Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1542 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Sumoto Brno

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 4396
Áno, bolo to v pohode: 49% (2134)
Nie, bolo to ďaleko za: 51% (2262)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (9 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (22)  [Verzia pre tlač] Tlač

MAROKO 2014

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 15.12.2014 Autor: ernesto
Čitatelia: 5903 [Mototuristika - Afrika - Cestopis]

Maroko nikdy nebola pre mňa nejako atraktívna destinácia, ale keď som začal robiť komerčné motorkové tripy, hľadal som krajinu, ktorá by bola dostatočne exotická pre “európskych” cestovateľov a zároveň dostatočne bezpečná. Voľba teda padla na Maroko, o ktorom som čítal pár cestopisov a nakoniec aj fotky z rôznych médií ma presvedčili, že to bude určite dobrá voľba. A nesklamal som sa…

2.5.2014 – Bratislava (SVK) – La Spezia (ITA) – 1.045 km

Ráno sa stretávame o 7:00 na pumpe, taký je pôvodný plán. Macko mal pôvodne prísť trošku neskôr, ale keď prichádzam o 7:00 na pumpu, už tam čaká. Karol, ktorý tam ale byť mal, mešká, prichádza asi o 25 minút neskôr, kvoli zápche na dialnici. Zvítame sa, dávame kávičku a s vidinou Karolom platených drinkov kvoli meškaniu vyrážame o 7:45 smer La Spezia do Talianska. Rakúske známky som kúpil dva dni pred odchodom aj pre chalanov, takže sme sa už na hranici nemuseli zdržiavať ich kupovaním a pokračujeme cez Viedeň smer Graz, Klagenfurt.

Pred talianskymi hranicami stojíme ešte na pumpe a dávame rezne s láskou vyprážané od mojej maminy a pokračujeme ďalej do Talianska. V Taliansku stojíme asi 50km za hranicami a postupne začína pršať. Nasadzujeme teda nepremoky. Postupne sa poriadne rozprší a v takomto lejaku pokračujeme až do cieľa. Pred Paduou stojíme na pumpe na dotankovanie. Po odchode z pumpy odbáčam smer Bologna a po chvíli pozerám do spätných zrkadiel a vidím len jedny svetlá. Pýtam sa teda Karola, kde je Macko. Vraj ho od pumpy nevidel. Tak zastavujeme a chvíľu čakáme. Macka nikde. Predpokladám teda, že sa na pumpe ako sme vyrážali ešte zastavil kvôli nejakému problému (nakoniec vraj mal problem s MP3-ojkou) a posielam mu SMS, že sa čakáme na pumpe za Bolognou a pokračujeme smer La Spezia. Na Pumpe potom naozaj zastavujeme a od Macka mám SMS, že pokračuje ďalej a stretneme sa v La Spezii. Tam dorážame okolo pol ôsmej.

Celý čas sme šli po dialnici a na konci dňa nám talianska dialničná turniketka naúčtovala 49 evri poplatok. No najlacnejší nie sú, to je pravda. V Spezii potom nachádzame po dlhšom hľadaní skôr ubytovňu ako hotel, kde nás izba stojí 90 evri pre 3. No nekúp to. Dojedáme maminine rezne a po 1045 km ideme pekne zmorený do hajan. Predtým samozrejme rozvešiame všetky mokré veci po izbe, takže to tam vyzerá ako na damašskom súku.

3.5.2014 – La Spezia (ITA) – Genoa (ITA) – 152 km

Budíme sa štandardne skoro ráno podľa Macka a už o siedmej stepujeme dole kvôli raňakjkám. Taliankse raňajky nie sú nič moc, croissanty nie som zvyknutý jesť na ráno, ale budiž. O pol deviatej už sedíme na motorkách a vyrážame smer Cinque Terre, kde sa motkáme celé doobedie. Zastavujeme v dedinke Monterosso al Mare kde si dávame kávičku, prehliadame značky, ktoré oznamujú, že dole do dediny s autami môžu len domáci a tak nás pri odchode informuje miestna policajná deva na bicykli, že sa sem dole nesmie a že nám domov pride pokuta, vraj sme na kamerách. Tak uvidíme, či neklamala, zatial nič neprišlo.

O 15:00 prichádzame do prístavu do Janova, kde sme presne tri hodiny pred odchodom trajektu. Šóra na trajekt je už celkom slušná, vyzerá to na plnú loďku. V prístavnej COOP jednote kupujeme s Mackom ešte nejaké bagety, salámy a syry, aby sme na lodi neumreli od hladu. To nám už ale Karol čakajúci v prístave posiela SMSku že kde sme, lebo že motorky už idú dnu. Tak si švihneme a za chvíľku sme už aj s motorkami na lodi. Po prvotnom chaose kde vlastne máme kajuty zisťujeme, že ja s Mackom máme spoločnú a Karol je na inej. Skúšame teda s prvým típkom, či by sa s Karčim nevymenil a ten neodmieta, takže nakoniec sme v kajute všetcia traja. Asi za pol hoďku ešte dofrčí štvrtý típek, zjavne nie z Európy, že teda je s nami. Už traja sme tam boli ako v Barbie domčeku a keď tam došiel štvrtý, to už sme si skákali po hlavách. Našťastie chalan sa vôbec v kajute nezdržiaval a po prvej noci, ktorú s name strávil sme ho už nevideli. Zjavne sa po medzipristátí v Barcelone nejaké kajuty uvolnili a zvolil si inú.

 Na trajekte
Na trajekte

4.5. – 5.5. – Trajekt Genoa – Barcelona – Tanger Med – Tanger (MA) – 30 km

Na trajekte v podstate nemáte toho toľko čo robiť, okrem prechádzania sa po palube, počúvania hudby, čítanie kníh alebo vysedávania v bare. Našťastie som zobral so sebou prenosnú sadu Pokru a tak sme na druhý deň celé poobedie učili Karola hrať túto ultra logickú hru a čakali kedy pride deň D aby sme sa vylodili v Tangerskom prístave, ktorý sa nachádza asi 30km od Tangeru.

Do prístavu prichádzame okolo 17tej poobede. Už hodinu pred príchodom nás z kajút nahnali do jednotlivých sektorov na lodi, podľa toho kde kto parkoval. Kým trajekt upevnili bolo takmer pol šiestej a tak sme vlastne hodinu a pol strávili čakaním, kým nás pustia do garáže. Po vylodení absolvujeme marocké colné a pasové formality. Už na lodi sme vypísali Immigration lístok, ale na hranici samozrejme vypisujeme ďalší kvoli motorkám aby toho nebolo málo. Chvalabohu sme z lode vyšli medzi prvými a tak formality netrvajú viac ako 20 minút a presúvame sa ešte za svetla do vopred objednaného hotela Intercontinental v centre Tangeru. Cesta nám trvá pri západe slnka asi 40 minút a okolo 19tej sme už ubytovaní na izbe. Nasledujú povinné volania domov, pretože sme konečne na WIFI po takmer troch dňoch a vyrážame do mesta na večeru.

Centrum Tangeru je starobylé a živé, ako nakoniec každá MEDINA vo väčšom meste v Maroku. Na námestí si dávame typickú večeru, ktorej cenu dohadujeme na výsledných 120 dirhamov (11 EUR) a už za tmy sa ešte prejdeme úzkymi uličkami. Na hotel prichádzame okolo 22:00. Tu ešte dávame v bare pár pivečiek a obdivujeme miestnu spievaciu devu, ktorá popri spievaní miestnych hitov stíha bez problémov vypisovať SMSky. O polnoci už sladko driememe.

6.5.2014 – Tanger – Chefchaouen – Ketama – Al Hoceima – 351 km

Na raňajkách sme už o pol ôsmej, aby sme už o pol deviatej balili na motorky a vyrážame smer Chefchaouen, modrá dedinka podľa modrých pomaľovaných domov. Na námestí si dávame kafe a nasávame miestnu atmosféru. Stretávame aj chalanov z Nemecka z trajektu, ktorí majú zrejme rovnakú trasu ako my. Pohorie RIF je nádherné s nádhernými výhľadmi, viackrát stojíme a kocháme sa miestnou prírodou.

 Pohorie RIF
Pohorie RIF

Ďalej pokračujeme smer Al Hoceima, ale keďže po ceste nevidíme žiadnu reštiku ani nič, kde by grilovali niečo pod zub, odbáčame na dedinku Ketama. Tu sa zastavujeme pri miestnej krčmoreštike, kde sedí asi celá dedina a všetcia vysmiaty od ucha k uchu. Následne zisťujeme prečo. Ketama a okolie je oblasť, kde sa oficiálne môže pestovať marihuana a miestni típci sú zároveň asi aj najlepší spotrebitelia. Hneď dostávame do daru jednu “čokoládku” hašu a usádzajú nás v klimatizovanej miestnosti s gaučami. Čávo, čo rozpráva po anglicky tlmočí domácemu vysmiatemu čašníkovi čo by sme si dali pod zub a nezabudne spomenúť, že mäso bude zo zvierat, ktoré tiež kŕmia “trávou”. Zrejme o to lepšie nám chutí v 40tich stupňoch. Nakoniec nás ešte pozýva na prehliadku svojej marihuanovej farmy. Dom v strani, okolo ktorého je zasiate konope kam len oko dovidí.

 Všetko zelené okrem stromov je marihuana
Všetko zelené okrem stromov je marihuana

Ponuku na čaj vnútri a prehliadku ako sa vyrába hašiš už ale odmietame a presúvame sa naspäť na hlavnú cestu smerujúcu do Al Hoceima.

Prechádzame nekonečnými tiahlimy serpentínami až nakoniec okolo siedmej prichádzame na miesto určenia – hotel na plaza. Tento sa mi podarilo zabukovať cez wifinu a booking appku v mobile už v Ketame.

Na hoteli je nejaká grupa futbalistov, ktorý majú zrejme sústredenie a vyzerá, že sú niekde z Iraku. My sa ale vyberáme do mesta, kam nás odváža hotelový šofér. Chceli sme nejakú lepšiu reštauráciu a tak nás vysádza pred hotelom v centre, vraj to je najlepšia. My sa ale snažíme nájsť niečo lokálne čo sa nám nedarí a tak nakoniec končíme vo fástfudke na hambáčoch. Odtial pešo na hotel je to slabá pol hodinka. Večer dávame ešte pivko dole z baru na izbe a chlapci koštujú matroš z Ketamy. O pol noci už sladko spíme…

7.5.2014 – Al Hoceima – Bani Walid – Taounate – Fes – 304 km

štandardná ranná Mackova nespavosť nás prebúdza už okolo pol siedmej. Raňajky podávané na hotelovej terase pri pláži nie sú najbohatšie a tak ich rýchlo zlupneme a balíme. Na motorkách sme zase už okolo pol deviatej . Do Fesu sa vydávame po ceste do Taza. Sprvoti je cesta nudná, ale postupne začnú celkom pekné serpentíny s veľmi dobrým asfaltom. V dedinke asi 100km od Al Hoceima si dávame kafe pri ceste a konštatujeme s Mackom, že sa nám to podobá na dedinku v Albánsku z nášho tripu s otcami, kde sme tiež kávičkovali a kde sa prechádzali po ceste prasce aj s mladými. Postupne odbáčame na Taounate, ale stále ideme vedľajšími viacmenej opustenými cestičkami s krásnou prírodou.

Podvečer sa dostávame do Fesu a do opäť vopred zabukovaného hotela. Tento je asi 4 km od Mediny so známimi garbiarňami, čo si samozrejme nemôžeme nechať ujsť. Pri prechádzke starou časťou sa nás ujíma mladík, ktorý nám odporúča lokálnu reštiku na terase, odkiaľ je nádherný výhľad. Prijímame túto výzvu a vchádzame do úzkeho vchodu domu, kde nás labyrintom schodov vedú až úplne na terasu. Chalanko mal pravdu, výhľad na Medinu je nádherný, vidíme aj garbiarne ale čo je najzaujímavejšie, je tu toľko satelitov na domoch, že by si tu NASA mohla založiť pobočku bez dodatočných investícií. Na večeru si objednávame tradičný marocký šalát a “tadžin” – dusené mäso so zeleninou v hlinenom špeci tanieri so špeci hlinenou pokrievkou. Okrem toho nesmie chýbať samozrejme “whiskey marocc” alebo marocká whiskey alebo ešte lepšie mätový čaj s kilom cukru na dva deci čaju. Tradične sa prejedáme a po ďalšej prechádzke Medinou sa nechávame odviezť taxíkom naspäť na hotel. Keďže ale v našom nemajú pivo (a smerom na sever to bude ešte horšie…) navštívime vedľajší, ktorý má o hviezdu viac a tam v šiša klube na prvom si k pivu dávame na ochutnávku aj jednu jablkovú vodnú fajku. Na stole ju má každý, niektorí aj viac kusov. Okolo dvanástej už ale zase teplom zmorení zalíhame do postelí.

8.5.2014 – Fes – Midelt – Errachidia – Merzouga – 477 km

Dnešný deň sme plánovali ľahký presun do Errachidie, ale nakoniec sa nám podarilo dostať sa až dole do Merzougy do púšte. Pôvodne sme tam chceli byť až na druhý deň, ale v Midelte sa nám na obede prihovoril berberský obchodníček, že kam ideme a odkiaľ sme a že či by sme si nechceli zajazdiť v Merzouge na ťavách a nechceli prespať v berberských stanoch v púšti. Okramžite som to s nadšením chalanom odtmočil a začali sme od chalanka mámiť infošky. Odporučil nám samozrejme známeho, ktorý má v Merzouge “hotel” (bola to taka chyža, ale dali sa zamknúť dvere na izbe a mali aj sprchu s tečúcou vodou…) a ťavami nás vie dopraviť do púšte kde prespíme. Cena pouhých 450 Dirhamov na osobu (40 EUR). Okrem toho nám poradil aj cestu ako sa máme vybrať do Ait Benhaddou na druhý deň a nakoniec nás pozval, že máme zájsť k nemu do obchodu, že odtial vybaví fešáka v Merzouge. To sme ale netušili, že nám bude chcieť predať polku “butiku”.

Berberské obchodovanie má svoje pravidlá ako sme sa dozvedeli. Najprv sa musíte usadiť a počkať, kým Vám donesú už spomínanú marockú whiskey. Potom, keď ste pohodlne usadení Vám z kopy kobercov a kadejakých iných pre nás exotických vecí začnú predstavovať jednotlivé kúsky, pričom o cene nie je ani zmienka. Keď už je všetko rozložené na zemi, vyzve Vás obchodníček, že postupne, ako bude veci baliť, máte len povedať čo sa Vám páči a čo nie. Nakoniec veci, na ktoré poviete “áno” zoberie ku Vám a začne s Vami dohadovačku o cene. Tu podotýkam, že moja mamina by v momente skrachovala, pretože ľudia, ktorí nie sú aspoň trošku bezcitný nakúpia tovar za nehorázne sumy. Napríklad, prvá suma, s ktorou čávo na mňa vyšiel za prikrývku s nejakými berberskými vzormi (nechcel som ju kvoli nim, ale kvoli farbe ako darček pre sestru) bola cca 6000 dirhamov (asi 500 EUR), pričom na trhu neskôr sme rovnaké videli za desiatkové ceny. Nakoniec som sa s típkom dohodol, že prikrývku spolu s indigovou šatkou do púšte (indigová farba vraj plaší malárické muchy, len doteraz neviem, či to bola finta alebo pravda, nevadí, aspoň som mal darček pre maminu) a ešte nejakými drobnosťami kúpim za 70 evri. Predpokladám, že som mohol kúpiť za ešte lacnejšie, ale nakoniec som si povedal, že som s tým OK. Chalani pochodili podobne.

Nakúpené sme mali a mohli sme vyraziť do Merzougy, kam to bolo ešte asi 300 km a mali sme na to tri hoďky do odchodu tiav. V Errachidii nás chytá ešte menšia piesočná búrka, tankujeme na miestnej pumpe a za Errachidiou sa nám otvára nádherný pohľad na tiahlu oázu v kaňoňe. Predstavte si žlté hole kaňonové skaly a dole nádherné zelené husto porastené palmy v dĺžke niekoľko desiatok kilometrov, no proste nádhera.

Do Merzougy sa dostávame tesne pred šiestou, típek nás už čaká pri krčme DAKAR a odvádza nás na svoju haciendu. Tam sa rýchlo prezliekame, berieme každý fľašu vody a už aj sedíme na ťavách a putujeme asi hodinu do kempu z berberských stanov. Tu je asi 20 rôznych típkov z celého sveta, samozrejme turisti, s ktorými debatujeme potom ceý večer o kadečom. V cene je aj večera, ako inak, zase tadžin. Potom ešte ponúkame všetkých Karčiho marhulovicou, tá im evidentne chutí. Miestny berberský típek potom ešte pre záujemcov ubalí pár jointov a za nádhernej teplej noci sa postupne všetcia ukladajú do stanov. Poniektorí z nich potom aj povyliezali a ostali spať pod holým nebom, vrátane mňa…

9.5.2014 – Merzouga – Arfoud – Tighir – Agoudal – Gorges du Dades – Ouarzazate – Ait Benhaddou – 554 km

Ráno nás budia už o pol šiestej, vraj aby sme stihli východ slnka na ťavách a tak o šiestej už na nich všetcia okrem Karčiho sedíme a putujeme k nádhernému výhľadu. Karol si povedal, že namiesto masáže zadku si dá radšej ranný jogging po piesku, predsa len sľúbil manželke, že pride o niečo chudší domov…

Východ slnka je taký polovýchod, pretože je trošku zamračené, ale teda pár fotiek sa nám podarilo spraviť a o siedmej už ládujeme do seba raňajky v haciende. Ránná sprcha a zbalenie sa nám trvá pomerne krátko a o ôsmej už sedíme na motorkách a vyrážame smer Ait Benhaddou. Za Arfoudom odbáčame doprava a zastavujeme za El Jorf-om pri zaujímavých kopčekoch trčiacich zo zeme. Zisťujeme od miestneho temudžina, že je to vlastne sieť podzemných kanálov, ktorými dedinčania dopravovali vodu ku pohoriu. Tých kopčekov sú tam stovky asi tak 15 metrov od seba a pod nimi je spleť už teraz vyschnutých kanálov. Kedysi tam vraj bola voda po pás. Po prehliadke kanálov si dávame ešte tradičnú marockú whiskey a pokračujeme ďalej na Tinghir. V meste nachádzame luxusnú klimatizovanú reštauráciu, kde dávame obed a pokračujeme do známeho kaňonu Todra, kde sa nachádzajú vraj až 300m vysoké steny.

 Kaňon Todra
Kaňon Todra

Scenéria je impozantná a nestačíme sa kochať. Opäť s Mackom konštatujeme, že takto nejako vypadá Bicaz v Rumunsku, ale v ďaleko menšom prevedení. Cestou číslo 307 pokračujeme až do Agoudalu. Tu sa nám rozprestierajú najkrajšie výhľady, aké sme v Maroku zažili. Navyše cesta až do Agoudalu je z kvalitného asfaltu, čiže si to nesmierne užívame.

V Agoudale odbáčame na už šotolinovú cestu 704, ktorá je dlhá približne 30 kilometrov, posledný úsek nie je úplne pre ľudí so strachom z výšok, ale dá sa prejsť a tie výhľady stoja za to. Ďalej nasleduje asfaltka do známeho caňonu Gorges du Dades. Okrem serpentín nás uchvacujú aj zvláštne tvarované skaly ako keď sin a pláži z mokrého piesku staviate kvapkaním kopčeky. Od miestneho fešáka v kaviarni, ktorý nám robí kávu sa dozvedáme, že je to výsledok sopečnej činnosti v dávnej dobe. Je pol šiestej večer a čaká nás ešte 160 km do Ait Benhaddou. Sadáme teda na motorky a bez prestávky, aby sme čo najskôr dorazili k najznámejšej Khasbe Maroka, pokračujeme ďalej na Ouarzazate. Tu ešte dotankujeme a okolo ôsmej večer parkujeme pred hotelom, od ktorého je Khasba peso asi 10 minút. Ubytovanie na trojke izbe s večerou a raňajkami za 200 dirhamov sa nám nezdá vôbec drahé a tak za pol hoďku už vysprchovaní večeriame. Za sebou máme vyše 550 km, cast aj po šotoline a tak sme pekne unavení. Rozhodujeme sa ráno po raňajkách v kľude v Crocsoch a kraťasoch pozrieť Khasbu a zalíhame do perín.

10.5.2014 – Ait Benhaddou – Tazenakht – Taliouine – Marakesch – 401 km

Ráno sme už o siedmej pripravení na raňajky. To sme ale jediní, pretože hoteloví típci ešte spia pohodení kadetade po hotelových laviciach, nakoniec sa nám ich podarí pred pol ôsmou zburcovať a postupne nám naznášajú raňajky. O ôsmej už kráčame smerom ku Khasbe a už pekne pečie slniečko. Na Khasbe trávime asi hodinu, pozrieme si typické obydlie berberského obchodníka a dozvedáme sa, že sa tu točilo kopec filmov, ako napr Gladiátor a rôzne iné.

 Khasba v Ait Benhadou
Khasba v Ait Benhadou

S Mackom kupujeme obligátne magnetky a v gladiátorskej aréne dávame ešte pár fotiek. O pol jedenástej už sedíme na motorkách a pokračujeme na Marakéš obkľukou okolo Jebel Toubkal, čo je najvyšší vrch Maroka s výškou 4.165 metrov. Cesta vedie naším najjužnejším miestom na akom sme sa v Maroku ocitli. Na teplomeri nám výška teploty stúpa postupne až na 43 stupňov. Keď otovrím helmu, je to ako keby mi niekto fúkal fénom do ksichtu. V mestečku Taliouine obedujeme v reštaurácii SAFRAN, opäť luxusný tadžin. V Ouled Benhil odbáčame po 203-ke na Marakéš. Cesta postupne serpentínkami stúpa a asfalt sa stráca, začína šotolina. Po ceste navyše stretávame kopec bagrov a nákladiakov. Nečudo, cestu rekonštruujú a predpokladám, že v najbližšej dobe tam bude novučký asfalt. Za sedlom už je asfalt položený a klesáme serpentínami nadol. Nakoniec sa okolo siedmej večer dostávame do marakéšskej zácpy. Opäť nachádzame vopred zabukovaný hotel, ktorý sa nachádza hneď vedľa mediny. Tesne pred hotelom Karči prudšie brzdí, aby stihol odbočiť a taxíkár za ním to už nestíha a tak mu naberie pravý kufor. Našťastie sa nič okrem pokrkvaných kovových flašiek s marhuloviciou Karčimu nestane, ale taxikár má rozbité svetlo na svojom Éčku. Ja už stojím v tom momente pred hotelom a keďže Karol neprichádza idem sa pozrieť čo sa stalo. Pri Karolovi je už policajt a rieši veci, vraj musí dojsť niekto kto to spíše a podobne. Do toho sa taxikár snaží presvedčiť policajta, že to bola naša chyba, že sme mu vleteli do cesty. To ale muž zákona popiera, keďže celý incident videl. Asi po pol hodine prichádza zrejme šoférov šéf a obzerá škodu. Keď ho uistíme, že nám sa nič nestalo, dohadujeme sa, že nemusíme čakať na policajtov a že oni si škodu vyriešia. Chvalabohu, lebo sme po úmornej ceste pekne zničení a jediné na čo sa tešíme je sprcha. Na izbe si dávame z pomačkanej Karolovej fľaše drinka na jeho znovunarodenie.

Po sprche sa rozhodujeme, že vybehneme do mediny na večeru do nejakej lokálnej reštiky. Hneď po vchode do hradieb sa nám ukazuje čulý nočný život. V úzkych uličkách nás obiehajú cyklisti a skútristi, všetcia trúbia, všade je špina a odpadky, skrátka typický africký svet. Karolovi sa to po pár 100 metroch tak zhnusuje, že odchádza naspäť na hotel a my s Mackom pokračujeme a hľadáme niečo pod zub. Nakoniec nachádzame malú reštiku niekde uprostred všetkého tohto hurhaju a dávame si miestnu dobrotku ale hlavne PIVO, síce nealkoholické, ale tu na juhu som rád aspoň za také. Po večeri sa ešte snažíme nájsť asi najznámejšie námestie v Maroku – Djema el Fna. To sa nám podarí až okolo jedenástej večer, ale tá atmosféra stojí za to. Je tu minimálne 5.000 ľudí, umelcov, artistov, hudobníkov, rozprávačov príbehov, kopec stánkov s čerstvým pomarančovým freshom (3deci za 40 centov), orieškami, pečenými jahňatami, prasatami, morskými príšerami, no skrátka všetko. Tá atmosféra sa nedá popísať, to treba naozaj zažiť. A keďže sme sa rozhodli, že na druhý deň máme voľno od motoriek, tak odchádzame okolo dvanástej na hotel s tým, že si to zajtra celé užijeme dôkladne.

11.5.2014 – Marakesch – 0 km

Dnes máme deň voľna, ráno dávame v kľude raňajky a keďže už od rána pečie slnko, rozhodujeme sa ostať na hoteli pri bazéne. Doobedu ešte s Mackom vybieham do Mediny zháňať nejakú masť na jeho boľavé koleno, potom trávime nejaký čas v klimatizovanom hotelovom bare na wifi, predsa len aj fotky treba poposielať, aj s rodinami pokomunikovať, no a poobede sa vyvalíme k hotelovému bazénu. Okolo šiestej večer sa vyberáme znova do Mediny, ale stále je ešte dosť hic. Prepletáme sa uličkami a na námestí Djema el Fna si dávame večeru. Potom sa ešte premotáme cez súk (trh) a promenádu zakončujeme opäť na námestí, kde je už večer zase kopec ľudí. Vypijeme ešte pár pomarančových frešov na dobrú noc a taxánom sa odvezieme na hotel.

12.5.2014 – Marakesch – Cascades du Ouzoud – Beni Mellal – Khenifra – 418 km

Dnešný deň si vyčleňujeme primárne na “olivové vodopády” alebo Cascades du Ouzoud, ktoré sú najimpozantnejšími v krajine. Máme ich po ceste tak by bol hriech sa na ne nepozrieť. Presúvame sa k ním vedľajšími cestičkami, na ktorých to mierne hrkotá, zrejme aj preto sa Karčimu odlamuje držiak MP3-ky, čo riešime pri kávičke o desiatej doobeda. Slnko už pekne pripeká a tak sa teším, ako sa okúpem vo vodopáde. K nim prichádzame okolo jedenástej. Hneď pri prístupe k nim je típek v reflexnej veste, zrejme parkoviskový konduktor, ktorý nás naviguje na priľahlé parkovisko a ďalší típek nám hneď na to ponúka sprievodcovské služby okolo vodopádov.

 Cascades du Ouzoud
Cascades du Ouzoud

Cena 200 dirhamov sa nám zdá prijateľná a tak privolíme. Veci si vraj môžeme nechať na parkovisku pri motorkách, že sa im nič nestane. Tak to riskujeme a naľahko schádzame k vodopádom. Výraz impozantné je úplne správny, vodopády majú na výšku asi 150 metrov a prostredie je nádherné. Postupne klesáme lesíkom až dole k jazierkam, kde si ja dávam kúpeľ a chalani zatial objednávajú pomarančový fresh. Potom pri stúpaní nahor sa zastavujeme v jednej z viacerých reštaurácií s výhľadom na vodopád a jazierka dole, po ktorých sa premávajú katamarány. Po obede už len vystúpame na parkovisko. Hore vedie 749 schodov, čo nám dá celkom zabrať, keďže vonku je niečo cez 40 stupňov. Na parkovisku nachádzame veci tak ako sme ich nechali a tak dávame aj parking-manovi nejaké drobné a samozrejme sprievodcovi spomínaných 200 dirhamov.

Ďalej pokračujeme zase bočnými cestičkami na Beni Mellal a večer prichádzame do Khenifry, kde na pupme zisťujeme, či sa v meste nenachádza nejaký dobrý hotel. Odporúčajú nám hotel v meste, ktorý je dokonca aj v GPSku, tak sa tam vyberáme. Okrem toho, že zisťujeme hotel, Macko zároveň zisťuje, že v zadnej pneumatike má zapichnutý asi 100ku klinec, ktorý prezieravo nevyberá hneď ale urobí to až neskôr na hoteli. Hotel je veľmi príjemný, dokonca s bazénom a navyše dostávame špeciálnu akciovú cenu – 80 evri za troch ľudí na noc. Hneď to berieme a za 5 minút sa už čľapkáme po úmornom dni v bazéne. Naspäť na izbu prechádzame popri dvoch nočných baroch, aspoň teda nápisy tak hovoria, čo je neklamným znakom toho, že noc by mohla byť teoreticky dlhá. Na druhý deň nás predsa čaká len presun do Meknesu, ktorý je asi 150km od Khenifry.

O pol deviate si dávame kráľovskú večeru v jedálni po dlhom case s pivom, keďže sme už viac na sever. Obsluhujú nás veľmi mile čašníčky s bezchybnou angličtinou. Zisťujem, že nočný bar dole funguje a onedlho je to aj počuť… Medzitým Macko skúša vytiahnuť klinec z pneumatiky, čo sa mu aj podarilo, ale spolu s ním aj všetok vzduch, takže na ráno si dáva záväzok, že si privstane a vymení dušu. Ja teda odchádzam dole do baru a chalani sa poberajú do hajan.

V bare sa mi podarí ostať až do druhej rána. Vždy som si myslel, že moslimovia, resp Arabi nepijú alkohol, ale tento nočný bar ma vyvádza z omylu, zrejme ich tam Allah nevidí a tak obracajú do seba whiskey s colou jedna radosť. Ja si dám asi 4 pivá za 20 evri spolu a fičím do hajan aj ja. Je tam totižto živá hudba a arabské tiroláčky majú úplne iný štýl spievania ako Senzi Senzus. Keď to je ešte vytočené na plné pecky tak sa to vážne nedá počúvať.

13.5.2014 – Khenifra – Azrou – Meknes – 170 km

Budím sa pred siedmou sám na izbe, chalani už dole majstrujú výmenu duše, zababraní od oleja po lakte. Spravím im teda pár spomienkových foto a idem sa okúpať do bazéna pred raňajkami. Okolo ôsmej sú chalani hotoví, dávame raňajky a vyrážame smer Meknes. Máme tam buknutý krásny hotel s bazénom a tak tam chceme byť čo najskôr. Navyše sa tam k nám má pridať Lukáš, ktorý končí sezónu sprevádzania v španielskej firme po Maroku a pojde s nami trajektom naspäť domov. Do Meknesu prichádzame okolo druhej, ja ešte na recepcii prebukujem jednu trojku na dve dvojky a hajde k bazénu. Tam trávime celé poobedie, keďže vonku je zase asi 40 stupňov.

Lukáš prichádza pred šiestou, kedy sa mi vyberáme do mesta, tak si iba zloží veci na izbe a ideme do Mediny. Cesta taxíkom trvá niečo okolo 10 minút a vystupujeme pred obrovskou kamennou bránou, ktorá sa nachádza pri Medine. Dievčina z hotela z Khenifry, jedna z večerných čašníčok je pôvodom z Meknesu a tak som si od nej pri večeri zobral pár rád čo sa dá kde vidieť. Vraj je tu námestie podobné, ako je v Marakéši. To nakoniec obdivujeme premotaním sa uličkami z reštaurácie, ktorá sa nachádza tiež na terase domu.

Večer si samozrejme berieme taxík na hotel. Taxikár je nepochybne miestny rastaman a počas jazdy si bálí jointa v podstate jednou rukou. To že mu auto nesvieti a na tachometri má niečo cez 2 milióny kilometrov ho zjavne netrápi. Dohŕkame sa teda na hotel s ním a prekvapenie nastáva v momente, keď si zapýta sumu za odvoz. Cena taxíka do mesta bola 12 dirhamov, tento si pýta 80. Na moje prekvapenie že prečo, odpovedá, že je to nočná taxa. Dávam mu do ruky teda 20 dirhamov, že viac mu nedám, tak nás prenasleduje až do hotela, lebo konverzácia prebiehala tak, že ja anglicky a on francúzsky. Čísla som rozumel zo španielčiny, ostatné nič. Potom nám to nakoniec prekladal nejaký hotelový zriadenec. V závere boja odišiel taxikár naštvaný iba s 20 dirhamami, lebo mu pred hotelom ešte aj voda z chladiča vytiekla. Chvalabohu sme mali motorky v hotelovej garáži, lebo neviem čo by na ne zoslal. Na nás zoslal Allahov hnev, aspoň podľa giest.
Večer sme dali no hotelovej izbe ešte pár drinkov a chalani dohulili poslednú dávku hašu.

14.5.2014 – Meknes – port Tanger Med – 470 km

Na dnes sme si pripravili prechod do Tangeru popri mori. Keďže sme mali byť v prístave až o ôsmej večer, nijako sme sa ráno neponáhľali a vylúčili sme na presun aj dialnice.

Z Meknesu sa vydávame smer Rabat a potom cez Kenitru, kde si dávame obligátne kafe o desiatej pokračujeme smerom hore na sever. Cieľom je Cape Spartel na západ od Tangeru, kde by sa mala nachádzať nejaká Herkulova jaskyňa. Táto sa tam nakoniec nachádza, ale prístup k nej je zavretý.

 Pri Atlantiku
Pri Atlantiku

Vybráme sa teda popri plážach ďalej do Tangeru. Na ceste nás ale chytá prudký atlantický vietor a tak balansujeme motorkami, len tak tak, že nás neodveje do mora. Na úplnom severozápade si prejdeme ešte asi 4km šotoliny a ideme ďalej do Tangeru. Sem prichádzame o 17:00 a nachádzame reštiku na výpadovke z mesta na prístav. Už sme celkom hladní, pretože cez deň sa nám nepodarilo zastaviť v žiadnej. Máme ale čas dve hoďky a tak sa v klude skladáme a objednávame si kalamárky so šalátom a pivom, ktoré tu na severe majú aj normálne v reštauráciách.

O 19:00 sa postupne presúvame k prístavu, chalani ešte míňajú posledné peniaze na natankovanie benzínu na pumpe pred prístavom a presne o 20:00 prichádzame do prístavu. Hňeď nás obkolesia horliví típci s tým, že nám pomôžu vypísať a vybaviť formality a dokumenty, ktoré nezoženieme nikde inde iba u nich. Ja ich viacmenej ignorujem, aj keď sú neodbytní a pokračujem k okienku na check-in, keďže rezervácie na trajekt máme.

V okienku mi milá slečna odovzdá všetky potrebné “nezohnateľné” tlačivá, ktoré pri motorke vypisujeme a potom sa už len presúvame k trajektu. Tento má zjavne meškanie, pretože o 23:00 kedy je plánovaný odchod sa ešte len začínajú naloďovať autá. Nakoniec odchádzame až okolo tretej ráno.

My na lodi máme ešte jeden problem a to, že pri rezervácii si nemôžete navoliť spoločnú kajutu a nevie to dokonca spraviť ani slečna na check-ine a tak ja mením miesto s nejakým arabom k Lukášovi a Macko s Karolom, ktorí majú kajutu spolu nakoniec menia miesta s našimi spolubývajúcimi, takže v závere boja sme v kajute všetcia spolu. V bare si dame ešte nejaké to pivko a môžeme do hajan, čaká nás totiž zase nudná cesta trajektom.

15.5.-16.5. –Trajekt Tanger Med – Barcelona – Genoa

17.5.2014 – Genoa(ITA) – Eugendorf(AUT) – 707 km

Do janovského prístavu prichádzame o 9:00 ráno. Pôvodne bol príchod o pol noci a tak som aj bukoval hotel, aby sme sa na noc vyspali a ráno pokračovali ďalej. Hotel sa bohužial ale už nedal stornovať, tak sme síce zbytočne zacvakali nejakých 55 evri ale aspoň sme sa nemuseli motať v noci po meste a hľadať ho.

S chalanmi sme sa rozhodli, že si viac ako 1000 km cestu rozhodíme na dva dni, predsa len sa nemá zmysel naháňať. Volíme cestu smerom na Bolzano, aby sme nešli to isté ako cestou sem. Lukáš sa navyše rozhodol, že sa oddelí a pôjde s partičkou poliakov, pretože chcel byť doma ešte v ten deň. My sme nakoniec skončili v Eugendorfe za Salzburgom. Na večeru sme si dali v miestnej reštike wiener schnitzel s hranolkami, konečne zas raz európska strava.

18.5.2014 – Eugendorf(AUT) – Bratislava(SVK) – 374 km

V nedeľu už len klasický presun domov, síce nám celú cestu dnes pršalo, ale tých 374 kilmetrov sme dali tak, že už o druhej poobede sme boli doma

Na záver....

Čo dodať na koniec, prešli sme 5.453 km, väčšinu samozrejme po asfalte. Bola to prvá návšteva Maroka, nabudúce už viem, ktoré cesty vynechať a naopak ktorým sa povenovať najviac. Arabská kultúra je iná ako je tá naša, treba byť na to pripravený a treba si ju vychutnať takú aká je.

Z môjho pohľadu je Maroko jedna nádherná krajina. Môžem zodpovedne povedať, že som v nej našiel časť Sýrie, Jordánska, Rumunska, Albánska, Čiernej Hory, Iraku a iných. Určite stojí za to ju vidieť. Bol som tu prvý krát, ale určite nie posledný.

Pridané: 15.12.2014 Autor: ernesto pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (9 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (22)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: