Motorkou po Rumunsku 2008 4/10

Ešte hlboko v horách pred týmto mestečkom sme narazili na odbočku vedúcu ku kláštoru / monastir / po ktorej s hrkotajúcim vozom ťahaným vychudnutým koníkom išla veľmi biedne vyzerajúca žena s dieťaťom. Po zemitej ceste vyspravenej kde-tu makadamom zo zákruty odrazu vyšiel oproti nám mních v čiernej sutane a s mobilom na uchu. Nuž čo, doba aj tu pokročila. Babka ktorá v kláštore robila gazdinú nám hovorila, že tu už žije roky, robota sa jej páči / podľa mňa aj mladý mnísi / a hovorila tiež aj o dobrých vzťahoch s Ukrajincami. Veď sú v tejto časti doslova susedia cez kopec. Bola srdečná aj spolu s usmievajúcim sa mladým mníchom. Dobre sme sa porozprávali a po rusky aj rozumeli.

Cesta touto časťou bola ako v rozprávke. Nádherné výhľady po okolitých hlbokých horách v miestach kde sa les odrazu otvoril, dáva tušiť čo za zver sa tam nachádza.V Rumunsku sa odhaduje počet medveďov na 5.000 ks. U nás je to tuším okolo 800 až 1000ks . Tak to už je číslo, kedy človeku nie je príliš do spevu, keď si v prírode na divoko hľadá miesto na noc.

Prežívame okamihy, kedy si s Petrom uvedomujeme, že vlastne miesto toho, aby sme si to tu ešte deň-dva vychutnávali, musíme ísť ďalej. Nedá sa nič robiť, harmonogram nepustí a dobrák čas ten už vôbec nie. Také pocity nás na tejto ceste po Rumunsku prepadnú ešte viackrát. Ale aj tak sme si neodpustili zopár zastávok na tých krásnych miestach ktoré sa nám ponúkli aj s možnosťou odstavenia motoriek. Ešte zopár fotiek a video sekvencií do archívu a pokračujeme po lesnej zvážnici ďalej k hlavnej ceste. Vieme, že máme ešte dnes nejaké kilometre pred sebou a hlavne sme boli už netrpezlivý na prechod priesmyku Prislop.

Prechádzame dlhou a úzkou dedinkou Moisei ležiacou 12 km za Viseu de Sus na úpätí horského masívu národného parku Rodna. Aj keď je to jedna z obyčajne vyzerajúcich dediniek, tu žijúci pamätníci si spomínajú na tragédiu ktorá sa stala symbolom vojnových zverstiev v celom Rumunsku. V roku 1944 tu údajne ustupujúce maďarské oddiely postrieľali 29 dedinčanov a celú obec vypálili.

Túto hroznú masakru pripomína pamätník dvanástich kamenných postáv ktorý okoloidúci môžu nájsť na východnom konci dediny oproti malému múzeu.

Pohorie národného parku Rodna je údajne jednou z najlepších oblastí pre horskú turistiku. Je tu málo turistov, takže hory nie sú preplnené . V týchto divokých a minimálne navštevovaných horách sú rozosiate banské a drevorubačské osady. K potokom sa tu chodia napiť medvede, jelene, vlci aj rysy. Najvyšší vrch hory je Pietrosul – 2303 mn.

Kúsok od nástupu do priesmyku Prislop ktorý je zhruba 12 km vzdialený od dedinky Borsa a je spojnicou medzi Maramurešom a Moldavskom. Je tu možné vidieť pamätník. Tento symbolicky označuje miesto, kde bol v roku 1717 odrazený posledný Tatársky nájazd. Na počesť tejto udalosti tu domáci každoročne myslím niekedy l. augustovú nedeľu usporadúvajú slávnosť ktorej hovoria „Hora Prislopu".

Takže toto sú posledné naše okamihy ktoré nás až doteraz spájali s oblasťou Maramureš. Naozaj sme boli spokojný s tým čo sme počas jazdy týmto krajom videli. Na samotný pobyt v Maramureši sa dá aj na motorke vydeliť v pohode aj zopár dní. Je tu skutočne čo pozerať. Veľa som o tomto kraji čítal, počul, ale vidieť to tu na vlastné oči je práve to, čo nás motorkárov ženie za nepoznaným.

Ešte niekde za dedinkou Moisei sme dotankovali a po pár km bol pred nami tak dlho očakávaný Prislop / 1.416mn /. Je to horský priesmyk ktorým sa vlastne prechádza z Maramurešu do Moldavska. Čaká nás 40 km kde nie je žiadna dedinka ani iné ľudské obydlia. Postupne ako stúpame aj teplota klesá. Cesta je sem-tam rozbitá. Začína ľahko mrholiť a okolité hlboké lesy naberajú na tajomnosti.

Na chvíľu zastavujeme, Petrovi sa zdá, že nie je na Huske všetko v poriadku. Prešiel som sa na nej na krátko úseku hore a dole a naozaj to bolo asi len zdanie. Využívame to ale na pár záberov. Čím vyššie stúpame, tým je povrch cesty horší. Niektoré výtlky sú naozaj veľké a nás to núti do väčšej pozornosti Ale aj tak nás to kútikom očí šklbe pozerať sa po okolí. Ale dávame radšej pozor na cestu.

Teplota na vrchole bola len 2 °C. Toto problém nebol, lebo sme boli dobre naobliekaný. Horšie som znášal drobné husté mrholenie spolu s hmlou. Pri malej rýchlosti kvôli mnohým výtlkom som toho veľa v niektorých chvíľach pred sebou nevidel. A čím pomalšie a opatrnejšie sme išli, tým to bolo horšie. Ale ako sa hovorí - nie je každý deň nedeľa. Na vrchole mrholenie prestalo. Na chvíľku sme zastavili že sa rozhliadneme po okolí. Odrazu ani neviem odkiaľ sa na nás vyrútil obrovitánsky zúrivo štekajúci pes. Ani neviem ako som v rýchlosti nakopol mašinu a už som aj frkotal dole kopcom. Peter trochu ďalej fotil akúsi kaplnku . Ani si nič nevšimol, lebo psisko bežalo za mnou s až neuveriteľnou výdržou. Bolo to nejaké kaukazské pastierske plemeno. Z toho som usúdil, že niekde nablízku bude zrejme nejaké drevorubačské, alebo pastierske obydlie. Asi po jednom km som dole počkal na Petra a ten mi tiež hovoril, že po ňom štartovala táto obluda. Skrátka mali sme ľahko v gatiach. Celkovo tých psov bolo na cestách dosť na to, aby človek dával pozor. Až na túto výnimku ale neboli agresívny. Skôr si prišli v tichosti prikrčený pre nejaké odrobinky ktoré na miestach kde stáli autá a ľudia zostali na zemi. Pred nami je ešte zostup dole po serpentínach a cesta už nie je taká vybitá. Ideme cestou vedúcou hustým lesom kde nestretávame až na dve,tri autá nikoho. Ako schádzame z priesmyku aj teplota stúpa na asi 8 °C.

Prvá dedinka po zjazde z priesmyku bola Carlibaba. Nevedel som si predstaviť z čoho tu môžu vyžiť ľudia. Na okruhu dobrých 50km nie je žiadne mesto, alebo možnosť pracovať v nejakej továrni, či inštitúcii. Tu je všade vidieť skromnosť a jednoduchosť na každom kilometri. Kraj je podobný ako u nás v najzapadnutejších dedinkách na horniakoch. Aj cigánov tu vidieť bývajúcich v postĺkaných chyžiach čupiacich sa neďaleko od cesty. Aj nejaký vrak obytného prívesu len tak odstavený pri riečke Bistrita. Tá nás sprevádza kopírujúc cestu až do Iacobeni a potom ďalej do Vatra Dornei. Míňame aj zopár Cabán – horských chatiek kde sa iste dá za pár Lei vyspať. Celkovo zatiaľ čo sme prešli nebol problém nájsť si strechu nad hlavou. Pri cestách je naozaj množstvo možností od ubytovania na súkromí a penziónov je tiež dosť. Možnosť doplniť benzín je tak zhruba každých 50 km. Niekde aj menej, ale moc na to nespoliehame, lebo Huska má malú nádrž s dojazdom podľa podmienok a jazdy tak 170 km.