S tieňom vašej mašiny

Gratulujem, práve vás míňal psychologicky zaujímavý objekt- osamelý jazdec. Tento článok teda píšem všetkým ako ospravedlnenie za to, že som sa nešiel motorkovať, že som nedvíhal telefón, alebo že som sa nezastavil na kus reči na benzínových pumpách.

Jazdenie je sloboda, jazdenie je pre chlapov, je to šport, je to sila, rýchlosť, hrdinstvo, riešenie krízy stredného veku, turistika, adrenalín.... každý by si našiel to svoje. K motorke patrí vôňa benzínu, pozostatky hmyzu, a partia. Ale nie vždy. Prajem vám dobrý deň, volám sa Ján Seman a jazdím sám. Znie to ako groteska z protialkoholického liečenia, kedy sa pacient priznal k svojej diagnóze. Rozpoviem vám teda príbeh.

Svit mesiaca spoza mrakov rozťal tmu. Všade navôkol je prach červených skál, oproti hviezdam vidieť obrysy kaktusov, na skale stojí prašivý kojot a vyje do tmy. Ani steblo trávy sa nepohne, ani vietor nebrázdi záhyby skál. Na koho vyje? Je to Mesačná partia ktorej členovia sa nikdy nestretnú. Vyjúci kojot, vlk samotár, slon dupajúci do prachu zeme alebo delfín - veľvyslanec . Všetci tvoria jednu partiu, a je to len zlomok jej členov. Patrím k nim aj ja. Nemyslím si že som iný, nechýba mi sebavedomie, v detstve ma nik netýral, žijem normálny život, vyhľadávam zamestnania v styku s verejnosťou, som na sociálnych sieťach a vážim si priateľov. Ale jazdím sám.

Poznám ten pocit z reklamy na Hondu CB 1100. Je ráno, končí sa mi nočná zmena, 7:00, na konci uličky za mnou vychádza slnko nad obzor. Pekná letná nedeľa. Prichádzam k motorke, dotknem sa jej, len tak v mysli ju pozdravím. Sadnem si na ňu a dám si prilbu. Zvuk štartéra pretne ranné ticho, a uličkou medzi domami si hundre motor. Zapálim svetlá, nasadím rukavice. Pootočením rukoväte vychádzam spomedzi zaparkovaných áut. Mesto je prázdne, za sebou nechávam blikajúcu oranžovú na križovatkách, do piatich minút som za Košicami. Slnko za chrbtom, predo mnou je na asfalte len môj tieň, prekrásna dvojprúdovka v smere na USS ma ale čoskoro omrzí. V Šaci to dám doprava okolo nemocnice do Malej Idy, a potom smer Jasov. Kochám sa novým asfaltom, prekrásnou prírodou, nič mi neviaže ruky. Som sám a idem kam chcem. Zastavím sa kdekoľvek, lebo chcem, vyleziem na kopček a s roztiahnutými rukami vítam nové ráno. Pokračujem v jazde na Medzev kde bývam, ale na poslednej križovatke nemám silu zabočiť. Pokračujem teda cez Štósky kopec, až na Smolnícke sedlo.

Je osem hodín, volám domov, že neprídem. Pokračoval by som ďalej, ale nedá mi nezopakovať si cestu späť. Míňam Medzev, a v Jasove pokračujem smer Moldava nad Bodvou. Možno som práve vám zakýval, keď som prechádzal okolo Slovnaftky. Výjazd z Moldavy. Jednotka, dvojka, trojka, štvorka, päťka, šestka. Tesne pred červenými otáčkami, na kopci pred Drienovcom mám 130. Neviem si odpustiť tento odpich. Ďalej už podľa cestných pravidiel. V Turni nad Bodvou nakladám ľadvinku opycu, kontrolujem zelenú kartu. Po dohode opúšťame Slovensko a novou asfaltkou brázdime Maďarsko v smere na Aggtelek. Ponad Domicu sa vraciame na Slovensko. Dnes nás ešte čaká Plešivec, Silica, Silická Jablonica, Jablonov nad Turňou. Na Čerpacej stanici pod Sorožkou dotankujeme plnú. Vychutnávame kávu a slniečko. A ibalgin. Spod Sorošky to ženieme do Turne na obed, a do Vyšného Medzeva na večeru. Pretože som vtedy v nedeľu ráno nevedel, že deň sa takto vymrví, jazdil som opäť sám.

Naša Mesačná partia si cesty neplánuje. Ideme kam chceme. Je jedno či vyjeme, alebo nám rachotí motor pod zadkom. My nie sme samotári, ale každý z nás je samotár. Pretože iba tak si vychutnám slobodu podľa seba. Jazdím osamote, ale nikdy nie som sám. O čom to teda je? Sledujem ako si plánujete výjazdy, ako debatujete na odpočívadlách... Som rád ak na ceste míňam motorkárov. Som rád, pretože ma s nimi čosi spája, ale som aj rád pretože ich míňam. Nechcem ísť s nimi, mám vlastnú cestu, ale zároveň sa teším, že na ceste je niekto na motorke so mnou. Uberám sa miestami ktoré sa páčia mne, a možno zo strachu, že mi niekto skríži plány k sebe nikoho nepripustím. Prispievam a diskutujem, pretože sa cítim byť motorkárom, ale jazda, to sú moje myšlienky, pocity. Je to vec len pre mňa. Je podľa vás možné rozdeliť motorky na život a na jazdu? V tom prípade som jazdec. Život motorkára je o jeho stroji, o jeho partii, o zrazoch. Môj život je o jazde, a preto vás všetkých bozkám na čelo a zamávam vám opäť na jar.

V púšti si vždy budem viac vážiť jazdca, ako motorkára. Nie je to vami. Je to mnou.