej vystreľujem ako šíp. V zornom poli sa mi objaví uniformovaný panáčik, ktorý na mňa máva palacinkárňou a tvári sa zachmúrene. Do pekla (pôvodné znenie je nepublikovateľné).

Namerali ma? Bežná kontrola? Čo som vyviedol? Placho sa ho pýtam po anglicky a ostávam bez odpovede. Som z nich vystresovanejší ako z tých našich. U nás aspoň viem, čo môžem čakať. Podávam mu papiere s roztrasenými rukami a rozmýšľam, čo som vyviedol a na nič neprichádzam. Teda okrem toho, že som zo zákruty vybehol docela ostro, ale za to mi snáď nemôže dať pokutu. To už pri mne zastavuje partia. Kamoš na druhého policajta prehodí čosi po taliansky, na čo sa zachmúrenie talianskych policajtov rozptyľuje ako jarný dáždik a vracajú mi doklady. Ešte mi gestom naznačil, aby som šiel pomalšie a prenechávajú ma osudu. Bez vysvetlenia. Pýtam sa kamoša, čo mu povedal. Aj to ostáva bez vysvetlenia. Aspoň je všetko OK. Bol by to blbý začiatok dovolenky. Je ešte len druhý deň a svojich valút by som sa zbavoval len veľmi nerád.

Cestou na Lago di Como nás chytí dážď. Navyše sa na ceste vytvorila asi 20km kolóna našim smerom a dochádza nám benzín. Je nedela a taliani to berú doslovne a na pumpách nechávajú pracovať len neosobné automaty na výdaj oktánov. Navyše to neberie naše karty a ani mince, tak sa zbavujeme bankoviek, ktoré sme si šetrili na platenie v reštikách a inde, kde s platbou kartami nerátame. Že "self-service". Stúpa mi žlč, keď vidím tento nápis.

Lago di Como

Na Lago di Como som sa snažil niečo zarezervovať ešte pred dovolenkou, no všade mali plno. Kamoš nám tam ale našiel kemp v mestečku Lenno. Kemp je pri ceste, hajzlíky sú turecké a kempujú tam opití Nemci vo futbalovej nálade... ostávame len dve noci a vyrážame smer pobrežie, Miláno, Benátky, Trieste a chceme ísť do Chorvátska.

Cesta Talianskom

Ideme mestečkami, dedinami, cestou sa zastavujeme na Lago di Garda, kde objavujeme úžasnú pláž, kde nikoho neni. Počasie je skvelé, voda teplá, tak hor sa do naha a do vĺn. No dobre, do vlniek. Vyčvachtáme sa a ideme ďalej.

Partiu to prestáva baviť. Chcú ísť na diaľnicu. Čo im hrabe? Kam sa ponáhľajú? Som ukameňovaný a ideme na Autostráda, či jak to volajú taliani. Na talianskej autostráde aspoň neni taká nuda jak na tej rakúskej. Je tu cítiť južanský temperament, no bez arogancie. Celkom to v zdraví prežívam až nejakých 100km pred Trieste. Blíži sa večer, treba nájsť miesto na spanie. Ak by sme šli za Trieste, tak by sme riešili ubytovanie až okolo deviatej, desiatej a na to nemám chuť. Čím skôr, tým lepšie.

Takže to dávame dole z diaľnice (konečne!!!) a hľadáme si dáke ubytko. Čakal som, že to bude aspoň trochu ako v chorvátsku a nájdeme nejaký privát na jednu noc. Ani jeden. Smola. Pobehali sme nejaké kempy a nakoniec sme to zakotvili v hotelíku na pobreží za 35eur na noc, bez dokladu. Ale aspoň s raňajkami. Dobré je, že sa s nimi dá zjednávať. To mám rád. A aj tak by mi bol ten doklad na dve veci. Nepoznám nikoho, kto by mi to preplatil. Prostredie je neprívetivé, vôbec si tu nepripadám jak v letovisku pri mori a tak sa pri večeri dohadujeme na skorom ranom výjazde.

Konečne Chorvátsko

Ráno sme pobalení a naraňajkovaní a vyrážame. Tankujeme ešte v taliansku. Chyba. Mali sme natankovať v slovinsku. Rozdiel je dosť veľký 1.5 aj niečo versus 1.2 aj niečo za 95ku. Slovinsko preletíme s jednou fajč-pauzou a sme v chorvátsku. Bez preukázania sa dokladom sme odmávaní popri kolóne áut na hranici.

Kotvíme to na ostrove Krk, kam vedie dlhý most za 30HRK a kempujeme v úžasnom kempe blízko mestečka Punat.

Ostávame 2 noci a nebyť môjho odhodlania ísť ďalej, tak by sme tam asi ostali do konca. Partii sa už moc nechce jazdiť. Navyše my dvaja, čo sme po jednom na moto to zvládame podstatne ľahšie, ako kamošova ľadvinka, ktorú z nedostatku pohybu bolí zadok tak, že jej je občas do plaču. Ani sa nečudujem. Ja aspoň občas vysadnem, postavím sa do stupačiek, alebo sa pohemlesím... jej zostáva iba to posledné. Dohodli sme si zastávky každých 50km, čo sa nám aj darí dodržovať a na počudovanie nás to ani veľmi nezdržuje.

Senj - Zadar

Chorvátske pobrežie je nádherné, no najlepší úsek je medzi obcou Senj a Zadarom. Cesta je nová, asfalt uhľovo čierny, biele pásy. V pravo hlboký zráz končiaci sa vo vlnách Jadranu a v ľavo skalná stena hrdzavo červenej horniny. Tento úsek má asi 150km asfaltu, no prekonáva asi iba 100km dlhú vzdialenosť meranú vzdušnou čiarou. Toľko na tému "serpentíny". Klopím to z prava do ľava a po dohode opúšťam našu partiu, aby som si tento úsek vychutnal vlastným tempom. Čakám ich až niekde pred Zadarom. V Zadare sme si dali skvelý obed. Rovno vo vnútri starých hradieb.

V Chorvátsku sa nekradne (dúfam)

Kamoša s manželkou neúspešne presviedčam, že si môžu bundy a helmy nechať na moto, aj keď na ne neuvidia, veď sme v Chorvátsku a nie v BA. Ja idem na ľahko. Takto absolvujem celé Chorvátsko. Kdekoľvek sme parkovali, tak som všetko navešal na moto a nechal to tam. Nič sa nestratilo. Dokonca som tak raz nechal aj telefón na nabíjačke. Nevedia si na to do konca dovolenky zvyknúť. Telefón a peňaženku si beriem, pre istotu. To je životne dôležité. Zvyšok si môžem kúpiť, aj keby ma to mrzelo, ale za tú slobodu mi to stojí.

Prší, prší...

Krátko pred Splitom nás chytá lejak jak sviňa. Také kvapky som ešte nezažil. Veľké jak vedrá s vodou. Keďže bol celý deň horúci, tak som zvolil moto-rifle namiesto normálnych moto-gatí. V tomto momente sa to ukázalo ako fatálna chyba. Inak nepremokavé boty boli plné vody v priebehu pár minút, ako mi voda stekala po nohách až do čižiem. Brada sa mi kúpala v malom jazierku, ktoré sa mi vytvorilo v helme, lebo som zabudol zatvoriť spodný vetrák. Pumpa nikde.

Pól hodinu ideme v tomto sajrajte. Navyše sa začala vytvárať kolóna, v ktorej som v tom momente netúžil zastaviť. Ideme po stredovej čiare najrýchlejšie, ako sa dá. V diaľke vidím prechod pre chodcov a adrenalínového športovca, ktorý sa naň vrhá. Autám sa postupne rozsvietia červené zadočky, ako sviečky na vianočnom stromčeku a ja idem po brzdách. ABS, nič. Asi 50kou si to prefičím popri stojacich autách a za chrbtom nič netušiaceho chodca, ktorý mal prednosť. Som v šoku a od toho momentu idem ešte pomalšie ako doteraz. Dunlop Roadsmart by mali byť najlepšie dažďové gumy dostupné na moju mašinu. Neviem si túto reakciu, alebo skôr nereakciu, vysvetliť. Asi iba tým, že dážď je ešte čerstvý a nestihol zmyť prach z ciest. Zmes prachu a dažďa je horšia ako ľad, som čítal kdesi tu na Motoride. Neustále kontrolujem brzdy, skúšam pribrzďovať a vyzerá to, že som mal pravdu. S ubiehajúcim časom je grip stále lepší a lepší. Ešte som zistil, že hnedo-sivý chorvátsky asfalt je v daždi omnoho (ale fakt omnoho) horší ako ten nový čierny.

Konečne pumpa. Bez ohľadu na pumpárove pripomienky, kolónu áut na pumpe a udivené pohľady ostatných naokolo, idem do slipov a zbavujem sa všetkého mokrého. Nahadzujem na seba suché veci, vylievam vodu z čižiem a jazierko z helmy. O chvíľu pokračujeme v už ustávajúcom daždi ďalej.

Makarska

Je asi sedem alebo osem hodín večer a my prichádzame do Makarskej. Ešte pred nápisom Makarska nás vítajú domáci s nápismi "appartman", či tak nejak. U jedného z nich zastavujeme a zisťujeme podmienky. Oznamuje mi cenu 25eur na čo ho s prehľadom posielam na stromy, pretože v Makarskej som nikdy nevysolil za ubytko viacej ako 15. Argumentuje 200m vzdialenosťou od mora, na čo mu ja ukazujem motorky a hovorím, že nám je vzdialenosť ukradnutá, že chceme ísť na kopec.

Ako som povedal, tak aj bolo. Vyviedol nás skoro na poslednú ulicu v Makarskej, úplne hore. Výhľad na celé mesto, more, ostrovy. Nádhera. Ubytovanie na úrovni troj-hviezdičkového hotela. žiaden veľký luxus, ale veľmi čisté, nové a útulné. Po krátkom doťahovaní a argumentácii, že ostávame 6 nocí lámeme domácu na 17 eur na osobu a noc. Sme spokojní. Čo spokojní, sme nadšení. Je tu nádherne.

Navyše sme vystihli piatok, čo je v Makarskej rybársky večer. Na motorke je v chorvátsku človek kráľ. Zákazy zastavenia, vjazdu, chodníky, námestia všade tam a ešte aj všelikde inde stoja motorky. Po vzore domácich to robíme aj my a parkujeme, kde sa nám páči. Bez následkov.

Pojedli sme nejaké ligne a ribni salat a ešte zopár iných morských potvor. Zapili pivkom a šli spať. Ďalšie dva dni boli v duchu oddychu na pláži, kam sme sa na rozdiel od väčšiny ostatných turistov, ktorí tam museli šlapať peši, dostali na motorkách. Takže skočiť pre zabudnutý proviant na vrch Makarskej a naspäť bola otázka niekoľkých minút.

Dubrovník

Viac ako dva dni na pláži nevydržím. A tak sme si naplánovali výjazd do Dubrovníka. Mesto, o ktorom som veľa počul, veľa čítal, no bol som tam len ako malé decko a nič som si z toho nepamätal, takže sa to ani neráta. 150km tam plus 150km naspäť znejú ako pekný celodenný výlet. A teraz už môžem povedať, že to stojí za to. To mesto je nádherné. Trochu sme sa báli, ako prejdeme cez Bosnianske hranice na pobreží bez riadneho pasu, ktoré rozdeľujú chorvátske pobrežie na asi 20km úseku. Naše obavy boli rozohnané ležérnym mávnutím príslušníkov hraničnej polície. Doklady sme ani nevyťahovali.

Po ceste tam aj späť sme stretli zopár policajtov v autách aj na motorkách s príručnými radarmi, ktorí naším smerom síce aj mierili ale nikdy neprejavili potrebu zoznamovať sa s nami. A som si celkom istí, že to nebolo tým, že sme šli predpisovo... Postupom času som nadobudol pocit, že motorkárov majú na háku. Asi by som sa na to nespoliehal, ale vyzerá to tak.

V Dubrovníku som aplikoval známy scenár parkovania, "kde sa dá" a motorka ovešaná všetkým, čo sa mi nechcelo vláčiť. Vrátane malého tankvaku. Keď sme sa vrátili, tak som si to tam aj všetko našiel. Ja to chorvátsko milujem.

Biokovo

Ďalší výlet sme si naplánovali do prírodného parku Biokovo. Vstupné je za 30HRK a celý park sa dá prejsť autom, či motorkou.

Cesta od hlavného vchodu, ktorý sa nachádza 8km za mestečkom Tučepi až na vrchol kopca Sv. Jure, ktorý je vo výške 1760mnm, má 25km. Vzhľadom na to, že tam netreba čakať policajtov a že som bol rozhodnutý neporušiť prikázanú 30ku v celom parku, tak som zhodil helmu. Inak len kraťasy, tenisky a tričko. Bezpečnosť áno, ale za túto slobodu a pocit voľnosti mi to stojí. A oplatilo sa. Vyjsť na Sv. Jure, je ako keby ste sa v Tatrách dostali na lomničák na motorke. Mestá na pobreží je vidno ako z lietadla a na mori ostávajú iba malé biele nitky po lodiach. Horúčavy z pobrežia nad hranicou lesa vystrieda príjemný a svieži vzduch ako navrhnutý pre človeka rozpáleného zo slnka. Autom by som tam asi nešiel. Obdivujem odvahu tých, čo to spravili. Niekoľko vencov popri ceste svedčilo o tom, že to nemusí skončiť vždy len dobre. Na motorke je to však iné kafe.

Video z Biokova

Ľahko sa vyhýbame autám a s pocitom priestoru okolo seba preliezame slučky cesty v skalách. Ak budem na budúce v okolí, isto si to zopakujem.

Plitvice

Ešte nejaký ten deň na pláži nás delil od návratu domov. Aby to nebolo také jednoduché tak sme sa dohodli, že dáme ešte dve noci na Plitvických jazerách. Dali sme len jednu. Ráno sme nabehli do Prírodného Parku Plitvické jazerá a o druhej sme boli už vonku.

Bolo to nádherné, ale vízia zajtrajšej cesty v daždi, ako hlásila predpoveď pre Maďarsko, ma vôbec nelákala a tak sme o pol štvrtej naštartovali naše pekelné stroje a vyrazili smer Bratislava.

A domov!

Pred Mosonmagyarovárom som ešte stihol odignorovať diaľnicu na Bratislavu a sledoval som smer na Rajku. Potvori tam zjavne zmenili značenie, lebo som zase skončil na diaľnici. Neviem, či v Maďarsku treba diaľničnú známku na moto, ale už som nemal na výber a rýchlosťou, pri ktorej by som došiel pokojne aj o rodný list, som sa dovalil domov. O pol noci sme boli doma. Na tachometri mi svietilo 619km. Takže ak som sa neprepočítal, tak 3619km je za nami. Bez nehody a s kopou zážitkov. Skvelá dovolenka.

Ďalšie fotky aj s ich geografickým umiestnením