Rakúska motoškola bezpečnej jazdy

Dúfam, že po tomto „cvičení s motorkou“ spojkové páčky nakúpené do zásoby nebudem viac potrebovať.

Keď som natrafila na vlákno s názvom „PSV Schwechat Fahrsicherheitstraining 2012“, kde si motoriďeáci vymieňali infomácie o rakúskej motoškole, neváhala som ani sekundu a hneď som sa zaregistrovala. Síce na poslednú chvíľu (deň pred uzávierkou), ale podarilo sa mi spolu s manželom pridať sa do skupiny k Slovákom hovoriacim po nemecky, čo bola samozrejme výhoda, keďže tento jazyk takmer neovládam.

Organizáciu „slovenskej výpravy“ vzal na seba Milan Čech milan3232, ktorý jediný z nás prihlásených mal s touto motoškolou osobnú skúsenosť. Na hraniciach sa nás stretlo jedenásť, do cieľa dorazilo deväť. Jeden chalanisko sa musel súrne vrátiť domov, ďalší sa po ceste niekde vytratil. Práve keď sme dorazili do cieľa, ôsmi rakúski policajti na svojich motorkách predvádzali krátke „spartakiádovské cvičenie“, na ktoré bolo radosť pozerať. Škoda, že kým som vytiahla foťák, poliši už sedeli odstrojení nad wiener schnitzlom. Po zaplatení dvadsať eurového „školného“ sme sa rozdelili do dvoch skupiniek a začali sme s tréningom.

Na betónovej ploche o rozlohe cca 80 x 160 metrov sa nachádzalo päť stanovíšť – päť menších cvičebných plôch, pričom na každej z nich sa trénovalo niečo iné. Na každom stanovišti nás privítali minimálne dvaja milí, usmiati policajti, ktorí vysvetlili priebeh nastávajúceho cvičenia. Napriek tomu, že praktické využitie každého cvičenia nám všetkým bolo absolútne jasné, policajti si dali záležať na tom, aby nám ho vtĺkli do hlavy.

O čo vlastne išlo? O hru so spojkou, plynom a brzdami (hlavne zadnou). A to na všetkých stanovištiach a stále dookola. Tu je krátky popis:

Prvé cvičenie zamerané výlučne na brzdenie – najskôr iba s prednou brzdou, potom iba so zadnou brzdou, následne s oboma naraz + na záver sa ujo policajt postavil do našej jazdnej dráhy a my sme mali po dosiahnutí rýchlosti 50 km/hod. pred ním prudko zabrzdiť a vyhnúť sa živej prekážke (jeho osobe) v tom smere, kam ukázal rukou. Viackrát nás upozornil na to, aby sme sa počas tréningu na neho nepozerali (keďže platí pravidlo, že motorka ide práve tam, kam sa pozeráme), nakoľko by rád toto cvičenie vyskúšal aj s ďalšími skupinami. Prínos pre mňa – začala som si uvedomovať, že zadná brzda sa má používať častejšie ako som ju používala doposiaľ.

Druhé cvičenie – jazda medzi kužeľmi – najskôr medzi kužeľmi, medzi ktorými bol päť metrový rozostup, po desiatich minútach sa k nim pridali ďalšie kužele, medzi ktorými bol štvormetrový rozostup. Pred začiatkom tohto cvičenia som bola stopercentne presvedčená, že spadnem a spočiatku som mala nohu skoro stále na zemi. Ku koncu cvičenia som päť metrový rozostup zvládala úplne bez problémov a štvormetrový iba s menšími problémami. Prínos pre mňa – skvelý tréning pomalej jazdy, presne to, čo som potrebovala. Naučila som sa ovládať motorku v minimálnej rýchlosti a perfektne udržiavať rovnováhu. Nespadla som a toto cvičenie mi dalo asi najviac zo všetkých cvičení - i keď na konci som už nevládala stláčať spojku.

Tretie cvičenie – čo najpomalšia jazda v priamom smere (za povinného, takmer nepretržitého stláčania zadnej brzdy) v úzkom rovnom pruhu, vytvorenom z kužeľov, s cieľom absolútne sa zamerať na bod obďaleč – vyrehneného, neustále mávajúceho policajta stojacieho v cieli. Jeho kámoš policajt sa rozhodol, že tréning nám bude znepríjemňovať „obsmŕdaním“ v jazdnom pruhu pár centimetrov pred našimi idúcimi motorkami za súčasného hučania do jedného z kuželov, z ktorého si urobil provizórny amplión. Na spiatočnej ceste sme mali prejsť cez dve asi 3 metre dlhé a 15 cm široké drevené dosky, a potom celé niekoľkokrát odznova. Prínos pre mňa – okrem toho, že som sa pri tomto cvičení riadne nasmiala, lebo chlapci policajti si dali záležať na tom, aby nás vyviedli z rovnováhy, podarilo sa mi vtĺcť si do hlavy, že pri jazde treba hľadieť ďaleko dopredu napriek prekážkam, ktoré mám tesne pred motorkou.

Štvrté cvičenie – jazda v uzučkom jazdnom pruhu s viacerými zatáčkami s dosť malým polomerom + jazda popri štyroch vysokých kužeľoch, pričom všetky kužele boli z vrchu deravé a v prvom a treťom bola zapichnutá drevená varecha. Cieľom bolo samozrejme prejsť po úzkej kľukatej cestičke a následne PRAVOU rukou vybrať varechu z prvého kužeľa, zapichnúť ju do ďalšieho kužeľa, a to isté urobiť aj s ďalšou vareškou. Toto cvičenie bolo pre mňa najzaujímavejšie. Na moje prekvapenie s malými polomermi zatáčok som po predchádzajúcom cvičení problém absolútne nemala, avšak varešky, tie mi dali zabrať. Keďže plynu sme sa vôbec nemohli dotknúť, išlo výlučne o prácu spojky a zadnej brzdy, ale nakoniec som to dala aj ja, a rakúskym policajtom som ukázala, že my – slovenské motorkárky to s vareškami vieme. Prínos pre mňa – zadná brzda, zadná brzda, zadná brzda, rovnováha, stabilita na motorke.

Piate cvičenie – krúženie po obvode kruhu vytvoreného z kužeľov, a jazda „po osmičke“ s extra malými polomermi zatáčok. Toto cvičenie bolo pre mňa asi najmenej zaujímavé a malo pre mňa minimálny prínos.

Na ploche sme strávili približne tri hodiny, čo bolo vzhľadom na sálajúce slnko, 30 stupňov Celzia a žiadny tieň pomerne dosť. V motooblečení sa každý doslova dusil vo vlastnej šťave. Tentokrát som dokonca videla nevýhodu v tom, že som tréning absolvovala spoločne s manželom. Totiž, keďže sme sa po príchode domov museli vyzliecť z prepoteného motooblečenia dvaja, znamenalo to dvojnásobný smrad a teda vetranie celého domu po dobu asi dvoch hodín.

Doposiaľ bola moja motorka v horizontálnej polohe trikrát, dvakrát som s ňou spadla a raz som ju položila, pričom ja som ostala stáť na nohách (prudšie som zabrzdila a neudržala som ju). Všetky moje „nehody“ sa stali počas úplne pomalej jazdy. Vždy mi spadla na ľavú stranu, čiže ma to stálo tri spojkové páčky a pri páde na štrku pár stoviek eur za polámané plasty (nakoľko v tom čase som nemala padáky). Absolvovaný tréning mi pridal na zručnosti s motorkou práve počas pomalej jazdy, čo som si mohla dokonca vyskúšať hneď na spiatočnej ceste domov, keď sme mali to šťastie natrafiť na dve minimálne desaťkilometrové dopravné zápchy (jedna v Bratislave, druhá za Trnavou). Ako správni motorkári sme sa tvárili, že nás sa zápcha netýka a po stredovej čiare medzi dvoma kolónami áut sme si zľahka vyskúšali to, čo nám v motoškole vtĺkli do hláv. Domov sme dorazili príjemne unavení, nepríjemne spotení a o pár skúseností bohatší.

Ak by som mala zhodnotiť celú akciu, dávam desať bodov z desiatich. Za smiešnych dvadsať eur sa mi venovalo postupne asi desať odborníkov po dobu troch hodín, pričom prínos bol obrovský - tak, ako som popísala vyššie. Navyše, ak by som mala ísť do detailov - kto bol hladný alebo smädný, mohol si v stánku vedľa tréningovej plochy kúpiť wiener schnitzel, colu alebo rakúsky zákusok. Kto slintal po vystavených bavorákoch (mám na mysli motorky samozrejme), mal možnosť si za desať eur požičať na 30 minút ktorúkoľvek z nich a zajazdiť si mimo areál (čomu môj manžel neodolal a svoje vysnívané geeso si konečne otestoval na vlastnej koži). Tréning a príjemnú akciu v jednom ocenili aj chalani, ktorí jazdia podstatne dlhšie ako ja, a takmer všetci sme sa zhodli v tom, že o rok si to s radosťou zopakujeme ... nakoľko „opakovanie je matkou múdrosti“ a v našom prípade, hlavne na začiatku sezóny, i „matkou bezpečnosti“.

Video z motoškoly od marek2001:

Testovacie bavoráky