Naprieč Južnou Amerikou: Od Boa Vista do Porto Vhelo cez rovník a opustenú cestu BR 319

Odchádzali sme niečo pár hodín po obede no z mesta sme sa dostali az po zotmení lebo Danovi sa podarilo nacúvať do stĺpu kt. mu nakomplet rozbil zadné svetlo a kus nárazníku. Takže sme lepili puzle na kúsky rozbitého svetla. No jazda večer mi vôbec nevadila, narozdiel od Pioniera sa dá na Jawa 250-ke jazdiť aj v noci. Proste svieti na cestu normálne, nie ako Pinčel s ktorým nevidím viac ako dva metre pred seba :D. Dokonca mi prvý krát bolo chladno a použil som aj bundu. Chceli sme zájsť na rovník a tam prenocovať. Ja osobne som mal v pláne že od pása dole budem spať na južnej pologuli a od pása hore na severnej. No to sa nám nepodarilo lebo začalo pršať a tak sme sa rozhodli ze prenocujeme pod strechou dákej reštaurácie asi 150 km od rovníka.

Na druhý deň ráno sme stretli nemeckých turistov. Manželský pár na dôchodku, ktorý jazdi po Južnej Amerike so svojím benzínovým 4 litrovým offroadom. Tvrdia že cesta od Manaus do Porto Vhelo BR 319 je neprejazdná a netrúfli si na ňu ani oni čo by nemali problém prejsť celý offroad v Tisovci :D. Nepotešili nás, no rýchlo zabúdame na ich slová lebo máme pred sebou rovník. Prvý krát v živote prejdem na južnú pologuľu. Vyfotili sme sa a vydávame sa opäť na cestu, nič zaujímavé okrem toho že sme na rovníku tam nebolo. Musíme sa ponáhľať ak zaprší, čo v októbri už malo tak BR 319 nedáme na 100%.

Posledných 150 km pred Manaus bola cesta veľmi zaujímavá. Dobrá a vyasfaltovaná vložená priamo do divočiny. Keď som zastal a pozrel sa nad seba videl som papagáje, keď som sa pozrel na ľavo či napravo videl som divoký prales a počul milióny rôznych zvukov. Ale keď som sa pozrel pred seba či za seba videl som len obrovské ťahače naložené najmä drevom a vtedy sa pýtam sam seba ci tu mala vôbec dakedy byt dáka cesta.

Manaus

Do Manaus, veľkého skoro 2 miliónoveho mesta prichádzame podvečer. Je to fakt obrovské mesto v strede amazonského pralesa. Stretávame holandských a nemeckých turistov. Nie len ich ale každých sa pýtame na cestu. Či niečo vedia o BR319. Očividne je tato cesta legendou! Každý o nej počul, ale nikto o nej nevie nič. Niekto vraví ze je nemožné ju prejsť, iný tvrdia že tade často chodia auta a dokonca kamióny. Nevieme čo si máme myslieť, ale určite to ideme skúsiť!!! Že vraj je z časti vyasfaltovaná, ale nikdy ju nedokončili. Robili ju v 70 rokoch. Dozvedeli sme sa ešte jednu vec a to veľmi pozitívnu, tento rok je najsuchším za posledných 30 rokov a každý sa čuduje, že neprší takže aspoň dáka informácia s ktorou môžeme počítať.

V noci som sa ešte poprechádzal po meste, zaujímave a kde tu špinavé. Každých 5 metrov mi skočil popred nohy potkan a v lepšom prípade šváb. Na stene som videl motýľa s rozpätím krídel asi 30 cm. Neuveriteľné! Nedalo sa mi spať takže som sedel pri pive s výhľadom na obrovskú amazonku a rozmýšľal som nad BR 319. Po cca štvrtom pive som už aj zabudol že som v Manaus a vysvetľujem Radkovi (poliak na fiatke) aká je Banská Bystrica skvelé mesto a že musí prísť na návštevu :)

Ráno sa balíme, tankujeme všetko do plna plna!!!! a Dan opravuje zadnú brzdu na Trabíku. Ja z Jawou nerobím nič. Je to celkom nezvyk cestovať a nič neopravovať, ale proste nieje to pionier :D. Cez Amazónku sa plavíme až poobede a celá plavba trvá vyše hodiny. Po vylodení som si kúpil Hamak. Lepšie sa v tom spí ako v stane, zavesíš si to hocikde na stom a nič neriešis. Je to asi lepšie ako rozkladať stan. Škoda že tento hamak bola len dáka čínska atrapa poriadneho a tak po troch nociach sa potrhal tak ze zase musím spávať v stane takže musím kúpiť dáky lepší poriadny juhoamericky :).

Prvých 150 km zo 700 km ideme po slušnom asfalte. Potom začína menej slušný a neskôr až neslušný asfalt!! Pripomína mi to Kazachstan. Tam bolo niečo podobné. Starý rozbitý asfalt a v nom milión hlbokých dier. Jednoduchšie by bolo kebyže tam nieje žiadny asfalt tak ako sme to mali v Guyane. Ideme pomaličky max 10 km/ hod. V Kazachstane bolo fakt toto iste. Ale dalo sa to obísť lebo popri v púšti bolo vyjazdených x ciest. Tu je len jedna a nedá sa jej vyhnúť. Po celom dni som vyhrkaný, vytrasený a pred sebou vidím iba rovnú čiaru rozbitej cesty z ktorej neubúda. Dali sme 100 km a ja som unavený viac ako po mojom rekorde na pionier keď som dal za deň 600 km z Prahy domov. Večer stretávame miestnych Brazilcov na zas dákom offroade 5 krát väčšom ako trabant. Kukajú sa po nás, čudujú a nechápu čo tam robíme :) Kempujeme pri dákej opustenej chatke a ja z Radkom sa plavím večer po rieke. Podarilo sa mi nafilmovať kolibríka ktorý spal :) bol taký malý že som ho chcel nafilmovať ešte makro režimom no potom sa zobudil a odletel :) nevadí. Potom som chytil krevetu, aspoň myslím že to bola kreveta a pokúšal som sa na ňu chytiť rybu, nepodarilo sa mi to. Od mojej druhej výpravy stále chytám ryby na cestách a nikdy som žiadnu nechytil...

Ďalší deň vstávame skoro s východom slnka a ideme. Proste nemôžme sa flákať. Máme obmedzené množstvo vody jedla a benzínu a k tomu všetkému sa bojíme že príde dážď. Asfalt je stále rozbitý no kde tu je dobrý. Stále prechádzame mostami. Sú dosť zlé, na motorku ani nie ale skôr na auto. Do jedného sa Dan troška prepadol. :) no nič vážne sa nestalo. Za ďalším mostom stretávam domorodcov, ktorý mi dali najesť. Bola to dáka ryba ktorá mala obrovské zuby. Asi to bola piraňa a bola strašne dobrá! Večer som ešte viac unavený ako včera. Kempujeme na ceste lebo inde sa nedá. Všade je les a z dvojprúdovej cesty sa stáva jednoprúdová. Zvyšok požiera prales!

Tretí deň nám troška prší. Najprv to bolo príjemné ochladenie, lebo 40 stupňov v tieni a k tomu 80% vlhkosť to je dosť. No po dvoch hodinách dažďa a bleskov, ktoré búchajú okolo mňa si opäť prajem 40 stupňov :D. Vytvárajú sa mláčky, trabanty a maluch zapadávajú. Vravím si ak to pôjde takto ďalej tak to prejdem asi len ja. No naštastie sa počasie umúdrilo! Jawka vyzerá perfektne. Cela zablatená ako dáky motocross :). Pred spaním ešte musíme nabrať z potoka vodu lebo nám dochádza a filtrujeme ju cez filter. Vyzerá dobre a chutí tiež dobre takže je jasné že od smädu nezomrieme.

Na štvrtý deň sa dostávame pomaly k civilizácii stretávame opäť Nemeckých turistov. Štyria dôchodcovia na dvoch offroadovych dodávkach. Dali nám dokonca čokoládu s chladničky, MŇAM. Po chvíli sa s nimi lúčime do najbližšieho mesta to máme ževraj 150 km kde sa dá kúpiť benzín a najesť. Maluch má problém!! tým ako stále narážal motorom a výfukom (kt. je uchytený o blok motora) o zem praskol blok motora. Odmastňujeme slivovicou, lepíme lepidlom a výfuk skladáme dole. Kozmické zvuky Malucha ma pobavili a konečne je niečo hlučnejšie ako ja. Lepidlo našťastie drží a dostávame sa do spomínaného mesta kde si samozrejme ako prvé kupujeme chladené pivo :)

Ďalší deň to máme už len 200 km do Portho Vhelo. Po 50 km sa pred nami objavil nový asfalt! a my sa radujeme že sme to zvládli!!! Zdolali sme túto cestu na autách ktoré sú už dávno odpísané. Na Jawe ktorá má 55 rokov! krása sme radi a neveríme. Nechápeme a pálime do Porto Vhelo. Dúfame že tam vedia zvariť hliník. Ja na Jawke musím opraviť odlomený predný blatník a tiež dať zvariť držiak motoru ktorý je prasknutý.

Momentálne sme už druhý deň v Portho Vhelo. Z Malucha sme vybrali motor a dali zvariť. Je to super! lepšie ako nové. Jawa je tiež nachystaná a tak môžme ísť ďalej smerom na Peru do mesta Cusco a odtiaľ do La Paz kde by nám už nemalo byť teplo. Skôr naopak v 4000 m.n.m. bude riadna kosa. Bojíme sa či sa tam tie preťažené autá vyškriabu. Uvidíme!

S pozdravom
Marek Slobodník - marekNApionieri

Reportáž do rádia: Po všech útrapách transamazonské cesty se nám konečně podařilo překonat prales. Zvládli jsme projet obávanou silnici BR319!!!