Francúzsko-švajčiarska motorkovačka 2007 1/3

Tento rok bola príprava opäť v niečom iná: začali sme zháňať informácie o odporúčaných passoch v knihách. Týmto ďakujem chalanom z Motoride pri hľadaní tej správnej. Základné body trasy nám boli jasné už dávno: švajčiarske Alpy, Matternhorn, zámok Chillon, Chamonix, francúzske Alpy, Cime de la Bonette, Saint Tropez, Monaco. Knihy a internet potom poslúžili na vyplnenie prázdnych úsekov a detailov. Keďže nebolo jasné, či sa ešte budeme chcieť vrátiť späť, spiatočnú cestu sme radšej veľmi neplánovali. Takže balíme tak ako po minulé roky, tentokrát však už ako novopečení manželia a okolo polnoci sa ukladáme k trojhodinovému spánku.

Deň prvý: Bratislava – Innsbruck – Timmelsjoch (p. Rombo, 2474 m) – Merano – Naturno (266 km – nie, to nie je chyba, fakt je to tak blízko)

O tretej v noci som mal čo robiť, aby som ten budík nerozbil. Odchádzam pre naleštenú motorku do garáže a o 3:45 ju parkujem pod oknami. Nejaký iný vták ma však už predbehol: tá VTX-a tu pred chvíľou ešte nebola a voľne položená prilba prezrádzala niekoho blízku prítomnosť. Potom som ho zbadal: Vadima vraj vyhodila frajerka z domu (aj keď to nechápem, ako prikrývka môže byť dosť nebezpečný, ale ako podložka celkom príjemný). A reku že tak nás aspoň odprevadí do Rakúska. Naložili sme motorku a spolu s eskortou opúšťame rodný kraj, smer Wien. Je 24 stupňov.

Dovidenia, páni colníci...

Zhruba o 6:00 parkujeme v depe na Westbahnhoff. Máme slušnú rezervu, ale bolo by nepríjemne začať dovolenku zmeškaním autovlaku do Innsbrucku, však? Áno, autovlaku! Náš plán bol: preskočiť nudný ďaleký presun po diaľnicach a na obed už oddýchnutí brázdiť po srdci Alp. Motoriek postupne pribúdalo, nálada rástla, vtipy sa chŕlili a ja som obdivoval železné nervy tých, čo prišli doslova na poslednú chvíľu. Všetci išli do Innsbrucku, pre niektorých to bol Alpský debut. Na vlak sa potom nakladali autá podľa staníc a naposledy išli motorky. Hneď ako sme vyšli na vagón (asi 15 minút pred odchodom vlaku), nabehla čata niekoľkých naštartovaných žltých včeličiek a začala bandážovať naše krásky. Ak niekedy pôjdete autovlakom, odporúčam vám sadnúť si na lavičku a sledovať ich prácu, obzvlášť ak máte kapotážovanú motorku a napomínať ich, ak gurtne šponujú vaše plasty. Potom sa už usádzame vo vlaku a snažíme dospať noc.

Všetci pripútaní? Tak môžeme ísť...

V Innsbrucku vyhladnutí vykladáme o 11:45 a po rýchlom občerstvení vyrážame po diaľnici do Oetz a potom už hore do prvého sedla – Timmelsjoch (Passo Rombo). Z diaľky obdivujeme prekrásne vodopády a vychutnávame konečne čerstvý vzduch. Cestou hore míňame niekoľko bilboardov s výstrahami pre brúsičov stúpačiek a niekoľko výstražných, akoby kriedou na zemi obkreslených motoriek. Pri mýtnici (11 Éčiek – doktor mi dobre hovoril, že éčka nie sú moc zdravé) obliekame nepremoky, našťastie však dážď rýchlo prechádza a my spokojne obedujeme na rakúsko-talianskej hranici a vrchole sedla. Klesanie do Merana nás prekvapuje svojou neočakávanou dĺžkou, na našej mape Európy vyzeralo pritom tak neškodne. Teplota zakrátko dosahuje 30 stupňov, cesty uschli ale naše telá v nepremokoch sú totálne premočené od vlastného potu. V Naturno sa zhodujeme, že ďalej to po troch hodinách spánku nepôjde a hľadáme kemp. Čo sa však dalo očakávať, taliani majú prvý prázdninový deň a v kempoch nie je miesto ani pre naše skromné útle maličkosti. Skúšame aj penzióny, všetko je plné. Vtedy z jedného gasthoffu vybehne brigádujúca slovenská dievčina a odporúča nás do renovovaného zašitého hotela v ďalšej dedine. Napriek vyššej cene (64 éčiek) a vyššiemu štandardu (napr. terasa 5x5 metrov s výhľadom na Alpy) už zúfalí pritakávame a po výdatnej večeri upadáme do hlbokého spánku.

Deň druhý: Naturno – Málles – St. Maria – Offenpass (2149 m) – Zernez – Fluelapass (2384 m) – Davos – Thusis – Ilanz – Trun (222 km)

Zo začiatku nás sprevádza veľa áut, ale hneď za odbočkou v Málles sa to zmenilo a švajčiarske hranice prekračujeme v spoločnosti takmer výlučne motocyklov. Offenpass nie je moc zaujímavý, nestojí veľmi za zastavenie, ale zato Fluelapass je so svojimi jazierkami úplne úžasný, aj keď nás víta so svojimi 16-timi stupňami. Prekrásne prírodne scenérie a slnečné počasie (doliny až 30 stupňov) nás sprevádzajú až po Tiefencastel, kde motorečka hltavo nasáva čerstvý švajčiarsky nápoj a vidieckymi cestičkami sa dostávame do Domat, kde odbáčame na prekrásnu úzku horskú cestičku do Ilanz (veľmi odporúčam). O šiestej večer zmorení rozkladáme celkom nový stan v kempe v Trun (22 frankov). Ceny v švajčiarskych reštauráciách (cca 20 frankov za porciu) nás presviedčajú o tom, že aj suchý chleba má dnes výnimočnú chuť, aj keď ho vyrobili cirka 1000 km odtiaľto.

Fluelapass. Typické pre švajčiarske Alpy sú mierne stúpania, vďaka čomu si človek dokonale vychutná túto nadmorskú výšku

Deň tretí: Trun – Oberalpass (2044 m) – Andermatt – Airolo – Nufenpass (2478 m) – Brig – Sion (214 km)

Počasie za cez noc zmenilo akoby mávnutím čarovného prútika, hviezdy zmizli a dážď vyzeral ráno (13 stupňov) dosť neúprosne. Obliekame nepremoky, balíme mokrý stan a vyrážame hore na Oberalpass. Nielenže celú cestu prší, ale aj teplota ďalej klesá a hore dosahuje úctyhodných 6 stupňov. Bez zastavenia postupujeme ďalej a vnárame sa do úžasnej hmly, ktorá už začína prenikať do morku kostí. Ohrev-pauza spojená s vytúženými kalorickými raňajkami v charizmatickom mestečku Andermatt nás posilní a v daždi, stále hustnúcej hmle a riadnej kose pokračujeme niekam ďalej, skutočne netuším kam. Viditeľnosť sa znižuje tak na 3 metre, brzdové svetlá áut vidno tak na 6-7 metrov. Neskutočné. V tomto šoku v jednom momente, keď hmla povolila tak na 10 metrov, obraciame hlavy za čiernym kočom so 4 koňmi naľavo od cesty a odrazu som stratil istotu, či nás niečo neprenieslo do Transilvánie. Až sme si skoro cvrkli. Tak toto bola scéna ako z nefalšovaného hororu. Rýchlo upieram zrak radšej pred seba a odrazu sme v nejakom tuneli. Po necelom kilometri sa z neho vynárame a sme v úplne, ale úplne inom svete: po hmle ani stopy, svieti tu slnko, je citeľne teplejšie, cyklisti (často práve dôchodcovia) tu behajú v kraťasoch a tričkách a tuším aj Ekkerta s ruksakom som zahliadol. Na moje prekvapenie schádzame do doliny a v Airolo nás domáci uisťujú, že sme na plánovaný Furkapass hore v tej hmle zle odbočili. Nepýtajte sa ma, kde bola odbočka, ja som nič nevidel. Takže cesta pokračuje cez neplánovaný Nufenpass, ale som si istý, že nemáme čo ľutovať, príroda je tu úplne prekrásna. Pokračujeme dole, kde je už krásne teplučko, sušíme všetko čo je mokré a po hlavnej ceste sa presúvame na západ, čo však nie je také strašné, pretože švajčiarske dedinky sú skutočne veľmi pohľadné (obľúbené tu sú stavby s tehlovým prízemím a drevené prvé poschodie). Za Sionom odbáčame v smere šípky na kemp, ktorá nás ešte asi 2-3 km vedie hore do prudkého kopca a kemp nachádzame vysoko nad cestou, priamo pod skalnatými vrcholmi. Prekvapujúce pre nás je, že po tých 200 km sa z nemecky hovoriaceho švajcu stal francúzsky, včetne tovaru v obchodoch a po nemecky tu nerozumie už skoro nikto.

Nufenpass. Takto si nechávam zohriať sedadlo a rukoväte, keď je zima

Deň štvrtý: Sion – Martigni – Montreaux – Martigni – Chamonix (155 km)

V noci bola tu v horách slušná zima, ale už ranné slniečko prehrieva naše staré kosti a my vyrážame na raňajky do Martigni. Ešte predtým sa zastavujeme na benzínke, ale to sme nemali robiť. Čerpadlo tesne predtým, ako som vpichol pištoľ do otvoru nádrže, vypľulo asi pol litra benzínu, ktorý ošpliechal komplet budíky, plexisklo, rukoväte, prilbu zavesenú na zrkadle, proste komplet predok motorky. Ten smrad v prilbe by mi až tak nevadil, čo ma ale dojalo k slzám, to bol pohľad na to plexisklo: bolo úplne zničené! Benzín ho celé vyžral a niektoré už oslabené úchytky podľahli a zlomili sa. Čierna mora každého puntičkára milujúceho svojho tátoša. S takto ogrcaným plexisklom sme museli absolvovať zvyšok dovolenky a tváriť sa, že nemáme ani kedy umyť motorku. Odporúčam vám dávať si na to pozor, plexi teda lacné nie je.

Do Montreaux sme prišli, aby sme si obzreli zámok Chillon. Pochádza z jedenásteho storočia a jeho základy sú ešte staršie. Ale čo je hlavné, je obrovský a prekrásny. Na vrátnici si vyberáme papierového sprievodcu a obdivujeme bohaté zariadenie dokopy 32 sprístupnených miestností. Ak budete mať cestu okolo, nesmiete tento zámok vynechať, je to skvost!

Majestátny zámok Chillon v celej svojej nádhere

Cestou naspäť nás policajti odkloňujú na diaľnicu (napriek nášmu protestu, že nemáme diaľničnú známku) a tak si skracujeme spiatočnú cestu do Martigni asi o hodinu. V Martigni sa opäť vnárame do vrchov, prekračujeme francúzsku hranicu a o 17:00 parkujeme v kempe v Chamonix priamo pod Mont Blanc. Kemp je tu úplne plný horolezcov a ako sa na správnych českých bratov patrí, tu chýbať určite nesmú, tu je dobrodružstvo. S jednou rodinkou sa teda dávam do reči a po chvíli nám ochotne uvoľňujú miesto preparkovaním svojho auta, čím my získavame skvelý flek a s ním aj inštrukcie, ako pešo z kempu zdolať Mont Blanc za dva dni.