Bosnianske pojazdenie 2013

Čas 04.10 SEČ, 03.08.2013, otváram garáž, vyberám TDM 850 plne nabalenú a pripravenú na odchod. Stihol som to všetko. Cca 04.15 opúšťame s priateľkou Malacky, tankovanie nechávame až do Batislavy. Dnes je naplánovaný rýchly diaľničný presun až do Primoštenu. Vchádzame do BA, v tme zrazu záblesk! 129 km/h na 90-tke, cenníková cena 280 €, reálne platím kilo. Ku**a! Dovolenka začína krásne!

Zbytok presunu až do Primoštenu celkom nuda, tisíckrát prejazdená diaľnica, priemernú rýchlosť držíme na cca 160 km/h. Zápchy od Mariboru po Zagreb nekomentujem, valíme za pravou krajnicou, nervózni ľudia povyliezaní z áut len zavadzajú, všetko rieši klaksón a kľud Angličana.
Okolo 17.00 sme v Primoštene, kde už nás čaká partia kamarátov, ktorí sú tu už od stredy.

Máme za sebou 820 km.

Najbližšie tri dni sme väčšinou v liehu, občas v mori, počasie krásne, jazdíme minimálne, resp. vôbec.

Je streda večer, už dobré 4 hodiny nenasávame, snažíme sa pobaliť ten neskutočný bordel, čo sme na izbe medzičasom spravili. Okolo 22.00 je všetko pripevnené na motorke, ešte rýchla prechádzka po meste, nákup suvenírov, romantické fotky na pláži, posledné pivo v „našom“ podniku a ideme spať, ráno začína dovolenka. Správne, začína konečne naozajstná dovolenka, jazdenie, spoznávanie krajiny, pamiatok, ľudí. Ležanie na jednej pláži nie je pre mňa....

Čas 07.30, 08.08.2013, vyrážame. Je asi 26 stupňov a my sa po pobreží relatívne svižným tempom posúvame dole smerom na Makarsku. Plán je jasný, pri Makarskej sa odtrhnúť od hlavného ťahu a cez Vrgorac prejsť Bosniansku hranicu. Mestečko Ljubuški, do ktorého vedie z Chorvátska krásna cesta po hrebeni hôr, nádherné výhľady a hlavne neskutočné teplo. Nedá sa dýchať ani s otvorenou prilbou, vzduch má asi 38 stupňov. Niekde pri Ljubuški má byť vodopád, ktorý nenachádzame. Nebude to jediný bod záujmu, ktorý sme nenašli, ale o tom neskôr. Zato pohraničie je lemované neuveriteľným počtom starých Mercedesov, v každom dvore stoja minimálne dva Medvede maximálne z roku ´88, tí ľudia ich sem zjavne vozili vo veľkom. My sa ale nezdržujeme zbytočným fotením, ťaháme smer Mostar.

Cestou sa rozhodujeme, či stáť v Medžugorí, frajerka nechce, presviedčam ju ale, že keď už sme tu,....Chyba! Pre mňa to bol premrhaný čas, teplota cca 39 stupňov, motorkársky outfit a keď som sa pozrel smerom hore na kopec, kde sa vraj zjavila, zaškrípali mi kamene pod nohami, otočka, odchod. Nerozumiem, prečo zjavenia musia byť na najvyšších miestach?! Dávame fotku hneď pri prvom kríži, ktorý je na „najnižšej méte“ a odchádzame znechutení preč. Je mi nepríjemné, ako sa snažia domáci na viere ľudí zarobiť, toľko stánkov, kde predávajú obrazy, krížiky a neviemeštečo nie je ani na prvého mája.

Nasadáme a smerujeme svinským tempom do Mostaru. Nekonečné roviny v tomto teple sú zabijak, ideme stále MPR + 40kmh. Pár kilometrov pred Mostarom sa cesta schováva do lesa, začína tu byť naozaj pekne.
Do Mostaru prichádzame okolo obeda, ideme teda hneď podľa tabúľ „ Stary most“. Prichádzame až tesne k mostu, kde nás milý domáci chlapík skásne o 2 € za parkovanie s tým, že si oblečenie môžeme nechať v priľahlom bare. Prezliekame sa teda do kraťasov a ideme hľadať reštiku. Parkingmen sa nás ujíma a vedie nás do neďalekej reštaurácie vzdialenej asi 30m od slávneho mostu. Sadáme si, obsluha milá, vie po anglicky, doslova sa nažerieme a platíme niečo málo cez 14 € za oba obedy. Pri odchode nám čašník pripomína, že za mesiac je futbalový zápas a tvrdí, že dostaneme 3:1.

Nebol ďaleko od pravdy. Po obede ešte pár povinných fotiek mostu a odchádzame. Pri hľadaní potravín, kde si chceme kúpiť niečo na pitie si to ešte rozdáme s Porsche 911 na semafóre, po trojku vyhrávame s plne naloženou TDM-kou, nad 120 v meste ale ísť nechcem a majiteľ 911-ky to využíva, s pocitom víťazstva ťahá až do cca 150 km/h. Po „kultúrnej“ vložke a zistení, že tu majú potraviny o polovicu lacnejšie ako my už opúšťame Mostar a dnešným cieľom je Sarajevo. Nechceme ale ísť priamo, odbáčame na Gacko a sme rozhodnutí prejsť si enduro vložku.
Túto cestu odporúčam každému, kto má čo i len trochu offroadové ambície a chce si pozrieť krásu Bosnianskej krajiny. Zo začiatku ideme sťa by pokakaní, jednotka strieda dvojku na bublotanie motora, po 20 minútach mám naložené na trojke, 80-90 kmh v niektorých úsekoch nie je problém. KRÁSA! KRÁSA! KRÁSA!

Okolo 18.00 schádzame na hlavný ťah na Sarajevo, o pol ôsmej sme v centre mesta a riešime ubytko v PENZIONE LION. Oslavy Ramadánu komplikujú situáciu s ubytovaním, ale milá recepčná pre nás nakoniec nachádza izbu, síce len s jednou posteľou, ale ja sa rád túlim. Večerná prechádzka plným mestom, skvelá večera v podobe pizze (úplne inej pizze, na akú sme zvyknutí), pár fotiek do albumu, ponatierať spálené ruky (blbec jazdí bez bundy) a spať.

Máme za sebou 360 km, z čoho cca 60 offroad.

Čas 09.00, 09.08.2013 , budíme sa do opäť krásneho dňa, slnko už je vysoko, dnes sme sa trošku prespali po včerajšom celodennom jazdení a plán je taký, že doobeda si pozrieme pamiatky a body záujmu a poobede vyrazíme na cesty. Naša naivná predstava končí hneď ako zistíme, že GPS nás už tretí krát doviedlo do niekoho dvora pri snahe nájsť bobovú dráhu. Vzdávame to a ideme si kúpiť raňajky, ktoré chceme vstrebať pri VRELO Bosne . To sa nám našťastie darí, dobrú hodinku sedíme pri vode a hlceme geniálny bosniansky chlieb a nejakú miestnu salámu. Milý vrátnik nás necháva zadarmo prejsť komplet celý priľahlý park na motorke, parkovanie je takisto pre nás zadarmo. Ústretovosť miestnych nemá hraníc, ale o tom takisto neskôr.

Je krátko po 11.00 a my sa dobre najedení a aj dobre naladení odrážame od zeme a vydávame sa na cestu smer Bajna Luka. Nešli sme po hlavnom ťahu, vyhli sme sa mu cez Gromilijak. Krásna kľukatá cesta, minimum dopravy, nádherné výhľady. Takto by sa dala charakterizovať cesta až po mesto Jajce. Tu sme si za mierneho mrholenia pozreli známy vodopád a najedli sme sa v neďalekej reštaurácií. Ceny opäť ľudové, jedlo chutné, obsluha so slabšou angličtinou, ale milá. Po obede sa navliekame do frcákov a plachtíme do Banej Luky.

Do mesta vchádzame okolo 17.00 a opäť sa presviedčame o dobrosrdečnosti miestnych ľudí, ale o tom potom. Ubytovanie, v ktorom sme skončili odporúčam každému, kto bude potrebovať v Banej Luke zháňať nocľah. VILLA SAN je príjemné miesto, kde môžete dostať izbu v wifi, vlastnou krásnou sociálkou, klimatizáciou a pohodlnou posteľou za 15 €/os. Vrelo odporúčame, majiteľka síce nehovorí anglicky, ale reč rúk a nôh ovláda rovnako dobre, ako my a tak nie je problém na niečom sa dohodnúť. Večer štandardne ideme obzrieť mesto, dávame si s drahou po jednom pive, ja večeriam ich typické klobásy, fotíme krásne centrum mesta a ideme opäť spať.

Máme za sebou pohodových 220 km.

Čas 08.00, 10.08.2013, vstávame do škaredého, usmokleného počasia. Balíme veci, pred miestnych supermarketom kupujeme raňajky, mažem reťaz a vo frcákoch vyrážame na cestu. Ešte včera sme boli v tom, že cieľom dnešnej etapy bude niektoré z chorvátskych alebo maďarských miest no teraz začína byť vďaka počasiu jasné, že cieľom budú Malacky. Pred nami je okrem 660 km diaľničného asfaltu aj vodná stena, do ktorej o chvíľu vchádzame. Tá sa nás pevne drží až po Slovinskú hranicu. Dážď ustáva niekde v Rakúsku, ale frcáky ostávajú kvôli zime na nás. Až tradičná zastávka, benzínka cca 100 km pred Viedňou, kde stojíme kvôli neskorému obedu je miestom, kde dávame nepremoky dole. Ako to už na našich dovolenkách býva, posledný mokrý deň nesklamal a 200 km od domu sa zmenil na krásny, slnečný a usmiaty záver krátkej dovolenky.

Máme za sebou 660 km, polovica v daždi.

Na záver si dovolím pár postrehov a zážitkov, ktoré sme mali možnost v Bosne ochutnať:

Ako som už v článku spomínal, ľudia sú neskutočne milí a prívetiví. V Banej Luke sme zastavili pri hoteli, vbehol som dnu spýtať sa na cenu. Milá pani mi povedala, že za 50 €za noc nás ubytuje oboch. Keď zbadala des v mojej tvári a vysvetlil som jej, že noc predtým sme spali v hlavnom meste za 30, ochotne zdvihla telefón a po krátkom rozhovore, z ktorého som rozumel niečo ako: „turišti, Slovačka, mlado, na motoru etc.“ Mi dala GPS adresu, vyšla pred hotel, ukázala mi smer a v plynulej angličtine vysvetlila, že nám práve vybavila ubytovanie za 30 € na noc vo VILLA SUN. Pýtam sa, ktorá slovenská recepčná by pre Vás po tom, ako jej poviete, že má drahé ubytovanie, zohnala iné, zavolala tam, a ukázala Vám smer? Odpovedzte si sami... ;)

Ceny. Počas celých troch dní som bol unesený tým, že tankujem za 1,1 €, že obedujem za 2 €, že pijem chutné pivo za 0,8 €, že.....

Kultúra národa je vec, o ktorej ani nebudem písať, vyspelosť rovnako. Všade akceptovali platobnú kartu, benzínka na každom desiatom kilometri, všade čisto, klud, žiadny náznak nervozity alebo nepokojov. Dostrieľané domy sú to jediné, čo človeku pripomína, kde sa nachádza. Jedinú zbraň sme videli za opaskom SBS-kara v obchoďáku, aj to mám podozrenie, že bola plynová .

Pikoška z cesty: prechádzame krásnym prostredím, naľavo skaly, napravo rieka, kľukatá cesta, ostrá ľavotočivá zákruta a za ňou v strede cesty biely jednotkový Golf, krížom cez oba pruhy. Brzdím očami, nohami, rukami....zastavím a chlapík sa ma s úsmevom a lanom v ruke pýta, či ho neodtiahnem do najbližšej dediny....jeho pádny argument znel tak, že veď sú to len 3 kilometre!! Vysvetľujem mu, že to asi nepôjde,s hlasným smiechom radím jedna a pokračujeme v ceste

Spravili sme 2060 km, veľká väčšina v krásnom počasí a s úsmevom na tvári. Náklady som nerátal, ale zmestili sme sa do tisícky cakumprásk. Spotreba bola pri rýchlych presunoch isto okolo 7 litrov, čo ma ale vôbec netrápi, lebo sme si parádne zajazdili.
V každom prípade sa do Bosny ešte vrátime, je to krajina, kde je za málo peňazí naozaj čo vidieť.