Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1577 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28483
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (16965)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (11518)
Hodnotenie: (4 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (8)  [Verzia pre tlač] Tlač

Denník z dovolenky na ostrove Man 3/3

 Zdieľať

Pridané: 19.09.2013 Autor: RHKS
Čitatelia: 11014 [Mototuristika - Európa - Výlet]

06. 06. 2013, Štvrtok

Konečne sme sa riadne vyspali, ráno sme leňošili v posteliach hádam aj do 10:00, keďže dnes sa nepreteká, ale pre istotu so zavretými očami... No a keď sme oči otvorili, čím skôr sme vypadli pre motorky oboch Conorov a výstroj, ktorá sa spod susedovie stromu naozaj nikam nestratila (veď ako by aj mohla, sme predsa na ostrove Man). Jediné čo sa stratilo, bolo blato, olej a špina z evidenčného čísla motorky Conora L., ktorú si tam nechával naschvál, aby ho nikto nemohol „identifikovať“ keď na motorke „vystrája“. Nejaká „dobrá duša“ mu značku proste do čistúčka vyutierala a Conora L. išlo od zlosti rozdrapiť :oD. Nasledovalo rýchle nastrojenie sa a odchod do Port Erin, kde sa mali všetci stretnúť. Pôvodný plán, ísť celú cestu do Douglasu po okruhu samozrejme ako inak nabúrala búračka a Kirk Michael sme sa museli odkloniť doprava na A4-ku smer Peel, ale dobre sa stalo, lebo táto cesta vedie po západnej hrane ostrva po pobreží a veru bolo čo obdivovať. V Peel-e sa dávame na A27-čku, ktorá sa po pár kilometroch stáča späť do vnútrozemia a privádza nás na miestnu pahorkatinu, kde odbočujeme doprava na A36-ku, ktorá nás tesne pred obedom doviedla skoro až do Port Erinu. „Tamojších“ chalanov sme počkali na pumpe neďaleko ich domu. Keďže značku už mal ligotajúcu sa, prišiel Conor L. s návrhom na umytie celých motoriek, takže čakanie sa rýchlo minulo. Všetci pohromade sme sa naraňajkoobedovali, chalani si dali tradičné kompletné írske raňajky, ja som sa rozhodol, že dnes budem ochutnávať rôzne druhy „fish and chips“ a tak som začal „haddockom“ (druh tresky) v pivovom cestíčku. Pivo našťastie nebolo cítiť, zato cestíčko bolo fajnovo „nadýchané“. Po raňajko-obede sme si odskočili po neznačenej uzučkej ceste, ktorú ešte včera stihol preskúmať a prejazdiť „objaviteľ“ Gary, neskôr sa napájajúcej na A31-ku až na najjuhozápadnejší bod ostrova, kde sme si dali kratučkú poobednú siestu s výhľadom na tulene leňošiace na blízkom ostrovčeku.

 Pracovno-oddychový poldeň
Pracovno-oddychový poldeň

Odtiaľ tými istými cestami naspať cez Peel, za ktorým Dereckovi zas na chvíľu zaštrajkovala motorka, Kirk Michael až do Ramsey, keďže chalani chceli mať fotky ako jazdia po horskej časti okruhu. Zvyšok poobedia sme teda strávili jazdením po prvej – fotogenickejšej polovici horského úseku a fotením. Celkovo sme si to dali dvakrát, prvý krát som dopredu išiel ja a cvakal chalanov klopiacich si to v jednej zákrute s výhľadom na zátoku v Ramsey, samozrejme až keď skončila ďalšia búračková uzávera, ktorá nás na hodnú chvíľu rozdelila, druhý krát išiel dopredu Conor a cvakal nás v jednom dvojitom esíčku v ktorom pretekári lížu kamenný múr pravým ramenom... chalani sa aj pokúšali napodobniť ich, ale nepodarilo sa to ani jednému, no a ja som sa po posledných osobných skúsenostiach s „f*****g NEEAWWWWWWWWWWWWW“ držal pekne „svojej“ ľavej strany cesty...

Z okruhu sme sa zakaždým po krátkej prestávke na spojene sa celej skupiny odpojili v mieste zvanom The Bungalow.

 Horský okruh a The Bungalow
Horský okruh a The Bungalow

Tu sa z A18-ky doprava odkláňa pramálo frekventovaná, zato veľmi pekná úzka A14-ka zvažujúca sa úbočím 621m vysokého Snaefell-u s výhľadom na vodný rezervoár Sulby po ľavej ruke do doliny s niekoľkými samotami a množstvom oviec, ktoré sa z cesty neuhnú ani keď na ne trúbi 5 motoriek... Na konci sa znova napája na okruhovú A3-ku v mieste zvanom Sulby Straight a tvorí tak spojnicu dvoch spektakulárnych bodov okruhu, ktorú sa chystáme využiť zajtra, v posledný pretekový deň. Po druhom „kolečku“ sme boli už znova celkom vyhladnutí a tak sme si v Ramsey u miestneho Trawlermana dali (tento krát všetci) ale velikánsku porciu fish and chips, špecialitu podniku, úplne čerstvú, vytiahnutú z mora doslova pred pár minútami... Pri večeri sme „zistili“, že za celý pobyt sme vlastne doteraz ani raz neabsolvovali celý okruh naraz a tak sme sa o 19:08, riadne napakovaní, vydali na čestné úplné kolečko. Okruh, ako som spomínal má 60km a aktuálne ho „ostrí chlapci“, ako:

  • John McGuinness na CBR1100RR v kategórii TT Superbike dáva za 17:11.572, priemerná rýchlosť 131,671 MPH = 211,904 KM/H,
  • Michael Dunlop na CBR600RR v Supersport TT za 17:35.659, priemerná rýchlosť 128,666 MPH = 207,068 KM/H alebo
  • Nick Crowe a Daniel Sayle na Honde 600 Sidecar v Sidecar TT za 19:24.240 , priemerná rýchlosť 166,667 MPH = 187,757 KM/H a
  • Michael Rutter na „električke“ MotoCzysz 1Epc v TT Zero za 20:38.461 , priemerná rýchlosť 109,675 MPH = 176,505 KM/H...

Nám to v kategóriách „jogurt“ a „kredenc“ trvalo 58:??.???... (priemerná rýchlosť ...no to je už aj tak jedno...) – ovšem, na našu obranu - v premávke a hlavne teda s extra záťažou po tej večeri.

Tento debakel sme sa hneď potom v dome pokúsili spláchnuť sprchou, to ale nezabralo, takže sme sa následne okolo pol deviatej, hoci už len v trojčlennej zostave, vybrali na „očistu“ už tradičnými jedným až dvomi... Jedno, v Swan, ale nezabralo, druhé v druhej (krmičke) tiež ešte nie, ani tretie v tretej a tak sme nakoniec uspeli až vo štvrtej... ...o jednej...

07. 06. 2013, Piatok

Posledný deň pobytu :o(. Ráno teda zabralo balenie, ešte že sme nechali nejakú tú rezervičku v kufroch, takže sme boli bez problémov schopní zbaliť aj suveníry a handry čo sme tu zaobstarali. S napakovanými motorkami sa bez rozlúčky s domácou a želaním do nevidenia v tomto chlieviku vydávame v protismere okruhu do Salby Straight – úplne najrýchlejšej rovinky okruhu, ešte kým sú cesty otvorené.

Motorky parkujeme „zvnútra okruhu“, tam kde sa A14-ka pripája na A3-ku, za miestnym kostolom a vítame sa s príchodzím Garym a Dereckom. Conorovia sa vyzliekajú do civilu, veď pred nami je ďalší nádherný bezoblačný a horúci deň. Z predvčerajších a včerajších skúseností vieme, že na ostrove Man sa nemá čo kde stratiť a tak Conor nechal moto oblečenie len tak voľne pohodené na motorke a nás ostatných nenapadlo nič iné len poukladať ho do polohy jazdca zaľahnutého na nádrži... Skulptúru sme nazvali „Exhausted biker“ = „vyčerpaný / vyfučaný / vyparený motorkár“.

To nám pripomenulo, že máme prázdne žalúdky a vybrali sme sa hľadať nejakú poživeň. Nie ďaleko, len do kamrlíku na rohu, kde sme sa zásobili banánmi, žemľami, poniektorí aj čokoládovými tyčinkami a nedávno okoštovanými energetickými nápojmi... Lepšie „na sklade nebolo“ a do najbližšieho zariadenia podávajúceho riadne raňajky to bolo podľa dedka predavača „len dve míle“, dobrý marketingový ťah, takže sme sa uspokojili s tým čo bolo po ruke u neho. So zásobami napakovanými v igelitkách sme a vybrali pod stromy ku ceste = okruhu. Vyšli sme z kamrlíka na rohu, prešli cez cestu na druhý roh, naspäť ku kostolu a za zbierajúcimi sa divákmi objavili ceduľu oznamujúcu, že v kostole sa počas pretekových dní podáva jedlo. Tak sme neváhali a zavítali do príbytku pánovho na potravu pre telo :o)))). Miestna Kelyšová a spol. za miernu úplatu 3 GBP podávali malé, zato chutné sendviče s volským okom a klobáskou. Vďaka Ti pane aj za tieto „dary“.

 Vyparený motorkár a Kostol s bufetom
Vyparený motorkár a Kostol s bufetom

Miestni si medzi tým pri ceste v tieni rozložili kempingové stoličky a čakali na „f*****g NEEAWWWWWWWWWWWWW“. My sme sa pridali len tak, na stojáka... Vydržali sme asi 3 alebo 4 kolá, počas ktorých som sa znova pokúšal o nejaké ostré fotky.

 Pokus o ostrú fotku č. 2
Pokus o ostrú fotku č. 2

Keď nás to tu prestalo baviť vydali sme sa na posledný „divácky bod“ nášho pobytu. Po včera prejazdenej A14-ke sa dnes vydávme opačne, tahore, smer Bungalov. Dnes je tu podstatne viac národa ako bolo včera, nečudo, poobede sa ide najhlavnejší, najočakávanejší ...a posledný pretek celého TT – Seniors Race. Na rozľahlých úbočiach s parádnym výhľadom na trať sa ľudkovia poroztrácali, ale na úzkej príjazdovke je miesta málo a je problém zaparkovať blízko trate, takže stroje nechávame roztrúsené na krajoch A14-ky pomerne ďaleko od seba. Keď sa znova pozbierame, prechádzame cez nadchod a najblbšiu bráničku akú som kedy videl. Áno, je postavená tak, aby sa cez ňu nedalo prejsť ovciam, aby neušli z pozemku, ale mal som dojem že aj hadia žena by mala čo robiť aby sa cez ňu dostala. Navyše sa cez ňu dá prechádzať len po jednom, takže na oboch jej stranách sa často tvoria rady ako za socializmu na banány. Ešte že si nesieme svoje z kamrlíka.

Keď sme už úspešne na protiľahlej lúke uvelebujeme sa rovno pri trati a do 13:00 čakáme na štart v Douglase. Prvé motorky sa ku nám ešte ani nestihli dostať a preteky sú po 7 minútach prerušené... Ako sa dozvedáme z rádia, tesne po štarte, na vrchu Bray Hill-u to jeden z jazdcov - Jonathan Howarth - vpálil na svojej Kawasaki ZX-10R rovno do divákov, motorka na fašírku, on síce odkráčal po svojich, ale „za sebou nechal“ 11 zranených prizerajúcich sa, z toho 3 ťažko... Proste hrôza. A tak niet divu, že preteky sú odmávané červenými vlajkami a na reštart čakáme na páliacom slnku 3 a pol hodiny... na druhej strane radšej čakať na slnku na reštart ako v špitále na resustitáciu... Čakanie si krátime driemaním, pojedaním, prechádzaním sa a tak podobne,

 Čakanie na reštart v The Bungalow
Čakanie na reštart v The Bungalow

ja aj sms-kovaním Zuzke, s ktorou sa mám zajtra stretnúť v Athlone a naspäť rodine a známym, lebo - a na to som v tomto motorkovom ošiali celkom zabudol, a keby ich nebolo ani si vôbec nespomeniem, 07.06. mám meniny a patrí sa poďakovať za gratulácie. Týmto ešte raz ďakujem všetkým čo si spomenuli :o)!

16:30 znovu odštartované!!! Až asi do 19:00 prežívame nádherný letný podvečer v nádhernom prostredí na svetových pretekoch, žijeme svoj sen, zažívame RAJ NA ZEMI!!!

 Pár jazdcov a s č. 3 John McGuinness – víťaz TT 2013 Senior
Pár jazdcov a s č. 3 John McGuinness – víťaz TT 2013 Senior

Lenže aj raj na zemi raz musí skončiť a tak sa po 19:00 neochotne poberáme k našim mašinám a na nich po A14-ke a v motorkami zapchatej A3-ke do Kirk Michael-u, po A4, menej zapchatej do Peel-u a odtiaľ po prázdnych A27 a A36 v hlave si rekapitulujúc zážitky z týždňa do Port Erin-u pre Dereckovu a Garyho batožinu. Odtiaľ smer Douglas.

Cestou po A5-ke zastavujeme urobiť pár povinných „dôkazových“ fotiek pre Conorovu dcéru, ktorá, ako každé správne malé dievča, verí na rozprávky a kládla otcovi na srdce aby sa tam určite zastavil a vykonal čo legenda vyžaduje - asi 5-6 km pred Douglasom je Fairy Bridge – Most Víl – maličký kamenný mostík ponad potôčik, ktorý ani nie je na mape. O tomto mostíku sa traduje, že pod ním žijú miestne víly a vždy, keď cezeň prechádzate im máte zakývať / pozdraviť ich lebo inak budete mať veľké nešťastie. Možno aj preto sa (vraj) zaužívalo, že všetci pretekári sa každý rok, hneď na začiatku TT, ešte pre tým ako vôbec začnú tréningové jazdy prídu vílam pozdraviť. Kto chce, môže aj zastaviť a medzi kameňmi nechať zapichnutý peniaz, aby mu víly splnili tajné priania. My sme tadiaľ tiež prechádzali hneď v prvý deň nášho pobytu (a potom ešte pár krát), ale ja som o legende vtedy ešte nevedel, Conor mi o nej povedal až keď som sa ho potom dodatočne pýtal, čo malo znamenať to vykyvovanie „nikomu“ počas jazdy, no a potom keď som o nej vedel, som to celé bral ako e-maily, ktoré sa vyhrážajú, že ak ich neprepošlem 100 ďalším, o 10 dní zomriem pri zemetrasení a tak som vílam nikdy nezakýval. Napriek tomu som peniaz do múra zapichol, ani vlastne neviem prečo, s tým, že nechám na ne, čo splnia... :oD. Pri príchode do Douglasu tesne po 20:00, podľa časov nasnímania jednotlivých fotiek presne o 20 minút a jednu sekundu po zapichnutí mince sa stalo to, v čo som síce tajne dúfal ale dával som tomu minimálnu šancu, že sa to naozaj aj stane. Odbáčajúc k jednému steakhouse-u na večeru hneď na začiatku promenády sa na mňa usmieva rúča deva, aj keď nechápem prečo, cez čierny priezor ma určite nevidno a kýva na mňa, takže jej kývam naspať... Kým všetci piati dokončujeme parkovacie manévre, vyštartuje od nej ku mne vyšší chlapík a ja začínam rozmýšľať či vôbec skladať prilbu z hlavy... Nakoniec som zložil, veď kývanie nie je trestné... dúfam! Z chlapíka sa vykľul „agent“ dievčinou vyslaný zistiť odkiaľ som. Ja že zo Slovenska, na čo chlapík okamžite prepína do poľštiny a vysvetľuje, že sa len uisťuje, lebo tá dievčina mu povedala, že mám na motorke vlajky krajiny z ktorej pochádza aj ona... na čo sa už obraciam priamo na ňu, zoznamujeme sa, Mirka sa volá, pusa na jednu aj druhú stranu – ako sa na slovanov patrí a írsky zvyšok našej výpravy len čumí s ovisnutými sánkami... Je to overené a potvrdené, síce sa zjavujú len na poslednú a krátku chvíľu, ale krásne víly na ostrove Man sú, hovoria po slovensky a aj keď nebývajú pod mostom rozhodne sa oplatí im kývať!!!!!!

 Víly ostrova Man
Víly ostrova Man

Vysedávanie v steakhouse po večeri ma nebavilo a tak hneď ako som dojedol vybral som sa posledný krát na promenádu, pozrieť na rozlúčkový ohňostroj o 22:00, ktorý dal bodku za celým tohtoročným TT. Do polnoci som stihol ešte pár nočných záberov.

08. 06. 2013, Sobota

Približne o 0:15 sme už boli v neďalekom prístave na rýchlo sa plniacom naloďovacom priestranstve a keďže tento krát bolo oranžových igráčikov poskromne a do vysielačiek nehulákali, začalo nekonečné únavné čakanie na nalodenie, ktoré sme si krátili kecaním so zíduvšími sa motorkármi, snahou o spútanie nôh len tak na dlažbe podriemavajúcemu Conorovi L. zdrhovacími páskami, posúvaním motoriek po pár centimetroch, snahou nedrkotať zubami, asi sme sa počas dňa rozžhavili až príliš a teraz nám bola celkom zima a typovaním či sa na loď vôbec zmestíme. Keď sme sa okolo 3:00 konečne na loď dáko natlačili, jeden z igráčikov odo mňa chcel aby som kvôli úspore miesta zložil kufre z motorky a „upratal ich niekde pod ňu“, ale keď z môjho pohľadu vyčítal miesto kam som ho takto uprostred noci mlčky poslal, od úmyslu ďalej naliehať upustil... Z hornej paluby si pamätám už len to, ako som si mikinu poskladal do tvaru „vankúša“ a zapadol na rovinku pod poslednou radou sedačiek...

Ku Belfastu sme sa priblížili tesne pred 7:00 a pred tým ako kvôli vyloďovaniu zavreli palubný bufet som ešte stihol raňajky vo forme kávy s Flapjackom doplnených o Guranu a Thermočaj z vlastných zásob. Vylodenie na rozdiel od naloďovania trvalo prekvapivo veľmi krátko, moja navigácia znova vedela kadiaľ a kam, premávka v Belfaste takto za rana nebola žiadna a tak sme sa ani nenazdali a už sme si to po M1-ke valili na juhozápad, smer Newry. Nuda na M1 a mlčanie navigácie spôsobené jej nastavením na optimálnu trasu, nie na najkratšiu zapríčinili, že som prešvihol prvú odbočku na Newry - výjazd 8, aj keď chalani zozadu na mňa vraj trúbili a blikali. Z „driemot“ ma prebralo až vyzváňanie v slúchatkách, to mi Conor volal, že na mňa počkajú, že sa mám otočiť na najbližšom ďalšom výjazde... Ja som mu povedal, nech na mňa nečakajú, že teda pôjdem aj ďalej po „optimálnej“ trase, síce tiež cez Newry, ale najprv o trochu dlhšie po diaľnici, dole až na výjazde 11 potom cez Portadown a po A27 a z Newry už normálne do Ardee a v Mullingare u Derecka porovnáme aký je rozdiel medzi optimálnou a najkratšou trasou. A chalani by v „cieli“ boli určite skôr, keby sa Dereckovi v Ardee, asi 73 Km pred domom, baterka jeho motorky neporúčala tento krát úplne. Keď som cez Ardee prechádzal ja už aj s za posledné GBP doplna dotankovanou nádržou, chalani mali baterku vybratú a Conor bol niekde v meste zháňať novú. Po miernej úprave uchytenia, nová baterka sadla na svoje miesto a my sme znova všetci pohromade mohli pokračovať po N52-ke až do Mullingaru. Ako som spomínal, cesta je to nádherná, ale tento krát som zákruty asi do jej polovice vyberal tak nejako ...bez radosti... lepšie sa po nej išlo keď celé dobrodružstvo začínalo ako teraz keď končí. Z letargie ma vytrhla až jedna „z ničoho nič“ sa zjavivšia strelená pneumatika z nejakého nákladiaka rozhádzaná po celej ceste. Nečakaný ostrý slalom vo mne vypumpoval adrenalín, ktorý mi vydržal až do Mullingaru. Asi o 11:15 parkujeme pred Dereckovým domom, kde sa nám dostáva rýchlo občerstvenia keksíkom a čajom, ktorý si ja zas dopĺňam Guaranou a Thermočajom.

 A máme to za sebou :o(
A máme to za sebou :o(

Okolo 12:00 sa lúčim s Dereckom a Garym, ktorí sú už doma ale aj s Conormi, ktorí pokračujú do Abbeyfeale najkratšou cestou. Ja som ešte dohodnutý so Zuzkou z Athlonu, že sa tam zastavím a dáme nejakú kávu... R390-ku z Mullingaru do Athlonu poznám veľmi dobre, keďže som ju za čias zamestnania v Athlone, keď som mal šťastný deň a mohol vypadnúť autom na cesty absolvoval aj niekoľko krát za deň a tak mi tých 45 kľukatých Km trvá len 23 minút. Zaujímavé, že počas pracovnej doby som sa nikdy nezmestil pod 40 :oD. Do stretnutia so Zuzkou som mal ešte pár hodín času, bývalá práca je po ceste, tak som sa zastavil pozdraviť bývalých kolegov, ktorí mali to šťastie, že na nich vyšla sobotňašia... Zvyšok poobedia som trávil v mestskom nákupnom stredisku obedovaním a v parku na brehu rieky Shannon doháňaním spánkového deficitu z poslednej noci v tieni pod stromom. Zuzka skončila v práci o 16:00 a moje potešenie z príjemného rozhovoru s ňou na slnkom zaliatom nábreží trvalo až do večera.

O 19:03 dotankovávam do plnej na obľúbenej pumpe pri Aldi, dopujem sa ďalšou dávkou Guarany s Thermočajom a vydávam sa na predposlednú etapu celej cesty. Počas 180 Km ku Conorovi do Abbeyfeale si držím svižné tempo, priemer tesne vyše 90 Km/h a presne o 21:00 za súmraku rachotom z výfuku tesne pod oknom spálne jeho domu preberám Conora naspať k životu. Musel som sa rehotať, lebo sa mi priznal, že si ľahol spať hneď ako oni dvaja prišli domov, len okolo 17:00 dvakrát v polospánku obchádzal dom, hľadajúc ma, pretože sa mu zdalo, že počuje prichádzať motorku. Asi sa mu ešte snívalo o „f*****g NEEAWWWWWWW“. Ponúknutú kávu neodmietam, samozrejme doplňujem ju Guaranou a Thermočajom, kým ju dopijem pozeráme záznam včerajších pretekov v telke a hľadáme sa, či náhodou nebudeme v nejakom zábere :o)... Vykladám batožinu, ktorá ostáva v Abbeyfeale. Čaká ma ešte posledná, asi 130 km dlhá etapa domov do Midletonu, takže sa veľmi nezdržiavam, aby som čo najdlhší úsek cesty mal ešte aké také svetlo a nemusel jazdiť s otvoreným priezorom. Hľadiac na sčervenaný kotúč miznúci za kopcom na opačnej strane širokej doliny neprejdem ani ten 1 Km od Conorovho domu po odbočku na hlavnú N21-ku a otáčam to naspäť ku Conorovi. Svetla v mojej helme je už tak málo, že to vzdávam hneď na začiatku a požičiavam si jeho bielu prilbu s čírim priezorom. Takže až asi 21:45, na druhý pokus, smer Newcastle West, Buttevant po R522-ke na ktorej lesnom úseku sa stávam masovým vrahom - dostávam do roja múch takého hustého, že si na chvíľu myslím, že znova začala jedna z biblických egyptských rán. Ako zisťujem neskôr, vrstva rozpleštených drobných zdochlín na kufroch je taká hrubá, že skoro nevidno zámky, biela na prednej časti prilby zmenila na neidentifikovateľnú krídlato-črevno-nohato-krvavú a pôvodne číry priezor na zalepeno-rozmazano-smradľavý. V duchu ďakujem prozreteľnosti (alebo komu) za to, že je zavretý. Svetlomet cez bariéru mŕtvych tiel dokáže pretlačiť odhadom asi tak 10 fotónov z milióna, takže len tak tak vidím kam idem, navyše mi začína dochádzať benzín a ja si pri pohľade na blikajúci indikátor a zavretú pumpu široko ďaleko jedinú, na ktorú som sa spoliehal, začínam v hlave premietať náhradné plány ako sa dostať domov ešte dnes. Prepínam počítadlá kilometrov, z ktorých jedno vždy nulujem pri tankovaní a rátam či mi to vydá do Mallow na najbližšiu naisto otvorenú veľkú pumpu. Bude to tesné, ale mohlo by... Aj keď nie som príliš veriaci, začínam sa modliť a asi dobre robím, lebo pri otvorení viečka nádrže na Topazke v Mallow cezeň unikol posledný výpar benzínu ako pásik dymu pri zhasnutí sviečky. Šťastný tankujem do plna, zhnusený čistím svetlo a priezor prilby a síce unavený ale spokojný do polnoci ukrajujem aj posledných necelých 60 Km N20-ky a 25-ky domov do Midletonu v duchu ďakujúc za splnený motorkársky sen.

Krátke štatistické zhrnutie

  • Najazdených 1942 Km
  • Minutých 164,80€ na benzín
  • Zažitých neúrekom nezabudnuteľných momentov

...a nedá mi nedať do pozornosti jedno video z Youtube-u od IomTTfilms

Video: Isle of Man TT 2013 od štartu do cieľa HD


<

Pridané: 19.09.2013 Autor: RHKS Zdieľať

Hodnotenie: (4 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (8)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: