Moldova Merlot Tour 2015 4/6

Deň 7.: Iasi – Kišiňov – Cricova - Iasi, 330 km

Ráno odchádzame bez raňajok, ktoré sa podávajú až od ôsmej, ale dostali sme aspoň kávu. Vyrážame, cesta vedie centrom Iasi, v ktorom zúri raňajšia dopravná špička. Nechtiac míňam nový podjazd podpod celé centrálne námestie, tak si odstojíme pár minút v zápche. Ako odškodnenie ma Garmin o chvíľu odkláňa do bočnej uličky. Napriek svojim zásadám sa nechávam zviesť a dobre robím. Pár desiatok metrov kľučkovania po úzkych uličkách a vypľúva nás to na koniec mesta priamo na výpadovku smer moldavská hranica Ungheni – Sculeni, ktorá je vzdialená cca 20 km.

Na hraniciach je takmer prázdno, takže o chvíľu nás berie do parády rumunský pasovák, odhadom tak 22 rokov. Múdry ako rádio Yerevan, zjavne ešte čerstvo vyzbrojený vedomosťami zo školy alebo z najnovšieho protipašeráckeho školenia. Silou mocou chce vidieť VIN čísla na oboch motorkách. Ukazujem mu prstom kde ho na Varadere nájde, a s pomocou baterky sa ho snaží prečítať. Vadia mu ale lanká a káblové zväzky ktoré vedú okolo krku riadenia. Tak mu ukazujem štítok na ráme poniže sedadla, to mu už stačí, ale následne si proti svetlu pozerá vodotlač na mojom techničáku (ešte mám veľkú papierovú skladačku). Tu mu už anglicky vysvetľujem, že keby tá motorka bola kradnutá, tak som ju mohol predať už v Iasi (v EU) a nešiel by som to riskovať cez hranice. Tým som ho asi nasral, lebo vbehol do búdky, vrazil si do oka hodinársku lupu a započal podrobne skúmať ochranné znaky v mojom nebiometrickom pase. Môj následný spontánny výbuch smiechu na celú colnicu ho asi donútil ukončiť túto absurditu, vraziť mi doklady do ruky a pokračujeme k colníkovi, ktorý nás mávnutím ruky posiela ďalej. Prechádzame k mostu cez hraničnú rieku Prut a robíme vytúžené foto pred tabuľou Moldavská republika.

Ľubo konečne v Moldavsku :-) .. a my s ním

Na moldavskej strane pár minút čakáme kým prídeme na rad, pasovák si od nás pýta pasy, doklady od motoriek a zelenú kartu. Po dvoch vetách v lámanej angličtine sa ma pýta či govorim po russki. Po kladnej odpovedi zjavne pookreje a ďalšia komunikácia prebieha v jazyku ktorý som 8 rokov driloval v školských laviciach, ohliadnuc od toho že mama bola učiteľka ruštiny ;-) Popri kontrole dokladov sa pýta odkiaľ sme (asi to z pasu nevyčítal), kam ideme, ako dlho sa zdržíme atď. Keď začne kontrolovať Ľubove doklady nastáva problém. Ukazuje že mu nesedí meno v pase s menom v techničáku.. zase sa smejem, podľa neho sa Ľubo volá Cagiva Canyon. Otáčam mu technický správnou stranou a prestávam sa smiať.. v techničáku je meno Ľubovej dcéry.. „poverenije“ (splnomocnenie) samozrejme Ľubo nemá, veď však eto moja dočka (je to moja dcéra).. po chvíli pasovák ustupuje pod váhou Ľubových argumentov a pýta si zelenú kartu. Ľubo vyťahuje z dokladov niečo zelené, vzápätí zisťuje že to je ústrižok šeku a nie požadované potvrdenie o poistnom krytí v zahraničí. Hoci Ľubo prehádže celý kufor, zelenej karty net. Pasovák teda berie doklady sebou do búdky, medzitým prichádza colníčka ktorá sa len proforma pýta, či máme niečo na preclenie (jesť u vas što nibuď za deklaraciju?). Ľubo jej zúfalo slovensky s ruským prízvukom vysvetľuje, že poistku má, aj zelenú kartu určite len nevie kde.. zase sa smejem, potom ho zastavujem, odpovedám že nemáme nič na preclenie. Tak sa aspoň pýta, že načo ideme do Moldavska, odpovedám po pravde, že chceme vidieť pivnice v Cricova, že máme rezervovanú exkurziu a že potrebujeme byť o pár hodín v Kišiňove. Colníčka zjavne príjemne prekvapená, že hodláme navštíviť jej krajinu s takýmto ušľachtilým cieľom nám praje príjemnú ochutnávku a odchádza, následne sa ešte pristavuje český kamionista, ktorý sa úprimne čuduje, že čo akože chceme v Moldavsku vidieť, odpovedám že nielen na Morave majú dobré víno, čo mu asi nedáva zmysel, ale ide si ďalej po svojom. Po chvíli nám teta colníčka príde povedať, aby sme si posunuli motorky ďalej , nakoľko trochu zdržiavame premávku, tak tlačíme motorky von z priestoru colnice, defakto sme za rampou, ale bez dokladov. Ľubo začína stresovať, chce volať dcére aby mu poslala kópiu zelenej karty a podobné blbé nápady.

Hovorím mu, daj sem tú bielu kartu (ktorá je zložená na polovicu, teda sa dá do nej vložiť čosi na čo sa tu čaká) a daj mi 10 éčok. Ľubo má najmenšiu len dvacku, ja tiež drobnejšie nemám, tak čo už, pasovák bude mať dnes pekný začiatok dňa. Ľubo s Katkou chvíľu stresujú, že aby som neblbol, že nás zavrú :-) ale hovorím im, nechajte to na mňa. Po chvíli prichádza pasovák (ale bez dokladov) a hovorí mi, že ja môžem pokračovať (u tebja vsjo v parjadke), zato Ľubo má údajne problém. Hovorím, že net problema, vot zdes zelená karta a otŕčam mu pred oči bielu kartu, z ktorej som pomocou modrej bankovky vyčaroval zelenú. Pasovák skontroluje obsah a so slovami podoždi minutočku mizne v búdke odkiaľ sa obratom vracia aj s našimi dokladmi. Ešte sa pýta, či sa budeme vracať týmto prechodom a o koľkej asi. Že on má službu do ôsmej večer. Tak hovoríme, že to by sme mali stihnúť, želá nám príjemnú cestu a odchádzame. (Večer to síce do ôsmej nestíhame, ale pánko zjavne nechal inštrukcie kolegyni, ktorá sa nás rovno opýtala, či sme tí, čo sme tadiaľ prechádzali ráno a bez zbytočných prieťahov a otázok nás pustila ďalej.)

Za hranicami mám pocit že som sa posunul v čase, vyzerá to presne ako si pamätám ruský vidiek z roku 1988, keď som tri dni cestoval vlakom do Leningradu. Chatrné drevenice, takmer prašná cesta na nej domáce zvieratá a žiguláky. Ale kúsok za dedinou sa cesta rozširuje a do očí bije bilboard vo farbách americkej vlajky aj s orlom bielohlavým a informáciou o tom, že táto cesta bude čoskoro rekonštruovaná s podporou akýchsi amerických fondov.. holt, geopriestorové záujmy „piliera demokracie“ sú jednoznačné.. Po chvíli prichádzame k nechránenému železničnému priecestiu, na ktorom práve blikajú červené svetlá.. na každú stranu vidno dobrých 300 metrov, vlaku nikde, ale kúsok od nás je betónový perón na ktorom čakajú ľudia, takže vlak asi o chvíľu príde. Stojíme prví v rade, mám pokušenie dať za jedna a ísť ďalej, ale medzitým už k priecestiu prišli aj iné autá a keďže vidím, ako domáci poctivo stoja a rešpektujú semafór, nechcem byť ani ja za chrapúňa, už len preto, že máme na kufri stále pricvaknutú slovenskú vlajočku. Takže si počkáme dobrých 5 minút kým konečne dopufká asi 40 ročná dieselová lokomotíva ktorá má aj miesta na sedenie, tzv. „motorka“ - skoro taká istá ako si pamätám „štiavnickú anču“.. zase mám pocit časového posunu... vlak prechádza pomaly popred nás, rušňovodič nám kýva, odkývame a už na biele svetlo nečakám.. zvyšok kolóny áno..

Pokračujeme po ceste E58 cez Calarasi na Kišiňov.. kvalita cesty je rôzna, dobré úseky sa striedajú s horšími, obecne platí, že v obciach sú cesty podstatne horšie ako okresky, zjavne samosprávy nemajú financie na opravy. Do Kišiňova prichádzame s časovou rezervou, pomerne ľahko nachádzame Puškinovu ulicu na ktorej si máme zaplatiť lístky do pivníc v Cricova keďže som exkurziu rezervoval cez stránku wine.md.( Netuším, či by sa dalo prísť priamo do Cricova a tam si zaplatiť za vstup, ale vzhľadom na to, že ochutnávka je pripravená pre nahlásený počet ľudí, rezervácia vopred je zrejme nevyhnutná.) Parkujeme motorky na chodníku, hneď sa pri nás pristavuje veterán 2. sv. vojny, cca 80 ročný ujo, napodiv pozná našu vlajku, vie že hlavné mesto je Bratislava.. prehodíme pár viet, samozrejme sa pýta, za akým účelom sme prišli, a doslova nám ďakuje, že sme prišli navštíviť Moldavsko.

Kišiňov (centrum mesta) nás prekvapuje svojou úrovňou, čistotou, životom. Z bankomatu vyťahujem miestnu menu, v podstatne výhodnejšom kurze ako Ľubo mení vo vedľajšej zmenárni. Podľa google maps chytáme správny smer a hľadáme číslo 35. Ulica má asi kilometer a samozrejme číslo ktoré hľadáme je na opačnom konci, tak máme aspoň KPM (krátku prechádzku mestom), Počas nej objavujeme Kozlovnu (piváreň kde čapujú veľkopopovického kozla), ale nezastavujeme sa, hoci uvažujeme, že keď budeme mať lístky kúpené, dáme si tam obed. Po chvíli nachádzame číslo 35, pod ktorým sa skrýva nádherná vinotéka. Dievke za pultom hovoríme po čo sme prišli, vie o nás, dáva nám vstupenky a inštrukcie podľa ktorých máme nájsť tú správnu cestu do viníc. Platíme v miestnej mene v prepočte cca 40 EUR/osoba. Informuje nás tiež, že v areáli pivníc sa nachádza aj vynikajúca reštaurácia, takže meníme plán, že sa najeme až na mieste, nech sme tam v dostatočnom predstihu, aby sme nezmeškali, pretože podľa inštrukcií sa na nikoho nečaká, pokiaľ nebude v danom čase (15:00) na mieste. Pri výjazde z Kišiňova máme chvíľu problém nájsť správny smer na Cricova, hoci to malo byť jednoduché. Moje Zumo bolo úplne mimo, Sygic mal tiež akosi problém nájsť správny cieľ, z nepochopiteľných dôvodov mi písal do Cricova 60 km, hoci som vedel, že to nie je viac ako 15 km. Google maps, podľa ktorých sme hlavne v Rumunsku hľadali správnu adresu už vo finálnej fáze tiež nefungovali, pretože z ničoho nič mi vyplo mobilné dáta (a znovu nabehli až o dva dni v maďarsku, skôr ani bohovi). Kým sa snažím získať trasu aspoň z jednej z navigácií, pristaví sa pri nás chalan na Paneuropeane v riflovej veste s nášivkou moldavského motoklubu. Hovorí, že so slovákom Janom robil v Petrohrade, že Slováci sú super, ukazuje nám správny smer a zase odfrčí. Správny smer nám vystačí po najbližšiu križovatku, tak odbočujem naverímboha a po chvíli zastávam na parkovisku pri akejsi drevenej búdke z ktorej sa na moje prekvapenie vykľuje motoshop. (Keby som ho potreboval nájsť, tak určite ani náhodou sem nepotrafím). Z búdky vybieha chalan, ktorý nás otáča do protismeru, najbližší kruháč rovno, na ďalšom vľavo a už len rovno, charóšaja daróga. A naozaj po chvíli vychádzame na funglnovú štvorprúdovku. Ideme cez zopár semaforov a po chvíli je zase križovatka. Zastavujem na autobusovej zastávke kde sú nejaké ženičky a slušne sa pýtam, kadiaľ do Cricova. Chvíľu ma skúmajú či si nerobím srandu a potom ukazujú prstom asi 100 metrov od nás, kde je obrovský kamenný oblúk s asi metrovým nápisom Cricova.

Impozantný vjazd do viníc Cricova

Tak sa poďakujem a hybaj doraziť posledných pár sto metrov pomedzi vinice a administratívnu budovu do dediny, dolu kopcom a už parkujeme na parkovisku priamo pred rokmi vysnívaným cieľom – pivnice Cricova! Hlásime sa na recepcii, aby o nás vedeli že sme už tu a hneď sa hrnieme do reštaurácie, ktorá sa naozaj nachádza asi 4m pod zemou v skalnom masíve. Hneď po vstupe mám pochyby, či sme tu správne, priestory vykladané lešteným mramorom, nehanbil by sa za ne ani najluxusnejší hotel. Na konci chodby nás vítajú štyria vyšnurovaní čašníci, odkladáme si bundy do šatne a ja sa ešte pre istotu pýtam, či je dovolený vstup v motorkárskom oblečení a čižmách. Samozrejme nie je s tým problém a čašník nás uvádza do jedálenského priestoru, ktorý je zariadený v tradičnom štýle, ale veľmi vkusne. Z jedálneho lístka si objednávame 3x šašlik, nám dvom bravčový, Katke kurací, k tomu pečené zemiaky a nejaký šalát. Nesmie chýbať fľaša Merlotu z miestnej produkcie. Ľubo si ešte pýta vodu a na prekvapenie mu prinesú českú Mattonku. Jedlo proste nemá chybu, mäso je šťavnaté, výborne ochutené a Merlot dýcha vôňou lesného ovocia s jemným nádychom čokolády a vanilky. Presne tak to mám rád.

Za celú túto srandu platíme dokopy 600 miestnych lei, čo je v prepočte presne 30€. Dávame čašníkovi (chalan asi 20 ročný) 800 lei, ten neverí vlastným očiam a jeho ďakovanie nemá konca kraja. Vyprevádza nás až k východu, ešte nám vydáva veci zo šatne a pri tom hovorí (po rusky), že aj on má motorku. Pýtam sa že akú – Jawa 350 - hovorím že aj ja mám doma 250-ku, on na to, že to musí byť nejaká staršia, reku áno, 2 roky staršia odomňa. Tak sa ešte chvíľu zdržiavame debatou o jawkách a keď už chceme vyjsť von, naraz sa ozve čistou slovenčinou „Zdravíme Štiavnicu!“. Tak kto by povedal, že práve tu stretneme skupinku šiestich chlapov z Prievidze – bývalých baníkov. Sú naša krvná skupina, hneď si padneme do oka, napokon Ľubo je tiež vyslúžilý baník. Pri spoločnej foto sa im smejem, že to na nich vidno, až na výnimku sú to všetci chlapi ako hora – cca 1,60m. Akurát Katka začína mať oprávnené obavy, žeby sa to dnes mohlo zvrhnúť z nevinnej ochutnávky na niečo oveľa horšie.

Štiavnicko – prievidzká banícka družba v Moldavsku