Motorkou po Rumunsku 2008 10/10

Ešte pred odchodom Peter spomenul, že keby nám to časovo vyšlo, chcel by sa zastaviť na miestach kde žijú už viac ako 170 rokov podunajský Česi. Išli sme okolo, času sme mali dosť, tak prečo nie, práve naopak. Dedinky ako Eibentál,Gerník, Svätá Helena, Bígr, Rovensko, Šimic a ešte jedna ktorej meno som si nezapamätal. Nedá sa nič robiť, presne ako povedal nedávno jeden chlapák: v súčasnosti sa dávajú veľké peniaze na výskum prsných implantátov a viagry a nevenuje sa pozornosť liečbe Alzheimera. To za pár rokov bude kopec dôchodkýň s prekrásnym poprsím a dôchodcov so silnými erekciami, ale za boha si nespomenú na čo to vlastne majú. Ale už vážne, najdostupnejšou dedinkou je z hlavnej cesty asi po 4 km odbočke cez rozorvané pláne dedinka Svätá Helena. Je z nej nádherný výhľad do celého údolia pod ňou kde sa v nedozerných pláňach vyníma Dunaj a pevnosť Golubac tesne nad ním.

Pred vjazdom do dedinky sme sa s Peťom odfotili a ja som nejako nepostrehol, že cesta má sklon do hlbokého jarku a Africa bola odrazu hore kopytami. bez škôd na šťastie, ale v tŕnkových kríkoch sme zbierali s Peťom časti z výstroje a výbavy dosť dlho. Nechcel som o nič prísť a práve som mal otvorený kufor aj tankbag takže všetko povyletovalo a roztrúsilo sa dole v tráve. Okolie Svätej Heleny je krasová oblasť so závrtmi, zaujímavými skalnými útvarmi a dolinkami. Ľudia sa tu zjavne živia predovšetkým poľnohospodárstvom a chovom domácich zvierat. Domčeky a priedomia pred nimi a dokonca aj kostolík presne ako v Čechách. Všade pekne čistučko a upravené. Videli sme malý obchodík, preto sme zosadli a dokúpili nejaké potraviny. Bolo v ňom všetko. Taká kombinácia potravín, domácich potrieb a železiarstva.

Tak nejako si predstavujem dedinský obchod z prvej republiky o čom som len počul z rozprávania starších ľudí. Predavač bol zároveň aj vlastník krámu. Dobre hovoril po Česky a to bol dlhé roky za veľkou mlákou. V Amerike robil taxikára ale len dovtedy, kým mu vraj dvakrát nepriložili k spánkom kolt. Potom sa zobral a precestoval kus sveta od Japonska po Austráliu.

V jeho obchode sme si nakúpili chlieb, nejakú vodu na cestu a tiež slivovicu v pollitrovom umelohmotnom balení našim blízkym ako darček z cesty. Mimochodom, slivovicu sme neskôr ochutnali, ale veru oproti našej nič-moc. V čase keď sme tu boli mi, to tu žilo Českými turistami len tak pešo, na bicykloch a tiež na rachotiacich štvorkolkách. Domáci z nich asi mali radosť... Ubytovanie sa dá nájsť na priváte v domoch bežných ľudí naozaj skoro v celej dedine. Je možné, že ľudia z Čiech sem chodia nielen za kľudom ktorý tento pridunajský kraj poskytuje, ale zrejme tu majú aj viacero príbuzných.

V jeho obchode sme si nakúpili chlieb, nejakú vodu na cestu a tiež slivovicu v pollitrovom umelohmotnom balení našim blízkym ako darček z cesty. Mimochodom, slivovicu sme neskôr ochutnali, ale veru oproti našej nič-moc. V čase keď sme tu boli mi, to tu žilo Českými turistami len tak pešo, na bicykloch a tiež na rachotiacich štvorkolkách. Domáci z nich asi mali radosť...

Ubytovanie sa dá nájsť na priváte v domoch bežných ľudí naozaj skoro v celej dedine. Je možné, že ľudia z Čiech sem chodia nielen za kľudom ktorý tento pridunajský kraj poskytuje, ale zrejme tu majú aj viacero príbuzných.

V dedine bola aj pekne zrekonštruovaná základná škola. Peniaze na rekonštrukciu poskytla v roku 1998 vtedajšia Česká vláda. Cesta do dedinky viedla z hlavnej cesty odbočkou do ľava po kamenisto hlinenej ceste ako stvorenej pre naše motorky. Zhora nad dedinou Peter vybehol urobiť pár záberov. Pod dedinkou sa v celej svojej mohutnosti rozprestieral Dunaj. Práve v týchto miestach sa jeho obrovská šírka zarezávala do okolitých skalnatých svahov. Celkovo okolie a vôbec tento kraj pôsobili nikam sa neponáhľajúcim a pokojným dojmom. Ten „Dobrák“ čas tu naozaj plynul akosi pomalšie a milosrdnejšie.

S Petrom sme sa zhodli, že toto miesto by si zaslúžilo samostatný viacdňový pobyt, lebo na okolí boli početné miesta ako jaskyne, skalné závrty a iné zaujímavosti. Len tak odstaviť motorky a pešo s ruksakom na chrbte to tu prebrázdiť. Je možné, že sme tu neboli posledný krát. Ale najbližšie by som chcel pozrieť aj krajanov Slovákov ktorý sa pred časom vysťahovali z rodnej hrudy a ktorý dnes v oblasti Banátu majú tiež svoje domovy.Cesta dole smerom ku hlavnej bola okorenená stretom s ťažkým nákladiakom ako naschvál v najužšom mieste. Bolo to dosť zarastené a neprehľadné. Našťastie sme všetci vymanévrovali na poslednú chvíľu bez ujmy na zdraví a technike.

V týchto miestach prechádzame stále bezprostredne vedľa toku Dunaja smerom k dedinke Moldova Veche po ceste č.57 smerom k mestu Oravita. Dnes sme mali v pláne prespať niekde v okolí Mesta Timisoara. Tak ešte nejakých 140 km a sme tam. Po odbočení do vnútrozemia sme už nič zaujímavé nezaregistrovali.

Pred Timisoarou sme dotankovali a sadli sme si niečo zajesť v miestnom hostinci pri ceste. Chutné jedlo ako sme doteraz boli v Rumunsku zvyknutý a za normálny peniaz. Timisoarou sme len pretranzitovali a po ceste č. 6 sme ťahali ďalej do mesta Sannicolau Mare. Tu sme prespali v miestnom penzióne, pretože nás odrazu prepadla tma a nemali sme chuť motať sa po okolí hľadaním vhodného miesta na postavenie stanu. Človek sa naozaj stáva pohodlným, keď má po ruke možnosť pohodlia spojeného s bezstarostnosťou či bude nečas, alebo potreba variť si večeru či raňajky. Viackrát sme si to mali možnosť vyskúšať. Aj keď sme dobrodružné povahy, spať v suchu a teple bolo v istých chvíľach a okolnostiach pre nás prijateľnejším riešením. Dnes sme prešli 331 km.

9. 5. 2008 – piatok, 9. deň

Timisoara - Cenad - Kiskoros - Székesfehérvár - Komárom - N. Zámky

Ráno po raňajkách sme pobalili a vyrazili smerom k hranici s Maďarskom ktorá bola len nejakých 15 km vzdialená od miesta kde sme dnes spali. Na hranici CENAD bolo pred nami dosť áut. Policajti však ochotne na nás zamávali aby sme kolónu obišli. Raz-dva sme boli vybavený a po krátkom priateľskom rozhovore s nimi odkiaľ sme, kde sme boli a kam ideme sme sa rozlúčili s Rumunskom. Po 9. dňoch nám bolo veru aj trochu smutno. Krajina, kde je ešte veľa kontrastov, ale tiež mnoho dobrých srdečných ľudí ochotných pomôcť a poradiť. Ktovie, či po rokoch keď sa sem vrátime toto bude ešte platiť. Dnešný skomercionalizovaný ľudský prístup tomu veľa šancí nedáva. Aspoň podľa doterajších skúseností. Po prejdení hranice nám zostáva už iba tranzit cez Maďarsko cez Szeged smerom na Kiskoros. V tomto meste údajne tiež žije zopár Slovákov. Zopár hovorím zámerne, pretože tesne po vojne ich žilo na území Maďarska 450 tis. a dnes aj vďaka tunajšej proasimilačnej politike voči menšinám ich je len nepatrný zlomok.

Po chutnej polievke sme si dali pečenú rybu ktorá bol tiež veľmi dobrá. Všetko sme zaliali krígľom piva. Však nás nikto nevidel hahaha. Na škodu bolo len nealko. Chvíľu sme sa len tak naťahovali pri motorkách aby sme dali odpočinúť plným žalúdkom. Potom sme ďalej pokračovali smerom na Székesfehérvár. Je to podľa mňa lepšia cesta smerom domov. Vôbec som nemal chuť ísť po diaľnici smerom na Budapest. Székesfehérvár sa vlastne len obchádza vonkajším okruhom a tak sme ho nemuseli ani tranzitovať. Tieto miesta sú mi dobre známe z ciest do Chorvátska. Za týmto mestom ešte asi 80 km cez Mór. Kisbér a za nejakú hodinku a pol sme v Maďarskom Komárome. Ešte ako študent strojníckej priemyslovky som sem s chalanmi chodil nakupovať rifle, digitálky a všelijaké iné somariny čo vtedy leteli. Tu som chcel ešte Petrovi ukázať Monostorskú Komáromskú pevnosť. Táto bola postavená v rokoch 1850 až 1871. Bola to najväčšia vojenská pevnosť v strednej Európe. Postavená bola podľa najnovších princípov vtedajšej vojenskej stratégie a taktiky. Mohutnú stavbu je možné nájsť kúsok za Komáromom smerom na mesto Gyór po pravej strane. Leží bezprostredne vedľa rieky Dunaj. Ten Dunaj, pri ktorom sme pred dvomi dňami mali rozložený tábor akurát stovky kilometrov odtiaľto v Rumunsku.

Pokračujeme ďalej na Dunaujváros kde stojíme pri miestnom motoreste. Peter tu jedol prvýkrát halászlé – tradičnú Maďarskú rybaciu polievku. Celkom si pochvaľoval. Je dobré že každý štát aj v gastronómii má svoje typické jedlá ktorého ho istým spôsobom reprezentujú a pripomínajú. My máme bryndzové halušky, Rusi šaslik , Turci kebab, Gréci gyros, Taliani špagety a pod.

Po krátkom oddychu a nejakej minerálke s tatrankou čo nám ešte zostali sme sadli na mašiny a nasmerovali sme si to na hranicu smerujúcu do Komárna cez most vedúci ponad rieku Dunaj. Pri prejazde cez most zrazu vidím slovenský znak a uvedomím si, že možno fráza „ všade dobre, doma najlepšie „ je v mojom prípade na mieste. Na jednej strane som trochu smutný, že naše krátke cestovateľské dobrodružstvo skončilo, ale teším sa tiež tomu, že sme zdraví a o mnohé zážitky na celý život bohatší. Aj pre takéto momenty sa cestovať oplatí. No nie je jedno ako. Doteraz som to skúsil na lietadle, plachetnici, kajaku, bicykli, alebo pešo, ale na motorke je to jednoducho iné. Všetkým tým, ktorý to skúsili to dobre poznajú a opisovať to nemá význam. Ale pre tých ktorý tak doteraz neurobili, nech neváhajú. Je to výzva s neopísateľnými pocitmi a množstvom rôznych zážitkov spojených s bezprostredným vnímaním vecí v krajine ktorou práve prechádzate.

Po prejazde Komárnom nás čaká ešte zopár km a sme v cieli našej dnešnej cesty v Nových Zámkoch. Dnes sme prešli 429 km.

Záver

Na ceste sme boli 9 dní, prešli sme 2.649 km, spotreba na Husqvarne TE 450 bola 5,11, na Honde Africa Twin 750 bola 4,95. Cena benzínu v Rumunsku pri kurze 9,162 Sk za 1 LEI bola 35,70.- Sk. Ceny ubytovania a stravy sú v Rumunsku porovnateľné s našimi, záleží na kategórii ktorú si vyberiete. Neboli sme konfrontovaný s neochotou, naopak či u bežných ľudí, alebo u silových zložiek sme sa stretli s porozumením a srdečnosťou. Niekedy až prehnanou. Nezaznamenali sme žiadny akt krádeže, násilia ani pokusu oň zo strany domácich. Túlavých psov je viac ako u nás, nepociťovali sme to väčšinou ako otravnú skutočnosť ani pri ceste, ani pri zastavení. Rozhodnutie cestovať sem neľutujem, práve naopak. Tých 9 dní bude pre mňa iste nezabudnuteľných.

Všetkým Vám prajem veľa krásnych zážitkov z Vašich ciet a hlavne km bez nehôd. W.