Moldova Merlot Tour 2015 2/6

Deň 3.: Alba Iulia – Transalpina – Ramnicu Valcea – Curtea de Arges – Poienari, 310 km

Ráno je po včerajšom daždi ako vyumývané, slnko svieti, tak dávame raňajky (dnes okrem praženice a párkov je aj grilovaná slanina, mňam), balíme veci, ešte zopár fotiek a vyrážame smerom na Sebeš a ďalej na cestu 67C, známu Transalpinu. Cesta vedie okolo troch priehrad smerom hore a potom na druhej strane pohoria ešte okolo štvrtej. Išiel som tadiaľto pred ôsmymi rokmi s partiou českých motorkárov ku ktorým som sa vtedy pridal. Vtedy to bola čistá šotolina bez kúska asfaltu a išli sme tých 100 km celý deň, dnes je kompletne vyasfaltovaná. Ukazujem za jazdy Katke čistinku pri vode, kde sme vtedy táborili a začíname stúpať do kopca. Zisťujem, že to s tým asfaltom zase až tak nepreháňali, na miestach kde počas prívalových dažďov voda stekajúca z okolitých svahov vyráža až na cestu je asfalt kompletne vymytý, takže každú chvíľu radím zo 4-ky do jednotky, šetrím tlmiče aj Katkinu operovanú platničku. Ľubo na svojich galuskách ide na mokrom asfalte ešte opatrnejšie, ale aj tak sme ani nie po dvoch hodinách na hrádzi hornej priehrady. Kocháme sa zasneženými končiarmi v pozadí, fotíme. Sú tu nejaké stánky s občerstvením, Ľubo ukazuje na priehradu a pri slove voda sa mu z huby sype piesok, tak idem kúpiť nejaké pivko, ale vraciam sa s dlhým nosom, majú len vodu a džús. Nevadí, viem že dole na križovatke na Petrosani je reštaurácia s čapovaným mokom, tak Ľuba ukľudňujem a pokračujeme ďalej. Cesta ešte stále stúpa, občas je na ceste čerstvo spadnutý strom, asi po včerajšom daždi, možno vietor k tomu ešte pomohol. Prechádzame zákrutou, je to tu v tieni, slnko tu nesvieti a zrazu je popri ceste cca 30-40 cm snehu. Zastávame, Katka s Ľubom fotia a ja neodolám a skúšam Mitasky v snehových podmienkach.

Sneh v máji na Transalpine

Znenazdajky zisťujem, že na kraji cesty pod snehom je ešte betónový žľab na odtok vody a v ňom je snehu asi raz toľko. Našťastie sa mi v poslednej chvíli podarilo nasmerovať predok motorky opačným smerom a tak sme sa vyhli vyprosťovaniu Varadera zo záveja :-) Odstavujem radšej na asfalte a kontrolujem výškomer , je to tu 1550 mnm. Pokračujeme ďalej, Katka fotí za jazdy, hrebeň pohoria prekračujeme vo výške 1760 mnm a začíname klesať. Prechádzame síce zo severu na juh, ale paradoxne na južnej strane je snehu viac, na niektorých miestach je po celej šírke cesty, ale zvládame to bez problému. O chvíľu vchádzame do Obarsia Lotrului kde rovno zatáčam pred spomínanú reštauráciu. Dávame domáce pivko Ursus, sedíme na terase, slnko svieti.. radosť žiť.

Po prestávke pokračujeme po ceste 7A ďalej okolo poslednej priehrady, po pravej strane objavujeme lyžiarske stredisko, ktoré je síce ešte vo výstavbe, ale lanovka funguje a zopár maníkov využíva posledné zvyšky snehu. Tesne pred napojením sa na E81 ukazujem Katke miesto ďalšieho nocľahu spred rokov na lúke pri ceste kde vtedy táboril celý autobus českých študentov. Dávame pauzu na benzínke a pokračujeme cez Ramnicu Valcea a Curtea de Arges smerom k zrúcanine hradu Vlada Tepeša, Cetatea Poienari. Kúsok pred hradom nachádzame pekný penzión Dracula s vlastným dvorom a ubytkom za 24 Eur za izbu pre dvoch, resp. 19 Eur pre jedného. Raňajky nie sú v cene, ale reštaurácia je k dispozícii k večeri aj k raňajkám.

Penzión Drakula

Keďže je nedeľa večer, penzión je po predĺženom víkende úplne prázdny. Paráda! Recepčná nám hovorí, že hrad je otvorený len do šiestej, pre istotu to ešte telefonicky overuje. Keďže je uz skoro pol šiestej, prehliadku hradu nechávame na zajtrajšie ráno a ideme sa len tak naľahko v tričkách a bez rukavíc pozrieť na hrad aspoň zospodu z parkoviska. Katka robí zopár fotiek a otáčame sa nazad k penziónu. V tejto chvíli dochádza k asi jedinému kritickému okamžiku našej cesty. Hrad sme si obzerali zo šotolinovej odstavnej plochy mimo cestu, potrebujeme sa otočiť o 180°. Dávam za jedna pozerám pred seba, za seba, nikde nič, púšťam spojku, začínam sa otáčať a naposledy ešte dvíham hlavu hore k hradu. Tým pádom si nevšimnem, že nájazd na asfaltku nie je plynulý, ale je tam asi 8 cm vysoký odskok. Predné koleso sa oprie o asfaltový „schod“, motorka v miernom ľavom náklone náhle nečakane zastavuje svoj pohyb vpred. Vytláčam spojku a pricvikujem si páčkou malíček, ktorý som nestihol vystrieť. Zapieram sa ľavou nohou a snažím sa 250kg ťažké Varadero vyrovnať, ale Katka ktorá sa tiež obzerala po hrade stráca rovnováhu a šmýka sa zo sedadla na ľavú stranu, čím zvyšuje hmotnosť ktorú sa snažím udržať v rukách a na jednej nohe. Kričím na Katku aby sa nenakláňala, ale chúďa má problém sama so sebou, aby nezletela zo sedadla. Už-už to vyzerá na medzinárodnú hanbu, keď na poslednú chvíľu sa darí Katke zoskočiť z motorky a vďaka tomu víťazím aj so zacviknutým prstom nad gravitáciou a zabraňujem prípadným nežiadúcim škodám na našom zdraví a majetku. Holt, gróf asi nemá rád, keď sa mu zíza na majetok...

V penzióne si objednávame večeru, plnený rezeň kombinujeme s vypraženým kaškavalom, Ľubo k tomu objednáva dve fľaštičky Cabernetu s nečakaným názvom „Drakula“, preberáme dnešný deň, Ľubo neskrýva nadšenie. Zároveň sledujeme naše ďalšie trápenie, tentokrát s Bieloruskom. Ešte že máme Meszároša... Po hokeji sa presúvame k Ľubovi na izbu a ja náhodne podľa referencií vyberám penzión v Brašove a rezervujem v ňom dve izby na dve noci. Adresu penziónu Ľubo obratom faxuje domov dcére, uvedie ju zásielkovej službe, aby nás Ľubov draho zaplatený pas našiel. Potom sa ešte vysporiadame s nedočítaným zo včera a ideme spať.

Deň 4.: Poienari, prehliadka hradu – Bran - Brašov, 160 km

Ráno si okolo ôsmej objednávame raňajky, vyberáme si z jedálneho lístka, ja s Ľubom hemendex, ktorý na obrázku vyzerá rovnako ako u nás, v praxi je zvlášť volské oko, zvlášť opečená šunka, plus nejaká zelenina. Katka si vyberá párky, ale asi ešte nestihli po víkende urobiť nákup, párky nemajú, tak si vyberá studený tanier, na ktorom sú hrubé plátky šunky (ktorá naozaj chutí ako vyrobená z mäsa) a veľké kúsky výborného kaškavalu a tiež nejaká čerstvá zelenina.

O hodinu sme už na parkovisku pod hradom, ktoré je na naše prekvapenie zatvorené a ľudoprázdne. Na tabuli je jasne napísané od 9:00-18:00, len cez prekladač sa uisťujem, že skratka Lun. znamená naozaj pondelok. Oproti, na druhej strane cesty, na mieste kde sme sa včera takmer vyj.. ehm spadli, stojí pri aute osamotený pánko, raňajkuje slnečnicové semiačka, tak sa ho idem opýtať, či nevie niečo viac. Pánko celkom slušne hovorí anglicky a vysvetľuje, že čaká na šéfa, ktorý príde tak za polhodinu a otvorí parkovisko. Potom ale prekvapujúco vyťahuje z vrecka kľúč na šnúrke a vysvetľuje, že si ho máme vziať a hore si hrad odomknúť sami. Katka včera vygooglila, že vstupné sa vyberá až hore na hrade, potom ako si vyšlapete 1480 schodov. Ešte som vravel, že to je múdro vymyslené, keď už si to vykráčate, tak sa len tak neotočíte nazad. Berieme teda kľúč, nechávame pánkovi 10 RON, ktoré nechce ale vezme a vyrážame do schodov. Po dvoch minútach už nadávam, že za tie roky tu ešte neurobili lanovku, po ďalších piatich minútach už nevládzem vydať hláska, len lapám po dychu. Naraz sa zjaví lavička aj s tabuľkou s oznamom, že máme za sebou prvých skoro 500 schodov a ešte dvakrát toľko pred sebou. S Ľubom si sadáme a čudujeme sa Katke ako vládze. Tá je plná energie, nečudo, prvý krát v živote má vlastný kľúč od hradu  Predbiehajú nás dve obéznejšie turistky.. Nechávame ich ísť dopredu a chechceme sa ako sa vrátia s dlhým nosom a potom im ukážeme kľúč. Stretli sme ich až skoro na vrchu kopca, vysvitlo že sú to Bulharky a ohrdli náš kľúč, že oni si to len chceli vykráčať, že hrad ich nezaujíma.. divný koníček.. vzhľadom k ich rozmerom asi niekde robia chybu.. :-)

Hrad si Katka za prítomnosti našich fotoaparátov sama odomyká a súkromná prehliadka sa môže začať. Treba povedať, že to stojí za tú námahu vykráčať hore. Hrad je z troch strán chránený priepasťou, na dne ktorej je rieka Arges a cesta 7C, známy Transfagarašan, smerom na sever vidno cestu stúpať smerom k priehrade Vidraru. Robíme kopu fotiek, jednu z nich má teraz Katka ako tapetu na monitore. Ja sa fotím pri koloch na ktorom sú napichnuté figuríny Tepešových obetí. Katka hovorí, že v zrúcanine v noci straší. Možno na tom niečo bude, keď vartáš nenocuje v slušnom domčeku, ktorí stojí pri bráne do hradu, ale čaká dole na parkovisku. Schádzame dole, vraciame sa do penziónu, balíme veci a okolo dvanástej vyrážame smer Brašov, ktorý je len 150 km vzdialený. Po ceste chceme ešte pozrieť Bran, ten turisticky atraktívnejší akože „Drakulov hrad“. Pohodlne by sme tam mali do tretej dôjsť..

Drakulov hrad - Poienari

Ideme po 73C, cesta pohodlne ubieha a miestami ide krásnou krajinou, držím sa tak, aby som mal Ľuba stále na dohľad v späťáku. V jednej dedine si to kravka strihla krížom cez cestu, tak brzdím, Ľubo ma dobieha, vychádzame z dediny, cesta ide do kopca, prechádzam zákrutu, za ňou dlhšia rovinka, čekujem zrkadlo, Ľubo nikde. Spomaľujem, po chvíli zastávam, stále nič, tak sa vraciam, Ľubo stojí za zákrutou, už ďobe do telefónu. Najprv to tipujem na defekt, keď prichádzam bližšie vidím že reťaz ktorá sa mi nezdala hneď v prvý deň je padnutá skoro na zemi. Našťastie nie je roztrhnutá, iba zhodená z rozety aj z hnacieho kolieska. Odniesla to jedna z troch skrutiek M6 ktoré držia kryt kolieska, ale väčšie škody nie sú. Reťaz nahadzujeme rovnako ako na bicykli, snažím sa ju ale zároveň došponovať. Koleso vieme povoliť, ale Cagiva má šponováky na imbus, ktorý so sebou nemáme. Zastavuje pri nás chalanisko na hrdzavej Dácii, otvára kufor skrutkovačom a vyberá bedňu s náradím, ale imbus potrebného rozmeru napokon nemá ani on. Ďakujeme za pomoc, vraciame sa do dediny a hľadáme dielňu. Ľudia nám nerozumejú, myslia si že hľadáme autoservis a posielajú nás do Pitešti.. Ja ich posielam niekam, čo foneticky znie podobne a ideme o dedinu ďalej, kde sa nám prihovorí chalan na Forde Cougar, napodiv má vo vercajgu aj vhodný imbus. V zápätí zisťujem, že prečo Lajko nedošponoval reťaz, pravý šponovák ide ľahko, ale ľavým sa nedá ani pohnúť, asi je vo vnútri zahrdzavený. Kým nad tým špekulujem, k chalaniskovi príde nejaká baba, chvíľu sa rozprávajú a chalan sa ospravedlňuje, že musí súrne ísť, tak koleso zase doťahujem, vraciam mu vercajg a frčí preč. Hovorím Ľubovi, aby išiel opatrne, hlavne aby podraďoval citlivo, pri nižších otáčkach a pokračujeme ďalej s tým, že pokiaľ uvidíme nejaký servis alebo garáž, tak to tam dáme do poriadku. Vydrží nám to asi 20 kilometrov, keď sa Ľubo opäť stratí z dohľadu, opäť na výjazde z dediny smerom do vŕšku. Vraciame sa do dediny, kde som videl umyvárku, ale je to naozaj len umyvárka, servis nerobia. Kúsok odtiaľ je predajňa s autodielmi, Ľubo tam kupuje sadu imbusov a wédéčko sprej, ja znova povoľujem koleso, snažím sa dostať do šponováku, ktorý je ukrytý v dutine zadnej vidlice trochu oleja, nasadzujem imbus, zaberiem a krútim čínsky nástroj okolo pozdĺžnej osi, pričom šponovák sa ani nehne. Nadávam, Ľubo ešte viac. Čiastočne na Číňanov, ale viac spomína Lajka.. Pristavuje sa pri nás chalan v našom veku, pozerá, čo je za problém, ukazuje, že sa hneď vráti a naozaj o chvíľu sa vracia s gola sadou, vyberá nástavec s potrebným imbusom, nejde mu vycvaknúť z uloženia z plastového kufríka, naraz povolí a oblúkom letí neomylne priamo do neďalekého pozostatku kravského trávenia. Katka vyťahuje vlhčené utierky a konečne sa môžem do imbusu šponováka oprieť poriadnym vercajgom. Šponovák chvíľu odoláva, potom mám pocit že povoľuje, hýbem s ním pre istotu na obe strany a keď si už myslím že máme vyhrané tak sa odtrhne. Chalan z ktorého sa medzitým vykľul motorkár (Kawasaki KLR 500) nám naznačuje, že máme ísť k nemu domov, že tam nadvarí šteft a skúsime zvyšok imbusu vykrútiť pomocou kontramatiek. Ideme, asi 200 metrov ďalej, chalan vyťahuje trafák, boduje tam kus skrutky M6 s odpílenou hlavou a potom robí dokonalý zvar. Kontruje matice a skúša zabrať, ale hneď to necháva tak a hovorí, že zvar nevydrží. Ja mu nato hovorím že to už ani netreba, že teraz sa už reťaz došponovať dá, síce s použitím kladiva ale oska sa konečne posúva smerom dozadu, reťaz má teraz už predpísanú vôľu 3 cm (je to vyrazené na kyvke), koleso je dotiahnuté, nasadzujeme krytku šponováku, veľkoplošnú podložku a maticu, riešenie síce provizórne, ale ako sa ukáže, vydrží ďalších 1600 km až domov. Ľubo chalanovi doslova vnúti 50 RON a pokračujeme v ceste. Schádzame z kopca do údolia a na druhej strane zase stúpame krásnymi serpentínami hore. Tesne pred vrcholom dobiehame dva kamióny. Na vrchu sa otvára rovinka, podraďujem za tri, vyhadzujem blinker a v momente keď začínam predbiehací manéver, začne predbiehať aj kamión predomnou. Akosi som s tým počítal, brzdím a zaraďujem sa zaňho, akurát ho označujem slovom ktoré v slovenčine začína na „k“ a končí na „t“ s čím súhlasí aj Katka a neskôr aj Ľubo.

Nečakané problémy nám trochu nabúrali časový plán a mestečkom Bran prechádzame okolo pol šiestej, navyše začína trochu pršať, takže si prehliadku hradu nechávame na zajtra. Kývame chalanom čo stoja na parkovisku pri mašinách s galantskými EČV a pokračujeme do Brašova. Na najbližšej križovatke sa chvíľu rozhodujem či ísť rovno, alebo odbočiť vpravo cez Poianu, napokon sa rozhodujem ísť rovno a som rád, lebo po kilometri objavujeme hrad Rašnov týčiaci sa nad rovnomenným mestečkom. O kilometrík ďalej sa už štrikujeme moderným centrom Brašova, navigácia nás vedie do historického stredu, odbočujeme do bočnej uličky a celkom ľahko nachádzame novo postavený penzión GreenHill. Na recepcii je chalan perfektne hovoriaci anglicky, vďaka rezervácii sme očakávaní, platíme 36 resp. 31 Eur za izbu/noc plus 5 Eur na osobu za raňajky. Kuchyňu ale nemajú tak si nechávame doporučiť dobrú reštauráciu ktorá je vzdialená cca 10 minút pešo a po rýchlej hygiene a prezlečení vyrážame do mesta. Poľahky nachádzame reštauráciu Casa Romanesca a neľutujeme. Dávame si fazuľu s vynikajúcou opečenou klobásou, Katka grilované morčacie prsia, po dva čapované Ursusy a jeden radler, platíme 105 RON, čašníkovi za perfektnú obsluhu a nezvyčajne teplé jedlo nechávame ďalších 50 RON tringelt, vyprevádza nás až k dverám. Vonku hovorím že ak nájdeme nejaké „alimentáre“ tak môžeme kúpiť ešte nejaké čítanie na izbu. Alimentáre sú ako na zavolanie priamo cez ulicu, tak kupujeme čo treba a stúpame nazad do penziónu. Využívame wifinu, Katka píše s chalanmi doma, my s Ľubom čítame Merlot, kvákame a jedným okom tentokrát sledujeme aj s obrazom náš zápas so Slovincami. Do postelí sa rozchádzame s konštatovaním, ešte že máme Gáboríka..