Sýria – Jordansko – Irak, alebo cez divoký Kurdistan 4/5

9.9.2010 Petra – Amán – Damascus – Palmýra, 673 km

Ráno o 6.00 nás ako každé ráno zobúdza Macko už s uvarenou kávičkou, aby sme sa čo najskôr prebrali a o 7.10 už vyrazili na cestu smer Palmýra, to jest naspäť do Sýrie. Predpokladáme, že strávime na hranici min. 2 hodiny a tak upaľujeme po Desert Highway smer Amán. Cestou pred hranicami nám pomaličky dochádza benzín, ale našťastie nachádzame pumpu na opačnej strane a tak otočíme motorky a tankujeme. Fešáci pri stojane zrejme chceli zarobiť niečo navyše, pretože Francúzovi vydávajú z dvacky len 10 JD namiesto 12, čo si uvedomuje až vtedy, keď mne urobili to isté a začal som sa s nimi dohadovat. Dopadlo to nakoniec dobre, mne dotankovali dalšie dva litre a Francúzovi vrátili 2 dináre. Navyše šéf ich brutálne zvozil, čo sme si vychutnali obďaleč s úsmevom pri cigaretke. V Amáne Rasťo ešte skúša odolnosť kufrov a oblečenia pri výjazde na výpadovku z mesta, našťastie sa jemu ani motorke nič vážne nestane a tak pokračujeme ďalej. Asfalt je mimoriadne šmykľavý.

Na hranicu prichádzame o 11tej. Mysleli sme, že pri odchode z Jordánska nebudeme musiet nič platiť, ale feši za jednou z mnohých prepážok nás posiela na exchange lebo dolárové lóve neberú, tak zamieňame pre každého 13JD (5 za moto a 8 za osobu). Zaplatíme daň za motorky, počkáme na razítko do pasu a potrebujeme ešte štempel na karnet. Tento nám dáva nervózny colnik na úplne iný list a tak tam ešte s iným, zrejme nadriadeným, colníkom vysvetľujeme kam to majú dať. Nakoniec je všetko v poriadku a po hoďke fičíme na Sýrsku stranu. Tu som myslel, že budeme dlhšie ako hodinu, ale všetko šlo celkom rýchlo, takže po ďalšej hoďke dávame cigu za hranicami a vravíme si, že pri prvej reštike zastavíme a obedujeme. To sme ale pozabudli na ramadán, takže prvú s jedlom nachádzame až za Damaškom, kde si dávame ultraluxusný kebab, my s Francúzom pre istotu dva a luxusný džús, ktorý chutil ako zeus z plechovice. Vonku je 38 stupňov, čo nám ukazuje teplomer cez púšť do Palmýry, kam sa dostávame okolo šiestej a z citadely pri západe slnka ešte fotíme a natáčame za vidna celé mesto.

Palmýra z Citadely

Na kopci navyše stretáme tri slovenky, ktoré nám odporúčajú hotel dole v meste a tak neváhame a fičíme dole. Ubytovávame sa v hoteli za 1300 Sýrskych peňazí (22evri) za izbu. Večer posedíme vonku pred hotelom, odbehneme za roh na super palacinky s nejakými milkšejkami a po návrate pred hotelom ešte pokecáme s babami zo Slovenska. Tie sú na 10 dňovom zájazde v Jordánsku, ale odskočili si na 2 dni do Sýrie pozrieť Palmýru.

10.9.2010 Palmýra – Silopi (TR), 625 km

Ráno nás Rasťo ako obvykle budí na hotové kafe, pobalíme, dáme raňajky a o pol deviatej vyrážame do starého mesta pozrieť už nabalení ruiny.

Palmýra - ruiny

Prebrázdime ich s Rasťom na motorkách, dáme nejaké spoločné fotky a vyrážame na hranicu, ktorá je vzdialená 460km. Tam chceme prísť niekedy poobede, aby sme ešte cez Turecko mohli prejsť konečne do Iraku. Po ceste sa zastavujeme v mestečku Dayr az Zawr, hľadáme bankomat, pretože sme už „out of syrian cash”. Druhý našťastie funguje, tak vyberám lóvu a sadáme do kebabovne na ulici, kde si chalani dávaju kura a ja kebab. Ešte fotečka s miestnym policajtom a fičíme ďalej.

Sýrsky strážca zákona

Na turecké hranice je to cez 260km. Teplota nám celý deň neklesá pod 39 stupňov. Po asi 100km zastavujeme na chladený nápojček v nejakej dedine, kde sa hneď zbiehajú domáci. Za limču nemusíme platiť a pozývajú nás okrem čaju aj na jedlo aj na prespanie. Miestny vajda v bielom hábite to má zjavne pod palcom. Dvaja fešáci hovoria navyše po rusky, keďže študovali na Ukrajine, tak s nimi kecáme asi hoďku o kaďečom a popri tom okolo nás stoja všetcia chlapi z dediny. Debata končí venovaním našeho DVD z Mongolska típkovi, čo študoval počítače na Ukrajine, že vraj si to má kde prehrať. Zatiaľ chalan nenapísal, či sa mu to páčilo, takže neviem, či to nepoužili niekde na radlicu pluhu...

Na tureckú hranicu sa dostávame okolo štvrtej poobede, našťastie je dosť prázdna a vybavujú nás celkom rýchlo na sýrskej strane. Ešte sa hádame o poplatok, ktorý sa platí na výstupe zo Sýrie. Fešáci namiesto 500 sýrskych šušňov chceli 550, vraj nové nariadenie, že 10% daň. Tak sme ich asi 5 minút presviedčali, že sme ju pred 4 dňami neplatili a nakoniec poľavili. Turecká strana je už ale o pol piatej zatvorená. Sýrski colníci kričia niečo cez plot na Turkov, aby otvorili, že idú traja motorkári ešte. Až od Turkov sa dozvedáme, že vlastne čakajú iba na nás, lebo hranica sa o pol piatej zatvára do ďalšieho dňa do 9.00. Milé od nich. Vybavení sme tiež rýchlo a hneď za hranicou v mestečku dopĺňame tekutiny v miestnom pube. Po pol hoďke sa púšťame na východ smer Iracká hranica. Je to asi 160km. Dohadujeme sa, že dôjdeme ešte do Silopi, posledné mestečko pred hranicou, tu prespíme a ráno „crossneme border”. Cestou dávame ešte Adana kebab v nejakej prícestnej reštike a o 19.30 za tmy dorážame do Silopi, kde nachádzame hotel Grand (4 hviezdy) za 50 turkiš lira (25 evri) na osobu s raňajkami.

11.9.2010 Silopi – Dahuk – Erbil, 343 km

Niečo po šiestej sa budíme, dávame raňajky a fičíme na Irackú hranicu, kde sme asi o pol desiatej. Hladko prejdeme tureckú stranu a prichádzame na kurdskú, kde nás hostia čajom v klimatizovanej čistej mramorovej čakárni, čo nás milo prekvapuje. Usádzajú nás do kožených kresiel, kým nám opečiatkujú pasy 10-dňovými vízami zadarmo. Potom prechádzame k colníkom, kde už nastáva väčší problém a to, že fešáci vlastne nevedia čo s našimi motorkami. Asi po 3/4 hoďke rôzneho pobehovania medzi típkami v okienkach (kurdi na hranici moc nefičia anglicky, resp vôbec) k nám prichádza čávo v montérkach, akože mechanik, čo má skontrolovať motorky a ďalší fešák (50 ročný), ktorý nám vypisuje kurdské techničáky.

Kurdský techničák

No a potom nám už nič nebráni vojsť dnuky. Prechádzame Zakho, prvé mesto hneď za hranicami, ale len po okraji a fičíme do 50km vzdialeného Dahuku, aby sme tam zamenili dengi a kúpili irackú mapu. Kým som bol doma mi neprišla, napriek tomu, že som ju mal objednanú aj s bedekrom. V Dahuku meníme najprv cash na ulici od miestneho veksláka, keďže všetky banky sú zavreté a nejaký típek nás posiela k tomuto fešimu. Vyzerá, ako keby predával snežienky na rohu ulice. Potom sa snažíme zohnať mapu, ale dozvedáme sa, že len v obchode s knihami, ktorý sme vážne nenašli. Raz darmo, nevieme ako sa číta rozsypaný čaj. Navyše je vážne všetko pozatvárané. V nákupnom centre, kam sme sa nakoniec dostali si dávame teda obed a fičíme na prvé súradnice od Francúza, vraj vodopády. Keď končíme v nejakej dzedzine u kurdského šejka na záhrade, zdá sa nám, že sme moc netrafili, tak skúšame druhé súradnice. Tieto nás vedú niekam do poľa, takže sa rozhodujeme, že najmúdrejšie bude dostať sa do hlavného mesta Erbil, kde sa v kľude ubytujeme a pozrieme mesto. To ale netušíme, že kurdi majú niečo ako vianoce a všetcia sa nachádzajú tu. To znamená, že sa nám tri hoďky nedarí vôbec nájsť aspoň jednu izbu v akomkoľvek hoteli. Zatiaľ čo ja sa snažím vybaviť hotel, chalanom vonku nejaká dobrá duša kreslí mapu na A4ku a ukazuje im kam môžeme a kam nie.

Mapa Kurdistanu podľa miestneho mapológa

O deviatej večer teda sadáme do reštiky na kebab s tým, že sa najeme a ideme spať niekam do parku (vraj je to v pohode a kopec ľudí tak v tejto dobe prespáva). Pri večeri sa k nám prihovorí asi jediný kurdský chalan, ktorý vie super anglicky, že či sme zo Slovenska, že tam bol pred dvoma rokmi a odporúča skúsiť hotel za rohom. Dávame si to ako poslednú možnosť s tým, že odtiaľ pôjdeme spať niekam za mesto. Prichádzame teda k hotelu, na prvý pohľad luxus, na druhý 5 hviezdičiek, na tretí pri vchode roentgen na zbrane, na štvrtý cena za izbu pre troch – 250 USD. Keďže sme prepotení a unavení po celom dni (teplota zase 39+), rozhodujeme sa, že ostávame. Ubytovali sme sa teda niečo po desiatej. Po sprche sme vybehli ešte kúpiť pitie (dnes sme mali intenzívny pitný režim) a zalíhame po dvanástej v noci.