Krtíš Rally Šírava

Po dôkladnom umytí našej Hondy Africa Twin 650 (ďalej len Afrička), po zbalení najdôležitejších vecí (v mojom prípade dostatočnej zásoby tričiek, opaľovacieho krému a fénu), sme sa vydali na našu prvú dlhú cestu s novou Afričkou. Naša cesta smerovala konkrétne z Malého Krtíša až na samý východ našej malebnej krajiny – na Šíravu. Na našom „véčkovom“ dvojvalci sme si pomaly brázdili cestu cez Lučenec, Rimavskú Sobotu, Rožňavu, Košice, Michalovce a mnoho iných. Cestou sme zastavovali na tých najzaujímavejších miestach, fotili sme sa, jedli a všetko ostatné čo sa na spoločných „párikových“ motovýjazdoch robí. Pred tým než sme dorazili na Šíravu, zastavili sme sa u rodiny, kde sme jednu noc prespali. O deň neskôr sme sa opäť horko-ťažko zbalili (vrátane môjho fénu) a vyrazili sme z Poruby pod Vihorlatom priamo na zraz.

Ako to na takom zraze býva, isto každý z nás vie. Avšak, ja ako nováčik, som odtiaľ odchádzala plná zážitkov a dojmov (aspoň tých, ktoré si pamätám). Nechcem však hovoriť priamo o zraze. Najlepšia na celom tomto výlete bola cesta domov. Po štyroch dňoch zabávania sa, súťaženia, požívania alkoholu (priznávam sa), strieľania z výfukov a po všetkých tých prebdetých chladných nociach sme sa konečne vybrali domov – Aleluja!

Afrička

Opäť sme sa horko-ťažko nabalili (samozrejme nechýbal ani môj fén) a vydali sme sa na cestu, o ktorej sme nevedeli, že bude taká dobrodružná. Všetko vyzeralo byť fajn, motorka vrčala, slniečko svietilo, drahý poslúchal. Pred tým ako sa nám stala tá nepríjemná vec sme sa ešte zastavili v Herľanoch očumnúť gejzír (na ktorý sme mimochodom čakali 2 hodiny). To, že sa nás snažili obrať o pár drobných deti tváriace sa, že vyberajú „éčka“ za parkovné, nás pobavilo, ale nám sa neskôr v Košiciach podarilo niečo iné.

Ako si tak pádime cez toto krásne historické mesto, naša Afrička zakašľala a prisahám, že sa priam zadrhla. Zrazu prestala zvládať malý nenápadný kopček a našu váhu (moju, priateľovu a môjho fénu). Z motora vychádzali podivné zvuky a výkon nikde. Nuž sme zastali na prvej čerpačke, ktorú sme zbadali. Rýchlo sme zoskočili, čekli motorku a dospeli sme k nasledovnému záveru: Odišla nám riadiaca jednotka (hlavne, že máme fén). A tak hladní, unavení, ďaleko od domova, bez kľúča potrebnej veľkosti a plní zúfalstva, sme dali hlavy dokopy a začali rozmýšľať.

Afrička

Kľúč sme nemali, a nakoľko sme potrebovali dať dole nádrž, bolo ho treba kúpiť. Na túto misiu sa podujal môj priateľ Kajo. Ja som zatiaľ poslušne strážila Afričku aj s našou batožinou, plastami, sedačkou a so všetkým čo sme dali dolu, kým sme zistili, čo sa stalo. Nakoľko sa považujem za človeka neposedného a nakoľko sa do všetkého vŕtam a ešte som k tomu aj výrečná, požičala som si od šarmantného pána kľúč, ktorý sme potrebovali. Po pár minútach, keď mi už ruky smrdeli, resp. voňali benzínom a olej som mala aj za ušami, sa mi úspešne podarilo zložiť nádrž, čím som nám umožnila dostať sa k sviečkam. Akurát keď som sa nadrapovala s tou čudne tvarovanou nádržou, prišiel môj priateľ. Už z diaľky na mňa kričal: ,,Ja som vedel, že tebe to nedá pokoja!“ Lenže sa nemal čo sťažovať, nádrž bola dole a mohli sme sa pustiť do plánu B. Nechali sme otvorený jeden valec a šli sme domov.

Naša rýchlosť sa pohybovala okolo 60-70 km/hod. Hore Soroškou sme skoro tlačili. Ani radšej nebudem opisovať ako nám prestal ísť tacháč z tých vibrácii ani to, ako nám o pol noci na frekventovanej ceste spadla batožina. Priateľ vtedy na mňa pozrel úzkostlivým pohľadom (veď to poznáte tie ženské). Ja som sa však na neho usmiala a povedala: ,,No a čo? Veď toto je to pravé dobrodružstvo! Ako by to bolo ísť niekam a nič pri tom nezažiť?“

Afrička

Počujem hrozný zvuk zvončeka. Čo to do pekla je? Otvorím unavené oči, ešte stále cítim benzín. To je už toľko hodín? Zobudila som sa neskoro ráno u priateľa doma, v mäkkej posteli. Keď som sa rozpamätala, čo tu robím, a kde sme ešte v noci boli, len som sa pousmiala a Kajovi som povedala: ,,Vôbec sa tým netráp, raz to budeme našim deťom hovoriť ako veselú príhodu z nášho mládí.“

PS: Fén som so sebou nemala, len som si robila srandu z priateľa, ktorý tomu ochotne veril až do konca nášho výletu.