Ako som sa v Alpách učil jazdiť na Varadere

Úvod

Sezónu som začínal na 500-kovom skútri, že aký silný stroj a už som bol v predstavách kdesi v talianskych a rakúskych passoch a na chorvátskych plážach. Cesta zo Šturca hneď na začiatku sezóny mi ale otvorila oči a tak prišlo na rozhodnutie predať po pohodlných 22 tisícoch km skúter a kúpiť nejaké silné enduro.

Bolo ale treba najprv predať skúter, ktorý bol síce v 100% stave, ale s vymeneným motorom a menšími zmätkami kvôli nemu v papieroch (500kový motor v 250tkovom stroji). Našťastie ale sotva týždeň po uvedení inzerátu na jeho predaj sa našiel pán z DS, ktorý bez rečí po testovacej jazde skúter zobral a ešte mi aj do protihodnoty ponúkol svoje, teraz už moje vysnívané Varadero... (s väčším doplatkom, ale verím, že sa oplatilo). Veľa rečí o stave skútra nemuselo padnúť, keďže som sa za ním na dôkaz stavu doviezol z KE do DS a nazad. Týždeň na to už v mojej garáži čakalo naleštené Varadero. Bol tu ale problém, nemal som vodičák... kto pozná ten pocit, vie, že to je hrozné... prešiel mesiac a konečne 14. septembra som už držal vodičák pevne vo svojich rukách a 15teho som už mal naplánovaný odjazd do rakúskych Álp aj s kamarátom. V stredu ráno, hneď ako som si vybral vodičák som šiel na prvú jazdu vôbec (okrem autoškoly a okolo komína bez papierov) na motorke s manuálom a bol som odhodlaný nasledujúce tri dni na nej spraviť cez 2500 kilometrov. Tak Vám tu o tom napíšem...

Zdravý rozum? Určite by si veľa z vás povedalo, že ten mi v tom momente určite chýbal. 450 kilové Varadero, na ktorom som mal nabehaných asi 50 kilometrov, vodičák v držbe ešte len dva dni a už som chcel uťať niekam, kde sa iní motorkári dostanú až po rokoch praxe. To všetko som samozrejme plánoval s priateľkou - ľadvinkou, ktorá má môj obdiv, že to vydržala.

1. deň – Košice – Wattens – 996km

Prvý deň bol asi najdlhší. Bezsenná noc, plný napätia som sa už o šiestej, pol hodiny pred budíkom zobudil, či mám všetko. Našťastie okrem zubnej kefky a niečoho pod zub na cestu som už všetko mal pripravené v motorke a tak som už o siedmej čakal na Thea na Slovnaftke v Šaci spolu s priateľkou. Po chvíli sme vyrazili a kilometre sa míňali jedna radosť. Preraďovanie mi ešte veľmi nešlo, motor sem-tam reval ako o dušu, s motorkou občas heglo, lebo som zle pustil spojku, ale veď to každý pozná. Po asi 400 kilometroch to bolo už viac menej bez problémov. Zlom pre mňa prišiel až niekde na rakúskych cestách asi po 750km cesty, kedy som pod vplyvom únavy veľmi riskantne obehol jeden kamión. Ten zážitok, ma ale prebral na toľko, že som zvyšok cesty, síce so strachom pri predbiehaní hoci aj traktora, absolvoval v stopercentnej pozornosti. Okolo deviatej večer sme dorazili do nášho cieľa a síce nie veľmi výhodne sme si kúpili nocľah v miestnom penzióne (60 eur na noc za izbu). Vo Wattens je svetová centrála Swarovski s nádherným parkom a tak sme ešte večer obzreli mestečko. Okolo polnoci sme už zaľahli a vyspali sme sa na druhý alpský deň na dvoch kolesách.

2. deň – Wattens – Passo di Giovo – Uttendorf – cca. 600 km

Druhý deň sa začal nádherne. Po prebudení nás čakal neskutočný výhľad z balkóna na alpské štíty, obloha bola jasná a bolo asi dvadsať stupňov. Pozreli sme si Swarovski park – Kristalwelten ešte raz za denného svetla a vyrazili sme za talianske hranice.

Začala to diaľnica. Nanešťastie – teraz keď je už po tom našťastie, som prebehol jeden výjazd a odbočili sme o pár km ďalej. Navigácia nás zahnala na cestičku, ktorá vyzerala ako spojenie chatiek v strmom svahu. Nespevnená, 1,5m úzka cestička a ten náklon si ani netrúfam odhadnúť. Na prvý pohľad som si myslel, že to určite nebude dobrý smer, lebo to vyzeralo pri každom zlome svahu ako slepá cesta, no s kúskom sebaklamu som zahlásil „dobre ideme, to už tam je Taliansko“ a spustili sme sa dole.

Takmer na konci svahu sa mi moje skúsenosti s Varaderom veľmi hodili. No bohužiaľ som nemal žiadne, tak sme sa v nepríjemnej zákrute pri podšmyknutí kolesa asi v 5kilometrovej rýchlosti vyvalili na trávu. Nie nadarmo niekto zahlásil, že keď si ťažké enduro chce ľahnúť, proste si ľahne. Presne tak to bolo, udržať sa to nedalo. Plné tri kufre, dvaja na palube a žiadna istota pod nohami. Našťastie pri dopade na trávu a perfektnej „anatómii“ plne vybaveného Varadera sa nám nič nestalo a so smiechom sme si ho ešte aj vyfotili na pamiatku. Veľmi sa mi hodilo to, že som si kedysi pozrel video ako dvihnúť spadnutého GoldWinga. Prvý impulz bol, že som začal o život ťahať za riadidlá, no v súboji 80kg vs. 400kg bolo jasným víťazom Varadero. Nohy ho ale premohli a tak sme mohli pokračovať. O pár metrov sme sa vyhrabali z tej zaprášenej „cesty“ na asfalt. Povedal som si „veď treba pokrstiť“ a šiel som ďalej. To som ale nevedel, že krst ešte len príde.

Cesta ubiehala, a až na nepríjemné mýta sme si užili stovky kilometrov zákrut stúpaní a klesaní. Výhľady boli také, že ako jediné prirovnanie mi napadla tapeta vo Windowse. Theo dal vedieť, kto tu má prax a tak som často ostával visieť ďaleko za ním. O pár hodín keď sme parkovali na vrchole Passo di Giovo, som zatiahol brzdu so stočenými riadidlami a bolo jasné, čo bude nevyhnutne nasledovať. Varadero sa opäť rozhodlo, že si ľahne a tak sme sa opäť váľali, tentoraz prezmenu na asfalte. Odniesol si to lak na kufri, lak na padáku a jedna hmlovka. Oprava našťastie trvala asi minútu a vďaka pohotovej reakcii Talianov a Rakúšanov motorka na zemi dlho neostala. Najvtipnejšie na tých dvoch pádoch bolo to, že sme presne v tom momente natáčali na video všetko čo sa dialo a tak sme sa na tom ešte párkrát schuti zasmiali. Zvyšok cesty ubehol v pohode a ubytovanie sme našli v Uttendorfe cestou na GrossGlockner za opäť nevýhodných cenových podmienok, no boli sme radi za zavretú garáž a pohodlné spanie.

3. deň – Uttendorf – GrossGlockner – Bratislava – cca. 600km

O treťom dni sa vraví, že je kritický. Pravda je to, aj keď sa to zrána nezdalo. Opäť nás prebudilo slnko a o deviatej sme už sedeli a smerovali na GrossGlockner, ktorý asi pozná väčšina motorkárov. Pri prvom mýte si moja prilba vypočula pár nadávok, keďže mi do očí udrela suma – 19 Eur za moto, no našťastie sa práve konal nejaký zraz traktoristov (no vážne, šlo tam asi 500 traktorov) a tak sme sa šikovne bez platenia prešmykli cez otvorenú závoru pomedzi storočné strojovne. Uzavretá cesta a úplne prázdny protismer nám taktiež pomohol pri výstupe a tak sme mohli veselo obiehať 20km/h idúce a neskutočne dymiace mašiny.

Najvtipnejšie mi pripadali situácie, kedy sa traktor idúci 21km/h na hranici možností motora odhodlal na obiehanie druhého, ktorý ho asi brzdil, lebo šiel len dvadsiatkou. Našťastie traktoristi mali oči všade a tak keď videli motorku ohľaduplne sa stiahli, alebo spomalili. V serpentínach som sa konečne naučil narábať vo vracákoch so spojkou a tá sa mi zato odvďačila tým, že som ju už konečne takmer necítil. Na vrchole Grossglocknera som ale zistil, že nie som sám, komu spojka o sebe dá vedieť a po krátkej prechádzke popred zaparkované mašiny a typický spojkový zápach som sa upokojil.

Grossglockner snáď ani netreba opisovať. Nenormálne výhľady, tisíc motoriek, svište živé aj plyšové a krásny ľadovec pod nami. Nato, že sme boli v 2700 metrovej výške sa zdalo až neuveriteľné, keď som si v niektorých chvíľach ťahal zo seba bundu, pretože bolo asi 25 stupňov. Po dlhšej a výdatnej pauze a množstve fotiek sme teda zase osedlali mašiny a vzhúru dolu... Cesta od Grossglocknera do Bratislavy sa mi zdala nekonečná. Skamenené zadky a chrbty po stovkách diaľničných kilometrov sme si už takmer necítili a posledný úsek takmer po tme som odratúval na kilometre. V Bratislave sme sa rozdelili a pokračoval som do Dunajskej Lužnej za rodinou, kde sme prespali. Síce sme plánovali ťahať až domov, ale nedalo sa.

4. deň – Bratislava – Košice – cca 420km

Štvrtý deň sme vyrazili skoro. Už o pol ôsmej sme štartovali a mali sme v pláne dohnať Thea niekde za Nitrou, kde spal. Podarilo sa a na pumpe sme si ešte po Zvolen „užili“ pár spoločných kilometrov. Niežeby boli zlé, ale cesty s kopou výtlkov, ktoré som za posledné dni ani nevidel a tretia tisícka kilometrov za posledné štyri dni – proste nepohodlné. Pri Zvolene sme šli spodom a Theo vrchom a tak sme sa po druhý raz rozdelili. domov sme došli okolo obeda a síce som mal dosť, ruky v kŕčoch, chrbát a zadok z kameňa, ešte by som sa tam vrátil.

Sumarizácia

Za štyri dni sme prešli cez 2500 kilometrov, videli sme Kristalwelten – svetovú centrálu Swarovski, Passo di Giovo (podľa mňa veľmi podobné Stelviu, ktoré pozná asi väčšina motorkárov) a pozreli sme si neskutočný výhľad na ľadovce Grossglocknera. Za mňa môžem povedať, že som veľmi šťastný, že sa nám to podarilo, Varadero som zabehol a už sa teším, kam vyrazíme najbližšie.

Na záver by som sa chcel ešte veľmi pekne poďakovať Theovi, že sa s nami na to podujal. Bez neho by sme to určite nezvládli a nikto by nenatočil, ako Slováci v Alpách „parkujú“ Varadero. A taktiež ešte raz mojej priateľke, ktorá to za mnou vydržala. Pre mňa to bol zatiaľ najkrajší turistický zážitok a taktiež úplne prvých 2500 kilometrov na Varadere.

A kto si myslí, že som blázon, že som sa na to podujal, má pravdu. Ale podľa mňa o tom to celé je. O bláznivých nápadoch a úžasných zážitkoch vďaka nim.