Rumunsko 2009 - ako je to v skutočnosti? Treba sa báť či nie? 1/2

Po pár diskusiách u pivka sa zhodujeme s burel-om že sa vyrazíme okúpať k moru cez Rumunsko do Bulharska. Nejaký ten deň dva cesty tam – 5 dní pri mori a deň – dva naspäť. To je náš plán, ktorého sa chceme držať. Samozrejme, keď oznámim niekomu že chcem ísť do Rumunska, automaticky nasleduje odpoveď typu si sprostý? Veď vás tam ukradnú aj s motorkami. Tam sú iba cigáni. Hovorím si, že by to tam bolo také drsné?

Ako sa však časom ukáže – náš plán sa počas cesty radikálne zmení, zmenia sa okolnosti, udeje sa kadečo, ba aj to, čo sme vôbec nechceli. Poďme pekne od začiatku.

sobota

Chceme vyraziť v noci z piatka na sobotu o štvrtej ráno. Deň pred tým boli tie pohromy a brutálne búrky, ktoré pozabíjali par ľudí – predpoveď počasia je rovnaká aj na sobotu. Moc optimizmu mi to nepridáva. Vstávam teda o tretej ráno – zamračené ale neprší. Začnem sa obliekať vypijem kávu, začne pršať. Voláme si – ideme? Ešte počkáme hodinu. Za hodinu sa zopakuje toto isté.. Nakoniec na tretí pokus o siedmej ráno vyrážame. Posádka Ja, Burel a jeho ľadvinka Martina. Obidvaja fičíme na V stromoch 650.

Sadáme na motorky – do Bratislavy na Rajku to máme asi 50 minút. Prvá vec čo ma zarazí – som pár metrov za Slovenskom a teta ktorá predáva maďarské diaľničné známky na mňa pozerá jak na vraha. Čo tu robíš ty Slovák – asi takým štýlom. Nevadí, kupujeme si 10-dňovú diaľničnú známku za 12 europeňazí a vyrážame ďalej.

Čaká nás asi 300-350 km maďarských diaľnic. Čo na to mám povedať? Nuda nuda nuda strašná nuda. Fičíme si to nonstop okolo 150 len aby sme boli čo najskôr už za Maďarskom. Chvalabohu, dočkali sme sa. Po nudne strávených 3 – 4 hodinách dorážame na rumunské hranice. Vybrali sme si hraničný priechod Nagylak.

Na hraniciach meníme rumunské prachy, pretože na Slovensku som ich nemohol v žiadnej banke zohnať. Za 100€ dostávam 390 rumunských Lei. Colníci sú v pohode – ukážeme občianky a tým to padlo. Čítal som pár cestopisov aké to je v Rumunsku: zlé cesty, divoké psy, kone a kravy pri ceste... No uvidíme. Ideme na to. Vyrážame smer Arad a potom Sibiu. Náš ciel je dnes ubytovať sa niekde pred horským priechodom (Fagaras sa tuším volá) – moja gps ho nejako nepozná, ale mapa áno, tak snáď ho nájdeme. Som príjemne prekvapený – hlavná cesta je úplne super. Vyzerá to ako keby potiahli tento rok kompletne celú cestu úplne novým asfaltom. Prítomnosť divých psov sa potvrdila takmer ihneď. Je ich tu fakt hodne. Potulujú sa tu takmer všade. Behajú okolo ciest, hrabú sa v odpadkoch. Popri ceste zbadám prvú kravu ako sa tam pasie – automaticky stúpam prudko na brzdu, keďže krava je asi meter od hlavného ťahu. Hovorím si, že keď mi vpáli do cesty, je po mne. Keď som na jej úrovni, všímam si že krava je priviazaná za rohy, takže ma to troška upokojuje. Podobné je to aj s koňmi ktoré sa tam pasú popri ceste.
Ideme asi tri hoďky a zastavujeme doplniť energiu a dať cigu. Stretáme troch chalanov – nemcov na Gskach. Prehodime pár slov – chalani majú pred sebou trasu asi 8000 km. Boli to fajn pohoďáci.

Fičíme ďalej smerom na Sibiu. Večer okolo siedmej sa ubytovávame asi 20 km od priechodu. Na hlavnej trase je veľa reklám na penzióny – jeden si vyberáme v takej bočnej uličke. Zazvoním a vysvetlím po nemecko-anglicky že potrebujeme izbu a niekam zaparkovať motorky.
Staršia pani mi hneď ukazuje izby. Motorky budeme mať pod oknami vo dvore. Izba za 17 € za noc + raňajky. Nie je o čom – vybaľujeme. Pýtame sa na reštiku – hovoria že tam žiadna nie je – jedine potraviny. Tak sa pýtam či nám nemôžu uvariť, že im zaplatíme. Pochopili to asi tak že namiesto domácej stravy sme dostali 2 deci domácej slivovičky. Dobra bola.

Ideme do potravín a nakúpime nejakú tú suchú stravu, kupujem si 2 l pivko a ideme spať na penzión. Po ceste z potravín sa s nami skamaráti miestny alkáč – tiež si nesie 2 l pivko. Už ma aj objíma okolo krku usmiaty od ucha k uchu a volá nás domov na kávu. Slušne odmietame a ideme do postele. Ešte nejaká tá štamprla na červíka večer na dvore a zalamujeme. (Máme za sebou asi 800 km a mám toho dosť. Spím do pár minút.)

nedeľa

Horský priechod v Rumunsku – Bulharsko Pohorie. (Tu má byť koniec našej trasy.) Hovoríme si – tak dve hodinky na ten horský prechod a ideme ďalej – večer o šiestej musíme byť na pláži v Bulharsku.
Štartujeme okolo deviatej ráno. Už pred priechodom trošku zablúdime – zistili sme že sme neodbočili tam kde sme mali, tak sa vraciame asi 10 km. Máme správnu odbočku na priechod a hurá na to. Adrenalín stúpa a podľa toho, čo sme čítali nás čaká nonstop veľa veľa km plných zákrut.
Pár km pred začiatkom tohto priechodu prechádzame okolo údolia, pri ktorom zastavujeme. Vedľa nás tečie čistý pekný potok, okolo neho sa pasú ovce, ľudia tam stanujú, opekajú – proste úplná pohodička a krásna príroda. Zisťujeme, že potok je asi tak 4 metre široký a hlboký okolo 10 cm.
Burel sa rozhodne že ho chce prebrodiť na motorke. Hovorím si celkom divoká ale dobrá myšlienka. Potom pôjdem aj ja.

Štartuje. Prvý meter pohoda, voda 10 cm a na spodku ploché kamene. Potom huuups a vody je zrazu tak pol metra, zadne kola mu prešmykujú, ale prešiel to. Ale naspäť sa mu už nechcelo. Čo sa dalo robiť – musel. Prebrodil to aj naspäť. Ale keď som ho videl ako potom vylieva vodu z topánok, hovorím si – nikam nejdem, chcem mat suché ponožky. Tak chvíľku počkám kým si dá druhé ponožky, povylieva vodu a ideme ďalej.

Ak si niekto myslí že ten hraničný priechod spraví štýlom a’la pezinská baba – tak sa mýli. Aj my sme sa mýlili. Po prvé, cesty zlé. Dosť dier a v zákrutách veľa štrku. Ideme to celé od 40 do 60km/h. A po druhé bola by to večná škoda preletieť. Po pol hoďke kľukatých ciest sa dostávame na jeden krásny kút našej planéty. Neskutočná cesta, neskutočne krásna príroda, proste úplná paráda. Serpentíny ako sa patrí. Myslím že fotky hovoria za všetko. Takmer každú chvíľu zastavujeme a fotíme to. To sa ani nedá nezastaviť a nepokochať sa.
Zaujímavé je že ľudia tam stanujú kdekoľvek pri ceste, kdekoľvek si spravia oheň a užívajú si pohodičku a krásnu prírodu. U nás by z toho spravili národný park a ani by vás tam nepustili. Pasúce sa kone, vodopády, veľké hory, proste úplná idylka. Tam si proste robíte čo chcete. Jeden môj známy poznamenal – tam je ešte sloboda (tie jeho slova majú dačo do seba).

Na vrchu ktorý je vysoký niečo cez 2000 m.n.m prejdete krátkym tunelom a čaká vás taká istá cesta dolu. Asi po ďalšej hodinke cesty dorazíte k vodnej priehrade. Takisto je tu veľmi veľa turistov, na úzkej ceste musíte ísť opatrne aby ste niekoho nesundali. Zosadáme – pár fotiek a ideme ďalej.

Potom už len frčíme smer Bulharsko.

Na hraniciach nás tiež nejako extra nekontrolujú – ale chcú vidieť aj techničáky od motoriek. Všetko prebieha hladko a rýchlo.

Do strediska Pomorie dorazíme okolo 21.30 večer. Som viac ako 12 hodín oblečený v koži – teploty celý deň okolo 30°C. Cítim sa ako nejaká rybka vo vlastnej šťave. Som nervózny, hladný, je mi teplo a nemáme kde bývať. Kde sa spýtam tam obsadené alebo nemajú miesto na parkovanie moto. Zázrakom asi do pol hoďky máme pekné ubytko – izba za 25 Eur na noc, asi 400 metrov od pláže a dolu je kaviarnička, tak si hneď dávam studeného lahváča.
Ubytujeme sa a ideme sa navečerať. Dávame nejaké pivko a za chvíľu spíme.

Pondelok

Majú nastať oddychové časy váľania sa pri mori.
Za 5 lev si požičiavam lehátko a relaxujem. Dosť fúka a sú veľké vlny, tak skáčem do mora. Bavím sa na vlnách ako malý chlapec. V podvečer ale vlny prinášajú dosť bordelu a vo vode pláva veľa odpadkov a igelitov. Plávate a cítite ako sa vám na ruky lepia igelity – nič moc. Večer už len klasika – spálený som na uhol, nakoľko som sa ničím nenatrel. Dávame nejaké pivko a štamprlu a ideme spať.

Utorok

Ležať pri mori nás nebaví, sadáme na motorky a po asi 20 km je veľký aquapark. Zaplatíme vstupné okolo 10 –15 Eur. Aquapark je super, vela toboganov, divoká rieka, bar uprostred bazéna, skokanské mostíky, tobogan ktorý končí asi meter vo vzduchu – dopadám priamo na moje mužské partie. (AU!) Nejaké to predstavenie o pirátoch – súťaže pre návštevníkov. Pomerne dobré vybavenie čo sa týka občerstvenia a barov. Ležíme tak asi tak pol dňa. Spálený som stále viac a viac. Balíme to a vyrážame do Nesebaru. Historické mestečko zapísané aj v zozname UNESCO.
Motorky odparkujeme na stráženom parkovisku – strážia ho traja počernejší chlapci (na pohľad im nejde z očí nič dobré). Rozmýšľame, či necháme u nich helmy? Nakoniec ich tam nechávame – v duchu sa s nimi lúčime. Nesebar – pár fotiek a späť do Pomoria. Helmy boli na svojom mieste. Nič sa s nimi nestalo, takže super. Večer nejaké to pivko a spíme.