Moja prvá sezóna so striebornou osou, Vespa 200 GT

Kým ma asi pred troma rokmi pochytila (a nepustila) túžba mať motorku, moja jediná skúsenosť s jednou stopou bolo zvezenie sa na 5O-tkovom skútri (Peugeot Speedfight s prudko športovým designom), zopár sto metrov na kamošovej Babete a sedlanie rôznych motoriek na výstave. Keďže som sa tu, na motoride, počas dlhých zimných večerov dočítal všeličo užitočné a zaujímavé, chcel by som tiež prispieť širokookým pohľadom začínajúceho jazdca. Skúsení brúsiči stúpačiek, čo to vedia robiť nohou napred aj kolenom a pokoritelia alpských priesmykov s kuframi strácajúcimi sa pod vrstvou nálepiek, nech sú ku mne zhovievaví.

Koľko si naložiť?

Kľúčovú otázku, na čom začať, som samozrejme riešil aj ja. Dlho som špekuloval, či si vôbec robiť vodičák a nezačať pekne od objemu, na ktorý mi stačí Béčko. Myslím, že som spravil dobre, keď som si napokon hneď spravil veľké Áčko. Krúžením po parkovisku na Jawe 350 som sa toho síce veľa naučiť nemohol, ale kto sa naučí jazdiť v autoškole? Áčko som si samozrejme nerobil preto, aby som si kúpil motorku, ktorú nezvládnem, ale asi je dobré mať s papiermi pokoj raz a navždy a postupne zbierať skúsenosti.

Keďže mám rád pekné veci s puncom výnimočnosti, v mojich motorkárskych snoch som sa často videl jazdiac na legendárnej talianskej Vespe. Predobraz všetkých dnešných skútrov, legenda, popkultúrny fenomén, dizajnérska lahôdka. Zopár sa ich v inzerátoch objavilo, žiaľ, s pochybným pôvodom alebo z nevydareného obdobia zo začiatku druhého milénia. Rozmýšľal som ešte nad malými naháčmi YBR od Yamahy alebo CB od Hondy, no napokon sa predsa len v správnom čase zjavil inzerát na štvorročnú Vespu 200 GT, s papiermi a pohodovým majiteľom - „vespistom.“ Už len dokončiť vodičák, vybaviť potrebné eventuality a poď ho jazdiť.

La Vespa Vita

Okrem Jawy z autoškoly a vyššie spomínaných letmých dotykov som na ničom inom nejazdil, ale myslím, že nebudem ďaleko od pravdy keď napíšem, že Vespa sa ovláda kráľovsky jednoducho. Oproti malým päťdesiatkam je o čosi robusnejšia a má aj „o číslo“ väčšie kolesá, čo pravdepodobne prispieva k väčšej stabilite. Aj keď je to už trochu väčší skúter je stále dosť ľahký, so skvelou obratnosťou. Pohodlný, vzpriamený posed navyše dovolí na jeden záťah zhltnúť aj väčšie sústo kilometrov.

Najlepšie sa cíti v rýchlostiach okolo stovky, ideálne na okreskách s množstvom zákrut (asi ako každá motorka). Jej doménou je samozrejme mestská džungľa – Boris Filan by o nej isto napísal, že je kráľovnou križovatiek. Ja si postačím so suchým konštatovaním, že osemdesiat tam máte ani sa nenazdáte a to už vás zastavuje ujo policajt a zadávate PIN vašej kreditky.

Keď tu, na motoride čítam, ako niekomu nestačí, že motorka na diaľnici ochotne ťahá len do 160, musím sa len pousmiať. Vespu som zobral aj tam, žmýkať z nej 115 (max 120 dolu kopcom) v (naj)pomalšom pruhu nie je síce bohviečo, ale v prípade potreby sa to dá vydržať a to aj vo dvojici a bez plexi.

Štvortaktný jednovalec s objemom 198 kubíkov a výkonom 21 koní nikoho neohromí, je to však dostatok na to, aby ste neboli prekážkou v premávke a mohli sa vybrať kam sa vám zachce. Zvukový prejav sa mi zdá vzhľadom na kategóriu celkom dospelý - má veľmi ďaleko od kosačkového prejavu menších kubatúr. Vespa si kultivovane „poprdkáva“ a pri väčších rýchlostiach motor úplne prestávate počuť.

A ešte niečo som zabudol napísať: Je krásna.

Poďme k moru!

Či nie je „priezvisko“ Granturismo len na okrasu, som sa spolu s priateľkou rozhodol overiť počas týždňovej dovolenky v Slovinsku. Po tejto rozmanitej krajine sme krížom-krážom vrátane cesty tam a späť najazdili okolo 1700 kilometrov. Po mestách, k moru, do hôr, po vedľajších cestách aj po diaľnici, v suchu aj v daždi. Osa si to šinula bez zaváhania a ani jeden z nás sa nesťažoval na presedenú zadnicu. S malou taškou na dokúpenom prednom nosiči a všetkým ostatným pod sedlom, v kufri a v malej priehradke pod zapaľovaním, sa nám obom podarilo pohodlne zbaliť (aj keď televízor musel ostať doma).

Aj osa má zopár múch

Toho, čo by sa dalo Vespe vyčítať, je naozaj málo, ale čosi sa nájde. Škoda, že do úložného priestoru pod sedlom sa nezmestí žiadna normálna prilba – ani integrála, ani otvorená (za to originál Vespa „škrupinky“ sa tam vraj schovajú hneď dve). Nemám s čím porovnávať, ale vedel by som si predstaviť trochu svižnejší nástup oboch bŕzd a že by sa pri spúštaní na križovatkách nevyhnutne nestretávali nohy jazdca a spolujazdca. A ešte mi trochu vadí, že nejde 220 km za hodinu.

Čo ďalej?

Aj keď Vespa mi na moje nenáročné a opatrné jazdenie bohato stačí, sú situácie kedy by sa trochu výkonu navyše zišlo. Najmä pri predbiehaní pomalších áut. Páčia sa mi turistické motorky, cestné endurá, ale aj niektoré naháče alebo klasiky ako Bonneville či Kawasaki W650, tak uvidíme, dokedy jej zostanem verný. Aj keď predsa len, je to Vespa.

Vyzerá to tak, že kým ju uložím na zimný spánok, podarí sa mi posunúť nabehané kilometre k 21 tisícom, čo by znamenalo celkom slušných 8000, odkedy sa poznáme. Zatiaľ to bol iba kopec zábavy a nezabudnuteľných zážitkov.