Alpovačka 2004 3/4

A teraz k spomínanej udalosti. Boli sme tak v polovici kopca keď mi dobiedzavá kontrolka rezervy začína liezť na nervy. Bliká už aspoň 10 kilákov. A pred nami nekonečná trasa. Preto zastavujeme a pýtame sa dvoch plechovkárov, či nemajú rezervu. Heh, nemajú! A ďalej si ísť netrúfam. A vtedy sa to stalo! Či mu to ten dedko zakýval, alebo dostal dotyčný správu zo samotného neba, zastavuje pri nás stará BMWčková motorečka s nemeckou ŠPZtkou, z ktorej zosadá otec a syn. Zoznamujeme ich s naším problémom, on bez akéhokoľvek zaváhania vylieva z fľaše poslednú pitnú vodu, skladá bočný kryt, odpája benzínovú hadičku a odlieva nám z vlastnej nádrže dva litre tejto nevyhnutnej tekutiny!!! Ponúkame mu 5 euro, ale nechce, ani násiliu nepodlieha, drsný jeden motorkár! Tak, poviem vám, tu sa máme mnohí ešte čo učiť, tomu hovorím spolupatričnosť! Neviem jeho značku, nemám jeho adresu, ale určite by som mu poslal aspoň pohľadnicu Bratislavy :-).
Na Stelviu sa fotíme, ja kupujem živicovú nálepku na ŠPZtku a Monika mi kupuje na pamiatku odznak za 7 ojro. Je to predsa len najvyššie položený asfalt v Alpách. Po fotení sa v snehu a daždi sa spúšťame druhou stranou dolu na Bormio, kde konečne uspokojujeme smäd našich žrebcov (akýmsi „Senza Plombo“, asi tu robí Senzus nejaký biznis). Zvládame ešte Tirano a končíme o 20:00 v Aprice, totálne zničení. Berieme hotel za 50 ojro s raňajkami, lebo do stanu by nás už nikto nedostal. Konečne civilizovaný nocľah. Prechádzka po meste, večera v bare, sprcha a perina.

Deň šiesty (395 km):
Aprica-Edolo-Bréscia-Cremona-Parma-La Spézia-Viaréggia

Nastáva presun k moru, nech je zmena. Ráno nás nič nenúti baliť stan, takže vyrážame smer Pisa, kde chceme podkopať základy istej krivej búdy. Cestou sa snažím splynúť s davom a prispôsobujem sa talianskemu štýlu jazdy pod záštitou hesla: Buď jazdíš s nami, alebo proti nám! Takže idem nie podľa predpisov, ale podľa schopností, ignorujeme maximálnu povolenú rýchlosť, predbiehame na plnú čiaru, prechádzam na červenú a tlačím sa nekompromisne dopredu. Ulice v mestečkách sú tu strašne úzke a protiidúce nákladiaky spôsobujú zápchy. Chceme ušetriť peniaze a preto sa vyhýbame diaľnici. Ideme po starej ceste a je to v pohode – priemerne 90-100 km/h. Občas predbehneme nákladiak, inak je tu áut pramálo. Všetko sa tlačí na diaľnici. Za Parmou však začínajú kopce a naša lakomosť sa nám prestala vyplácať. Ihličnatý vzduch je síce super, ale rýchlosťou 40-50 km/h sa moc cestovať nedá. Po vyše dvoch hodinách naskakujeme na pekelne prepchatú taliansku diaľnicu a môj prostredný prst dostáva zabrať. Celá cesta z Pontrémoli do Viaréggia stála 7,50, čo relatívne nie je tak veľa. Cestou sme mali akurát asi hodinku dážď. Žiaľ zisťujem, že moja 100 percentne nepremokavá kombinéza značky Bering začína po dvoch rokoch miestami prepúšťať vodu. Asi únava materiálu. Ešte že som za ňu nechal také prašule.
Musím vás upozorniť, že v taliansku niekedy chýbajú pripájacie pruhy na diaľnicu. Je to fakt „sranda“, keď vybehnete na diaľnicu takou 40tkou a zľava sa na vás rúti kamión, vzdialený asi 50 metrov a idúci 110. Skoro som sa pos*al. Tornádo štyroch valcov nás však zachránilo. Napokon ukonaní rozkladáme náš skromný plátený príbytok na piesok medzi luxusné karavany v kempe Paradiso za 25 ojro na noc (sprchy opäť na žetóny). Aspoň že budeme mať mäkko pod zadočkom.

Deň siedmy (20 km):
Viaréggia

Do obedňajšieho rána nás budí vzduch ako z rozpálenej trúby. Vychádzame sa osviežiť von zo stanu, ale moc to nepomáha. Po raňajkách kontrolujem teplomer – 30 stupňov v tieni. Po včerajšom vibračnom dni dnešok strávime na pláži a ani brzdovou páčkou nepohnem! Po chvíli blúdenia nachádzame pláž a rozpálení sa vrháme do Ligurského mora. Blbneme ako malé deti, voda je fantastická, pláž celá piesková, vlny do pol pása a všade okolo nás ... chlapi. Monika ma na to upozorňuje ako prvá. Sme na gay-pláži. Fešáci nám však nevadia, držia sa za ruky, oblizujú, niektorí sú aj celkom sympatický :-). Po leňošení na piesku ideme opäť do vody, keď k nám jeden pristupuje. Chlebíček zabalený do servítky si drží oboma rukami na hrudi a čosi nám talianči. Nerozumieme a on na nás po poľsky, že slniečko je silné a my máme bledú pleť, nech sa radšej ideme schovať k nemu pod dáždnik. Vyhovoríme sa na účinný opaľovací krém a potom sa už len chichúňame v slaných vlnách.
Takto sme strávili celý deň a večer predsa len otáčam kľúčom a ideme pozrieť centrum tohto mestečka. Sme proste hladní a v kempe po včerajšej skúsenosti jesť nechceme, lebo sa nám opäť prilepí zadok na stoličku z hodinového čakania na „milostivú“. Okrem toho sme zistili, že v pizzerii dostaneme za 9 ojro dve polmetrove pizze a v kempe tak 200 gramov hranoliek. Dokonca keď si nakúpite chlieb, šunku a zeleninu, vyjde vás to rovnako, ako keď si sadnete pred tie dve hotové horúce kolieska.

Prať je občas treba, lebo piesok bol skoro všade.

Viaréggia bola tiež jedna nezabudnuteľná skúsenosť. Taliani na skútre asi nepotrebujú vodičák, mám pocit. Stačilo jedno vyklonenie do strany a skoro mi hlavu zoťal skúter. Parkujeme medzi skútre, kde naša VFR vyzerá ako tatrovka medzi škodovkami a ideme fotiť západ slnka na mólo. Po návrate do kempu sme dosť unavení a asi preto sa Monika rozhodla oprieť holým stehnom o rozpálený výfuk. Ranu zachraňuje Fenistil gel a studené obklady, ale toto sa bude celiť ešte dlho. Večer ešte so záujmom sledujeme domácu diskotéku a talianske gruppen-tance a bavíme sa na dídžejovy, čo si z toho urobil vlastné karaoke.

Deň ôsmy (48 km):
Viaréggia-Pisa-Viaréggia

Ráno nás tu budí miestny kempový rozhlas čo nám asi v taliančine želá dobré ráno a ospravedlňuje sa, že nás tým budí. Keďže ani jeden nevieme po taliansky ani pozdraviť, tak sme si to domysleli.
Dnes ideme kuknúť tú vadnú vežu. Z Viaréggia do Pisa je to asi 20 kilákov. Našli sme to hneď, a na moje prekvapenie ide o celý areál s troma zaujímavými budovami. Na vežu sa nehrabeme, stačí nám, že máme adrenalín na dvoch kolesách a aj tak nie je zvnútra zaujímavejšia ako panelák na Luníku IX. Nakupujeme suveníry a vraciame sa radšej na pláž, užiť si ešte mora, tentoraz na hetero-pláž. Akurát černosi s gýčovými okuliarmi sú tu otravní ako muchy na záchode. Večer robíme druhý pokus o odfotenie západu slnka (a tým pádom aj o oškretie motorky), napchávame sa v príjemnej reštike a za tmy sa vraciame do kempu. Rampa na vrátnici sa však nedvíha a žienka niečo gestikuluje. Monika ju ide vybaviť a po chvíli pochopila: v čase siesty sa v kempe jazdiť nemôže. A taliankovia majú siestu 13:00-16:00 a 22:00-6:00. V tomto čase bolo dokonca zakázané kúpať sa v miestnom bazéne. A tak som musel totojku po tom piesku tlačiť až ku stanu. Hlavná vec, že im tam vrieskala diskotéka...

To len my stojíme tak krivo alebo sa naklonila Zemeguľa?

Deň deviaty (415 km):
Viaréggia-Lucca-Prato-Bologna-Módena-Verona-Tórbole

Piesok máme všade. V spacáku, v karimatkách, v ušiach, možno aj v nádrži. Balíme a hor sa naspäť do normálnych teplôt. Po pár kilákoch čapujeme benzín, lebo je nedeľa a v taliansku si už s benzínkami istý nie som. A rovno sme tu mohli aj ostať, lebo sa prihnala dobrá búrka a ísť ďalej v tak hustom daždi by príjemné nebolo, navyše ako som spomínal, môjmu obleku sa už moc veriť nedá. So záujmom pozorujeme, ako blesky pravidelne prerušujú elektrinu na benzínke a resetujú im počítač a tým pádom aj počítadlá. Celkom zábavné pozorovať nervóznych majiteľov, čo prichádzajú o benzín aj peniaze:-). A vyrážame plnou paľbou vpred. Za Bolognou si ideme dať to výborné talianske cappucino ale všetko je tu strašne preplnené motoristami a chvíľu to trvá, kým si naše chúťky môžeme ukojiť. Na ďalšej ceste sme len radi, že neideme opačným smerom, kde je niekoľko kilometrová zápcha áut. Za Veronou tankujeme. Po načapovaní vidím, že sa do nádrže ešte čosi zmestí, takže dvíham pištoľ druhýkrát a to som nemal robiť, lebo to vynulovalo počítadlo. Toto mi mali ukázať skôr :-)
Konečne opúšťame nudnú diaľnicu, kde nás takmer zase rozmázol debilný talian, čo mu zrejme na obiehanie nestačí ľavý pruh a ide radšej stredom cesty. Aha, takže v taliansku jazdite po strede cesty, inak vás budú ignorovať. Tiež sme na diaľnici videli prevrátený kamión. Ako sa mu to stalo, netuším. Možno obiehal nejakého drsného chopperistu príliš zblízka a ten ho asi na oplátku z cesty :-).
Torbole je čisto turistické mestečko na konci 40 km dlhého jazera Lago di Garda. Spodná časť jazera začína na úplnej rovinke, jeho vrchná časť je obkolesená kopcami. Práve táto časť je očarujúca. Na informáciách nám dohodili cenovo prípustný hotel (54 ojro s raňajkami pre dve osoby), lebo do kempu by nás dnes nikto nedostal. Milá recepčná nám odporúča ísť sa večer pozrieť do mesta na pripravovaný ohňostroj. Kupujeme večeru v sáčkoch a sadáme na kraj jazera. Ohňostroj má začať o hodinu, zatiaľ sa najeme. Už sa tu zbierajú ľudia a najlepšie fleky máme samozrejme my. Sú tu aj stoličky, hraje tu hudba, po vode sa premávajú výstražné člny s farebnými svetielkami. Nádhera. Po pol hodine sa objavujú nad kopcami prvé blesky a to by neboli taliani, keby nepočkali až do príchodu dažďa. Poriadna prietrž našu radosť totálne prekazila a ohňoshow sa nekonala. Premočení sa vraciame do hotela a okamžite zaspávame.

Pohľad na „zátoku“ v Tórbole. Skaly sa zvažujú ostro do jazera, voda je plná surfistov.