Rusko 2013 - Útek zo Stalingradu

Druhý dôvod ,pádnejší mi prišiel poštou pred Vianocami. Colná správa z Pskova mi oznámila, že neevidujú vývoz mojej Kamahy z Ruska a teda je ešte stále tam. A že si ma teda evidujú ako colného dlžníka .A keď sa chcem tohto neželaného titulu zbaviť, mám poslať na priložené číslo účtu čajsi 2700 eur. Správne tušíte, že podobný líbesgríf dostal aj parťák Milan. Čo s tým?? Najľahšie sa na to vykašľať, však ja mám motorku doma a oni nech si evidujú čo chcú. Na druhej strane- za pár rokov nás to môže dobehnúť ani nevieme ako, bohvie aké majú možnosti v rámci medzinárodných zmlúv. Okrem toho, by som už nikdy do tých končín nemohol ísť bez rizika problémov už na hranici. Takže som napísal pekný list, s pomocou gogola ho preložil aj do ruštiny, popísal kde a ako sme Rusko opustili a vyjadril nádej, že vec sa dá do poriadku do júna, kedy sa do Ruska chystám znova. A čakal na odpoveď. Pre istotu som skúšal hľadať podporu aj na mieste -niekoho, kto je v Rusku, vie dobre rusky a bol by ochotný tam priamo zavolať- proste niet nad osobný styk. Člen z motoride /Fuli ?/ mi poradil, aby som sa obrátil priamo na našu ambasádu v Moskve, že tieto veci riešia bežne. Toto bol dobrý tip, aj keď ma to mohlo napadnúť aj samého. S pani Zvaríkovou zo slovenského zastupiteľstva v Moskve sme si vymenili sériu mailov, zavolala na colnicu do Pskova a vysvitlo, že problém skutočne je .Colnica v Nechotejevke, kade sme Rusko opúšťali nepotvrdila náš odchod. Pre mňa záhada. Kamery vpredu kamery vzadu, kamery hore. Vojak vpredu colník vzadu pasovák v kukani. A oni nevedia potvrdiť výjazd dvoch motoriek. Divnô. Našťastie sa colníci v Pskove k celej veci postavili silno konštruktívne. Asi na tom Rusko nie je tak zle ,aby drali ľudí za každú cenu, ako kdesi. Jednoducho nám poslali list, že vzhľadom k uvedenému nám podľa zákona xyz predlžujú čas, kedy môže byť motorka bez cla v Rusku na celý rok .Tým bol daný aj druhý ,podstatný dôvod prečo tam ísť. Vstúpime, pojazdíme a pri odchode sa znova, ale už korektne rozlúčime.

„Volgograd je pekné mesto, tam sa oplatí ísť“, prízvukoval mi Quanto ešte minulý rok. A ja som si ešte na internete našiel ďalšie lákadlo. Jedno z najstarších ruských miest, Kaspickú bránu- historický prechod medzi Perziou a Ruskom- mesto Derbent. Veľký plán počítal s tým, že sa pomoceme cez Ukrajinu do Nechotejevky na ruskej hranici, kde vznikol problém s motorkami a pokračoval do Volgogradu. Tam sa rozhodneme, či sa nám chce ísť ďalej na východ do Astracháne, dole do Derbentu, alebo len tak na juh ku Kerču. A odtiaľ už domov.

UKRAJINA

8.júna ráno štartujem z domu , tentoraz bez vracania sa pre zabudnuté maličkosti . Po príchode k Milanovi robíme ešte nejaký drobný servis ,však čo sa budeme ponáhľať, však sme na dovolenke. Ešte kafe a už sa moceme cez Karpaty do Trenčianskych Bohuslavíc, tradične sa cestou rozlúčiť so svokrom a odtiaľ na diaľnicu na východ .Na hranicu do Užhorodu prichádzame až večer, akurát nás predbieha partia nemcov. Evidentne skúsení turisti, ale ísť do Odesy na Triumph Rocket sa mi zdá ako prejav vysokej dôvery v kvalitu ukrajinských ciest. Colníci nás berú ako partiu dopredu, ale aj tak než prejdeme je deväť hodín. S tým, že budeme spať už v Užhorode som nepočítal, ale však čo sa budeme ponáhľať, však sme na dovolenke.

Ráno pokračujeme cez Mukačevo na Stryj, ale keď pri gajke zbadám smer Volovec, točím tam a ideme na Ivano-Frankivsk.

Cez kopec ešte ako tak, ale neskôr ma Milan predbieha či ideme správne. A čo ja viem? Po Majdan to ide, obdivujeme krásy miestnej prírody, architektúry aj vysoké ochranárske cítenie ukrajinských energetikov. U nás by ľudia z takého pohľadu šediveli. Od Majdanu ďalej je cesta snov pre všetkých adventuristov, ak niečo charakterizuje pojem sama-jama, tak je to toto. Zabíjame tu hodne času a preto noc trávime v známom hoteli v Ternopile.

Cez Ukrajinu na východ sa dá cestovať v podstate dvoma cestami. Severnou sme šli minule domov, teraz pôjdeme južnou. Chceme si pozrieť aj vidiek, ako žijú ľudia.

Tu na zakarpatských rovinách sú hlavné cesty pomerne dobré ,vinú sa väčšinou cez nekonečné polia, niekedy obrúbené alejou stromov, mestečká a dediny väčšinou obchádzajú, idú len cez väčšie mestá .Ideme cez Vinicu, Uman keď tu zavelí Milan:“ Pišta niekde zabočme do dediny, posedíme, pozrieme ako tu ľudia žijú. Niečo vyber.“ A tak keď zbadám smerovku Babanka točím dole z hlavnej.

Kvalita cesty razom o polovicu klesla. Vchádzame do dediny, prvé domce, vľavo priehrada, cesta ide po hrádzi, vpravo pod hrádzou pod priepustom sa rodinka kúpe, prechádzame pustou dedinou, míňame spustnutý park, zavretý obchod a na konci zastavujem pri pamätníku- stíhačke na pylóne. Obligátne fotky, nikde nikto- „Milan tu si pokecáš akurát so mnou“ smejem sa.
„Ale ja som tam niečo videl „-nedá sa on. Poďme nazad. V dedine stretávame ladu, v nej nejakých chalanov dresoch. „Aj ja chcem hrať futbal „zahlási Milan, Nuž ideme za Ladou, dovedie nás na miestne futbalové ihrisko a Milan to zaparkuje rovno na striedačke medzi miestnou mládežou, čím kompletne zruší pred zápasovú prípravu družstva.

Hneď sme v obkľúčení, otázky kto, odkiaľ, kam, koľko to stojí ide ,váži, nemajú konca kraja a keď Milan zopár detí povozí okolo bloku,/ “ Takie motocykli v Babanke iščo nebyli!!“/. družba je nadviazaná a spečatená .Kým ja skladám kosti v tieni na lavičku, Milan so slivovicou vybavuje zápis do družstva. A dostáva po nose. Ukrajinec hádže do seba štamperlík.“No čo, aká „?? „Slabá .Ale inak dobrá ,daj ešte jeden“. Po zápise môže Milan na ihrisko. Dvadsať minút tréningového zápasu ho totálne vyšťaví. Aby aj nie, tieni tridsaťpäť a on v behá v motogatiach.

Nevadí, s deckami meníme cukríky za kávu a odchádzame ju vypiť k sympatickej Irine, mamine jedného z nich. Sedíme vo dvore na lavičke pred malým, chudobným ale udržiavaným hlinovým domčekom.

Irina bývala s mužom v Bielorusku ,blízko Pripiati, ale potom sa odsťahovali do Charkova a keď sa narodil syn, peňazí nebolo, odišli sem do Babanky do rodičovského domu. Muž robí v Kyjeve na týždňovky. Celá dedina tak funguje. Tu zostávajú iba ženy deti, a starí ľudia, v strednom veku len zopár ľudí, čo si udržali voľajakú prácu. Dve hodinky uplynuli jak voda, lúčime sa a pokračujeme ďalej smer Oleksandria.

Podvečer pri prekonávaní rozbitého železničného priecestia v Znamianke vidím oproti idúceho motorkára na BMW. Okamžite na neho mávam, však už je večer. Kde sa tu dá spať a jesť? Máva rukou - poďte za mnou. Odviedol nás do penziónu na stanici/“Ja ponjal,što vam nada“/. Po ubytovaní zasadáme na pivko, predtým družobná slivka. Saša je banik. robil v Donbase, ale ani tam nie je pre všetkých robota, nie to ešte dobre platená. Teraz kope zlato kúsok za Magadanom. Na jeseň letecky tam, v zime pol roka pod zemou /však pod zemou je teplo/,na jar domov, všetky náklady hradené. V lete si doma užíva teplo, motorky a kamarátov. Že motorka nemá čísla a on nemá prilbu? No a čo? Policajti ho aj tak nedobehnú, s miestnymi sa pozná. Čas na reklamu: v tomto penzióne som jedol najlepší boršč v živote. Ani ten bohuslavický sa mu nevyrovná. Kto pôjde okolo odporúčam vyskúšať. Penzión v Znamianke pri stanici. Saša hovorí ,že boršč je ukrajinské jedlo a rusi ho robiť nevedia. Asi na tom niečo bude. Koniec reklamy.

Ráno pokračujeme smer Oleksandria. Tuná vyberám smer Dnipropetrovsk, lebo cez Poltavu sme šli minule. V Dnipropetrovsku odstavujem na parkovisku pri Dnepri. Na mape to vyzeralo ako taká riečka, v skutočnosti jeden a pol kilometra široký tok. Táto časť mesta ,kde sme vyzerá veľmi slušne. Prechádzame cez Centrálny most, pred mostom zastavím na kochačku pri ceste. V nekonečnom prúde áut niečo zahapruje a uprostred cesty zostáva stáť dodávka. Čakám chaos, stres a vytrubovanie, ale nič také sa nedeje.Za dodávkou zostal stáť mercedes, chlap sa vykloní z okna, prehodí pár slov s vodičom dodávky a čaká než si ten obehne auto a čosi porýpe pod korbou. Desať minút mu tam robil výstražné svetlá, všetci ostatní vodiči ich v kľude obišli .Tak tuná pre youtube nič dramatické nenatočím. Za Dnipropetrovskom už točím na Charkov. Za Charkovom nás začne naháňať vietor a dážď, ale to sme už skrytí v autobusovej zástavke a obliekame nepremoky. Kašlem na to nadáva Milan- predávam motorku- zahlási. A od tejto chvíle kolíše jej cena v závislosti od počasia viac, ako cena makovíc na Péšavarskej burze. Akurát chceme odísť, keď začne znova liať a pri nás zastavuje skúter .

Chlapec z Kyjeva v koženej veste ide na dvestopäťdesiatke Kymko skútri do Moskvy. Kým prestane pršať debatujeme, ponúka cigaretu. Poťahujem a pozerám na blízky dom. Pomaly z neho stúpa dym, šľahajú plamene až kým nie je celá strecha v plameňoch A sakra to čo fajčíme???Nikdy viac si nevypýtam cigaretu!!Pozerám na Milana ,ale už to vidí aj on ,tak to asi tuhým tabakom nebude. O chvíľu za zvukov hasičskej sirény odchádzame.

Skúter nám ujde, ale na ukrajinskej hranici ho predbiehame. Holt skúsenosti .

Na ruskej strane je v znova rýchlejšom pruhu, ale znova tie skúsenosti- zase keď šesť krát vypíše deklaráciu, hádam si už zapamätá, ako to má byť. Milan píše štyri krát.

RUSKO

Do Ruska sme vošli v pohode, aj sme z pasovákom preberali tie naše starosti s motorkami, ale problém nebol. Dnes by som chcel spať pri Belgorode. Podvečer sme pri meste, ale je to divné mesto. Áut všade veľa. Cesty buď v dezolátnom stave alebo odstavené, kam oko dovidí všade sa cesty stavajú, alebo rekonštruujú.

Doprava je presmerovaná do dvoch pruhov, kolóny kam dovidíš. A nikde žiadne ubytovanie. Ani na pumpe, ani policajti, ani bežní ľudia nám neporadili, kde sa tu dá vyspať. V Belgorode gostiníci net. Kašleme nato, pokračujeme za mesto smer Voronež, hádam tam bude tirbáza.Za mestom pri ceste postáva dedo- strážnik z akéhosi areálu.“ Nie tu sa nedá ubytovať, ale však choďte ešte kúsok ďalej do Nového Oskolu a tam je všetko pre turistov,“ máva rukami. Dávam do navigácie- „dedo však to je sto kilometrov!!““No a – u tebja bystrij motocykl i daroga charošaja- bystro jechaj a jechaj a čerez godinu ty v Oskóle!- dedo máva rukami, rozohňuje sa jak na futbale. !Tam to pri ceste uvidíte, samé svetlá!. Nič druhé nám nezostáva- idem teda na Oskol. Päť kilometrov ďalej napravo vidím veľký osvetlený areál, vnútri pár kamiónov, zastavujem- čo skúsime? To asi nebude báza, však starý sa tu hádam vyzná, ideme ďalej. Aspoň v tom mal pravdu, že cesta je dobrá- sto kilometrov nového asfaltu ,celá trasa cez polia komplet vysvietená pouličnými lampami. Neviem načo to, žeby grant z EU??Viackrát cestou stojíme na pumpe, zachádzame do dedín, ale nikde niet hotela ani penziónu. Až okolo jedenástej máme šťastie- nenápadná tabuľka pri ceste nás nasmeruje do malého hotela, aj to nás musia ešte miestni usmerniť, ale pred polnocou sú motorky vo dvore a my ležíme v posteli.

Trochu sme si prispali a potom Milan zisťuje, že sa udiala vážna tragédia. Jedna fľaša slivovice nezniesla vibrácie a porúčala svoj obsah do kufra, medzi šatstvo a a nepremoky .Zistil to keď som bol už naštartovaný a náš odchod to odďaľuje asi o hodinu. Ja sa opaľujem a Milan obvešiava plot hotela svojimi zvrškami, vysýpa lekárničku do trávy a vytiera svoje nepremoky pamätajúce poradovú prípravu protichemickej jednotky v roku 1968.Keby sa do toho navliekol, určite by nafúkal. Odchádzame okolo obeda na Voronež, túto po obchvate obchádzame ,do mesta sa nám nechce, už aj tu je veľa áut. Cesta je nová, samé kruháče, táto časť ruska sa od ukrajiny líši hlavne lepšími cestami, viac a lepšími autami, Inak veľké mestá a medzi nimi takmer nikto .Podvečer sa blížime k Borisoglebsku.

Nie je priamo po ceste, ale na odbočke na Astracháň. Všimol som si reklamu na hotel a po včerajšej skúsenosti sa mi nechce riskovať noc pod širákom. Okrem toho, treba aj ľudí pozrieť, ako žijú, čo pijú, atď. Hneď pri vstupe do mesta vidím, že to bohviečo nie je. Spadnutý most obchádzame po provizornej paralelnej ceste riadenej semaformi. Mesto typicky rusky sivé, zaprášené. Domáci nás navigovali k jedinému /v stotisícovom meste/ miestnemu hotelu, plnému vojakov. A drahému . Našťastie vojak čo nás počul sa baviť nás usmernil do ubytovne oproti hotelu. Patrí to tej istej firme, ale jednoduchšie. Ďalšia možnosť je kdesi za mestom pri hydinárni, ale tam je smrad. Berieme čo je, parkujeme vo dvore za hotelom. Deň končíme už na parkovisku tradične štamperlíkom a ruskí strážnici nás prekvapia. Nechcú si s nami pripiť.

Oproti je trh, na trhu šašlikáreň, tri druhy miestneho nič moc piva. Po večeri ideme na prechádzku. Je tu veľa drevených domov, väčšinou spustnutých, káble a plynové rúry sú ťahané po fasádach, obchádzajú okná ,dvere, brány tu rekonštruovať musí byť riadna prča. Chodníky sú na niektorých uliciach dobré, inde ani cesty nieto, len utlačená šotolína,
Pred kinom/slušná budova/ ma čaká prekvapenie- pekná červená Yamaha TDM 850.Oproti nej KAWASAKI.

Chvíľu čakáme, ale asi je predstavenie, nuž Milan ide domov a ja blúdim ďalej, okolo nočného klubu, kde ma dnu láka cica v negližé, až na námestie. Námestie je vysvietené, vydláždené, všade veľa ľudí, policajti, deti bicykle, skejty. Vľavo opravený park, trávička, lavičky, za parkom asi mestské divadlo. V parku policajt pristúpil k mládeži na lavičke sediacej, pokýval hlavou, prehodili pár slov a poloprázdna fľaša rýchlo zmenila pozíciu spred lavičky dozadu, tam kde ju nieto vidieť. Všetko v kľude. Park vpravo je rovnako veľký/dlhý/, ale v stave pamätajúcom si poslednú návštevu Stalina v meste. Možno nabudúce už bude aj ten vyčistený. Pri lavičkách som si všimol malého naháča, keď si ho fotím dobehne majiteľ a odloží z neho bundu, aby som mal záber na celú. čínska 350tka,ale pekná. V tomto meste je veľa motoriek a len TDM sú štyri.

Ráno je trh zavretý. Škoda, chceli sme ho pozrieť. Nevadí, máme inú povinnosť. Moja Kamaha ma doviezla až sem, ale posledné dva dni je nejako mimo kondíciu. V nízkych otáčkach šklbe. Našťastie som si včera pri vstupe do mesta všimol obchod s motorkami a mierim tam. Sviečky do TDM? Však vyber pozrieme. Rozoberám teda mašinu , Rusi sa smejú, že či ju chcem rozobrať celú. Sviečky sú zahádzané, po výmene ale mašina ide ako nová. Len tých tisíc rubľov za dve sviečky je aj bratru dosť. Ešte sa pýtam na ten padnutý most. No, začali rekonštruovať a padol im celý, znie odpoveď.

Ráno vyhlasujeme remízu v boji s teplom, ďalší deň v sa už variť v štyridsiatkach nechceme. Bundy zostávajú, motogate meníme za rifle. Z Borisoglebska pokračujeme najprv cez lesy, potom už zase cez polia- znova fungl nový asfalt, široké cesty, rovné podľa pravítka, zvlnené akurát v zvislom smere. Nájdu sa ale autá, ktoré ani to nezvládnu a vykotia sa do jarku. Na jednom kopci zastavujem pri stánkoch. Niečo zobnúť a hlavne kafe. Na šašlik ma prešla chuť hneď, len čo som videl Rusku, ako zdvihla plastovú fľašu a šup ju do pahreby. Po káve ide Milan obzrieť ostatné obchody.Za chvíľu ma volá: poď sa pozrieť, tu majú všetko! Malá drevená búdka o veľkosti unimo bunky, ale zaprataná autosúčiastkami, náradím, elektronickými drobnosťami a ešte aj predavačka sa tam vojde. Síce slobodná/ pre miňa zdes mužik nebyl /, ale Milanovi odoláva . Musí si z Ruska priniesť iný suvenír.

Onedlho stojíme znova. Už skôr som si všimol nevysoký nekonečný val, ktorý cesta pretínala a pri ceste akísi pamätník. Aj sme sa k nemu hádam tristo metrov vrátili. Kto vie, môže si prečítať sám, pre ostatných- jedná sa o zvyšok obrannej línie cárskeho Ruska voči ázijským nájazdníkom- jednoduchá obdoba čínskeho múra postavená od Donu k Volge na príkaz Petra prvého.

Cesta sa pred Volgogradom mení z dobrej na výbornú štvorprúdovku. Doprava je minimálna a dvadsať kilometrov pred mestom vidím parkovisko, kamióny a hotel. Istota je guľomet, ubytujeme sa tu a mesto pozrieme naľahko. Kým Milan úraduje na recepcii, ja oslovujem kamiónistov. Jeden z nich prinesie mapu Volgogradu a ukazujú mi, ako sa dostaneme k múzeu a k Mamaevovmu kurganu. Je to jednoduché ,ideme. Múzeum Panoráma je priamo na brehu Volgy. Motorky odstavujeme v bočnej ulici, skladáme prilby a v tom okamihu zacítim volgogradské prekliatie- mušky. V okamžiku sú všade- tisíce ich lieta okolo hlavy, lezú do nosa, do uší, do úst aj do očí. Oháňať sa rukou je nanič, prilba putuje naspäť na hlavu. Pozerám po okoloidúcich miestnych- všetci do radu sa oháňajú rukami alebo halúzkami zo stromov urvanými. Opakujeme po nich, obchádzame múzeum dookola, v jednej ruke foťák, druhá máva halúzkou. Aj tak je to na nervy. Múzeum sa opravuje, vidím roboša s moskytiérou na hlave. Inak by sa asi nedalo robiť. Bohvie ,či ich mali aj nemci svojho času. Urýchlene končíme obhliadku a presúvame sa k Mamaevovej mohyle- je to na kopci a ja márne dúfam ,že tu bude fučať vietor a mušky odfúkne. Neodfúkne, aspoň nie všetky, ale je to tu o chlp lepšie než dole. Aj tak sa ale príliš nezdržíme. Mohyla , Sieň slávy ,kúsok parku a zbabelo to vzdávame.

Tých pár mušiek vonku pri hoteli už beriem ako príjemné spestrenie teplého večera. Rusi sa nám znova smejú: mušky? To nič, sú tu len štyri týždne v roku, to máte na ne šťastie- po nich prídu komari. Brrr. Jeden z nich hovorí, že v Astracháni, v delte Volgy ich je viac a na Sibíri je to ešte horšie. On sám pochádza priamo z Magadanu/ukazuje legitku/,ale teraz žije v Krasnodare a občas tým smerom aj jazdí. Tvrdý život, dvesto hodín v kabíne, tisíc kilometrov denne a /prepočítane/za päťsto dolárov mesačne. Kam odtiaľto? Na východ, na juh? Rozhodli sme sa ísť na juh k moru a na Kerč. Cesta na východ do čečenska by sa nám asi neúmerne natiahla, nuž teda Derbent odkladáme na inokedy a ráno pokračujeme smerom na Rostov na Done. Treba sa prácne vymotať z mesta, cesty sú už od rána plné áut. Po dvoch hodinkách zastavujeme na pumpe v Surovikine, odmuškovať sa, naraňajkovať. Oproti pumpe si všimnem chalana s batohom- stopoval už pri Volgograde, ešte som mu mával. Než za ním prídem, už nastupuje do ďalšieho auta ,tak si znova len zamávame .Škoda, chcel som s ním hodiť reč.

Pišta zastav niekde pri pošte, velí Milan, sľúbil som poslať pohľadnicu domov. Hneď za pumpou točím do čohosi, čo sprvu vyzerá na riadny zapadákov. Moceme sa po spustnutom meste, občan nás pošle na sídliskovú poštu, ale tam nemajú pohľadnice, nuž ideme naznačeným smerom, okolie sa trochu mení k lepšiemu a zastavujeme na ceste pri policajtovi. Pošta? Tu – ukazuje za seba, ale keď Milan chce prejsť na druhú stranu cesty zdvíha varovne prst a druhou rukou ukazuje na plnú čiaru na ceste. Parkujeme teda na svojej strane. Milan úraduje, ja fotím a strážim, pri odchode z mesta si ešte všímam komín nejakej továrne, kde asi kúria starými pneumatikami. Vychádzame na hlavnú cestu ,staré úseky striedajú nové, ideme v kolóne, občas stojíme v, niekde ideme štyridsiatkou cez stavenisko .V jednej zápche sa k nám spredu priblíži policajt a volá nás dopredu. Hm , toto sa nám ešte nestalo. Cestná kontrola v Rusku, to bude zážitok, bude o čom hovoriť, zúfam si v duchu už dopredu. A veru bolo. Vpredu stojí policajtka, vedľa nej kamera na trojnožke, traja civili a jeden z nich v ruke drží mikrofón s logom TV Rossia .A náš policajt hovorí, že máme dať intervjú- no skoro sme sa tam zosypali. Milan posiela strápniť sa mňa, nuž im tam čosi zabreptám na tému kakie darogy est v rosiji a keď si oni natáčajú nás, tak si cvakneme aj mi nich, rozlúčime sa a pokračujeme. Bohdaj, aby sa to nikdy nedostalo do etéru.

Zvyšok cesty do Rostova je nová, nezáživná, široká štvorprúdová diaľnica, s obmedzenou rýchlosťou na 90km/h,občas prerušená otočkami do protismeru, alebo odbočkami do dedín a konečne aj s predavačmi kvasu, s typickými barelmi pri ceste.

S nejakými prestávkami na tankovanie a kafe sme pred večerom v Rostove a po preštrikovaní sa mestským obchvatom parkujeme na tir báze. Je ešte svetlo, tak po ubytovaní ťaháme do mesta. Nie ďaleko, len do Proletárskeho rajónu, lebo ruble sa minuli, treba doplniť zásoby. Doprava je nervózna ,odstavujem na parkovisku- áut je tu veľa, ľudí tiež, tu hádam bude bankomat a keď nie, je tu aspoň kvas. Prvý mužík mi na otázku kde je bankomat bez slova ukáže prstom za mňa. A naozaj, na prízemí bytovky som narátal štyri pobočky bánk- len si vybrať. Odtiaľ bežíme k stánku s kvasom a po druhom kole prejdeme cez cestu na miestny trh. Bežný trh ako u nás- zelenina, ovocie, handry, obuv, akurát tá zelenina sa mi zdá väčšia krajšia ako u nás- ceny zhruba rovnaké. Už všetci balia , tak len kúpime zeleninu na raňajky ,obehneme dokola, zopár fotiek a valíme už po prázdnejších cestách na bázu. Ráno sme si prispali- však čo sa budeme ponáhľať, však sme na dovolenke- vyrážame už za tepla. Kúsok pod Rostovom zastavujem pod mostom skontrolovať či dobre ideme- nevidím na navigáciu v tom slnku. Sotva zleziem s motorky, už pri nás stojí trojica motorkárov z Rostova- idú do Tuapse na zraz ,volajú aj nás- však uvidíme ,či sa nám bude chcieť odbočiť na čurbes.

Pristavujem pri zaujímavom monumente- tanky na šikmom pylóne- toto som už niekde videl. Kúsok ďalej stojíme znova, na dlhšie- „Pišta ,pozri mi tam nejaký fest starý traktor“- prízvukoval mi kamarát Tóno pred odchodom .Tento sa mu bude páčiť. Len ako ho dostať domov? Naštartovať nešiel, TDM by ho hádam aj utiahla, len tie pokuta za dezén by ma isto zruinovali, nuž zostal tam. Tuná ešte nie sú cesty dobudované- občas ideme po funglovej diaľnici, občas po starej ,ale dobrej ceste a najviac popri stavenisku. Predbiehať sa tu moc nedá, miestni motorkári čo idú v tlupách na zraz sa pretlačia, ale mne s kuframi sa nechce, okrem toho väčšina z motoriek tu ani nemá evidenčné číslo, takže ich spústa policajtov pri ceste asi ani netrápi, ani oni policajtov. Pozerať moc nie je čo, rovina ,autá, Milan drieme na motorke, preberie ho akurát jawka na pumpe- voľakedy v druhohorách, keď bol ešte mladý , takú mal.

Kdesi v poliach pred Krasnodarom zastavujeme na olovrant pri osamelom chlapíkovi , čo predáva ovocie. Kilo čerešní za pár drobných, najprv sa tvári neisto, vyplašene, potom sa osmelí. Ľudia sú dobrí, život je ťažký, ale s božou pomocou prežijeme. Pýtam sa aj na Čečensko. Pred pár rokmi chodil predávať aj tam, jediný problém bol s vojakmi a policajtmi na cestných postoch, drali z obchodníkov výpalné, až to takmer všetci vzdali. Pri odchode nám odušu máva a prežehnáva nás ,až neviem či som pápež, alebo z nás vyháňa zlého motorkárskeho ducha. Kresťanstvo v tejto časti Ruska asi hrá významnejšiu rolu ako na severe, možno kvôli vplyvu moslimov z juhu, lebo si všímam pred i za dedinami novopostavené veľké kríže. Tieto nás vítajú aj na Kryme.

Prechod Krasnodarom mi utkvel v hlave ako nepríjemný. Aj keď mesto iba lízneme po okraji, dlho sa tlačíme v zápchach a kolónach, teplo ,prach, smrad , hluk, nemožnosť predbiehať sa ma celkovo ubíjajú .Zastaviť tu nieto kde, všimol som si akurát ruský fenomén- strážnikov mosta a že prechádzame popod nejakú priehradu- zamknutú za ostnatým plotom. Na šťastie kúsok za Krasnodarom sa krajina začína zdvíhať a zelenieť .Tu už začína západná časť Kaukazu. Prechádzame cez akýsi horský prechod podobný Babe, cesta je ale širšia, zákruty nie také ostré, ale takmer všetci poctivo dodržujú rýchlosť s dostatočnou rezervou. Na vrchole je rozhľadňa a medvedie súsošie. Prechádzame dedinami. Tu, keby nie ruských nápisov, sa cítim ako doma, dediny nie sú príliš odlišné od našich kdesi pod Karpatmi. V jednej z nich zastavujeme pri ceste. Babky predávajú ovocie, treba obedovať. Odtiaľto je na pobrežie už len kúsok, už sa vidím vo vode. Lenže všetko je inak. Milan navrhuje, že si najprv prejdeme cez Novorosijsk, nájdeme ubytovanie a potom sa okúpeme. OK. Lenže to hľadanie sa trochu natiahne, odrazu sa obloha zatiahne a ja rýchlo hľadám ,kde v závetrí natiahnuť nepremoky. Celé pobrežie až do Anapy nám striedavo prší a leje.V Anape sme našli vyhovujúci penzión hneď na kraji. Dokonca tam pár dní pred nami nejakí slovenskí motorkári prespali. Aj keď z kúpania nebude nič, ideme sa prejsť na pláž. Nie je to najhoršie, v chorvátsku som bol aj v horších strediskách. V pešej zóne chvíľu obdivujeme dievčinu na inlajnoch, tancujúcu na hudbu z kazeťáku, celkom jej to ide, zvedavci jej tu i tam hodia do vedierka drobné. Povedľa , za betónovými stĺpikmi stojaci veľký americký trike už končí šichtu. Chlapík vyberie z kufra drevený klin, priloží ho k obrubníku, prejde s predným, potom jedným zadným kolesom na chodník, obíde stľpiky, preloží klin, zbehne na cestu, klin hodí do kufra a už ho niet. Škoda, že som nezobral foťas. Ideme na izbu, v otvorenom stánku pri ceste pýtam čapovaný kvas. Asi mám divný prízvuk, predavačka mi nerozumie. Blízko stojaci mužik, asi tridsaťročný počúva, prichádza bližšie a tlmočí jej čo chcem. S fľašou v ruke sa dáme do reči-„ vy slováci .govorte po svojim ja rozumiem“, vypadne z neho“ Ja Peter.“.Kúrva, ty naozaj rozumieš, čuduje sa Milan. KÚRVA- Petrovi aj slzy z očí vyhŕknu, keď počuje to írečité teplé slovenské slovo. .“dva roky ja delal na Ukrajine v Ľvove a ja naučil sa. Ešte si pospomína na tie ostatné z najkratšieho slovenského slovníka .Takéto stretnutie chce poriadne zapiť, ale našťastie pre nás už nikde tvrdý alkohol nekúpi. Nuž len postojíme pri kvase .Peter žije teraz v Moskve, ale rozišiel sa s frajerkou, nuž si prišiel na leto oddýchnuť sem k moru. Cez deň robí,/sadrokartón/poobede oddychuje. V noci cez Anapu prehrmí ďalšia búrka, cesta pred penziónom je pod vodou. To nám nevadí, slniečko už vyšlo, a mi pokračujeme smer Kerč. Hory a lesy zostali za nami, sprava je akási step, zľava vinohrady ,kraj od Anapy je znova rovinatý. Celkom rýchlo sme v Iljiči, pri ceste stoja dvaja policajti a bez pýtania nám mávnu smer kam treba ísť. Prístav je na konci úzkej kosy, ktorá oddeľuje Tamanský záliv. Zastavujem na konci pred rampou a obzerám sa okolo, nech zistím čo a ako .Blízko stojaci chlap si ma všimne, podíde bližšie a vysvetľuje mi, že treba rampu i autá vpredu obísť na druhé parkovisko, tam kúpiť lístky a potom počkať v rade na hraničnú kontrolu. Po kúpe lístkov/ s pasom v ruke/sa snažíme minúť posledné ruble v bufete na kávu a keksy, čím zmeškáme trajekt, ale nevadí, však pôjde ďalší. Akurát odtlačíme motorky dopredu k hraničnej bráne. Toto omeškanie sa nám vypomstí. Znova začína popŕchať, než sa dostaneme do colného priestoru už prší a do trajektu vchádzame v poriadnej búrke. Samotné odbavenie už máme v malíčku, ale i tak trvá dlho. Zvlášť som zvedavý ,ako odbavia motorky, aby nenastal problém ako minule.Za týmto účelom nás colník pošle do kancelárie pri bráne. Vysvetľujem úradníčke čo chcem .Charašo, mykne plecom ona, zoberie mi vstupnú deklaráciu podá mi kus dreveného papeku s číslom. U nas uže novyj system, problem uže nebudet.“U vas novyj system, To asi nebude od SAPu „,hľadím na ten papek jak onehdá ten somrák v tesku na plastový žetón z vozíka. Ale colníci akceptujú aj takéto alternatívne tlačivo. Po odbavení potlačíme motorky k samej bráne prístavu a po čajsi hodine už navlečení v nepremokoch vstupujeme na parom. Odparkujem na samom predku , predo mnou je iba starý cyklista. Slovo dá slovo- šesťdesiatdva ročný , bývalý riaditeľ televízie kdesi na Sibíri. Dnes žije na Ukrajine. Bol na výlete v Vogograde, Astracháni, Piatigorsku a teraz už ide domov. Po dvoch mesiacoch bicyklovania, spania v stane. A potom, že mi sme blázni. Plavba trvá asi pol hodinu v daždi, V prístave už je zase riadna búrka. Pri výstupe z paromu nám už tradične ukrajinský colník podáva papierik. V okamžiku je mokrý, toto nevypíše nikto. Keď ho podávam colníčke zhnusene s ním zamáva a zahodí ho na zem. Radšej si ho vypíše sama, ako toto chytať. Tuná majú systém. Vojdeš do jednej búdky odovzdáš papiere, vyjdeš von obídeš okolo a počkáš. Medzitým samozrejme kontrola prádla. Oni si vypíšu čo treba, cez okienko si podajú tvoje papiere do druhej búdky ,tam tiež vypíšu čo treba a papiere ti cez dvere podajú. Lenže pri nás je to inak, Milana si colník zavolá do búdky- Ty Milan? Daj nám päť euro. A začo ? vyvalí očiská Milan. Len tak, na pivo , smeje sa colník. Z okienka vystrčí peknú hlávku colníčka. A mne na šokoládku!! Šokovaný Milan vyberie z buksy posledné ruble, čo nemal kde minúť ,ale za chvíľu  spokojne odchádza aj s papiermi. Colník nám ešte ukazuje kadiaľ najrýchlejšie von. Furt prší, strážca poslednej rampy naťahuje ruku po lístok, len zdvíham priezor, nech si ho zoberie z úst, aj tak ho má v okamihu totálne mokrý. Odstavujeme po kilometri na zástavke autobusu pred mestom Kerč. Tu nás predbieha ešte aj dedo na bicykli, ale nám je to jedno.

UKRAJINA

Po daždi ešte v Kerči vyrabujeme bankomat a po ľahkom obede pokračujeme po rovinách smer Fedosija. občas prší, občas slniečko svieti ale v Fedosii je číre leto a to je dôvod skočiť do vody. Prvá pláž /Primorsk/ je naša- drobný štrk, super voda, super vlny, málo ľudí. Hodinka vo vode poteší, ale je čas jachať ,cestou skúmame možnosti ubytovania, rozhodneme sa však pokračovať .Za fedosijou sa terén začína zdvíhať. Jahody na začiatku Starého Krymu pojedáme sediac v úbočí. Na konci mesta ma nenápadná tabuľka nasmeruje do malého poľovníckeho penziónu. síce je zavretý, poľovníci zo západu chodia iba na sezónu, ale strážnik po dohode so správcovou nás nechá prespať, na ráno nám vybaví aj kávu .Starý Krym bol voľakedy známym letoviskom pre verchušku, ale po rozpade sojuzu nerušimeho si verchuška našla atraktívnejšie lokality a mesto upadlo. Mnohí domáci, čo začali stavať domy na prenájom museli skončiť a ísť zarábať na chlebík každodenný do zahraničia. Domy zostali tak, ako ich nechali. Na jednom napríklad chýba položiť hádam dva metre strechy. Nevydalo.

Rozpadá sa, tak ako celá dedina. Čo mladé zmizlo do Španielska, Talianska, zostalo len zopár starších a detí. Veľmi smutný pohľad. V penzióne bol s nami starší Poliak- cyklista.

Priviezol sa vlakom, ubytoval sa a dva týždne brázdi Krym. Toto by sa možno aj mne páčilo, až raz nebude na benzín. Cestou zo Starého Krymu som si všimol smerovku Sudak. Toto som niekde už videl, preto mením smer .Cesta je príjemná, dnes zatiaľ moc neprší, ide sa cez hory, k moru do Alušty,  chvíľu po pobreží , chvíľu po serpentínach cez hory do Jalty. Chvíľu slniečka počas pauzy Milan využíva na sušenie vecí. Ja , spomenúc si na jeho zaklínanie, že končí s motorkami rýchlo zahajujem dražbu.

Ale nikto nemá záujem, nuž pokračujeme ďalej. Počasie sa zhoršuje, silný dážď strieda búrka, všade je plno áut, pri ceste stojaci policajné aut spúšťa sirénu a pomedzi ňu čosi vrieska o motocyklistach. Zastavujem asi dvesto metrov od nich. To Vrieskal na nás? Zastavoval nás? Príde si pre pokutu? Lenže on odchádza na opačnú stranu. Až po prechode kopca Milana napadne- však on niečo brblal o daroge, on nás upozorňoval na to, že opravujú cestu- na veľkom úseku je viacero hlboko vyfrézovaných miest. Dodatočne ďakujeme. Akoby nestačilo že leje, v Jalte je ešte aj totálna zápcha. Nič to , kašleme na mesto, aj tak po ňom v daždi chodiť nebudeme. Po pobreží pokračujeme na Sevastopoľ, búrka ešte silnie, nuž i Sevastopoľ padá a až v Simferopole sa na nás znova smeje slniečko. Asi nám počasie chcelo naznačiť, že sem sa treba vrátiť a zdržať sa tu dlhšie. Znova sme na rovinatých stepiach. Zvlnená planina, tráva, riedke osídlenie, už som čakal iba stádo divých koní. Noc nás zastihla v Krasnoperekopsku. Hneď pri ceste stojí autoservis, umyvárka a v podkroví slušný penzión síce bez stravy ale s dobrou cenou .Parkovanie na dvore hneď zamietli a motorky nám zamkli do umyvárky/ asi poznajú svojich/.Recepčný sa s nami okrem svojich peripetií podelil aj o pivko.

Odtiaľto až domov je už prakticky iba rovinatá Ukrajina. dvetisíc kilometrov, cez polia , spolovice po ceste, ktorou sme šli do Ruska.Za zmienku stojí hádam už iba zástavka v bývalej raketovej základni v Pervomajsku, kde boli medzikontinentálne rakety.

Čaká nás jeden nocľah ani neviem kde v penzióne pri ceste, druhý znova v známom hoteli v Ternopile, prekvapivo rýchly prechod cez šengenskú hranicu a nočná cesta upršaným Slovenskom do Bohuslavíc. Ja tu už tradične prespím, Milan pokračuje domov do Sobotišťa.

Dvanásť dní v sedle, čajsi 6000 kilometrov. Niečo sme videli, niečo nám zostalo na budúce.

Už od návratu domov sa na to teším.

viac foto