Víkend spojený s návštevou Osvienčima 1/2

Piatok, 27. 8.

Na tento deň som si vybral dovolenku už pred mesiacom a tak som sa nenechal znechutiť pohľadom z okna. Počasie malo od ideálu ďaleko, ale to mi vôbec nevadilo. Z Košíc sme vyrazili v zložení Dodo + Janka, Pallika + Phoebe a ja + Maličká. Pred odchodom sa viedli divoké diskusie kedy vyraziť, pretože niektorí členovia našej zostavy mali pár povinností a tak sa čas odchodu stanovil na konečných 12.00. Tento rok je nejaký divný a samozrejme, že som tam o 12.00 nebol. Nakoniec sme vyrazili o 12.30 smer Jahodná. Slabé mrholenie, ktoré nás odprevádzalo z KE neskôr ustalo a tak sa cestovalo príjemne. Bolo síce trošku chladnejšie, ale radšej ako sa variť v 30 stupňových horúčavách. Cesta ubiehala pomerne rýchlo a prvá väčšia zastávka bola až v Poprade na čerpačke. Tam sa aj trošku rozpršalo a tak sme zvažovali, či ísť smerom na Smokovce alebo priamo do Liptovského Mikuláša. Voľba padla na Smokovce a aj napriek slabému mrholeniu sme sa vyštverali do mesta Vysoké Tatry. (neviem prečo to volajú mesto) Kosa tam bola slušná a tak sme ani nestáli na Štrbskom Plese na kávu. Tatranská magistrála je pekná a kvalitná cesta a v spojení s výhľadom na naše štíty Vám musí prebehnúť zima po chrbte. Za L. Mikulášom sme sa vybrali smerom na Podbiel. Tu musím opäť spomenúť krásnu cestu, plnú zákrut a stúpaní (a samozrejme klesaní). V Zuberci stojíme na kolibe a prijímame kalórie. Obsluha rýchla, jedlo výborné – tu sa musíme ešte zastaviť! Po tejto zastávke už iba tankujeme v Tvrdošíne a okolo 19.15 dorážame do kempu Stará Hora. Tento kemp je však trošku iný...

Záležitosť s kempom

Keď sa blížil dátum tohto výletu, začali sa aj prvé pokusy o rezerváciu ubytovania. Pani vedúca je však z iného cesta a tak ani niekoľko telefonátov (Dodo+Janka – štyri, Allain Family – tiež tuším podobne, ja osobne iba jeden) neobmäkčilojej tvrdú hlavu. Rezervácia je tam nemožná, pokiaľ nechcete chatku alebo bungalov aspoň na týždeň. Nakoniec sa mi podarilo tetku ukecať a rezervovať aspoň dva trojlôžkové bungalovy s tým, že keď sa mi nebudú páčiť, tak je dostatok voľného miesta aj inde. Po príchode zisťujeme, čo sme si to vlastne rezervovali a zoznamujeme sa s krutou realitou ubytovacích možností v tomto kempe. Na recepcii nás pani vedúca upozornila, že by bolo lepšie, keby sme mali spacáky, lebo bla bla bla. Proste nemala chuť dať nám posteľné prádlo s výhovorku, že práve dnes malo dôjsť z práčovne, ale nanešťastie nedošlo. Skutočnosť však bola trošku iná. Po zhliadnutí miesta, kde máme zložiť hlavy sa spustili búrlivé reakcie komentujúce úbohosť ubytovania a taktiež vedúcej národnosť, stav, pohlavie a všetkého možného.
Za cenu rovnajúcu sa cene v D. Strehovej (to pre porovnanie), sme dostali ubytovanie neporovnateľné s tým v D. Strehovej. Bungalovy (UNIMO bunky) boli už dávno po záruke a aj to o sebe dávali vedieť šírením kvalitnej vône. Tu sme sa rozhodli protestovať a dožadovať sa svojich práv a posteľného prádla. Pani vedúcu sme nakoniec zlomili a dostali sme aspoň obliečko na paplón a vankúš. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa cez tie dva dni nášho pobytu začali objavovať posteľné plachty v okolí kempu (to je tá spomínaná práčovňa). Pani vedúca to prádlo prala sama!! Ale dosť bolo kritiky. Kto tam bol, tak vie o čom tu točím a kto tam nebol, tak nech tam nejde. Keď si toto všetko odmyslím a nezarátam tú kosu v noci, tak suma sumárom tam bolo fajn.

V piatok sme sa teda v kempe stretli v konečnej zostave: Herghott+Gabika na Varane, Dodo+Janka na Dominatorovi, Pallika+Phoebe na CBR600, Miok na VT 125 Shadow, Ifko na Hornete 600, Jraid na VFR800, Allain family na GPX650 a KLE, Juro na GPZ, Rose na XT a ja+Maličká na CB750. Večer sme ešte trošku poklábosili pri ohníku a dohodli čas odchodu na slušných 9.00 hod.

Večer v kempe – zakladáme ohník

Sobota, 28. 8.

Budíček o 7.30. Ako zisťujem, väčšina už vstala. Dohodnutých 9.00 sa nám zhruba podarilo dodržať a tak vyrážame smerom na Trstenú. Hranice prechádzame v priebehu jednej minúty a už sme aj v Poľsku. Meníme koruny na poľské dukáty a vyrážame smer Jordanow a Wadowice. V čele kolóny bol Herghott a tak sme sa bezpečne presúvali, či hrkotali, po drogach polskych. O ich cestách som počul veľa, ale až toto som nečakal. Zlatí naši cestári. Tempo bolo 50 – 70 km/h a tak sme si mohli vychutnávať krásy poľského vidieku. Po asi 130 km hrkotania sme dorazili k parkovisku pred táborom Auschwitz. Tu sa spomeniem, že sa oplatí zájsť aj na iné parkovisko a porovnať ceny. (vďaka Hergi)

Na Poľskej strane hraníc

Herghottovci sa tu s nami lúčia a odchádzajú do Čenstochovej. Ešte krátka bojová porada a už si môže ísť každý svojím tempom a smerom. O Osvienčime už počul a čítal hádam každý a tak len pár faktov, ako som to vnímal ja:
Po prechode hlavnou bránou sa vás zmocní čudný pocit. Všade je množstvo ostnatého drôtu a steny barakov by vedeli rozprávať... Postupne sme prechádzali jednotlivými blokmi a sprievodcu nám robila Allain, čo jej veľmi dobre išlo. V každom bloku je expozícia venovaná niektorému národu a tiež faktom o deportáciách a o živote väzňov v tábore. Steny blokov sú lemované fotografiami mužov, žien a detí a všade je cítiť utrpenie a bolesť. Miestami sme len ticho stáli, miestami sme z tej hrôzy nadávali. Množstvo vlasov, topánok, protéz a ďalších predmetov musí na každého človeka zapôsobiť. Hneď vedľa bloku, kde Dr. Mengele robil pokusy, je stena smrti. Horeli tam sviečky a bolo tam pár vencov. V bloku pre špeciálne tresty sú samotky rôznych „kategórií“. Na koniec sa dostávame ku plynovej komore s krematóriom. Poniektorí už ani nemali chuť tam vojsť...

Stena smrti

Po asi troch hodinách sme sa presunuli k druhému táboru v Brezinke. Tento tábor je oveľa väčší, s množstvom zbúraných blokov. Pár z nich je zrekonštruovaných a odhaľuje neľudské podmienky, v ktorých tu ľudia existovali. Za táborom sú už len ruiny zo štyroch krematórií, ktoré tu stáli. Stojí tu pomník a sochy. Je tu ticho a vôbec si neuvedomujem, čo všetko sa tu odohrávalo. Je tu zrekonštruovaná budova, v ktorej väzňov umývali a dezinfikovali a po obdržaní väzenskej uniformy začalo ich utrpenie.

Koľaje v Brezinke

Keďže hodina už pokročila, ukončili sme naše potulovanie po Osvienčime a po drogach polskych sme vyhrkotali späť do kempu.
Po ceste sme však odbočili iným smerom a tak sme hrkotali inou, ale o to krajšou cestou. Zotmelo sa a aj teplota nepekne klesla, ale kraj to bol pekný.
O cca 21.30 vypínam motor a vyťahujem kľúč zo zapaľovania. Po takom náročnom dni sa už nikto na nič nezmôže a jediné, čo nás ešte štvalo, boli prázdne žalúdky. Pri kempe o sto metrov ďalej našiel Dodo s Jankou fajn pizzériu a tak sme v nej skončili.
Tento deň bol dlhý a tak zaspávame skôr, ako napr. v D. Strehovej a boli sme naozaj potichu.

Nedeľa, 29. 8.

Ráno vstávam o 8.30, medzi poslednými. Kemp vraj treba do desiatej opustiť. Na to sa im môžem z vysoka vy.... a pridávajú sa ku mne aj ostatní. Prví kemp opustili tuším Herghottovci a neskôr Allain Family. My Košičania, MioK a Jraid sme ešte chvíľu pobudli a zhruba o 11.30 sme kemp na dobro opustili.

Ešte spoločné foto pred odchodom

Plán bol jasný. Keďže sme už tu, tak ideme na hrad! Na ten Oravský samozrejme.
Tam zažívame ďalšie sklamanie, kedy teta pokladníčka evidentne nerozumie reči nášho kmeňa. Bolo nás totiž viac (na parkovisku sme sa dali dokopy so skupinkou motorkárov z Budapešti) a ako skupina sme mohli vytĺcť nejakú zľavu, či čo. Zľava sa nekonala a ešte aj teta sprievodčička prišla neskoro. Pche. Nič to, hrad bol pekný a hlavne vysoký. Počasie nám prialo a výhľady z najvyšších okien stáli za to.