Moldova Merlot Tour 2015 1/6

1.5.-9.5.2015

Som milovník dobrého vína.. Myšlienka pozrieť sa na motorke do Moldavska a hlavne navštíviť vínne pivnice v Cricova ma prenasledovala odkedy mi v garáži zaparkovalo Varadero, t. j. už dobrých 10 rokov. Počas dlhých zimných večerov sme s kamarátom Miťkom popíjali moldavský Merlot a fantazírovali o tom, ako tam už určite najbližšie leto vyrazíme. Lenže človek mieni a život (a manželky a deti) menia. Pomaly sa stalo už miestnym folklórom, keď sa nás naši známi (a hlavne Taki) obligátne pýtali: „Tak čo, aj tento rok idete do Moldavska?“.

Lenže začiatok tohto roka bol iný. S priateľkou Katkou sme už predtým vo voľnom čase začali na motorke chodiť po hradoch a zámkoch a z reči do reči sme sa začali baviť o hradoch v Rumunsku a vtedy som sa rozhodol, že je čas spojiť príjemné s užitočným. Pojazdiť po rumunských hradoch a dôjsť až do pivníc v Cricova. Pár dní potom som podal Katke dve ružové eurobankovky so slovami: „Toto odlož, to je na Rumunsko“ a bolo jasné, že už nie je cesty späť. V rodnej krčme som to nezabudol spomenúť a znenazdajky prejavil ochotu pridať sa aj „padre“ Ľubo, ktorý si rok predtým pridelil staršiu, ale zachovalú Cagivu Canyon. Pravdupovediac, veľmi som neveril, že to myslí vážne. Zato Miťko sa len smutno zhlboka napil a nepovedal nič.. bolo mi jasné, že Miťkov čas tohto roku opäť nenadišiel.. škoda, mohlo Moldavsko zažiť o jedno Varadero viac :-)

Dátum odchodu sme stanovili na 1.5., chceli sme využiť dva voľné piatky a ušetriť dovolenku. Po večeroch som plánoval trasu, študoval články a cestopisy, aktualizoval všetky možné navigačné a komunikačné zariadenia. V rodnej krčme rástla cestovná horúčka a tiež stávkové kurzy na to, či naozaj pôjdeme alebo nie. Durpi bol ďalší, kto sa rozhodol pridať. Vzhľadom k primárnemu určeniu jeho CBR 1000 RR som bol trochu skeptický. (Napokon sme boli všetci radi, že ho pracovné povinnosti nepustili. Ale o tom potom..) Popri tom všetkom som sa akosi zabudol Ľuba opýtať, či má platný pas. V utorok, tri dni pred odchodom mi volá: „Si mi nepovedal, že do Moldavska sa nedá ísť na občiansky.“ Nuž.. nikto nie je dokonalý, ale na oplátku som mu hneď predložil riešenie. Zajtra si požiadaš o urýchlené vydanie pasu (do 48 hodín za 99 Eur), keďže piatok je sviatok, pas bude až v pondelok, vyzdvihne ti ho dcéra a pošle ti ho kuriérom (do 24 hodín za 67 Eur) na adresu, ktorú jej v pondelok do obeda pošleš. V utorok máš pas v ruke a do Moldavska dôjdeme najskôr v stredu. Vybavené. Len trochu predražené... Popri tom sa ho ešte pýtam, či má motorku napísanú na seba. Nie, je na dcéru. Hovorím, že by nebolo od veci aby mal splnomocnenie. Vraj, načo keď je to dcéra. Nuž reku, ako povieš.. (o tom tiež potom..).

Približná trasa

Vo štvrtok, deň pred odchodom ešte zháňam na poslednú chvíľu bočné kufre, keďže som si uvedomil, že dvaja sa do topcase nepomestíme. Kufre som síce zohnal, ale držiaky napokon nie, zato Katke som kúpil parádne trojštvrťové topánky, za čo som bol nečakane chválený :-) Večer ešte posledná kontrola motorky, pri ktorej som zistil, že automatické mazanie reťaze nemaže, spätný ventil akosi vypovedal funkčnosť, tak ho vyhadzujem, dolievam zvyšok oleja do zásobnej nádržky a s vedomím že bude tiecť samospádom (ale aspoň dočasne bude mazať), dofukujem pneu, nahadzujem aspoň približnú trasu do garmina a idem spať.

Deň 1.: Banská Štiavnica – Rimavská Sobota – Miškolc – Debrecín – Oradea – Deva – Hunedoara – Alba Iulia, 680 km

Ľubo je presný ako švajčiarske hodinky a o 8:00 mi už jeho pollitrový jednobuch hrkoce pred bránou. Ide sám, ale okrem topcase rovnakej veľkosti ako ja, má naložené ešte textilné postranné tašky, takže mu operatívne pribaľujem pár vecí z našej batožiny, ja dávam Katkin batoh do topcase, svoj batoh do igelitového vreca pripevňujeme pavúkmi na vrch, ešte zacvaknúť slovenskú vlajočku a vyrážame. Predpoveď na najbližšie dni nie je síce najpriaznivejšia, ale sme optimisti. Počiatočná teplota cca 16 stupňov sa postupne zvyšuje až na 23 a aj slnko sa občas ukáže. Akurát na maďarských rovinách fúka nepríjemný dosť silný vietor. Pri zastávke na tankovanie konštatujem, že Ľubo sa napokon vypískal prezuť pneu, ktoré už majú svoje najlepšie časy za sebou a hovorím mu, že sa mi vidí, že má dosť voľnú reťaz. Odpovedá mi, že jeho servisman Lajko všetko prekontroloval a zasvätene mi vysvetľuje, že reťaz musí mať vôľu kôli prepruženiu pri prechádzaní nerovností. Ukazujem mu vôľu mojej reťaze ale Ľubo je v tomto smere „mámpičista“, veď Lajko mal motorku dva dni v starostlivosti a všetko je ako má byť...

Úmyselne sa vyhýbame diaľniciam, ale cesta ubieha a po pár hodinách prekračujeme takmer bez zdržania rumunské hranice. Meníme domácu menu v kurze 4,30 RON za 1 EUR, robíme povinnú fotku pred tabuľou s nápisom Romania, kývame niekoľkým chalanom s martinskými EČV ktorí okolo nás prefrčia, Ľubo sa pri pohľade do mobilu znepokojuje, že sa zdržiavame už vyše hodiny až pokým ho nedostanem do obrazu že v Rumunsku je hodinový posun dopredu oproti nášmu času.

Ľubo prvýkrát na motorke v Rumunsku

Vyrážame s cieľom dôjsť do mesta Hunedoara, do ktorého máme ešte cca 220 km, napájame sa na E79 smer Deva a po pár kilometroch spomaľujeme, cesta je v rekonštrukcii. Kto mohol vedieť, že celý 200 km úsek? Každé 2-3 km je premávka zúžená do jedného pruhu a riadená semaformi, na ktorých sa síce vždy radíme dopredu (nikto netrúbi, ani nás neblokuje), ale aj tak naša priemerná rýchlosť nepresahuje 40 km/h. Na úsekoch kde má cesta dva pruhy sú zase každých 500 m urobené betónové priepusty popod cestu zdvihnuté do výšky budúceho koberca a zasypané iba hrubým makadamom. Začínam byť rád, že Durpi s nami nešiel, pri najbližšom tankovaní by nám asi zarazil tankovaciu pištoľ niekam :-) Keďže telepatia funguje, vidím na displeji navigácie, že mi práve volá, prijímam hovor ale v interkome nič nepočujem. Zvláštne, že keď človek skúša funkčnosť technických výdobytkov, všetko funguje, až kým ich nepotrebuje použiť v praxi. Zastavujeme na benzínke, telefonujem s Durpim, oznamujem, že už máme pred sebou „len“ posledných 90 km a keďže sa začína stmievať vyrážame ďalej. Čím bližšie sme k cieľu, počet semaforov na jednotku dĺžky akosi narastá, ale všetko má svoj koniec a napokon okolo 22:00 dorážame do Hunedoary.

Tu si chceme na druhý deň pozrieť pekný gotický hrad Mateja Korvína, navyše sa na hrade tento víkend koná prezentácia európskych hradov a zámkov, tak si vyberáme penzión blízko hradu a ideme s Ľubom dohodnúť ubytko. Nič som dopredu nerezervoval, však penziónov je v meste kopa, vyberieme si čo sa nám bude páčiť. VEĽKÝ OMYL. Pani na recepcii na nás pozerá ako na mentálne postihnutých a hovorí nám, že v celom meste nie je voľná ani jedna posteľ, nieže dve izby. Neverím jej, tak vyberám v navigácii iný penzión a ideme skúsiť tam. Aspoň že prechádzame okolo toho hradu. Je pekne nasvietený a aj v týchto neskorých hodinách je okolo neho dosť ľudí, ktorí sa fotia. My nezastavujeme, lebo ešte nevieme, že už sa sem nevrátime.. V ďalšom penzióne nie je na recepcii nikoho, ale priľahlá reštaurácia je plná, tak sa pýtame čašníka.. Všetko je obsadené a ani nám nevie poradiť kam by sme mali ísť. Nechávam Ľuba a Katku na parkovisku a idem cca 200 metrov ďalej, kde mi navigácia píše ďalší penzión. Tu sedí na recepcii baba, ktorá hovorí plynule anglicky a tiež mi vysvetľuje že všade je dnes plno. Tak sa aspoň pýtam, že čo oslavujú za sviatok. Nič zvláštne, iba predĺžený víkend. Zrejme je v Rumunsku slušnosťou nezostať doma, ale ísť sa na dve noci ubytovať do penziónu a podporiť tak domáci turizmus. (Ale keď tak nad tým rozmýšľam, asi iba my traja sme sedláci z dediny, však celá Bratislava robí to isté..). Začínam si uvedomovať, že situácia sa stáva vážnou, je noc, my sme 600 km od domova a nemáme istotu, že budeme mať kde spať. Takže vykladám na pult 50 RON a prosím babu, aby obvolala čo sa dá. Baba sa necháva ukecať a postupne volá jeden penzión za druhým, medzitým aj nejaké priváty, v jednom svitne iskrička nádeje a vzápätí zhasne keď pánko na druhom konci chce za jednu izbu 100 Euri (čo by som v tej chvíli aj vzal, ale baba sa len zasmeje a položí skôr ako stihnem zareagovať). Po asi 50-tom telefonáte jej niekto poradí, aby skúsila hotely v Alba Iulia, čo je cca 80 km. Prvý je plný, ale v druhom konečne majú voľné miesta, baba nám rezervuje dve izby a ja sa po vyše hodine vraciam k motorkám na parkovisko a rozmýšľam či ma skôr zabije Ľubo alebo Katka. Našťastie to obaja odkladajú na neurčito a tak im hovorím že mám dve správy, dobrú a zlú. Ľubo sa rovno pýta, že koľko kilometrov, keď poviem 80, Katke začínajú tiecť slzy... a nie od smiechu..

Sadáme na motorky, začína mierne poprchávať, na najbližšej pumpe tankujeme a vyrážame. Našťastie tým smerom vedie nová diaľnica, ešte hovorím Ľubovi, že je to smer Bukurešť a vyrážame. Tesne pred diaľnicou je osvetlený kruháč, ideme po ňom a znovu sa ponárame do tmy, keď si všimnem tabuľu Turist resort, šipka vpravo z cesty dolu, tak sa otáčam, Ľubo je za mňou, otáča sa tiež. Zídem z cesty, prejdem tmou pár desiatok metrov k zamknutej bráne akéhosi areálu, tak sa znova otáčam a vraciam sa na cestu kde by mal byť Ľubo, lenže nie je. Vypínam motor a počujem bublať jednovalec kdesi na kruháči po ktorom sme prešli. Skúšam volať, ale môjmu telefónu práve došla šťava, Katka nemá na Ľuba číslo. Vyťahujem z kufra nabíjačku, kábel, chvíľu musím čakať kým sa telefón ráči zapnúť, vytáčam číslo na Katkinom telefóne, všetky pokusy končia nepríjemným písknutím bez toho žeby sa ozval aspoň vyzváňací tón. Tak štartujem motorku a naverímboha ideme Ľuba hľadať, telefón nechávam položený na budíkoch pod štítom pripojený k nabíjačke a po chvíli konečne volá Ľubo. Nevidel , že som zišiel dole z cesty keď som sa otočil, tak sa vrátil a vyšiel na diaľnicu a čaká nás na prvom odpočívadle. Takže po ďalšej hodine sa znovu nachádzame, a dorážame posledných 50 km do mesta Alba Iulia. Mrholenie si to medzitým rozmyslelo a prestalo úplne. Aspoň niečo. Katka mi od únavy zaspáva na chrbte, tak ju pridržiavam jednou rukou a okolo druhej hodiny ráno prichádzame pred hotel v centre mesta. Parkujeme na ulici a vyrážame na recepciu.

Otvára nám postaršia pani, ktorej znalosť angličtiny je len o málo lepšia od mojej starej mamy, ale rázne nám hovorí že „nou frí rúms“. Vysvetľujem jej, že pred dvomi hodinami tam volala baba po rumunsky a rezervovala dve izby pre motorkárov. Pani pripúšťa že áno, ale že má len jednu izbu pre dvoch. Začína mi stúpať adrenalín, pýtam sa jej, že koľko stojí druhá izba, Ľubo jej ukazuje hrču peňazí ktorú vytiahne z vrecka ale pani je neoblomná, troch ľudí ubytovať nevie. Hovorím, nevadí, my sa vyspíme v jednej izbe aj traja, na zemi v izbe je aj tak lepšie ako na zastávke. Naveľa ustupuje a ubytováva nás, pričom vysvetľuje, že raňajky budú len pre dvoch. Potom ale hovorím že chceme dve noci, po dnešnom záhule zajtra na motorku nesadáme, tetka začína byť vľúdnejšia a hovorí, že zajtra už bude voľná izba aj pre Ľuba a nám začína dochádzať, že asi sa im neoplatí upratovať izbu a prezliekať postele po jednej noci. (Toto sa následne potvrdzuje ráno hneď po raňajkách, mimochodom pre všetkých troch, keď Ľubo dostáva izbu hneď vedľa, ktorá bola evidentne prázdna aj noc predtým). Platíme teda cca 60 Eur za izbu a konečne si berieme veci z motoriek. Motorky ponechávame voľne pohodené na ulici, ale je nám to v tej chvíli úplne fuk. Izba je aspoň dostatočne veľká aj pre troch, vybavenie a čistota na úrovni. Katka len bleskovo prebehne cez kúpeľňu a okamžite upadá do komatózneho spánku, nás s Ľubom paradoxne chytá eufória že sme to napokon zvládli a ešte kompletne čistíme minibar a dobrú hodinu ešte kvákame o rozoberáme dnešný deň. Napokon si Ľubo ustelie pelech z prikrývok na postele, jednu pod seba, druhú na seba (hoci som mu ponúkal jednu samostatnú posteľ s tým, že mi sa s Katkou vmestíme aj na jednu, ale nechcel ani počuť) a ideme chrápať.

Deň 2.: Alba Iulia, 0km

Ráno sa zobúdzame napodiv celkom skoro a o ôsmej už raňajkujeme. Raňajky v štýle bufetových stolov, ponuka síce chudobnejšia ako v našich hoteloch, ale postačujúca na zahnanie hladu. Trochu nás prekvapilo, že s teplotou jedla sa nikto netrápi, ale potom sme zistili, že je to národný zvyk podávať jedlo síce nie celkom studené, ale teda ani teplé nie. Po raňajkách Ľubo fasuje už spomínanú izbu, dohadujeme parkovanie vo dvore pod prístreškom a presúvame motorky z ulice. Potom kážeme upratovačke doplniť minibar a pýtam sa jej, že či sú nablízku nejaké „alimentáre“. Katka sa na tom celkom dobre baví a nechce veriť že sa pýtam na potraviny až kým si to neskôr neprečíta na výklade. Upratovačka nám ukazuje cestu z balkóna izby, takže vyrážame do mesta nakúpiť nejaké väčšie „čítanie“ na dnešný večer. Vonku mrholí a tak nám deň voľna hrá do kariet. Keďže toto mesto sme nemali pôvodne v pláne, nehľadal som si vopred žiadne informácie o ňom. Plánoval som si pri raňajkách čosi vygoogliť, ale nedostal som sa k tomu. O to väčšie prekvapenie bolo, keď počas prechádzky mestom zisťujeme, že sa tu nachádza obrovská pevnosť z čias Márie Terézie. Je postavená na zvyškoch pôvodného rímskeho opevnenia, ktoré je čiastočne odkryté a zakonzervované. Nad zvyškami rímskej vily je postavený prístrešok v ktorom na veľkoplošnej obrazovke beží počítačová rekonštrukcia pôvodného stavu spred 2000 rokov spolu s komentárom v rumunčine.

Pevnosť v Alba Iulia

Okrem toho sa v pevnosti práve konajú akési rímske dni, všade pochodujú legionári, tlčú sa s pôvodnými obyvateľmi Dákmi, všade to aj napriek počasiu žije a my len konštatujeme, že u nás ešte máme čo doháňať v tomto smere. Po pár hodinách sa nás chytá hlad a tak sa presúvame do reštaurácie v stredovekom štýle, ktorú sme si vyhliadli už predtým. Máme šťastie, ešte je tu zopár stolov voľných, 20 minút potom už ľudia beznádejne stoja v rade a čakajú kým sa niečo uvoľní. Objednávame si fazuľovú polievku s údeným mäsom a kotlety z grilu. Polievku priniesli v hrncoch upečených z chleba a k tomu ešte každému veľkú hlávku pokrájanej červenej cibule. Asi tušili, že Ľubo a Katka cibuľu nemôžu ani cítiť :-) Treba povedať, že to bolo výborné a prekvapivo aj teplé. Druhý chod už išiel v tradičnom studenom duchu. K tomu od smädu nejaké pivká a po zaplatení účtu vo výške 130 RON (cca 30 Eur) za všetko sa gúľame naspäť na hotel. Katka využíva wifinu a snaží sa nadviazať kontakt s domovom (kde zanechala dvoch synov v tínedžerskom veku) a my s Ľubom počúvame cez live stream slovenského rádia naše hokejové trápenie s Dánskom, ešte že mladý Daňo ukázal Gáboríkovi ako sa dáva gól z nájazdu.. Postupne otvárame nakúpené čítanie (rumunské červené knihy Cabernet a Merlot sú vynikajúce!), dohadujeme plán na zajtra a potom sa pomerne skoro odoberáme spať, aby sme nabrali síl na nové zážitky.