Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 2277 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 26235
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (15849)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (10386)
Hodnotenie: (6 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač

Vo dvojici na Zetku alebo "4 krajiny za 5 dní" 2016 2/2

 Zdieľať

Pridané: 06.10.2016 Autor: Patrik Kubiček
Čitatelia: 9595 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

7. Deň (piatok 26.9) Pula - Trieste – Nova Gorica – Most na Soči - Bohinjské jazero (273km)

Trasa bit.ly/2cmVVQA

Posledný deň v Pule, budíček 6:00 s cieľom pozrieť si východ slnka ponad hladinu mora. Boli sme oklamaní a cca 6:30 to balíme, keď vidíme slnko vychádzať ponad domy, nie ponad more. Nasleduje klasika, pobalení a pripravení na cestu sme o 9. Dnes máme v pláne len 255km. Najkratší ale zároveň najdlhší presun..

Na cestu sme si uvarili pár vajec, opražili pljeskavice (mleté hovädzie mäso) a otrhali susedovi figy zo stromu. Prvá zastávka - Trieste a pravé talianske gelato. Paula totižto opäť vygooglila nejaký hipsta gastro podnik, ktorý musíme skúsiť. Toľko druhov zmrzliny pokope som ešte nevidel a bola vynikajúca. Cesta do Talianska pomerne rýchla, diaľnica A8, poloha ležmo, cestovných 150 km/h. Po diaľnici sa opäť nevyhneme v Slovinsku zácpam. Tento krát aspoň nebola 10 minút pred mýtom kolóna, ale po mýte to stálo až do Koperu. Na hraniciach si pýta pánko ID. Po zdĺhavom procese vytiahneme z peňaženky doklady, ani sa na ne nepozrie a púšťa nás ďalej. Vyfiltrujeme čo sa dá, Paula po mne kričí či som šibnutý, keď sa skoro zrazíme s oproti idúcim autom a pokračujeme smer IT. Cesta do Trieste mimo diaľnice je náročná a sami neveríme, kade a kde prekračujeme hranice. Tá trasa vyzerala ako keby sme išli do BA cez Devín a všetky tajné zákutia Devínskej. Nasleduje mesto, kde už začína byť cítiť taký ten taliansky nádych šoférovania. Skútristi v žabkách si to razia dopredu hlava nehlava, a keď nás aspoň 3 krát nezrazí autobus tak ani raz. Dáme zmrzlinu, pred ňou sa zrazí bus s autom (karma je bitch!) a pokračujeme smer Slovinsko, Nová Gorica. Máme za sebou polovičku cesty a to je len obed. Užívame slovinské cesty a výstupy do kopcov, keď zrazu zbadáme nádherný výhľad a odpočívadlo s motorkármi. Zastavujeme, užívame výhľady a zdravíme ich „servus!“. Slováci na očividnejšie turistickejších motorkách to mali namierené do Benátok a odtiaľ trajektom do Grécka. Dopijeme posledný dúšok 0.5 l vody a vyrážame opäť na cestu, veď to je už len 90km na Bohinjské jazero. To sme ešte netušili, že to bude poriadne dlhých 90 km. Cesty začali byť čoraz užšie, kľukatejšie, často bez stredovej čiary a so štrkom na ceste. Prejazd horami je naozaj nádherný, málo áut, krásne cesty a prostredie. Nasleduje zjazd dole, strčím Paule palicu s gopro do ruky nech nám spraví nejaké pekné zábery v tejto džungli. Pomaly prechádzame z cesty 403 na 909 zastavujeme a kontrolujeme, či bude ešte niekde pumpa. Nevyzerá to že by tadeto prešla cisterna. Vyrážame zavesení za dvomi GSkami a dostávame sa na hrebeň. Cesta hore bola ešte fajn. S prázdnou nádržou, smädní a zničení z toľkých zákrut a stúpaní sa spúšťame dole do opäť nekonečného klesania, znova asi milión zákrut a dostávame sa do Bohinjskej Bistrice na pumpu. Asi po 8 kilometroch ďalej prichádzame k obrovskému jazeru Bohinj a vedľa neho pri ceste 905 je už náš zabookovaný Hostel pod Voglom.

Bohinjské jazero
Bohinjské jazero

Obrovský hostel v lese, atmosféra ako v škole prírode, hneď vedľa adrenaline park, pri hoteli garáže na bicykle, kajaky a paddleboardy. Naša izba na začiatku chodby, hneď vedľa "shared bathrooms" v nás vyvoláva neistotu a obavy, či sa vôbec vyspíme. Najprv riešime nadbytok postelí na izbe a pýtame sa, či sa k nám na večer ešte niekto pridá, no budeme sami. Plán je ešte trochu vyčilovať po náročnej ceste, dojesť zásoby jedla, spaziergang pri jazere a večer ísť pozrieť vodopád. Jazero je obrovské a tá atmosféra okolo neho sa nám veľmi páči. Má to celé taký športový nádych a to my môžeme.
Už bude pomaly zapadať slnko a my sa vyberáme ku vodopádom Savica, len pár kilometrov od Bohinjského jazera. Obliekame kraťase (veď je ešte teplo), nasadáme na moto a ideme uloviť večeru do Sparu - rozumej bagetu, roztierateľný syr, hrozno a nejaké pivo na večer. Cesta k vodopádom cez les nádherná, len keby nebola taká zima na kolená. Hore sa platí 3€, vyšliapeme 15 min do kopca a sme pri nich. Oplatilo sa vidieť, je to zážitok a krásny výhľad do údolia ku tomu. Sadáme, spravíme si mini piknik priamo pri vodopádoch a nakoľko už bude pomaly tma, tak si vychutnávame len sami seba. Paula vraví, že na noc zhasínajú a vypínajú vodopády.

8. Deň (Sobota 27.9) Jazero BohinjBled – Krajnska Gora – Vršič Pass – Tarvissio – Nockalmstrasse - Mariapfarr (432km)

Trasa bit.ly/2d569e7

Od šiestej nám zvonil budík, ktorý som si odvčera zabudol vypnúť. Prebudili sme sa do skorého studeného rána, vlastne až tak skoré nebolo, ale studené áno. Počasie hlási 12°C, obliekame tepláky a ideme na raňajky . Nič slávne sme od nich nečakali, ale toto je veľká bieda. Normálne maslo, syr, šunku by ste márne hľadali a o vajíčkach ani nehovorím. Naplnili sa naše obavy - máme na výber chleba s džemom alebo müsli s mliekom. Volím teda 4 chleby s džemom, nech mám energy na celý deň. Napíšeme cestopis z predošlého dňa a ideme pobaliť. Nad jazerom je hmla, čo vyzerá veľmi čarovne, skoro ako z Harryho Pottera, už len zámok chýba (toto vyhlásila Paula). Dnes máme naplánovanych okolo 300 km. Stíhame ešte jednu kávičku v miestnom Strudl Hause v Bohinjkej Bistricil. Prechádzame cez Bled, tiež tu je pekné jazero, ale zhodli sme sa, že Bohinjské je krajšie. Pár kilometrovm diaľnica a prichádzame do Krajnskej Gory. Tu váhame či isť na Vršič Pass alebo ísť rovno a jednoducho na Lago del Predil. Volíme zaujímavejšiu variantu – Vršič Pass. Nasleduje dlhý výstup hore. Veľa stúpaní, zákrut, cyklistov (veru nezávidíme im ten výstup). Kocháme sa výhľadom, teda skôr Paula, ja sa sútreďujem na cestu. Asi v 3/4 cesty zastavujeme vychutnať si spoločne výhľad na hory a zdokumentovať tento výstup (poz. Paula : stál tu Schaaf, tak musíme aj my :D ).

Vršič Pass
Vršič Pass

Asfalt super, miestami cesta rozbitejšia a v zákrutách sú dlaždice, ale inak krása. Prejdeme hrebeňom a vydávame sa na cestu smerom dole. Zastavujeme pri nehode - dva autobusy v zákrute. Po chvíli nás púšťajú cez kúsok trávy a pokračujeme popri Soči smer Bovec. Soča má krásnu kryštálovo čistú vodu (takú čistú vodu sme asi vživote nevideli, úplne bledomodrá až priesvitná) a nám to nedá nezastaviť a neísť dole ku nej. Celkom ma nadchol nápad okúpať sa tam nahý, tak zbehnem pre uterák, počkám kým traja chalani v neoprene splavia rieku a ide sa na vec. Voda mrazivá ale stálo to za to. Paula sa vyzliekla a okúpala tiež! Osušíme a pokračujeme. Prechádzame Log pod Mangartom a prichádzame do IT, ďalšia zastávka je Lago del Predil. Okolo neho sme išli druhý deň, ale rozhodli sme sa vrátiť a pozrieť si ho ešte raz. Ďalší skvost toto jazero. Je čas obeda a tak si sadáme v nejakom známom bufete za účelom dať si cestoviny. Keď ani po 10 minútach neprišla obsluha a Paula sa vracia vydesená, že záchod bol iba nejaká špinavá diera v zemi, okolo muchy, tak vstávame (utekáme) a ideme do Tarvisio na pizzu. Dobrý nápad, bola fakt super. My sme natankovaní, po ceste v AT dotankujeme moto. Ešte v IT sa skoro zrazíme s oprotiidúcim motorkárom, ktorý išiel v našom pruhu. Zo šoku ho ani nestihnem vytrúbiť. Prechádzame do Rakúska a tešíme sa už na Nockalmstrasse, alpskú cestu. Platíme 10,5 € za moto a mierime hore. Náádherna cesta, asi najkrajšia akou sme kedy išli. Stretávame kravičky na ceste, popri ceste, proste všade kam sa pozrieme. Odporúčame. Super asfalt, zákruty, počasie a všetko. Keby som nemal pätnásťkilový kufor plus Paulu, tak ťahám kolená po zemi :-D, ale nemal by som ani také super zábery na videu.. Hore si chceme dať 1/2 Buttermilch, ujo odpovedá niečo šušlavou nemčinou, nemajú. Beste Kaffee za 3€ alebo pivo za 4€ si neprosíme. Smädní cestujeme ďalej (vysvetlenie prečo sme stále smädní - jediné čo sa nám ako nádoba na vodu zmestí je 0,5 l fľaška, ktorú napĺňame kde sa len dá).

Nockalmstrasse
Nockalmstrasse
Dobrá voľba je cesta 99, krásny výstup. Dostávame sa do Mariapfarr na miestnu biofarmu, kde máme ubytovanie. Pozrieme si dvor, zvieratká, okolie. Majú to tu naozaj pekné, také rodinné a príjemné. Dcéra domácich nám ukazuje izbu, za každou vetou sa smeje, ale podarilo sa nám vybaviť niečo na večeru. Šesť vajec (žltšie som nevidel), chleba, maslo, syr, mlieko (rozumej všetko od nich). Sen. Dnes to bol deň plný gluteinu a pekných ciest. Tri krajiny, každá jedinečná svojím spôsobom.

9. Deň (nedeľa 28.9) Mariapfarr - Wildalpen - Bratislava (433km)

Trasa bit.ly/2cptqGZ

Budík zvoní o 7:00, samozrejme som nastavila taký hnusný, čo by aj mŕtveho zobudil. Z teplej postele sa nám ťažko vstáva, nakoniec sa nám to podarí. Vonku je zase hmlisto, Patrik ide nastriekať reťaz, ja balím pomaly veci. Domáca sa nás pýta, či chceme eggs na raňajky, my, že jasnee. To ešte netušíme, že eggs budú naozaj len skoro eggs a nie egg. Sadáme si za stôl a dostávame pred seba 1 uvarené vajíčko každý (slovom jedno! Patrik sa smeje, že to sa ani neoplatí zohrievať vodu na ne ), v mini mištičkách džem, med, frischkäse, chleba k tomu a čaj z byliniek zo záhradky. Patrik stále dúfa, že je to len ochutnávka, ale aj po 20 minútach nám jedlo nepribúda, tak sa zmieruje s tým čo máme a tlačí posledné plátky šunky. Všetko to chutí skvelo, ale je toho fakt málinko. Asi sú zvyknutí menej jesť, alebo majú vedľa v izbe hody a smejú sa na našich dvoch vajíčkach. Na záver máme ešte dezert (tradičný marcipán), pýtam si recept, dobalíme veci, teta nám popraje gute Fahrt a vyrážame smer Obertauern. Lanovka nad mestom vyzerá veľmi efektne, všade zeleň a lyžiarske strediská po ceste. Smerom na Graz prvá kolóna pred semaforom, opravujú cestu. Po prvých 100 km zastavujeme v Admonte na pumpe a ideme do café. To sme netušili, že náhodou znovu zastavíme na tom istom mieste ako na ceste tam. Jeden menší kýbeľ kávy pre mňa a veľký kýblisko pre Patrika, 5 eur fuč a fičíme si ďalej, tešíme sa na Wildalpen. Ako aj na ceste tam, čaká nás štrková cesta, ale to nás neodrádza od krásy cesty 24. Zastavujeme na tradičnom mieste (áno, to osudné miesto rozbitia plexi), pokocháme sa, doplníme tekutiny. Po ceste pozdravíme motorkárov, s viacerými chvíľu pojazdíme, natáčame ďalšie zábery na naše video. Ja už som poriadne smädná a čudujem sa, že ešte mi neodletela palica s gopročkou z ruky. Plán je nasledovný: diaľnica, pumpa, voda, koláčik. Celá zničená si sadám na obrubník a hovorím, že nikam nejdem, ostávam na diaľnici. Nakoniec dávame štuple do uší, ja si v prilbe púšťam rakúske rádio a vychutnávame si posledných 130 km.

Posledné kilometre
Posledné kilometre
Keď nás v Bratislave vytrasie ako za celú dovolenku nie, vieme, že sme správne doma. Šťastní, že sme to zvládli a že nám bolo spolu vynikajúco, plní zážitkov a dojmov zosadáme z motorky. Už teraz sa nevieme dočkať ďalšieho spoločného výletu za (alpským) dobrodružstvom. Tschüss!

PS: Trasy sú presné tak na 90%, platí to čo je v článku

<

Pridané: 06.10.2016 Autor: Patrik Kubiček Zdieľať

Hodnotenie: (6 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria