Motorkou po Rumunsku 2008 9/10

Výstavba tejto elektrárne bola v roku 1956 spoločným projektom Rumunska a vtedajšej Juhoslávie. Myslím, že podľa projektu tam mali byť dve 1000MGW turbíny, plavebné komory každá na svojej riečnej strane a tiež medzinárodný cestný prechod. Táto stavba zdvihla hladinu Dunaja v týchto miestach o 33m.

Za silnej premávky a po úzkej ceste ideme ďalej k mestu Orsova. Stará Orsova bola postavením priehrady a vzdutím Dunaja zaplavená podobne ako aj niekoľko dediniek pozdĺž rieky v tomto úseku. Nová Orsova je tu postavená akoby mesto pri morskom zálive. Skutočne obdivohodne je Dunaj v týchto miestach rozliaty. Je veľmi rozľahlý a podstatná časť nečistot naplavená zo západnej Európy končí práve v týchto miestach.Samozrejme že tým trpí predovšetký fauna a flóra ale taktiež to škodí aj rázu krajiny.

Sme už dosť hladný, ale ešte to chceme potiahnuť do Orsovy a tam dokúpime vodu, chlieb a radi by sme aj niečo na večernú opekačku. Dnes si určite nenecháme ujsť príležitosť spať pod holým nebom pri Dunaji. Rieka tu až po Belu Crkvu čo je asi 150km, tvorí štátnu hranicu so Srbskom ako nám to najbližšie ráno pripomenuli aj policajti. O tom však neskor. Ešte kúsok cesty prechádzame mostom cez záliv a sme v Orsove.

Za Orsovou pokračujeme stále popri Dunaji a po pár km ideme cez most a v pravo zrazu vidíme skalisko a do nej vytesanú podobizeň. Hneď si spomínam na Decebala - náčelníka Dákov z koloniálnych rímskych čias.

Naozaj nechýbalo veľa a boli by sme toto zaujímavé miesto prebehli. V tomto kraji kedysi Rimania stavali popri Dunaji cestu tak, že do skál nad rieku vysekávali stupy. V týchto miestach je Dunaj pokojný len vďaka priehrade pri Severine. Inak je tu úzky a hlboký miestami až 70m. Všade naokolo sa týčia až 600m vysoké skaliská Cazanského chrbáta do ktorého sa už tisícročia rieka zarezáva.Cesta je tu úzka, premávka občasná, ale treba dávať pozor, lebo do zákrut príliš nevidieť a odrazu je auto pred nosom. Keď stojíme tak fotíme a točíme aj počas jazdy. Ešte pár km a sme v dedinke Dubova. Keďže sa nám nepodarilo v Orsove kúpiť čerstvý chlieb, využívame miestny malý obchodík a kupujeme čo nám treba. Máme aj špekačky a tiež nejaké pivko, takže večera bude v znamení dymu.

Po ceste sme stretli aj tunajších Čechov ktorý tu žijú v dedinkách roztrúsených okolo Dunaja už od polovice 19 storočia. Starší pán nám poradil, že stanovať sa dá na mieste ktoré nám ochotne ukázal, inak sú len strmé zrázy a potom len pod horou ktorá sa na pravo od cesty dvíha dohora. Berieme radšej prvú možnosť.

Pekné miesto kúsok od cesty, ale hlavne pri Dunaji. Doma ho mám pod nosom, ale tu ho cítim akýsi vzácnejší. Zopár koníkov pasúcich sa na malej lúčke sme ohľaduplne vypoklonkovali z miesta ktoré plánujeme dnes okupovať. Odstavujeme mašiny a chvíľku sa ničnerobením a pohľadom na okolitú krásu len tak kocháme a vychutnávame si absolútne ticho a kľud.

Je tu nádherne, aj keď cítiť od vody trochu chlad. Je ešte len začiatok mája. Stan sme raz-dva postavili, prezliekli sa, nazbierali drevo po okolí, pripravili paličky na opekanie a už sa nám slinky zbiehajú. Dobre nám padlo aj pivko. Po Dunaji práve prechádza nemecká výletná loď „ROSE“ ktorú poznám aj z nášho úseku rieky. Stretli sme ju aj s Ivou na ceste kajakom do Budapešti.

To sme však ešte netušili, čo nás o chvíľu čaká. Škoda, že som nevzal trochu silónu. Nejakú maličkú rybku by sme iste chytili a mohli tak nahodiť na dravca. Odkedy sme prišli, tak sa tam prevaľovali a vôbec rabovali pekné kúsky. U nás by sme si to asi pri dnešnom zákone o pytliactve nedovolili a tu by sme to hádam uhrali keby bolo naozaj treba. Dnes máme za sebou pekný deň a 267km.

Keď sme dojedli a dopili pivo a umyli si v Dunaji zuby, natiahli sme sa do pyžám a hajde do spacákov. Pištoľ som mal pri hlave, ale našťastie ju nikto nedržal, len tam vedľa mňa ležala a Peter mal pri hlave ako vždy sekerku. Boli sme v zbroji ako v zemi ľudožrútov. Ale jeden nikdy nevie. Raz mi jeden murár povedal, že je lepšie báť sa ako sa zľaknúť. Toho sa držím dodnes a zatiaľ som sa nezľakol. Ale práve teraz veru áno.

Fakt sme mali s Peťom bobky. Veď na druhej strane rieky boli Srbi a Tí veru nemajú práve najlepšiu vizitku. Samozrejme nikoho slušného z ich radov sa nechcem dotknúť, ale pred pár rokmi si svoju vizitku mnohý z nich vystavili pred oči sveta sami. Srebrenica a vôbec zverstvá v Juhovojne. Práve sme okolo polnoci zaspávali a odrazu rachot motora z neznámeho auta, svetlá ako na výsluchu a hrabanie kolies na šotoline snáď meter od stanu. Bleskovo som mal v ruke kvér a Peťo sekeru a keď sme cez tenkú látku stanu uvideli na koncových svetlách ako sa zaradila spiatočka... Bohuprisahám už som nás videl prevalcovaných a hodených v Dunaji pre tých dravcov čo sa tam plieskali celý večer. Ani sme sa poriadne nevytrepali zo spacákov a auto s rachotom tak zmizlo ako aj prišlo. Zapli sme si lampáš a pozerali na seba ako péro z gauču...Vôbec sme z toho neboli múdri. A na spánok sme ani len nepomysleli.

Keď sme vyliezli zo stanu, tak tam nikoho nebolo. Peter vytiahol ďalekohľad a zdalo sa nám, že asi 300m od nás pod horou parkuje nejaké auto. Bolo to tak a my sme sa obliekli, pretože sme nevedeli na čom sme a od vody bola aj zima.

Na kempovanie sme zvyknutý, takže nejakých 5-6°C nám nejako nevadilo. V aute sa občas zažalo a bol tam pohyb. Takto sme až do rána v neistote pri debatách o všeličom s Peťom boli vonku pri stane. Keď sa ráno po piatej rozvidnelo, tak sme uťahaný vliezli do stanu a asi do 8.00 sme spali ako zarezaní.

Ráno keď som sa zobudil a išiel som sa vymáčať do Dunaja prišli policajti. Vraj už v noci nás zaregistrovali, ale mysleli si, že už spíme, tak prišli až ráno. Ja som si robil hygienu a Peťo s nimi ešte čosi v nekonfrontačnej atmosfére preberal. Tak ako aj u nás, aj oni majú problémy, keď im zo Srbskej strany nelegálne prichádzajú cudzinci. A práve mi sme museli naraziť na jedno zo strážnych stanovíšť. Bolo to pri Dedinke Eibenthal, jednej zo siedmych Českých dediniek.

Takto sme boli vlastne pod ochranou a pôvodne sme si mysleli, že snáď nejaký domáci hrdlorezovia, alebo chmatáci. Tak alebo tak, vyspatý sme veľmi neboli . Spravili sme si výdatné raňajky, zbalili sme tábor a pomaly sme sa v peknom počasí pustili povedľa Dunaja ďalej.

8. 5. 2008 – štvrtok, 8. deň

Eibenthal - Svätá Helena - Timisoara

Dnes od rána bolo naozaj krásne. Keď sme sa pohli bolo okolo 10.00 hod. Slniečko už o tomto čase pekne zohrievalo. Cesta sa neustále hadila okolo rieky v nádherných scenériách Cazanského kaňonu. V rozsiahlom úseku opravovali cestu. Vlastne neskôr sme zistili, že budujú novú, širokú a neskôr sme si mohli na dlhšom úseku vyskúšať jej kvalitný povrch. Za pár rokov Srbi z neďalekého Belehradu, domáci, ale aj iný turisti toto nové a rýchle spojenie v podunajskej časti Rumunska s okolitým svetom iste ocenia. stará cesta ktorú rozširovali bola vlastne samý drobný makadam s občasnými dierami, takže sme sa neponáhľali a mali sme takto možnosť sledovať aj peknú krajinu juhozápadného Valašska v ktorej budeme už len chvíľku. Na rieke zaznamenávame ako monumenty zašlých čias týčiace sa zbytky z Rímskych strážnych veží ktoré plnili strategický význam tej doby.

Pri zaujímavých miestach postojíme, spravíme pár záberov, niečo kamerujeme a celkovo sa nikam neponáhľame, lebo sme už čochvíľa pri starej pevnosti Golubac na druhej strane Dunaja na Srbskej strane. Sledujeme, ako Srbi prácne museli kedysi cestu v týchto miestach doslova vysekávať do skalistého pohoria tiahnúceho sa na ich strane bezprostredne nad Dunajom. Precchádzame v týchto miestach z valašska do juhozápadnej časti Rumunska – Banátu. V týchto miestach sa Dunaj rozdvojuje. Obchádza z jednej aj druhej strany ostrov oproti pevnosti Golubac. Šírka rieky je tu nesmierna, ledva dovidieť zreteľne na druhú stranu. Nákladné lode a remorkéry chodia po aj proti prúdu. tiež je vidieť veľa domácich malých výletných plavidiel. Dokonca aj plachetnice sme tu videli. S ponorom tu iste problém nie je a tiež šírka vodného toku dáva šance na celkom obstojný aj keď len riečny jachting. To by sme u nás len chceli mať.