Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1412 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

www.foxracing.sk Sumoto Brno DS auto MOTOQUAD Indian - www.klasikmoto.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 4045
Áno, bolo to v pohode: 48% (1960)
Nie, bolo to ďaleko za: 52% (2085)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (6 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač

Sicília 2015 - len tak...

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 07.03.2017 Autor: pesiak
Čitatelia: 4124 [Mototuristika - Európa - Výlet]

Je slnečný máj, uplynul rok od návratu z Turecka, a mňa už zase prdel svrbí. Teda svrbela už dlho, ale zima bola. Plán je jasný už od Vianoc: Sicília, Etna a všetko čo je cestou tam a späť.

Akurát jeden malý drobný problémik sa vyskytol. Kamaha je furt v servise, lebo nie sú ventily a budú bohvie kedy. Ale do prvého mája by mala byť v poriadku. Lenže ja tomu už prvého apríla neverím, a začínam sa obzerať po inej mašine. Výber sa zúžil na BMW GS a RT - cena je rovnaká, RTčko je krásne, celú zimu sa na mňa v Šamoríne usmieva, lenže ja mám obavu čo sa stane s kapotážou, keď ju niekde položím, a už vôbec sa mi ju nechce pucovať a leštiť. Takže beriem GeeSo. Od mechanika, v dobrom stave, len si treba urobiť stkáčku, lebo práve končí. To ale nie je problém, za dva dni je cez internet poistená a aj prihlásená – juchuchúú môže sa vyraziť.

Teda mohlo by sa, keby som dva dni pred cestou nezistil, že mi ešte neprišla zelená karta a bez nej by to nebolo to pravé orechové. Začínam telefonovať a našťastie sa našlo riešenie - poisťováci sedia v Bratislave, cestou do sveta sa tam zastavím a oni mi ju vypíšu ručne. Fajn. V deň D mi volá Milan: prídem neskôr asi o dve hodiny, niečo musím vybaviť. Čo, to sa dozviem až keď príde: pánko zabudol skontrolovať stkáčku a včera večer zistil že ju má už prepadnutú, nuž mobilizoval koho mohol, aby mu ju ešte v to ráno spravili. A tuším by z neho bol aj krízový managér, lebo to s úsmevom zvládol dokonca skôr ako predpokladal. No parta hic - dobre to začína.

Tak to ešte zalejeme kávou, lebo slivovicou nemôžeme, a vyrážame pre moju zelenú kartu a potom cez slnečné Maďarsko na juh. Cesta ubieha v pohode, stojíme akurát na pumpách na kávu. Pohoda končí na chorvátskej hranici v asi desať kilometrovej zápche. Po chvíli váhania ideme dopredu. Fronta je až po colnicu, a než prejdeme je večer, nuž zostávame spať v chorvátskej Gradiške. Ráno ideme cez Banja luku, krásny kaňon na Jajce, potom do Trebinje. Ženina babka je odtiaľto, nuž sem chcem pozrieť, Milan do mňa rýpe, že to len preto aby som zistil, či tu nie sú nejaké pozemky na prededenie. Nuž nebolo by od veci. Cesta je tak pohodová, príjemná, že ani nie je čo napísať.

Trebinje je malé, celkom sympatické mesto. Odtiaľto mierime na čiernohorskú hranicu, stúpame do hôr. Na prechode nás dobehne partia chorvátov na ceste z Osijeku do Boky Kotorskej. Spíme v Danilovgrade, v penzióne pri ceste. Večer je zábava, sedíme s miestnymi hasičmi. Vysvetľujú nám, že Crna Gora je „malá krajina, ale s veľkým srcom“, roboty je málo, po turizme je najväčším zamestnávateľom lesné hospodárstvo. Zato Danilovgrad, aspoň centrum, vyzerá celkom pekne a živo.

Trebinje
Trebinje

Pohľad ráno z okna neveští nič dobrého. Je zamračené až po obzor a vytrvalo prší. Natiahneme na seba nepremoky a ideme v ústrety bleskom a horám. Blížime sa k Skadarskemu jazeru a k Albánskej hranici. Prechod znova bez problémov, akurát vo vytrvalom daždi. Popri jazere klesáme do nížiny, cesta v albánsku je nová, áut je málo, občas konský povoz. Toto sa mení v meste. Prejazd cez Skadar je nezabudnuteľný. Autá vpredu autá vzadu. Ľudia s taškami, vozíkmi, bicyklami aj bez behajú pred autami krížom krážom jednotlivo aj v skupinkách, chodníky sú zapratané tovarom a stoličkami. Jazdím totálne defenzívne, pri kraji, vrtím sa na všetky strany, občas radšej zastavím pri krajnici, nech ten nákladiak čo sa mi tlačí na chrbát zmizne preč. Brrr. Navyše vyšlo slnko, je teplo až dusno. Za toto si zaslúžime kafe, ale až za týmto bláznincom, v hoteli pod hradom. Odtiaľto je už cesta v pohode až do Draču, do prístavu nás navigujú tabule. Hneď somrujem lístky na trajekt do Bari, horko ťažko polámem ten angličtin aj ruštin, ale vybavím. Pretože máme štyri hodiny času do odchodu, motorky necháme v spoločnosti colníckej guziny a ideme do mesta zháňať nálepky na kufre a obzrieť si kúsok mesta.

Súdiac podľa cesty pri prístave je Albánsko bohatá krajina. Samé predajne áut, mercedesy, porsche, hamry. Ostatok mesta už ale hovorí čosi iné. Za ich posledné bubáky kupujeme horko ťažko nájdené nálepky na motorky, ovocie a sladkosti na cestu. Aj tak celú tašku nakoniec zabúdam na parkovisku, keď ideme naloďovať. Lodník nám ukázal miesto kde máme odstaviť, máva rukami, že viazať netreba a už sa o nás nestará. Pre istotu motorky aspoň kurtňami priväzujeme k rúre hore. A poberieme sa do kajuty. Neskôr pri kontrole zisťujeme, že sú v dobrej spoločnosti. Tí cestujúci čo nemali kajutu sa zložili kde sa dalo, a tak v bare to vyzeralo ako v šamorínskom hoteli Bonbón po návšteve strelcov od konkurencie. Nehybné telá ležali všade, len barman stál unudene opretý o bar. Plavba prebehla úplne hladko, ráno sme pekne vyspinkaní. O ôsmej nás v Bari víta slniečko, krásny výhľad na mesto a nepekný výhľad na trajekt, ktorý ako som neskôr našiel na nete, v decembri uprostred mora vyhorel.

Bari ,vyhoretý trajekt
Bari ,vyhoretý trajekt

Motorky viazať naozaj nebolo treba. Musím ale počkať, kým nevytlačia von Porsche čo ma blokuje, následne pri skladaní z hlavného stojana sa ťažký bavorák porúča k zemi. Našťastie len na kufor a okoloidúci lodník mi ho pomôže zdvihnúť. Aj colnica ide rýchlo, trochu sa predbiehame. Pri výjazde z prístavu stretneme partiu mladých Talianov. Tiež idú na motorkách na Sicíliu, máme ísť za nimi, ale na prvej svetelnej križovatke nám okamžite zmiznú z dohľadu. Nevadí, po ceste do Reggia ich predbiehame asi štyrikrát, lebo síce idú rýchlo, ale o to viac cik a fajč páuz majú. Definitívne sa lúčime niekde za Motolou, kde obedujú. Cesty sú kvalitné, široké, kúsok cez pohorie, kúsok pri mori.

Pokračujeme smer Reggio, až pokým pred mestom nezbadám šípku do prístavu. Je tu síce strašná tlačenica, ale našiel som skratku. Takú rýchlu, že som sa ocitol za pokladňami. Ale bez lístka. Taliani si s tým hlavu našťastie nelámu, motorky odstavíme pri krajnici a vraciam sa sto metrov späť kúpiť lístky. Do polhodiny sme na Sicílii a začíname sa úzkymi cestičkami predierať na juh, kde kdesi v diaľke tuším Etnu. Cestou už pozerám kde budeme spať, lebo tuším, že to môže byť problém. Milan pri každej obhliadke overuje, či ideme správnym smerom, občas na križovatke oslovíme miestnych motorkárov. Jeden nás chvíľu vedie, ďalší vysvetľuje že v Fiumefredo treba zabočiť doprava a cesta nás dovedie až na Etnu. Nakoniec nás tam doviedla rodinka na Lancii, ktorá tým smerom išla domov.

Etna
Etna

Nuž miesto hľadania nocľahu sme skončili v predpeklí. Aspoň podľa obrázkov z turistického stánku, ktoré ukazovali Etnu počas výbuchov a erupcií. Už bol večer, začínalo sa stmievať, nuž sme si dali aspoň obligátnu kávu a nakúpili suveníry. No a ešte skúsili ako vysoko sa dá dostať. Skončili sme pod lyžiarskym vlekom, však by bol hriech nezajazdiť si po prachu pekelnom. A zobral som si pekný, asi päťkilový kamienok domov. Cestu dole som naplánoval tradične mávnutím ruky - nekaj tajto. Sprvu to šlo, dokonca sme sa aj medzi domy dostali, len z novej cesty sa odrazu stala stará, úzka, rozbitá, široká tak na fiat činkvečento bez späťákov, strmá jak zjazdovka, ukončená betónovým blokom a schodmi do nekonečnej čiernej hlbiny. A všade tma. A ja som tam ostal s bavorákom vpredu opretým o ten betónový blok, zboku o špičku palca ľavej nohy držiac to hovado aby ma neprivalilo a nadávajúc čo zvyšok dychu povolil. Milan to isté, len meter nado mnou. Horko ťažko sa mi podarilo preklopiť na druhú stranu a vyklopiť stojan. Potom pomôcť Milanovi otočiť, následne otočiť bavoráka - no stručne povedané, mal by to tam nejaký farár dobre zoširoka po nás spláchnuť svätenou vodou. S pocitom hanby som sa teda spoľahol na služby navigácie, ktorá nás doviedla dole do mesta.

V mestečku na Sicílii
V mestečku na Sicílii

V meste Milan oslovil partiu starších pánov sediacu na námestí. Neviem ako to robí, ale vždy sa dohovorí, aj keď okrem rodnej záhoráčtiny inú reč neovláda. Jeden z partie nás zavedie do hotela asi dvadsať kilometrov ďalej. Noc na Sicílii s výhľadom na Dymiacu Horu za dvacku na osobu, podľa mňa celkom dobré. Ráno sa rozhodneme, že len obehneme Etnu a začneme návrat. Ani toto však nedodržíme, lebo navigácia nás ženie po cestičkách, kde je aj bicyklistovi úzko a hlavná cesta je beznádejne upchatá autami. Asi po dvoch hodinách a dvadsiatich kilometroch teda volíme návrat tou istou cestou, čo znamená pol dňa sa prebíjať do Mesiny. Akurát sme sa zastavili v nejakom mestečku, lebo som si všimol smerovku k pošte a treba pohľadnice poslať. Vedľa pošty začína miestny trh, okrem reči absolútne podobný tomu u nás doma, rovnaký čínsky tovar, handry z Ázie, akurát ryby, zelenina a ovocie boli miestne. Ale že by som si tu všimol nejaké známky extra blahobytu oproti nám, to nemôžem povedať.

Trajekt chodí často, poobede sme na pevnine a mierime na sever k Salernu. Počul som, že diaľnice v Taliansku sú drahé, aj som sa na to psychicky pripravil, preto ma prekvapilo, že sme nikde neplatili. Takmer celé Taliansko od juhu až na sever po Bolzano sme prešli po širokých štvorprúdových cestách, kvality ako záhorácka diaľnica. Zarezané vysoko v kopcoch poskytujú výhľady na nezaplatenie, mestá a dediny obchádza. Zo dva razy sme museli ísť po starších cestách, keď hlavnú opravovali, no to by sme asi cestu domov museli natiahnuť na mesiac - kopanice šuviks.

Za Salernom je Neapol. Z tohto mesta vidíme akurát obchvat cez priemyselnú zónu, milion kamiónov, a desiatky trojkoliek piaggio - tieto boli v Taliansku všade, vo všetkých verziách a v každom možnom stave - asi ako u nás tisícdvestotrojky. Naložené od bás s pivom, cez cesnak a cibuľu až po smeti. Od nových po také, kde sú dvere povrazom uviazané, aby cestou neodpadli. Z jednej takej som si aj viazaničku cesnaku od starého farmára kúpil, ale nič extra - slabý jak z Lídlu.

Za Neapolom zostávam stáť pri kraji. Na kopci oproti sa mi zjavila scenéria jak z detstva - vinohrad do kopca, tak dvadsať krát tristo metrov a v ňom celá rodina, hádam aj štyri generácie, svorne motyky v rukách a hňogajú. Až mi slza vyhŕkla, keď som si spomenul ako ma pred štyridsiatimi rokmi takto vo vinohrade dedo potajomky vínom ponúkal. A teraz to vidím tu v Neapole - jednom z najbohatších regiónov Talianska. Nocľah nachádzame v koníčkarskom klube niekde pre Rímom. Za osemdesiat tojro per persona, ale iné nebolo a na zemi sa nám spať nechce. Večeru si teda odpustíme, dojedáme svoje zásoby, ale chcem vyskúšať aj dobré talianske pivko. Že v takomto podniku dostanem na výber len medzi nemeckou tretinkou v plechu a talianskou dvojtretinkou (6,6 deci) v plastovej fľaši pivo typu Smädný mních, by mi ale nikdy nenapadlo. No ale čo by sme chceli za osem euro že? Ešte že nám aspoň sklenené poháre požičali.

Ráno sa vyberieme zdolať Rím. Cieľ určujem po vandrácky - náhodne pichnem prstom do navigácie - tu niekde by mohol byť stred. Vcelku som trafil, len tá cesta k nemu, samá zápcha. Jazdíme opatrne, domov ešte je ďaleko a miestnym skútristom sme asi na smiech, predbiehajú sa zo všetkých strán. Ale státie v zápche má výhodu, že si v pokoji obzrieme okolie, pokecáme, pofotíme, tak nás to ani nemrzí. Náhodným výberom som určil cieľ jednu ulicu pred námestím Svätého Petra, odstavujeme na chodníku a pešo sa motáme po námestí, vyhýbame sa černochom, čo predávajú selfí tyče, japonským turistom čo fotia všetko čo vidia, zbožným pútnikom, čo sa modlia zrovna tam kde zastanú, bez ohľadu na to že sú na ceste, aj množstvu policajtov, čo sa snažia celý ten chaos ukočírovať. Celé námestie je oplotené, pripomenulo mi to našu návštevu Moskvy, pred mauzóleom, pardon pred bazilikou Svätého Petra je fronta jak na akciové ajfóny, tak sa len pomotáme okolo.

Netradične kávu navrhuje Milan. Najbližšia je cestou k motorkám - Caffe san Pietro. Dve mizerné filtrované s mliekom plus dva koláčiky za kresťanských šestnásť evro - nuž zážitková turistika nie je lacná. Pri odchode z reštaurácie sa pred nami motajúci sa starý pánko v sutane a koláriku rozkašle. Rozbehnutý Milan neváha a mohutne ho potrieska po chrbte, až v ňom zahrkoce jak v starých hodinách - na zdravie dedo - hučí jak pilinák. Čo blbneš, však to bol pápež František - hatím ho. Hééj? otáča sa na prekvapeného frátra, ktorý aj kašľať už zabudol. Pohľad pre bohov.

Ešte sa prevezieme okolo Anjelského hradu a mierime von z mesta. Ide to horšie ako dnu. Stačí trochu zaváhať a už nás okrem skútrov predbiehajú aj autá, ale prechádzame bez ujmy.

Presúvame sa obyčajnými hradskými, smer Firenze a teda aj Toskánsko. Krásny kraj, dobré cesty, výborné počasie, málo áut - čo si viac môže motorkár želať. Hádam už len nalepiť si nálepku ITA na kufor. Ale to je prekážka neprekonateľná. Taliani sú už takí Európania, že také nálepky nikde nepredávajú. Nezohnali sme ich ani na pumpe, ani v kníhkupectve a ani v obchodíku s turistickými somarinkami. Nuž, sme len skonštatovali, že tá Európa je konc v prdeli a začali uvažovať nad nejakou druhovýrobou (nálepiek, nie Talianov).

Z Firenze mierime na Bolognu, odtiaľ cez Modenu do Verony. Tunajší kraj je úplná rovina, pár metrov nad morom, nuž sme radi, že za Veronou sa terén zase zdvíha k nebu. Nocľah nachádzame až po desiatej večer, aj to asi na piaty pokus na rodinnej biofarme menom čosi ako due fratelli (čo mi to len pripomína?)

Ráno za Veronou na pumpe kecáme s malou, ale statnou Holanďankou na Intruderi. Ide odkiaľsi z juhu z Kalábrie domov. Tiež preliezla kus sveta od Gibraltáru až za Ural, nuž kafe hodinka nám v debate a pozeraní fotiek rýchlo ubehne. Cesta až po Bolzano pomaly stúpa cez údolia, pomedzi polia a vinohrady. V tejto oblasti už žijú Nemci - všade sú nemecké nápisy, nemecký poriadok a nemecké vinohrady.

Za Bolzanom som si všimol odbočku na horský prechod Passo Joch - skúsime to tade, hádam to bude zaujímavejšie ako cesta údolím. A aj bolo. Cesta stúpa cez krásne údolia až na hrebeň k chate. Síce je dosť chladno a fučí, ale ten výhľad na okolité hory stojí za to. Tradične to zapíjame kávou, lebo slivovicu zase nemôžeme a kupujeme na pamiatku samolepky.

Passo Joch
Passo Joch

Pri návrate k motorkám pri nás zastaví dvojica na bavorákoch. Už sme skoro doma, konštatuje Milan - už sú tu Češi. A má pravdu. Dvaja dlháni z Prahy si tadiaľto spestrili cestu na Sardíniu. My pokračujeme smerom na Salzburg. Ešte v Breneri stojím pri obchode, nejaké dobré talianske víno by som zobral domov. To sa ale ukáže byť problém - majú tu iba samé nemecké. Beriem čo je a pokračujeme. Za hranicou ma navigácia vedie do kopcov, mám zakázané diaľnice a stará cesta na Insbruck vedie hádam tristo metrov nad údolím. Okolo nás chodia akurát traktory. Prechádzame ponad dediny a farmy, potom cez akúsi náhornú planinu - panebože jak krásne sa dá poblúdiť s navigáciou - bez nej by som sa sem nikdy nedostal. Do údolí schádzame až za Innsbruckom a už sa stmieva. Nevadí, nás mestá až tak nebavia, ideme na Wattens a ďalej, cestou už hľadáme nocľah. Prvý, druhý, tretí - ceny od deväťdesiat eur.

Cesty sú tu úzke, veľa úsekov v rekonštrukcii, áut veľa, samé obmedzenia. Pozerám do mapy - domov to je nejakých šesťsto kilometrov, o polnoci môžeme byť doma. Zajtra tu prázdnejšie nebude a táto lokalita si zaslúži aj dlhší pobyt. Nuž sa teda rozhodujeme kúpiť diaľničné známky a tých pár kilometrov domov už doraziť. Vybehnem na diaľnicu a po pár kilometroch zastavujem. Pred nami stojí tabuľa s nápisom že Bundesrepublik dojčland. A to som ja na tých pár kilometrov kupoval diaľničnú známku? A tá velikánska tabuľa že dva kilometre ďalej si možno kúpiť diaľničnú známku aj na motorád znamená čo? Preklepávam navigáciu - no jasné, diaľnica tuná prechádza do Nemecka a pred Salzburgom sa zase vracia do Rakúska.

Rýchlo preplachujem pamäť. Pokiaľ sa dobre pamätám, diaľničné poplatky v Nemecku neprešli, nuž znova zapínam mód blbeček a sebavedome pridávam plyn. Milan ťahá za mnou. Nejak to dopadne. Cesta po diaľnici cez Nemecko a za svetla je ešte celkom záživná. Ideme smer na Rosenheim, potom okolo obrovského Chiemsee, hore kopček, dole kopček, zákruty, výhľady aj lesy na kochačku, hluché úseky rýchlo až zbesilo – no vybláznili sme sa celkom. A neboli sme sami. Pred akýmsi mestom, tuším to bol Siegsdorf, cestári smerujú autá dole z diaľnice a uzatvárajú ju, asi pre opravu. Tuná sa rúcajú zvyšky mojich ideálov o slušných nemeckých vodičoch. Kto mohol, odbočil z ľavého odbočovacieho pruhu do pravého priameho, viacerí tesne pred chlapíkom, ktorý ide po ceste a kladie na čiaru tie červeno biele klobúky, rýchlosť cez osemdesiat, dvaja predo mnou dokonca za ním, takže klobúky lietajú po diaľnici ako kolky zasiahnuté guľou. Mne stačí letmý pohľad na kolónu smerom dole do mesta a tiež sa radím za hovädá nemecké a pokračujem rovno. Milan našťastie za mnou. To sa už stmieva, obzerať už nie je čo, začína nám byť chladno a trocha nás aj únava zmáha.

Rakúske diaľnice neoslňujú ani za dňa, človek sa tam cíti ako v tuneli, pre tie protihlukové steny nič nevidno a v noci je to ešte nudnejšie. Cesta sa mení na Tour de pumpa a káva, nízky prelet okolo Viedne a v Hainburgu už cítim že som takmer doma. A keďže najviac nehôd sa vraj stáva blízko domova, nuž spomalíme a posledné a vlastne zároveň aj prvé kilometre na rodnej hrude si už pokojne vychutnávame. Tradičná rozlúčka u mňa je tentoraz o tretej ráno. Milana ešte čaká osemdesiat kilometrov.

Táto cesta bola dlhá a po prvý raz bez komplikácií, všetci a všetko vydržalo. Ale to jej neubralo nič na zaujímavosti, práve naopak, za tých sedem spoločných dní a nocí sme si vychutnali všetkých vyše štyritisíc kilometrov. A tom to je.

Viac fotiek k videniu tu.

Pridané: 07.03.2017 Autor: pesiak pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (6 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač

Body a Trasy v tomto článku:

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria