Turecko 2014 - cesta tam a späť...

Pôvodný plán bolo znova Rusko, Kaukaz a blízke okolie, ale začalo šialenstvo na Ukrajine a plán na rýchly prejazd cez Krym padol. Ani na Ukrajinu sa mi nechcelo vôbec pre súdobé pomery, obchádzať cez Turecko či Bielorusko tobôž nie. Aj keď to Turecko mi nejako utkvelo v hlave a toľko sa tam vrtelo, až sa zavŕtalo - a vznikol tradične podrobný plán: pôjdeme pozrieť Tróju, Istanbul, obídeme Marmarské more a niekadiaľ sa hádam vrátime domov.

V deň D Milan doobeda parkuje u mňa v garáži – treba ešte došponovať reťaz, nuž posedíme ešte, pokávujeme a po rozlúčke vyrážame do sveta. Tradične vediem, však som tu doma a aj pol cesty do Istanbulu poznám. Ťahám na Medveďov, pred Gyorom už stojíme. Teplo je ukrutné, treba sa prezliecť do riflí, lebo sublimujem z kože. Zastavuje pri nás auto s českou špz: kluci dobře jedem na Balatóóón? Joooo? A vy kam jedete? Istanbúúúl? Ježíííš vy jste blázni. No jak keby ich u vás bolo menej.

Z Gyoru pokračujeme na Sekesfehervár, odtiaľ na Seksárd všade iba rovina, sem tam dedina, čárda, áut málo, policajti žiadni, len slniečko nám svieti a vetrík pofukuje. Radosť jazdiť, keby to nebola taká vyprahnutá rovina. Aj tak sa pozerám na všetky strany, minule som tu niekde videl pásť sa tú maďarskú kravu s veľkými rohami, ale iba letmo. Dnes by som pri nej zastavil a skúsil od niekoho vymámiť lebeňu s rohami - to by tdm-ka vyzerala ináč jak nejaký hatátitla. Pred Seksárdom mi becker velí odbočiť doľava, ale rozum prikazuje stáť. Pri ceste je značka so symbolom platenej cesty a ja neviem či to platí aj pre nás, nuž zvolávam poradu. Uzniesli sme sa že nie a keby dačo, jak blbí a blbší sa vieme tváriť aj po maďarsky. Tento postup aplikujeme potom viackrát, až kým nás v akejsi ani bohom nepoznanej dedine smerová tabuľa nepošle smerom k srbskej hranici. Táto cesta je evidentne nový obchvat dediny, ani becker ho nepozná (bodaj by aj, keď som ho neaktualizoval zo štyri roky),vinie sa cez repku a kukuricu, až k malej colnici. Nikde nikto, len v tieni na lavičke drieme asi teplom zmorený colník. Silou úradnej vôle zdvihne jedno viečko, a pokývaním dlane nás vyhodí z únie. Na druhej strane sa majú colníci lepšie, lebo večernú siestu trávia v klimatizovanej unimobunke - zato musia vyvinúť viac energie - otvoriť okno, zakývať, zatvoriť okno, aby sa otravného hmy- pardon motorkárov zbavili. Nesťažujem sa, len to tušiť, som si nemusel pripravovať papiere. Je skorý večer, nuž pokračujeme. V akejsi dedine pred Novim Sadom zastavujem pred novým penziónom a posielam Milana na výzvedy. Áno, ubytujú aj divých motorkárov, aj na jednu noc. Slušné, čisté, lacné, aj pivko mali. Penzión postavil tatko za peniažky v Nemecku zarobené a teraz ho prevádzkuje spolu s troma synmi a nevestami. Vzhľadom k počtu hostí sa mi to vidí slabý biznis, ale tvrdí, že nad vodou ich držia hlavne veľké miestne svadby. Nuž, veľa šťastia priateľu.

Ráno pokračujeme na Sofiu a Niš. Už vidno, že je to hlavná trasa, na ceste je množstvo kamiónov, niektoré predbehneme, občas sa nedá, čistá otrava. Stojíme len na pumpe. Kraj je samá rovina, až za Nišom vchádzame do hôr, cesta trochu stúpa, prechádzame údolím a konečne je dôvod vytiahnuť foťák. Prejazd cez krásny kaňon po tej nekonečnej rovine poteší aj oko. Aspoň vieme, kam si motorkári z Nišu chodia lámať krky. Kaňon je ale krátky, znova sme na takmer rovinách. Dohodli sme sa, že spať budeme ešte Bulharsku, aby sme cez hranicu prešli za svetla, nuž zastavujeme v typicky balkánsky zaprášených dedinách, pýtame sa miestnych, až nás jeden pošle dvadsať kilometrov ďalej do penziónu. Pekný, lacný, stojí pri ňom okrem stíhačky aj zopár českých kamiónov. Pri večeri s jedným hodíme reč. 64-ročný chlap, zobral si mladú ženu, zadlžil sa a teraz zarába na dlhy na ceste z Ostravy do Ankary. Vraj do sedemdesiatky by mohol mať splatené. Nuž ogare, mnoho síl v tej robote aj pri žene ti prajeme.

Ráno je sú už kamióny preč, ale na hranici ich predbiehame, ich byrokracia je väčšia než naša. Aspoň si vzájomne zatrúbime. Bulharská strana je čisté stavenisko, ale na tureckej strane žiari novotou veľká colnica. Zastavujem pri voľnom okienku a podávam fešande vnútri papiere. Hm, dievka pekná, teba by som by si vedel aj doma predstaviť. Započúvam sa do za ľúbezného spevu muezína z mešity odnaproti, len nejaký pol kilometer, keď tu ho prerušuje nežný hlások z okienka. Devucha máva zelenou kartou - čo sa ti nepáči dievča moje, há? Že je už rok neplatná? No dobre, však ti vyhrabem druhú. Podám jej ju, za chvíľu znova protestuje - čo moja? Že sa ti nepáči špz? No však keď je z auta, tak musí byť iná, to dá rozum. Vyhrabem jej ďalšiu v poradí. Nežný hlások prechádza do oficiálneho tónu. ČO JE ZASE??? Strácam s ňou trpezlivosť. Toto mať doma tak nevím nevím. Beriem jej kartu od vozíka a podávam poslednú a správnu od Yamahy, čím ju konečne uspokojujem a po chvíli ma púšťa do Turecka. Ešte by ten debil z veže mohol prestať vrieskať. Milan je vybavený rýchlejšie, asi jej nebol tak sympatický, nuž stojíme na parkovisku a rozmýšľame čo ďalej. Zastaví sa pri nás Bulhar na Transalpe. (ja som vedel, že členstvo v ta rh+ sa raz zúročí.) Je to kamionista, parkuje tu a býva doma v Bulharsku, že vraj sa mu to takto oplatí, na motorke chodí kamión kontrolovať. Trochu nám poradí, pokecáme. Tvrdil, že v Turecku sa diaľnica platí len tam,vkde je turniket, nuž pri ďalšej ceste okolo Edirne bez váhania zabočím na diaľnicu a za Edirne točím na juh. Chcem ísť na Canakale, tam preplávať na ázijskú stranu. Cesta je nová, široká, štvorprúdovka, široké krajnice, vidno, že Turci investujú do svojho. Odrazu zbadám pri ceste handrodrevenú akožebúdku, kde dve staré Turkyne predávajú ovocie. Okamžite zastavujem, však už by sme aj raňajkovať mohli. Milan kupuje kilo sliviek a ringlót a rovno tam vedľa búdy sa zvalíme na zem k raňajkám. Turkyňa keď to vidí okamžite zbledne, doplachtí k nám s bandaskou vody a ovocie nám nekompromisne umýva, čím nás pravdepodobne pripraví o zážitok v podobe pravej tureckej sračky. Nuž čo už.

Okolo obeda počujem vzadu divný zvuk, odstavujem v akomsi meste pri ceste, kontrola. Reťaz je voľná, búcha - tuším sme pri štelovaní doma zabudli, alebo slabo dotiahli šponováky. Ale chýba mi veľký kľúč na osku. Nevadí, Milan máva na okoloidúci turecký samohyb, hrdzavé čudo, asi ako vetrieska bez kabíny. Chlapík zastaví a o čo má menej zubov, o to viac ochoty prejavuje. Po chvíli vzájomného mávania rukami nás pustí pod sedadlo, kde si vyberám potrebný kľúč a idem servisovať. Milan sa zatiaľ baví s Turkom. Mávajú rukami, rehocú sa jeden cez druhého, po pleciach sa tľapkajú - som nevedel, že vie tak dobre po turecky.

Pokračujeme na juh, krajina rovinatá, len mierne zvlnená, samé obrobené polia, malé usadlosti, pomerne silno fučí, ale vietor je teplý. Neskôr pri mori sa terén zdvihne, a odrazu na kraji akéhosi mesta vidím smerovku do prístavu. Skúsime to tuná, však vraj všetky cesty vedú do Ríma, niektoré možno aj cez Tróju. Smerovka nás privedie rovno pred naprataný trajekt, pred nami je ešte niekoľko áut. Hm, sem sa asi už nedostaneme.

Ako tam tak stojíme a dumáme čo teraz, dobehne ku mne z lode malý chlapík, máva rukami jak veterník, vychrlí na mňa čosi v miestnom jazyku a ja naňho pozerám. Vždy som chcel vedieť kde sa berie vietor a hľa jeho zdroj stojí priamo predo mnou. Celý fascinovaný len krčím plecami, čo ho len zrýchli. Ale už som zachytil aj niečo po našom - fajv ojro, fajv ojro, ten ojro - šak já ti bratku rozumím. Dávam mu dvacku, okamžite sa mi stráca z dohľadu, v ďalšom okamihu je už zase tu, do ruky mi pchá drobné a odvieva nás na bok lode k zábradliu. Než sa odstrojíme, pribudnú do plnej lode ešte tri kamióny, dva autobusy a zopár osobákov. Kam to pláva? pýta sa Milan. Krčím plecami, čo ja viem. Ale za päť euro to asi nebude ďaleko. Leda že by nás odviezli do Sýrie a predali na orgány. Ale cesta je krátka, za pol hodiny vystupujeme na druhej strane úžiny, a pokračujeme na Canakale po tejto strane.

Pred večerom zastavujem na malom parkovisku pri drevenej soche trójskeho koňa. Zhodli sme sa, že to nie je ten pravý kôň, lebo keby bol, tak by ho za A islamisti zničili, za B Angličania alebo Taliani ukradli a stál by v múzeu v Londýne alebo v Benátkach. Tak len fotka a ideme hľadať pravejšieho koňa. Zhruba viem kde to je a keď vidím značku TRUVA, som si istejší. Ale keď odbočím z hlavnej cesty na vedľajšiu, znova zneistiem. Cesta je úzka, krivolaká, to musí viesť do nejakej záhradkárskej osady. Nakoniec nás ale predsa dovedie na okraj pididedinky a pred vstup do Tróje. Turek na skútri nás dobehne a do ruky vtlačí vizitku s adresou hotela. Kým je svetlo, Milan obehne stánky zo suvenírmi, ale tu sú iba staré ženy, nuž len kúpime lístky a ideme pozrieť ten zázrak. Tuná je ďalší kôň, rovnako falošný ako ten prvý, zopár kameňov, kúsok hlinovej steny – proste neohúrilo ma to. Ani atmosféra tam nie je ak to porovnám s palácom v Knosose, prehliadka do dvoch hodín aj s kafepauzou. Neva, pri odchode ešte pokecáme s deckami na parkovisku, Milan si vyskúša ich samohyb a ideme hľadať nocľah. Penzión z vizitky je len pár sto metrov po ceste späť. Milan cenu zjedná dole, Turek zamračene kývne že okej. Neviem čo sa mračí, aj tak si to dobehne na pive a večeri. Po nás prišli ešte traja Nemci, tí nejednajú a rovno berú tri izby plus bufet a bar prudkým útokom. Ráno sa ich sklenené existencie vymotajú k motorkám práve keď sa chystáme na odchod. Milanova hláška že nemecký človek, nemecká motorka ich preberie z letargie, zázračne rozumejú po slovensky, rozrehocú sa a dvaja ukazujú na tretieho, že to je odrodilec a zradca národa, lebo nemá bavoráka ako oni, ale čudnú oranžovú alpentrotelskú hrču.

Pokračujeme na juh, chcem urobiť také menšie kolečko cez tureckú zem, cez Edremit. Kúsok po pobreží a potom cez vnútrozemie, Balikesir na sever a do Istanbulu. Táto časť je už hornatá a určite by sa tu dalo stráviť veľa času. Kúsok od Bursy nás zastavuje policajná hliadka s radarom. Prečo nás, keď sme šli asi rovnako rýchlo ako autá, mi jasné nebolo. Každopádne, keď starší policajt uvidel naše inostránske ešpezetky, kývnutím nás s úsmevom poslal ďalej. Mladší z auta čosi protestoval, ale starý ho gestom umlčal. Tak tak mladý, keď starší hovorí buď ticho, žiada sa mi povedať, ale som ticho aj ja a radšej pokračujem v jazde.

Večer nás dostihne na pobreží v meste Golcuk. Pumpár nám ukazuje, že máme zabočiť k moru a tam už niečo na spanie nájdeme. Ledva odstavíme motorky pri ceste, hneď sú pri nás traja Turci. Jeden s Milanom sa vyberie hľadať ubytovanie a za 15 minút je Milan späť. Našli penzión vo vedľajšej ulici. Jediný problém je, že motorky sa na recepciu sa cez úzke dvere nedostanú, musia ísť do dvorčeka. A to znamená odhádzať asi dvesto škridiel, ktoré blokujú bránku. To však rýchlo zvládneme a motorky parkujeme v minipipi dvorčeku, kde ich budú strážiť sliepky. No a čo, aj Rím strážili husi a dobre bolo. Medzičasom Milan nadviazal družbu s čašníkom z kaviarne od naproti, jeho motorka parkuje kúsok nižšie na ulici. Hneď nám prinesie deci miestneho wellcome čaju. Kecáme s hosťami, sú tu aj utečenci z bývalej Juhoslávie, takže si aj rozumieme. Debata pokračuje neskôr v pivárni cca štvrtej cenovej skupiny kúsok ďalej. My sa po dvoch pivkách lúčime, oni pokračujú, ráno nás čašník víta skleneným pohľadom. Motorky sú tam kde boli, ale problém je, že ktosi odparkoval auto pred bránou tak, že nevyjdeme. Hodinku, kým miestni zoženú majiteľa ešte posedíme pri čaji a Milan čistí motorku od mohutnej dávky slepačieho šťastia. Ja som si ju večer zakryl kusom plechu, takže šťastie nemám.

Dnes nás čaká Istanbul a návrat do Európy. Asi päťdesiat kilometrov od Istanbulu už ideme v permanentnej kolóne až zápche. Autá skôr pribúdajú ako ubúdajú, ale je to bez stresu, bez trúbenia akosi v pohode, domáci sa vyznajú. Fascinovane sledujem ako sa na miesto odkiaľ sa odsunul osobák natlačí autobus, dodávka a ešte dva skútre. Inak skútre a motorky bzučia pomedzia autá nepretržite, my ideme opatrnejšie, lebo však kufre. Pred obedom prechádzame cez most do Európy, nuž tento okamžik zvečním a za mostom odbáčam dole, prechádzame cez Galatu a drzo parkujem rovno na chodníku pred mešitou Yeni Cami. Blízo stojaci policajt neprotestuje, asi je to v poriadku. Chcem si pozrieť kúsok mesta. Obchádzame mešitu, za ňou je veľký bazár, nuž nakupujeme suveníry. Ideme na obed. Že gyros s ayranom nie je moc dobrý nápad som si uvedomil až keď to bolo skonzumované, tak som sa už len modlil že nech sa to vo mne nepobije. Cestou nazad počujem vyspevovať muezína a veriaci si k modlitbám ustielajú tam kde práve sú, nuž niektoré ulice sme museli aj obísť okolo. Všeobecne tých kľačiacich bolo dosť a na ostatných nepozerali moc priateľsky. Cesta ďalej nás vedie okľukou cez mesto a keď zastavíme pri obchodoch v jednej časti, vzbudíme aj nečakanú pozornosť. Asi naše ruské nálepky na kufroch zaujali početnú skupinu. Ukazujú prstom, vybiehajú z obchodov na ktorých sú nápisy v azbuke, ale nikto nás neosloví, nikto nejde bližšie. Nevadí, pomaly sa vymoceme z mesta smer hranice, tu už nič zaujímavé nie je, len polia, mestá a mestečká, všetky obchádzame. Prechod cez hranice je rýchly a po zdolaní bulharského tankodromu pokračujeme na Sofiu. Nocľah hľadáme až za tmy a len náhodne si všímam tabuľku penzión. Je to skôr ubytovňa v starej krčme, kde spávajú sezónni robotníci, ale je tam sprcha a je to dosť čisté a to nám stačí. Večer s domácim degustujeme najprv naše potom jeho. Biele, červené, vínovicu, rakiju, ešte že večera bola silná, inak by sme tam zostali aj na druhý deň. Aj tak beriem dve fľaše rakije.

Nechcem ísť po tej istej trase domov, tak za Nišom píšem do navigácie smer Sarajevo a točíme doľava, medzi hory, lesy a oblaky. Ťažké, čierne dažďové oblaky, z ktorých sa spúšťajú obrovské kvapky a než oblečieme nepremoky, je z nich hustá lejavica, regulérna búrka s vetriskom a bleskami, akú som nezažil už dávno. Ešte sa aj stmieva, nuž na najbližšej pumpe sa pýtame na hotel. Ten je v centre mesta Kruševac a cena je priateľská. Dažde a búrky nás sprevádzajú i ďalší deň. Ale za Višegradom sa vyčasí a do Sarajeva vchádzame pekne pod slniečkom. Miestny skútrista nás dovedie k domu, kde Gavrilo strieľal na Františka, zaparkujeme za rohom v zákaze pod kamerou. Zopár fotiek, prechádzka okolo mešity, cez bazár, zmrzlina na trhu. Aj tu je tých bradatých dosť. Odchádzame vo chvíli, keď pri nás zastavuje policajné auto. Spať chceme mimo mesta, chvíľu trvá sa vymotať, blúdime po Sarajeve. V dedinách po ceste nikde nič voľné nie je, až podvečer natrafíme na penzión pri ceste. Vyzerá zatvorený, ale dvere nie sú zamknuté, nuž tam Milan vbehne dnu. Cena je príjemná, motorky idú do garáže, v cene je welkom drink dľa chuti ctených hostí - pivo, koňak, prípadne joint nám vie mladý recepčný ponúknuť. Svojmu prísediacemu priateľovi jointa neubalí. Poznámku, že on fajčí inakšie, som pochopil až ráno, keď mi Milan hlási, že celú noc počúval klopkanie opätkov, chichotanie, vzdychy a praskanie postelí zo všetkých strán. Fuj Sodoma a Gomora, kde sme sa to dostali. Ja som o ten zážitok prišiel, lebo v noci spím jak drevo, ale pre ctených záujemcov som si odložil adresu. Ráno ešte vbehnem do blízkeho servisu, lebo Kamaha zase dymí, trhá, neťahá a celkovo protestuje. Aspoň vyčistím sviečky, jedna je celá zahádzaná.

Domov na sever pokračujeme údolím rieky Bosny. Na niektorých miestach tečú potoky cez cestu. Až dole som si spomenul, že rozvodnená rieka spláchla údolie a vlastne ideme po stope záplav. V hornej časti ako tak, ale dole, kde už nabrala silu, to museli byť strašné chvíle pre domácich. Ešte sa nespamätali z vojny a už toto. My ale šťastne dorazíme na hranicu, prejdeme Slavónsky brod a za mestom stojíme, lebo Kamaha nielenže neťahá, dymí a šklbe, ale aj žere jak kyselina, a ja som zostal nasucho. Nič to, zložím sa do trávy a Milan zabehne niekam pohľadať pumpu. Než sa vráti, som aj opálený.

Pri Virovici nás chytí ďalšia búrka s takou víchricou, že voda šľahá vodorovne. Ledva sa stihneme ukryť v akomsi záhradnom bare. Problém, že nechcú brať evra čašník vyrieši tým, že nám kávu spraví na účet podniku. Aby aj nie, však je tiež motorkár, akurát motorku nemá, lebo ju pred rokom komplet rozmlátil aj so sebou. Ale on aspoň teraz už chodí. Po hodine sa lúčime. Čaká nás pohodový prejazd slnečným Maďarskom okolo Sumegu, tankovanie každých dvesto kilometrov, lebo Kamaha žerie desať litrov na stovku. Domov to zvládneme do večera. Celkove asi 4000 km, týždeň v sedle. Zábavy nerátane. Kamaha po ceste išla do servisu, kde zostala až do jari 2015, zgenerálkovala sa hlava, vymenili krúžky, ventily, zoradil motor, ide jak nová.

Fotiek je málo, najprv nebolo čo fotiť, potom sa mi nechcelo a napokon ešte aj foťák zblbol, takže som bol rád, že som z neho vydoloval aspoň čosi.