Rumunsko 2009 - ako je to v skutočnosti? Treba sa báť či nie? 2/2

Streda

Hovoríme si že už bolo dosť ležania pri mori. Balíme mašiny a vyrážame späť do Rumunska smer delta Dunaja. Po ceste sa zastavujeme v Constante. Veľké mesto preplnené autami. Sme hladní a nevieme kde sa najesť. Na benzínke vidím chlapíka na motorke, ktorý nám ochotne pomáha – spýta sa či chceme fast food alebo niečo kultúrnejšie. A cez celé mesto v tom hice nás vedie asi pol hodiny do reštiky až priamo pred vchod. Prehodíme pár slov, dávame si pizzu v klimatizovanej reštike (cena ako u nás) a ďalej smer Dunaj.

Podvečer okolo šiestej dorazíme do územia dunajskej delty. Vedie tam štandardná cesta – ale my si hovoríme poďme úplne popri pobreží bočnými cestami, možno narazíme na nejakú ľudoprázdnu rumunskú pláž. Narazili sme. Teda až na to, že na pláži v malej dedinke je továreň a parkovisko pre autá. Myslím že práve v tej chvíli keď sme tam prišli tam zaviedli parkovné, pretože si za pár minút vypýtali 5 leva za každú motorku.

Ďalej nám navrhli že z tejto pláže sa chodí na plávajúci ostrov, na ktorý sa dostanete len loďou. Vypýtali si za tú cestu loďkou 50€. Keďže sme už nejaký ten deň na cestách 50€ sa nám zdá dosť a ďalšia vec, motorky by zostali voľne na „stráženom“ parkovisku. Takže radšej odmietame túto ponuku a ideme ďalej po zapadnutých cestách k dunajským ramenám. Náš ciel je dedinka Muhmadia. Je to posledná dedina, ďalej už cesta nevedie. To, čo ale bolo najbližších 10 km som teda nečakal. Cesta ktorá vedie to tejto dedinky je brutálne ale brutálne rozbitá. Zo začiatku to vyzerá na štandardne rozbitú cestu – rozbieham sa na 60 – 70 ale ako zbadám prvú jamu brzdím na 20. Brzdím aj očami aj ušami. Kedže Burel sa drží vo veľmi krátkej vzdialenosti za mnou, musí brzdiť aj on a chýbalo tak 20 – 30 cm aby to do mňa zozadu napálil. Zisťujem že viacej ako 20 – 30 sa na tejto ceste ísť nedá. Konečne zisťujeme na čo nám je kryt motora – že nie je len na okrasu. Niektoré jamy sú také hlboké, že krytom škrtáme o asfalt. Motorky fakt dostávajú zabrať a keby vedeli rozprávať poslali by nás niekam.

Miestami je cesta tak rozbitá, že domáci si v poli vyjazdili cestu aby ju obišli. 10 km po tejto ceste nám trvá asi pol hodinku. Modlím sa len nech sa nám tam nič nestane, pretože za celú tu polhoďku tam stretáme len dve autá. Chvalabohu je to za nami. Vchádzame do dediny Mahmudia. Koniec sveta a len Dunaj. Odstavíme pri jednom hoteli. Hneď sa pri nás vyskytne chlapík ktorý sa predstaví ako Dimitrij. Hovorí nám hotel shit – drahý, on ma pre nás lepšie ubytko. Tak Burel s Martinou to idú omrknúťa ja zostávam pri moto a idem omrknúť hotel. Izba za 75 Euro plus raňajky, na hoteli bazén. Ubytovanie dohodené Dimitrijom u jeho známych 30 Euro izba plus raňajky a motorky parkujú na dvore. Je to jasné – dávame prednosť Dimitrijovej ponuke. Bývame priamo s domácimi – máme síce samostatné izby, ale spoločnú sprchu, vécko a kuchyňu. Chlapík u ktorého sme zostali automaticky vyťahuje domácu pálenku. Dávame pohárik a ideme sa niekam najesť. Dimitrij nám hovorí že nás odvezie do reštaurácie. Nasadáme do jeho dácie, ktorá ani nebrzdí, ale zjavne mu to nevadí, pretože Dimitrij je boss, Dimitrij stopky ignoruje. Vyhodí nás v reštike a dávam si nejakú ich polievku. Vyvarili tam takmer všetko a jediné čo mi v tej mäsovej polievke chýba je mäso.

Keď mám platiť, zisťujem, že u Dimitrija v aute som zabudol peňaženku – asi mi tam vypadla. Tak prídeme na dom a hovorím domácemu aby zavolal Dimitrijovi, či mi tam náhodou nevypadla peňaženka. Dimitrij je za pár minút v dome aj s peňaženkou a ukazuje mi že je tam všetko. Uau, super. Mal som tam asi len za tisíc korún lev a pokojne mohol povedať že tam nič nie je, ale neurobil to a priniesol ju. Večer sadáme s domácim ku stolu a nemecko-anglicko-rusky-rukami-nohami kecáme a popíjame domácu pálenku. Končíme keď dopijeme fľašku a ideme do postele. Neviem prečo, ale teraz keď to píšem mám pocit, že každý večer končí úplne rovnako.

Štvrtok

Ráno nás Dimimtrij berie na výlet loďkou po Dunaji. Cena je 60 Eur za tri a pol hodiny jazdy. Vozí nás po odľahlých ramenách, jazerách atd. V podstate tam môžete super zrelaxovať. Som prekvapený, lebo je tam vela turistov, ktorých domáci vozia na loďkách.

Po ukončení jazdy sadáme na motorky a ideme sme Brasov a mestečko Bran, kde je povestný Drakulov hrad. Plán je ubytovať sa pod hradom, ráno si ho pozrieť a frčať domov. Ale potom sa to stalo. 10 km od hradu odbáčame z hlavnej cesty na bočnú. Pred nami auto, za ním Burel za nimi ja. Všetci odbočíme doľava, auto sa rozbieha pomaly, tak Burel vyhodí smerovku a ide ho predbiehať. Ja vidím zozadu, že sa rozbieha cez cestu jeden z túlavých psov – hovorím si, že keď sa rozbehne skončí im pod kolesami. Pes sa rozbieha, auto brzdí a Burel, ktorý je práve zarovno auta v predbiehacom manévri nestíha brzdiť a pes mu vpáli pod predné koleso. Už len vidím pád – motorka padá na pravú stranu, šuchajú helmami po asfalte, nejaké to salto na koniec a nič. Burel vstáva, Martina vstáva. Zastavujem a utekám k nim. Auto nezastavuje – má na saláme. Sú celkom celí – plexi sa odtrhlo a foťák sa nejako vysypal a váľju sa na ceste. V podstate si Martina sťažuje že ju len bolí ľavá ruka a motá sa jej hlava. Niekto zavolal sanitku – neskôr zisťujeme že to bola nejaká baba. Nevieme kto. Maťu berie sanitka – ktorá je tam asi do troch minút. Šťastie bolo to že sme boli v turistickom centre, kde sa chodí lyžovať, takže lekárska pomoc tam bola hneď. Odvážajú ju do nemocnice na nosítkach a s nákrčníkom. Prichádza policajt, dáva fúkať, klasické merania cesty atď. Motorka je chvalabohu pojazdná, len doškrtaná, chýba smerovka, späťák a pravá časť riadidiel je zohnutá.

Za asistencie policajného auta ideme na policajnú stanicu – musíme tam čakať kým vyšetria Maťu a ďalší policajt ju prevezie z nemocnice. Sme tam asi dve hoďky, vracia sa Maťa – má zlomenú ruku. Spísanie zápisnice (pokec s policajtmi) – niektorí mladí vedia slušne po anglicky a sú motorkári, tak kecáme o jazdení a tak. Nájdeme ubytko... ten večer je zvláštny. Bežia mi hlavou myšlienky ako sa dostaneme domov. Aj keď je mašina pojazdná – nevidím to ako dobrý nápad ísť domov so zlomenou rukou ešte 1000 km.

Piatok

Ráno múdrejšie večera – Maťa hovorí že to chce skúsiť aspoň tých 10 km na hrad – a že ak to bude OK, pôjdeme domov. Na hrad to bolo OK. Parkujeme za poplatok 1 leva, zaplatíme vstupné tuším 15 leva a ideme do hradu. Žiadny sprievodca, nič – proste si tam beháte ako chcete. Hrad je pekný, ale veľmi malý – za 20 minút nemáme čo robiť. Kupujeme nejaké suveníry, ktorých pod hradom predávajú neúrekom a aj ich tradičný rumunský syr – niečo ako naša bryndza, ale zabalené v kôre od stromu.

Máme to za sebou a ideme domov. Posledná najrozpadnutejšia benzínka v Rumunsku – platím 3 eurá za redbull. Čím viac K.O., tým viac peňazí od nás chcú. Ešte v ten večer prichádzame na maďarské hranice. Je 9 večer. GPS ukazuje že keby sme pokračovali ďalej tak sme doma o pol druhej ráno. Tak radšej nájdeme prvý penzión. Zisťujeme že chlapík jazdí na motorkách a závodí na štvorkolkách – ukazuje nám poháre za víťazstvá. Ubytko – 10 Eur / osoba. Prespíme – nič extra, ale hlavne že prespíme a ráno o deviatej frčíme domov.

Sobota

Po ceste domov pár povinných zastávok na vodu a cigu. V Maďarsku sa už strácame – ja idem troška rýchlejšie. Pred Budapešťou zápcha jak hovado, dlhá cca 17 km. Vonku 30 stupňov a hýbe sa to krokom. Chýba pravý odstavný pruh, takže sa to nedá obísť. Idem len toľko stredom čo ma púšťajú auta. Za pol hodiny v tej zápche v koženom oblečení mám všetko na sebe úplne mokré a som nervózny. Chvalabohu benzínka. Dávam ďalší energeťák a späť do zápchy.Potom už len prechod cez Rajku, Blava a domov. Moje nové topánky od firmy MG, ktoré som kúpil v marci na výstave v Blave tú cestu nevydržali a toto z nich zostalo. Super výrobok za super cenu (cca 2000 Sk).

Domov dorážam 15.20 v sobotu a tachometer sa zastavuje na 3 555,2 km – na to že sme plánovali maximálne 2 a pol tisíc sa to nejako pretiahlo.

Sme doma, sme relatívne „celí“ a som rád že je to za mnou. Teším sa na sprchu a konečne dobré jedlo. Za posledné tri dni v koži pri 30 tých stupňoch moja prdel utrpela značnú ujmu na zdraví. Jediné čo potrebuje je detský zásyp a aby na ňu fúkal neustále vietor.

Pár rád resp. postrehov na záver

• zvoľte vhodnejšie oblečenie ako som mal ja – kožené je na dlhú trasu v takom teple úplne nevhodné – nehygienické, lepí sa to na vás – aj keď som mal pod tým termo... Proste hnus.
• nebojte sa Rumunska ani ľudí tam. Ľudia sú veľmi milí a ochotní poradiť
• ubytká sa pohybujú od 15 do 30 eur za izbu v penziónoch
• dávajte si pozor na psov a ich cesty (stalo sa nám, že na štvorprúdovke kde sme šli 150 bola zrazu tabula 80 a kusok za ňou neoznačené železnicné priecestie – prejazd ako cez tankodrom)
• policajti sú fajn. Museli nás veľa krát namerať, ale ani raz nás nezastavili. Možno sme mali len štastie...
• auta vám blikajú ak vidia policajtov
• ak máte radi kempovanie zoberte si stan – v tých horách to bude pre vás raj
• určíte si zoberte zo sebou aj GPS – moje nemá určite stopercentné pokrytie, ale dosť nám pomohla. Zoberte si určite aj papierovú mapu, bude sa vám hodiť.

To je pár postrehov z našej cesty. Určite som ešte veľa vecí zabudol napísať, ale nie je to zrovna cestopis, ktorý Vám povie kadiaľ máte isť. Len poukazujem na miesta, kde sme boli, čo je na nich zaujimavé a ako sme to vlastne celé prežili. A určite vás zaujíma čo za to všetko spolu. Všetko spolu ma vyšlo na cca 20 000 Sk a stravu sme si nebrali žiadnu. Všetko sme si kupovali tam. Hovorím si za to som mohol mať all inclusive letecky niekde v Egypte a bol by som oddýchnutý – takto prichádzam domov zničený, zaparená prdel, boľavý chrbát, posledné tri dni tie isté ponožky na sebe, lebo neviem nájsť žiadne iné... ale zažil by som všetko toto letecky v Egypte? Asi nie.

P.S. Chlapi pred vami všetkými, ktorí sa vydáte na jazdy typu 8 – 10 tisíc kilometrov – skladám klobúk dolu. Respect.