Sýria, Jordánsko, Libanon 2/2

Náš výlet

Pred sýrskou hranicou vedie kilometrová tiahla zátačka. Slnko svieti. Cesta vyzerá ako biela stuha. Pridal som plyn ako na pretekárskej dráhe Pneumatiky pištia. Zabrzdiť, povoliť, ostro dobrzdiť. Viem to celkom dobre a zastavujem motorku bez šmyku pred chlapíkom, ktorý divoko šermuje rukami. Má na sebe sýrsku uniformu. Prvá pasová kontrola. Sotva roztočím motor do otáčok, stláčam už brzdu, tentokrát trocha pomalšie, pretože už z diaľky vidím menšiu kolónu vozidiel. Najmenej 10 colníkov naprieč cestou. Po dvoch hodinách nezmyselných papierovačiek sme z toho bordelu vonku. Dnes tam je teda pekná premávka.

Za hranicou doťahuje Viktor predné kolo na Paľovom Varadere a ja počujem východniarsky prízvuk. Aha Slováci! Kričí chalan na bicykli a nevyzerá zrovna sviežo. Jasný prípad. Z Michaloviec to dotiahol po vlastných. Temperamentný chlap, uši spálené od slnka, spávajúc kde prišlo. Krása. Konečne výkon, oproti našej pohodovej dovolenke, kde sa vezieme pridaním plynu sa zjavil niekto zasluhujúci si obdiv.

Blíži sa večer a Viktor zastavuje pred hotelom, na ktorého stene je metrovými písmenami napísané Hotel. Betónova stavba v podobe kocky medzi pobrežnou cestou a vedľajšou okreskou, ktorá sa tu vynoruje v ostrom uhle z blízkych svahov. Lokál by bolo treba vymaľovať. Z diaľky pripomína dom arabského umenia. Prostredie tvoria rozsekané koberce, popraskané kožené kreslá, na bielo natreté drevené konštrucie a vybledlé závesy. Zašklebíme sa kolom dokola, Viktor obdarí skupinku pri stole pohľadom duchovného pastiera, pritiahne si kreslo, unavene do neho zapadne a natiahne nohy pred seba. Objedná pivo pre všetkých a jedná cenu za ubytovanie. Za chvíľu sa dovnútra dovalí čašník. Všetci miestni vyzerajú ako nerozluční priatelia. Nariekame. Keď tu zostaneme ešte hodinu, príde si nás sem obhliadnuť celé mesto.

Chcú nás natiahnuť na cene. Viktorove výrazné rysy dodávajú jeho tvári vážnosť. Nemilujeme veľké slová. Ľahký náznak irónie, mierne ohnutie pier a miestni vedia akú cenu sme ochotní skutočne zaplatiť. Neponáhľame sa. Nič nami neotrasie. Nejednáme slepo a bez rozmýšľania. Zhadzujeme zo seba staré a špinavé bundy a dávame tým najavo ako opovrhujeme tými namydlenými a nažehlenými frajermi. Vzácna návšteva to prišla medzi arabský ľud. Mierim aj ja pomalým krokom ku stoličke. Chlastáme pivo.

Mojej motorke chcem udeliť titul Kalamita. V Sofii som chytil highsidera, salto, naštastie len zničený plechový kufor. Spojka mi odišla po 2000 km. Američania na to majú výraz. WTF it sucks. To kvôli cenzúre pre mladistvých. Novú som si musel kúpiť, pretože spojka nespadá pod záruku v BMW. Hneď za hranicou sme pre istotu povolili spojkovú páčku, bola dotiahnutá fest na doraz. Po ceste sa mi vytriasla skrutka zo stojana, ktorý sa potom stále vracal naspäť. Osudným sa to stalo hneď prvýkrat pri zastavení. Vykopol som stojan a motorku naň oprel. Padla nabok ako kabela. Keď som ju zdvihol svinsky som si opálil nohu o výfuk, ktorý ziaľ nie je vyvedený pod sedadlo. Sprosté riešenie. Ale to sme pri BMW. Ešteže sa v teréne osvedčila ako ľahučko ovládateľný stroj konečne bez boxera a s reťazou.

Noha mi v Libanone zahnisala, až jordánsky šaman mi ju dal dokopy masťou, vraj z veľkého medveďa. Len či to nebolo z ťavy. Keď mi strihal mŕtve tkanivo môj rev museli počut až do Palestíny. Na upokojenie som si dal pár pív a napichol ST36 Zusanli a Hegu, štvrtý bod na meridiáne hrubého čreva, ešteže som si vzal akupunktúrne ihly. Nesprevádza ma síce legendárna smola ako majiteľov KTM, ktorí nikdy nebývajú na cestách dlhšie ako týždeň, ale žit s BMW je záhada. Riešit technický stav motoriek je ale rutina.

Sklamala aj fototechnika. Objektív Tokina širokáč vypovedal službu. Zostala mi naštastie pevná päťdesiatka. Kamera canon odmietla komunikovať s inteligentnou baterkou a statív sa zlomil... Prežili sme aj horšie. Ak človek nechce, nikto ho do pekla nedostane.Tvárime sa, akokeby to nič nebolo, prikazuje nepísaný zákon. Nariekať a cvakať zubami nie je dovolené.Na toto si potrpíme. Blázon je ten, kto zúri.

Smerujeme do Latakie po pobreži a ďalej do Libanonu. Nad prístavom preniká bledá žiara až k zenitu. Kostry žeriavov, vyrastajúce po oboch stranách nad prikrčené strechy skladísk sú ako zuhoľnatené rebríky. Na viacerých miestach stúpa biela para a mastný čierny dym. Omietky na domoch sa uvoľňujú vo veľkých plátoch. Hromady dosiek a trosky, ktoré sa dokola povaľujú pokrýva pleseň. Cesta sa vinie ako ulička. Nad niektorými rozbitými oknami visia rôzne nápisy v arabštine. V ústrety nám ide kolóna áut, nákladiaky vezúce piesok na stavbu. Vietor, ktorý spôsobujú, zdvíha papiere zo zeme a hádže nám ich pod kolesá. Biely prach nám na okamih vezme dych a usadí sa na topánkach ako múka.

Zatiaľčo Miša s Paľom postávaju na ulici, ja zháňam info o možnom trajekte. Nechodí žiaden. Tvár mám stiahnutú do grimasy. Ideme pozdľž lodenice. Tam ukazujem Viktorovi cestu. Prach, výpary nafty. Je to hotovy zázrak, že niektoré z áut tu ešte jazdia. Počujem vysoký uškrtený zvuk. Po ňom sa ozve drsné spevavé chrchlanie. Riadidla sa začinajú otriasať. Motor ihneď naskočil. Motorka sa prebúdza z nehybnosti času. Položím dlane na teplé čierne rukoväte a cítim živé chvenie motora.

Miestom nášho určenia nie je prístav. Najbližším cieľom je mesto v Libanone označené ako Byblos. Bliká mi každé druhé auto, že svietim. Okrem toho ľudia na križovatkách ku mne pribiehajú a ukazujú na svetlá. Vysvetľujem im, že je to tak hlúpo urobené, že po naštartovaní to hneď svieti. Keď poviem, že niektorí svietia dokonca diaľkovými cez deň a že u nás je povinnosť svietiť aj ked praží slnko sa chytajú za hlavu.

No Marek, tak to by sme mali, hovorí Paľo a začína rozkladať na pobreží zátoky stan. Postavím sa zo zeme, aby som videl na motorku cez zadné koleso až po predok. Slnko ukazuje spektrálne farby, more je krásne tmavo modré. Po modrej ploche nepravidelne utekajú tenké biele pásy peny. Vlny sa zrážajú s vlnením a trieštia sa. Priestor v stane je celkom pohodlný. Karimatka, spacák, batoh a pár vecí je vnútri. Lampa, tá sa teda hodí. Paľo má na sebe tričko nedefinovanej farby. Sedí na hliníkovom kufri so založenámi rukami a čaká kým zovrie voda. Pri jedle ho vidím z profilu. Nepozrie ani doľava ani doprava a nevydá ani hlások. Viktor mi opravuje fotoaparát. Je macher, pracuje absolútne presne. Všetko robí s citom. Na to nestačia vedomosti, človek musí cítiť ako veci fungujú. Každý to nevie.

Nastavte poháre, poručí Paľo a nalieva všetkým vodu. Horúci pohár sa už na podložku nevojde. Musím ho zovrieť kolenami a naťahovať sa po jedlo cez neho. Je sakramentsky horúci. Dá sa to len ťažko vydržať. Miša usrkáva čaj so značnou rozkošou. Viktor sa tvári úplne nezúčastnene. Zdá sa, že civí do prázdna, ale v skutočnosti sleduje zapadajúce slnko. Zajtra si určite užijeme. Cez priesmyk máme namierené do historického mesta Baalbek.Treba vyhnať únavu zo zlenivených kostí. Náš generálny kurz je východ. S Paľom zaujímame postoj a cvičíme taicchi. Ja sa riadim miestnym časom, zvyšok slovenským. Desí ma predstava vstávať kvôli východu slnka o pol piatej ráno. Niektoré noci sú ťažké. Snažím sa v duchu byť ťažký, unavený, vymazať všetky myšlienky. Vlny spánku ma zaplavujú chvíľu ma unášajú a zase ma odvrhnú. Nakoniec zaspím.

Zatiaľčo hľadám topánky, vediem ranný rozhovor s Paľom. Vyhrabem zubnú pastu a kefku a pretriem si oči. Hlad sa ozýva v bruchu. Preväzujem si ranu na nohe a dávam si kávu. Od miestnych zisťujeme, že priesmyk je uzavretý kvôli snehu. No aha, krúti hlavou Viktor, už je to tu. Volíme teda iný priesmyk v menšej nadmorskej výške. Miestny borec pozerá do mapy a kreslí ceruzkou cestu kadiaľ máme ísť.

V Baalbeku panuje dosť veľký ruch. Robíme večernú prechádzku a zaspávame na starých drevených posteliach v hoteli Shouman. Pravdepodobne mal byť význam snáď showman ale čínsky znamená shou ruka tak teraz neviem. Tma rozširuje priestor donekonečna. Z hlbín tieňov prebleskujú iba osvetlené siluety stĺpov starého rímskeho mesta.

Naše túlavé pneumatiky vedú do Sýrie do Hamy, mesto s núriami. Nemôžem pochopiť, že sme na cestách len cez týždeň. Križujeme krajinu na juh a pohrúžim sa do užívania si jazdy a pozorovania vlnitej cesty, ktorá plynie predo mnou. V Damašku márne čakám, že zvyšok odbočí za mnou. Ommayádovu mešitu a Damašskú citadelu obhliadam sám a vyrážam ďalej.

Po dvoch dňoch kúpania v mŕtvom mori sa stretávam so zvyškom partie a pokračujeme si pozrieť div sveta, mesto Petra. Po večeri zaleziem spať, som uťahaný ako pes. Premýšľam nad niektorými ľuďmi, ktorých som tu videl. Pripadám si ako zoológ pozorujúci živočíchy, ktoré si už zvykli na jeho prítomnosť. Začínajú ma bolieť svaly v predlaktí. Výpadok z cvičenia, rovnaká poloha na motorke a vietor sú faktory, ktoré spôsobujú v tele blokády energie a stagnáciu krvi. Vždy trvá dlhý čas, kým si dám doma telo do vyhovujúceho stavu. Kĺby sa búria a kolená vykazujú energetické diery. Treba naťahovať šlachy, posilniť pečeň, roztiahnuť fascie a prekrviť stuhnuté svaly.

Pokračujeme cestou do Palmýry. Pri výdatnom obede, zloženom z kebabu a arabského chleba sa rozprávame o politike. Je nepreberné množstvo slov keby, ktoré zabraňujú vyniesť akékoľvek zmysluplné prognózy pre tento kvadrant vo svete. Panuje uvoľnená nálada. Zložitejší ten svet snáď už ani byť nemôže. Ako to že nie? Bože sme ale hlúpi.

V pamäti si zaznamenávam, čo mi nebeská panoráma za deň poskytne. Medzery medzi oblakmi sú vyplnené svetlou modrou. Niektoré sú roztrhané. Dramatická hra tvarov. Piatok, štrnásty deň na ceste. Cez púšť asfaltkou sa vydávame k rieke Eufrat. Na niektorých úsekoch sa asfalt stráca a nahrádza ho šotolina. Dlhá pauza, upieram pohľad na dhočiznú rieku s bielym brehom lemovaným zákutiami a zálivmi, ktoré pripomínajú veľký koláč z ktorého odkrajujú nedočkavé deti.

Jazdiť na motorke s flintou na rameni to mi nepripadá zrovna ako povznášajúce. Takto nás berie motorizovaná vojenská hliadka. Nachádzame kus obďaleč rovnako krásne miesto, kde sa po kúpaní a opaľovaní odoberáme k večeri. Poďte už, kričí nedočkavo už druhýkrát Viktor. Miestni sú už nervózni. Ryby sú pečené a čaká sa len na nás. Na zem pokladáme arabský chlieb a z neho jeme chutnú poživeň. Nakladané uhorky sú ako príloha. Kopa rýb rýchlo mizne. Z posledných síl sa vyštverám na motorku a onedlho staviame stan na brehu Eufratu.

Zisťujem, že pomaly mizne bolesť v pravom lakti. Začínam sa zmierovať s tým, že viac ako 110 kg aj tak nikdy tlačiť na lavičke nebudem. Aspoň tomu dám teraz kľud, snáď sa vyhnem burzitíde. Večer príšerne fúka. Stan kotvíme zo všetkých strán. V noci mi padla motorka, ktorú prevrátil vietor. Občas sa budím na silné poryvy vetra. Miša ma mrzutú náladu, všade má prach a piesok, snažíme sa ju nakaziť dobrou náladou a robíme jej rannú kávu a čaj.

Vyrážame ďalej. Ďalší deň, ktorý bude pekný. Tuším to hneď ako zatiahnem prvýkrát za plyn. Pohľad mám upretý na mapu a sledujem našu trasu. Život na motorke ubieha rovnako. Deň čo deň tie iste úkony. Vstať, najesť sa, zbaliť stan, denný program, večer nájsť miesto na spanie. Dávame nový kurz. Vraciame sa naspäť. Dnes Aleppo. Potrebujeme necelého pol dňa, aby sme sa tam dostali. Zameriavam pohľad na približujúce sa mesto.

Ubytovávame sa v hoteli. Rání mi podáva egyptské 12% pivo. Je to hnus. Po piatich mám točáky v hlave. Ani Paľo sa s chľastom moc nepára. Dáva si koňak. Postupuje surovo, zaborí prsty do panáka a otočí ho hore dnom do hrdla. Padá niekoľko plytkých vtipov. Riešia sa dve stále témy a debata pripomína opilcov, ktorí chcú mať za každú cenu pravdu. Fajčíme vodnú fajku a neskoro v noci opúšťame zabávajúcich sa a v alkoholovom opojení zaspávame. Ráno sa ukáže, že Paľo má medzi zásobami lunchmeaty.

Usporiadavame rannú žranicu. Tváre nám žiaria ako na vianoce. Nasávame vône, ktoré nás až zdvíhajú zo stoličiek. Dávame si pivo a pripíjame na zdravie a na toto naše večné poflakovanie sa po svete. Prebaľujem pár vecí, pretože som do celého jedného vaku nasypal kolumbijskú kávu. Nikto nepredstiera ľahostajnosť. Krásna dovolenka stojí zato a všetci sme nadšení. Cestou naspäť dostávame od tureckých policajtov pokuty. Blbec zostane blbcom, na to nie sú žiadne pilulky. Uf, dúfame, že sa nedožijeme, aby boli v únii. V Srbsku mi dochádza benzín. Palubný počítač ukazuje dojazd skoro 40 km a ja stojím na ceste. Po chvíli mi zastavujú miestni policajti s radarom na audine a ťahajú ma lanom na pumpu. Napriek všetkým predpisom, ale pomohli mi, ďakujem.

Všetkým veľa šťastných kilometrov!

Marek

zdroj : dejiny 20. storocia a iné príbehy zo života