Motorkou po Rumunsku 2008 5/10

V Rumunsku boli práve komunálne voľby. Na koňoch, bicykloch, ale aj pešo všade bolo vidieť tmoliť sa ľudí. Pre odovzdanie hlasu s nádejou na lepší život. Možno... Veci verejné aj tu asi nemôžu nechať ľudí ľahostajnými.

Ešte pár kilometrov a sme na ceste č.17 ktorá vedie zo Suceavi a Campulungu Moldovenesc zo severo-východu. Túto blasť si prejdeme niekedy nabudúce pretože časovo to nevychádza. Je to škoda, lebo sa tu nachádza veľa pekných kláštorov, neogotických kostolov a múzeí uprostred skoro panenskej prírody.

Dnes sme naše cestovanie stihli znovu podľa plánu a ešte pred zotmením sme sa dostali do mesta Vatra Dornei. Je to už od Habsburských dôb známe kúpeľné mesto a tiež v Rumunsku známe lyžiarske stredisko. Na mňa pôsobilo trošku ošumelo a zanedbane. Možno to bolo tiež tým, že bolo zamračené, po daždi a zvečerievalo sa. Teraz sme sa snažili predovšetkým nájsť známy kemp. Aj sa nám to po pár minútach podarilo v juhovýchodnej časti mesta. Najskôr ma ale znovu ponaháňal bundáš ktorý ma v stiesnenom mieste vyhnal do strmého kopca.

Ten mal sná 45° sklon a šírku tak do dvoch metrov. Bol to nejaký príjazd k rodinnému domu osamelo trčiacemu na vrchole kopca kúsok od kempu. Otočiť sa nebolo kde, lebo hore bol zase pustený ďalší dunčo, tak Peter len sledoval ako som sa cez brzdy na rozmočenom teréne došmýkal znovu dole. Obišlo sa to bez pádu a o chvíľu sme stáli pred kempingom.

Bol prázdny, takže sme odstavili mašiny a Peter odbehol na recepciu pozisťovať veci okolo ubytovania. Po chvíľke sa vrátil s ochotnou recepčnou ktorá nám dala kľúče od malej chatky . Bola síce malá, samozrejme bez vykurovania, ale treba povedať, že čistá a v podstate aj útulná. Bolo to naozaj za pár korún, ale nemuseli sme rozbaľovať stan a boli sme hlavne v suchu. Nemali sme síce nič premočené, ale aj tak nám dobre padlo, keď sme si pod strechou mohli zložiť výstroj. Mašiny sme mali zaparkované hneď vedľa chatky. Nafasovali sme posteľné prádlo a po rýchlej hygiene sme sa pustili do varenia večere. Nebolo v kempe nič otvorené a na blízku sme taktiež žiadnu reštauráciu, alebo hostinec nevideli. Za chvíľu sme mali cestoviny s údeným syrom ktoré sme schuti zapili horúcim čajom s rumom. Hneď sa nám svet zdal byť krajší Pôvodne mali byť cestoviny bohatšie aj o klobásu ktorú som spolu s údenou šunkou na cestu odkladal. Robil som ich ešte v zime a pred cestou som ich odložil večer do chladničky. Na to, že tam aj zostali som si spomenul niekde v Maďarsku...

Dnes sme toho pochodili a videli naozaj dosť a stihli sme aj vymeniť olej na Huske niekde za Sapantou. Dokonca na tom mieste pri ceste bola aj rampa, takže úplne bezvadné. Tam sa pri nás pristavil aj nejaký domáci chalan na Honde, tak sme chvíľu aj pokecali.

Večer ešte okrem nás dorazila nejaká Rumunská partia mladých. Dvaja chalani s babami a malým dieťaťom na aute. Vrešťali po sebe a furt dookola divoko gestikulovali. Ako keby boli v rozvodovom konaní. Pred spánkom sme si dali ešte dobrú horúcu sprchu, umyli zuby a ešte krátko debatili o prejdenom dni a nad mapou o zajtrajšom cestovaní. Dnes sme prešli 232 km.

4. 5. 2008 – nedeľa, 4. deň Vatra Dornei - priehrada Bicaz - Gheorgheni - Sovata

Ráno sme si dali znovu sprchu v celkom slušných kempových priestoroch až na to, že mladý tam nafajčili ako keby voly predali a nedali si veru ani námahu trošku po sebe skultúrniť umyvárku. Ešte aj vajgle nechali na umývadlách. Ešte raňajky a o chvíľu sme dávali ešte posledné foto pred bránou kempu na odchode . pred výjazdom z mesta sme ešte dotankovali a pobrali sme sa smerom na Brosteni, Topoliceni a Bicaz. Po ceste sme v dedinkách videli, že domáci majú nejaké oslavy lebo všetko bolo na nohách. Neviem či hádzali Morenu do vody, alebo tam boli nejaké hody, alebo jarmok. Pravda ale je, že kadiaľ sme prechádzali všade v dedine upchaté cesty. Nezostávalo nám nič iné, len trpezlivo čakať kým procesie s ľuďmi postupne uvoľnia cestu. Za chvíľu to prešlo a niekde medzi Dedinkou crucea a Brosteni sme sa ocitli v nádhernom kaňone kde horská rieka Bistrita vytvárala pekné meandre.

Toto miesto bolo zrejme turistickým východiskom do okolitých hôr, lebo sme videli stáť pri ceste autobus s mladými študákmi ktorý niekam šlapali. Bolo tu aj viacero horských chát a penziónov. V týchto miestach bol tak fantastický vzduch, že skoro hrozila otrava kyslíkom. Po krátkej zastávke sme už boli znovu v sedlách. Ani sme sa nenazdali a už sme sa blížili k veľkému horskému priehradnému jazeru Bicaz.

Pri ďalšej zastávke už nad jazerom sme schrúmali nejaké fit tyčinky a zahasili smäd minerálkou. Urobili sme pár fotiek z okolia nad jazerom a odrazu zo zákruty počuť spev. Nejaký domáci dedko v dobrej nálade si vyspevoval ostošesť. Evidentne sa niekde cestou z omše zastavil na jeden žalúdkový. Babke sa to moc nepáčilo a česala ho len tak hrmelo. Dedo si však ako to už býva u chlapov zvykom, zjavne z toho nič nerobil.

Musím ale spomenúť, že cesta ktorá vlastne v celej dĺžke kopíruje jazero bola veľmi zlá. Doslova miestami až nepríjemná. Jednak premenlivé počasie nám čochvíľa zhora posielalo prídel vody o ktorý sme ani nestáli a tie nekonečné zákruty... Normálne nemám nič proti, ale teraz 35 km sa krútiť neustále dokola... Pripadal som si ako v nejakej centrifúge. Doslova záver pred deltou, keď sme museli stáť v kolóne na semafore bol vykúpením. Aj napriek dažďu ktorý sa znovu spustil hneď po prejdení mosta na druhú stranu jazera. Dnes sme oblečenie do dažďa ani nevyzliekli. o chvíľu sme už boli pri priehradnom múre. Naozaj mohutná stavba. Túto vodnú elektráreň „Baraj“ postavili v roku 1950.

Chvíľu sme sa na korune hrádze zastavili a prezreli si to tu. Voda v priehrade bola špinavá a pod hrádzovým telesom bola kopa špinavého nánosu čo sem voda z jazera dopravila. Keď dážď ako tak ustal, pustili sme sa dolu do mesta Bicaz. Cez mesto v ktorom nebolo nič zaujímavé sme len prešli ďalej smerom na Gheorgheni cez priesmyk Pangarabi vedúci národným parkom Bicazului Hasmas. Tie názvy sú ako keby sme boli niekde v Pakistane, naozaj nám nejdú do úst. Nevadí, krásne okolie a ráz krajiny ktorou práve prechádzame nám všetko plne vynahrádza. Ešte bude na tejto ceste veľa momentov, kde sa motorkárska duša doslova vyblázni.

[obrá center Príroda a východisko pre turistov v Národnom parku Hasmas]

Konečne sme sa vymotali z dediniek za Bicazom a dostali sme sa do veľmi pekného kraja plného skalných štítov, roklín a horských potokov. Okolie a informačné smerové tabule dávajú tušiť že vysokohorská turistika tu má čo ponúknuť. Ale z motorky je to tiež pekné sledovať. Hlavne keď sa nemusí upaľovať z akéhokoľvek dôvodu. Na jednom z odpočívadiel si fotíme východisko do rokliny ktoré sa i v tomto mimosezónnom čase hmýri turistami. Ale vlastne veď je nedeľa, tak to domáci patrične využívajú a vyvetrajú si pľúca.

Znovu začína pršať už sedíme v sedlách a šinieme si to do kopca smerom k Lacu Rosu. Je to stredisko turistiky kde je aj kemping s možnosťou ubytovať sa a dať si niečo pod zub. V tomto nečase to radi využívame, lebo nám v prázdnych žalúdkoch už poriadne vyhráva. Na tatrankách to donekonečna nejde. Odstavili sme mašiny pred reštauráciou či skôr bufetom a objednali sme si čorbu – tunajšia hustá a dobrá polievka a a nejaké mäso s hranolkami. Keď už toľko dýchame čerstvý vzduch, tak hádam trochu cholesterolu nás nedorazí. V bufete čisto, priateľská, mladá, usmievavá a dobre vyzerajúca čašníčka nám ochotne plní naše predstavy čo sa dobrého obeda týka. Boli sme naozaj spokojný a nestálo to ani príliš veľa. Ceny jedál sú iste drahšie ako pred pár rokmi, ale stále je to ešte prijateľné. Zhruba naša cenová hladina. A vlastne aj ubytovanie. Samozrejme v porovnateľnej kategórii.