Moldova Merlot Tour 2015 5/6

Vínne pivnice v Cricova založil J.V. Stalin v roku 1951 v tuneloch ktoré zostali po vyťaženom vápenci z ktorého od 15. storočia stavali Kišinev. Tunely majú celkovú dĺžku 120 km, z toho 80 km sa dnes používa na skladovanie vína v dubových sudoch.

Ľubo pri súdočku s vínkom

Prehliadka pivníc je vlastne jazda elektrickým vláčikom ktorým vás povozia krátkou časťou tunelov s niekoľkými zastávkami – pri spomínaných sudoch, ďalej v časti s technológiou na výrobu šumivého vína, ktoré dozrieva vo fľašiach, ktoré denne ručne otáča šesť žien. Každá žena denne pootočí cca 3500 fliaš a napokon prehliadka končí v reprezentačnej časti. Tu sa nachádza niekoľko rôzne veľkých sál, každá s inou tematikou, ktoré slúžia k ochutnávkam. Páčilo sa mi, že hoci je to celé pod zemou, návštevník nemá ten pocit, v sálach sú napríklad veľmi vydarené imitácie okien, všade je leštený mramor a hlavne čisto. Zaujímavé sú výklenky v stenách, v ktorých sú kolekcie vín patriace vždy nejakej známej osobnosti, ktorá si danú kolekciu symbolicky kúpila, pravda okrem Hermana Goringa. Nájdete tu napr. Putina, Merkelovú, ale aj Miloša Zemana a ďalších. Najvzácnejším vínom ktoré tu uchovávajú je jediná existujúca fľaša vína pôvodom z Jeruzalema z roku 1902. Je vystavená pod ochranným krytom a hneď vedľa je fľaša Becherovky z toho istého roku.

V cene prehliadky bola zahrnutá ochutnávka siedmich druhov vín. Usadili sme sa v jednej zo spomínaných sál k prestretému stolu a zrazu problém – jeden z „našich“ prievidžanov nemá miesto. Sprievodkyňa Nataša (ktorá sa celý čas tvárila ako keď ju táto práca nebaví) kontroluje zoznam, počíta prítomných a naraz zisťuje, že ruský pár kde on vyzerá ako preborník v ťažkej váhe a ona ako blonďavá radodajka vo výslužbe má zaplatenú len jednu ochutnávku (jeden asi musí šoférovať), ale veselo sa usadili k dvom tanierom. Takže Prievidžan preborníka bez okolkov vyhadzuje a hneď sa usádza vedľa blondíny a ustarostene sa jej pýta, či mu preborník nestihol odjesť z taniera :-) Preborník si zatiaľ našiel niekde vonku stoličku a usádza sa z druhej strany. Ochutnávku začíname šumivým vínom a postupne prechádzame cez biele k červeným. K tomu si zajedáme syr, orechy a sušené ovocie. Môžem len doporučiť. Jediný zádrhel nastáva pri Shiraze – podľa mňa bol zlomený a nebol som sám komu sa nepozdával. Nezdržím sa a nahlas komentujem „Boha, toto chutí ako z Arleku“ (naša miestna vinotéka s ponukou sudového vína). Keď to začuje Ľubo, vybuchne a červené víno mu strieka z huby pomedzi prsty ako z fixírky. Pri ďalšej mojej hláške vedľa sediaci prievidžan pre istotu dopredu hovorí Ľubovi: „ty ani nešpekuluj!“ :-) Na záver ochutnávky prievidzkí baníci, z ktorých sa vykľul ochotnícky spevácky mužský zbor feat. Ľubo zanôtia nevedno prečo „Tam pod Tatrami, v slovenskej zemi..“, čím zožnú nečakaný úspech a vo veselej nálade odchádzame von z podzemia.

Reprezentačná sála pripravená na ochutnávku

Slovenský spevokol v moldavskej pivnici

Vonku vymieňame čísla, chlapi sadajú do čakajúceho mikrobusu, my ideme do priľahlého obchodíka s vínom a suvenírmi nakúpiť – kupujeme darčekové balenia 2dcl miniatúrnych fľaštičiek vína so značkou Cricova, nevyhnutné magnetky a s asi hodinovým meškaním oproti predpokladu opúšťame oblasť podzemných pivníc. Rozhodujeme sa vrátiť inou cestou, tak sa obraciame na severozápad po ceste M14, čo je na kuse nová diaľnica. Začína mierne mrholiť, ale nie je to nič vážne. Po pár kilometroch nás navigácia otáča na východ, tak schádzame z diaľnice a pokračujeme po slušnej okreske, ktorá sa z ničoho nič mení na šotolinovú enduro špeciál vložku. Cesta je v rekonštrukcii, asfalt odfrézovaný a ideme po akejsi zmesi makadamu a červenohnedého ílu, ktorý nás za pár sekúnd kompletne zaserie od hlavy po päty, motorky aj s kuframi nevynímajúc. Nie som si istý, či ideme dobrým smerom, Garmin chvíľami ukazuje divne, chvíľami sme podľa neho niekde úplne mimo. V nejakej dedine vidím policajta v uniforme, tak sa pristavujem a pýtam sa na cestu – údajne ešte dva kilometre rovno po tom tankodrome a potom že už bude dobrá cesta. Napodiv, informácia je správna, nabiehame na hlavný ťah, aj navigácia sa spamätáva, prestáva pršať a tak mierime priamo k tomu istému prechodu, ktorým sme išli ráno. Čas je neúprosný a tak šibeme do koní, keď tu vchádzame do nejakej dediny, cesta ide rovno, vpravo od nás je svah a zrazu periférne vidím, ako z toho svahu cvála kôň s vozom, pričom akosi nevidím žiadneho pohoniča. Premietam trajektóriu jeho dráhy a vychádza mi, že pri nezmenenej rýchlosti sa stretneme priamo v bode v ktorom vedľajšia cesta po ktorej cvála kôň vyúsťuje na hlavný ťah po ktorom cválame my. Je mi jasné, že to neubrzdím, napriek tomu miagam prednú a zároveň skáčem po zadnej a modlím sa aby náraz bol čo najmiernejší. Vtom neverím vlastným očiam, kôň v nezmenenej rýchlosti plynulo vyberá zákrutu a vychádza krajom na hlavnú cestu, voz ho s miernym driftom nasleduje. Ufff.. už viem ako je myslené to príslovie o zastrúhanom vlase v zadku.. pohoniča, ak tam nejaký bol, sme si ani nestihli všimnúť :-)

Pred hranicami ešte zastavujeme v miestnych obchodíkoch míňame posledné moldavské lei (úplnou zhodou okolností za Merlot v pekných darčekových fľašiach) a ideme na čiaru. Je tu podstatne viac národa ako ráno, tak sa radíme do kolóny (tentokrát nemáme odvahu sa tlačiť dopredu), hodinku sa posúvame a sme na rade. Pasovákovi z rána už skončila služba, ale evidentne vydal inštrukcie, pasováčka ktorá je tu namiesto neho sa hneď pýta, či sme ráno išli tadiaľ, po kladnej odpovedi berie pasy a o chviľu je s nimi nazad. Medzitým si nás, teda hlavne Ľuba berie do parády colník, ktorý by tiež asi rád videl ako sa s pomocou modrej robí z bielej zelená, ale má smolu. My sme už dnes prispeli. Tak sa pýta, koľko máme cigariet a za otca nechce pochopiť, že sme nefajčiari. Tak Ľubo musí dať dole sedadlo a ukázať vercajg – ten motorkový :-) Vracia sa pasováčka s pasmi, colník hodí nad nami rukou a ideme k rumunom. Tam je to bezproblémová rýchlovka. Ešte 20 km v úplnej tme do Iasi, využívame skratku z rána a niečo pred 23. hodinou sme na parkovisku pred penziónom. Ráno som tam videl záhradnú hadicu, tak ju po tme hľadám a umývam od blata aspoň zhruba naše čižmy aj kufor.

Večeru už nedostaneme, ale berieme si z baru nejakú colu a keďže máme viac fliaš vína ako sme zajtra schopní so sebou odviezť vzhľadom na obmedzené batožinové kapacity, musíme sa niektorých zbaviť. Katka opäť zaspáva ako na povel, my s Ľubom sa smelo popasujeme s neľahkou úlohou, zhruba ešte naplánujeme trasu na zajtra a s pocitom dokonalého uspokojenia z dnešného dňa ideme spať.