Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 756 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

VR46 - motosvet.sk

Anketa:

Tvoja prvá motorka bola:

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Diskusia Diskusia k článku (34)  [Verzia pre tlač] Tlač

Krátka správa o návšteve Osvienčima (PL)

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 09.10.2003 Autor: Peter Herghott Fischer
Čitatelia: 12992 [Mototuristika - Európa - Výlet]

Ako je u nás dobrým zvykom, počas sviatkov 29. 8. – 1. 9. sa s Gabikou znova vyberáme do Tatier, veľmi to obľúbenej našej destinácie. Minulý rok sme si pobyt spestrili výletom do soľných baní v poľskej Wieliczke, tento rok padla voľba na Osvienčim – mestečko, pri ktorom Nemci počas druhej svetovej vojny vybudovali jeden z najväčších koncentračných táborov. Ako inak, ideme na našej Honde CB 500 ’96.

V piatok 29.8. za nami do Novej Lesnej pricestovali Mishko s Inge (keďže Mishko bol chorý, tak prišli na aute) a Marek na ultradrsnom čopri Hyosung Aquila 250 Made in China. Večer sme posedeli v miestnej krčme, prečítali zopár faktov o Osvienčime a dohodli inštrukcie na zajtra, okrem iného aj budíček na 7:00.

Sobota 30. 8.

7:00 – všade ticho, 7:20 – stále ticho, len ja s Gabkou sme ready, 7:45 – už sme mohli byť pomaly na poľských hraniciach, ale okrem nás všetci tvrdo spia, 8:00 – išli sme ich zobudiť, 8:30 horko-ťažko vstávajú, 9:10 (cca) – vyrážame.

Počasie v norme, aj keď od môjho ideálu má ďaleko. Pred hraničným prechodom Lysá Poľana je dlhááá rada áut, takže my s Marekom sa prebiehame a Mishka hendikepovaného jeho dvojstopým hovadom počkáme niekde v Poľsku. Colníci žobrú zelené karty, meníme zlote (kurz 10 Sk/1 zlote) a po nekvalitných poľských cestách hrkoceme na smer Nowy Targ. V Targu na trhoch sú haldy ľudí, prechádzajú sa po ceste ako dobytok, škoda reči... za mestom stojíme na väčšej pumpe, zasadáme do reštiky a čakáme na Mishka. Pri pohľade do jedálneho lístka je celkom sranda, ponúkajú tu napríklad frytky z serem, wolovinu, pivo grzane a podobné dobroty... s Gabkou sme si objednali frytky (hranolky) a čašníčka sa nás pohotovo spýtala „z serem?“ No neviem či sereš, ale ja chcem svoje frytky!

Medzičasom sme už boli kompletní a najedení, tak pokračujeme ďalej za celkom silného vetra smerom na Jordanów a Wadovice (rodisko Jána Pavla II.), cesta je občas aj kvalitnejšia, niektoré úseky obnovili, ale stále to stráca dokonca aj na naše cesty.

 Zastávka
Zastávka

Po nejakých 180 km dorážame na platené parkovisko pred táborom. Tu sa patrí spomenúť zopár faktov:

  • tábory sú v okolí Osvienčima v skutočnosti tri – Auschwitz I, Auschwitz II (Birkenau) a Monowice. Auschwitz je nemecký názov pre Osvienčim a Birkenau pre Brzezinku, čo je mestečko, pri ktorom je druhý tábor
  • do všetkých táborov, budov a expozícií je vstup zdarma. K dispozícii sú aj sprievodcovia, ale všade je dostatok informačných tabúľ a tak je ich potreba otázna
  • ako prvý bol zriadený Auschwitz I (1941), ktorý je najbližšie k Osvienčimu a pozostáva z desiatok tehlových blokov, ktoré boli kedysi pravdepodobne poľské kasárne. Okrem iného tu bolo táborové väzenie, mučiareň, stena smrti, blok zvláštnych trestov, plynová komora, krematórium a pár šibeníc. Celý tábor je obohnaný dvojitým plotom z ostnatých drôtov, v ktorom viedlo vysoké napätie. Hlavným veliteľom bol Rudolf Höss, ktorý nakoniec odvisol na jednej zo šibeníc
  • druhý v poradí bol vystavaný na príkaz Rudolfa Hössa Auschwitz II Birkenau pri meste Brzezinka v roku 1943. Pozostával v desiatok drevených barakov (dnes už neexistujúcich) a niekoľkých murovaných budov. Je obohnaný len jedným plotom z ostantého drôtu, v ktorom tiež viedlo vysoké napätie. Po obvode sú rozmiestnené strážne veže a lampy. Mimo oplotenia tábora sa nachádzajú dve veľké plynové komory a krematóriá, ktoré Nemci pred postupujúcim ruským frontom zbúrali, takisto podpálili všetky drevené baraky. Vedľa krematórií je záležitosť pre silnejšie žalúdky – je tu totiž vysypaný ľudský popol
  • tretím v poradí bol tábor Monowice, ktorý je najmenej známy a nemám o ňom žiadne informácie
  • väzni z tábora pracovali na úprave terénu, údržbe tábora a v priľahlých továrňach.

 Arbeit macht frei
Arbeit macht frei

A takto spomenuté fakty pôsobili na mňa:

Najprv sme šli do expozície tábora Auschwitz I, ktorý toho ponúka k videniu najviac. Pozreli sme si krátky film o histórii tábora a potom sa vydali vidieť to na vlastné oči. Vstup do tábora je cez bránu s presláveným nápisom ARBEIT MACHT FREI (práca oslobodzuje), ktorý bol obyčajným výsmechom do tvárí tisícom väzňov, ktorí tadeto denne prešli minimálne dva krát – po ceste do a z práce. Do pochodu im hrala dychovka, aby sa Nemcom väzni ľahšie rátali. Po ľavej strane je roh budovy, kde na výstrahu vystavovali zmučených väzňov, ktorí sa pokúsili utiecť alebo sa vzbúrili.

Ako som už spomínal, tento tábor pozostáva z desiatok murovaných blokov, ktoré slúžili ako ubytovne pre väzňov. Každej národnosti, ktorá tu mala svojich väzňov, je tu venovaný jeden blok, napr. Slovákom patrí blok 16a. Okrem iných tu bolo veľa Poliakov, Rómov, Maďarov, Francúzov, Čechov, Holanďanov, atď atď... Vo vnútri bloku sú vystavené fakty o deportáciách židov, informácie s tým súvisiace, predmety zo života väzňov, pohľadnice, denníky, oblečenie, kresby a v neposlednom rade fotky. Fotky tu lemujú celé chodby a steny, doslova by tu nimi mohli tapetovať. Pri chôdzi mám čudný pocit, akoby ma niekto sledoval. Akoby sa pozeral priamo na mňa a snažil sa mi niečo povedať. Nebol to jediný čudný pocit čo som tu zažil.

V expozícii je k videniu veľká kopa cestovných kufrov, ktoré našli Rusi po oslobodení tábora v roku 1945. Čo je však horšie, sú tu aj dve veľké hŕby ľudských vlasov a topánok. Pre predstavu – vyzerá to ako keď by niekto vysypal dva kamióny ľudských vlasov. Narátal som v niech niekoľko zapletaných copov. Takisto je tu niekoľko desiatok plechovíc od Cyklónu B, čo bola látka, ktorá vraždila ľudí v plynových komorách. Na stenách visia aj väzenské odevy, vo vitrínach vidno detské oblečenie, bábiky, cumle, hračky...

Zrazu po hodine zisťujem, že pri sebe nemám kľúče od motorky. Až ma od strachu chytila sračka, lebo som náhradné kľúče nechal doma – amatérska chyba. Rýchlym krokom sa teda vraciam k motorke a kľúč visí ako vzácny drahokam v zámku sedadla. To sa mi stáva často.

Po prejdení zopár blokov sa dostávame k bloku, v ktorom doktor Josef Mengele robil pokusy na ľudoch, prevažne dvojčatách. Pokusy, v ktorých nepoznali hranice nehumánnosti.

Videli sme aj blok zvláštnych trestov, v ktorom boli väznení buriči a rebeli. Tresty boli asi nasledovné – väzňa vyhodili úplne nahého v mrznúcej zime von do priestoru ohraničeného ostnatým drôtom a pravidelne ho oblievali vodou.

Okolo apelplatzu (kde je šibenica pre cca 10 ľudí) sme sa dostali aj k bloku smrti. Tu bolo táborové väzenie, nachádzajú sa tu cely, rokovacie miestnosti kde rozsudky smrti vraj lietali vzduchom. V podzemí je to najotrasnejšie – hnusné a temné väzenie, čierne steny, samotky, cely bez prístupu vzduchu a cely na státie o rozmere cca 50x50 cm bez okna, kde sa muselo stáť. Na niektorých stenách sa doteraz zachovali vyryté rôzne obrázky a nápisy. Človek si to obklopený japonskými turistami teraz asi ťažko predstaví čo všetko sa tu odohralo a koľko ľudkých životov tu vyhaslo. Gabika sem do podzemia ani nešla, počkala ma vonku na schodoch. Dobre spravila.

Medzi dvoma blokmi je stena smrti. Okná, ktoré sú otočené smerom k tejto stene sú zadebnené, vraj aby nikto nevidel čo sa tam deje. Odsúdení boli k stene otočení čelom a na mieste, kde boli dva samopaly, je dnes betónový podstavec. Dnes je tu uložených niekoľko kytíc a kvetov.

Postupne sme došli až k plynovej komore a krematóriu. To je tiež jedno z najdojímavejších miest v tábore. Samotná komora je temná, na stojane blkoce zopár sviečok a vedľa je krematórium so štyrmi pecami, kde vraj napratali aj troch mŕtvych do jednej pece naraz. Len pripomeniem, že ľudí sem dostali pod domienkou, že idú na dezinfekciu a tak nekládli žiaden odpor. Keby steny vedeli rozprávať...

Po asi troch hodinách sa presúvame Mishkovým dvojstopovým hovadom s obsahom 4 litre a zrýchlením 6,5 sekundy na 100 km/h do 3 km vzdialeného táboraAuschwitz II Birkenau. Cesta medzi tábormi je obklopená továrňami, kde väzni pracovali prevažne pre nemecké firmy.

Auschwitz II je možno veľa ľuďom známy z filmu Schindlerov zoznam, kde sa objavili jeho kulisy – veľká strážna veža a koľajisko, ktoré sa vo vnútri rozvetvuje do troch výstupíšť. Tu Nemci selektovali židov, veľká väčšina išla priamo do plynových komôr, kde koľaje končia a určitý zlomok sa dostal na práce. Vždy záležalo iba na nálade Nemcov, koho kam poslali.

 Auschwitz II Birkenau
Auschwitz II Birkenau

Ako som spomínal, Nemci na zahladenie dôkazov pred postupujúcim ruským frontom zbúrali plynové komory, krematóriá a spálili drevené baraky. Niekoľko barakov bolo zrekonštruovaných, bývali v nich väzni a zároveň v nich mali záchody – diery v betónových pásoch, naraz tu mohlo sedieť asi aj 70 ľudí.

Je to tu veľké a rozľahlé miesto obohnané ostatým drôtom, všade sú drevené strážne veže a lampy.

Prešli sme až ku zbúraným plynovým komorám. Halda sutín bola podoprená železnou konštrukciou, aby nespadla úplne. Vedľa krematórií je vysypaný ľudský popol, pokiaľ si dobre pamatám tak sme tu len tak stáli bez slova. Stojíme na tisíckach zavraždených ľudí. Pocit neopakujúci sa každý deň...

Na pamiatku si beriem kúsok tehly zo sutín a Gabka odtrhla kúsok hrdzavého ostnatého drôtu z oplotenia. Urobila to dosť drasticky, lebo spadol celý drôt natiahnutý medzi dvoma stĺpmi – visel tam 60 rokov a zrazu príde moja nastávajúca a zruší ho... Mal by som skočiť do predmanželskej poradne.

To bol v podstate koniec nášho zotrvania v Osvienčime, pomaly sme sa vrátili k motorkám, zaplatili parkovné a vyhrkotali späť do Novej Lesnej. Teplota vzduchu sa od môjho ideálu nepekne vzdaľovala, zotmelo sa a tak sme sa trápili na úzkych a hrbolatých poľských cestách. Treba však povedať, že Poľsko je za tmy oveľa krajšie, je sobota a podniky žijú, dokonca nebudem klamať keď poviem, že som sa miestami cítil ako na francúzskej rivére. Z hôr bolo zas vidieť rozsvietené mestá v dolinách, radosť pozerať...

A kam zamierime budúci rok? Pravdepodobne Czenstochowa. Dovi na cestách!

Pridané: 09.10.2003 Autor: Peter Herghott Fischer pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (34)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria