Rumunsko, Bulharsko, hory, more, soľné bane 2005 2/6

Začínam mať nervy, vyzliekam oblečenie, prvý krát počujem ventilátor na chladiči a je neznesiteľné teplo. Zapadol som iba raz, čo som musel zosadnúť a vytlačiť motorku z blata. Aby to ale nebolo všetko, Mirovi sa pri páde rozsypalo štartovacie tlačítko. Hľadanie strunky a oprava trvala do 1 hodiny. Som dosť nervózny a spotený, keď v tom ku mne pristupuje Vlado. Hovorím, že toto nie je terén pre mňa a plačem nad totálne zablatenou motorkou. Vlado mi na to odpovedá, že . "toto nie je žiadny terén", , potom čo raz stratil bočný kufor a 4 krát zapadol!!! Jednoducho dobrodružstvo aké inde nezažijete a poviem vám aj prečo. 40 km sme išli 3 hodiny a stretli sme len jedno auto. Nikde nikto a nikto nikde, len na protiľahlom kopci som s ďalekohľadom sledoval skupinku čo sa, asi na Volge kabriolet kombi, snažili vyšplhať hore na kopec. Len Boh vie, kde sa tam vzali. Po. 205 km o 22:00 hod. stanujem na divoko niekde pred. Racasdiou. Otvára sa koňak a môj zadný Givi nosič presne prispôsobený na držanie Robových štamprlíkov plní svoju funkciu na jednotku.

Vstávame a sušíme stany od rannej rosy. Opäť naštartujeme stroje a odchádzame. Cesta sa mení na super Šturec, len s krajšími výhľadmi a dĺžkou asi 40 km. Následne sa cesta mení na totálne rozbitú a potom sa objaví zase pekná, na ktorej je sem tam diera, sem tam hnoj, sem tam krava a ovce, sem tam opustená obrovská fabrika. Ťaháme ďalej a pred nami sa otvára výhľad na Dunaj. Cesta vedie tesne popri ňom, niekedy aj ponad ním, veľmi pekné jazdenie.

Na druhej strane Dunaja je Srbsko. Každých asi 5 km nasleduje 100 metrov šotoliny prejazdnej v pohode aj na superšporte. Miestami je na pol cesty zosunutá pôda z okololitého zrázu, alebo pol metrový kamienok. Prechádzam cez jeden z mostov a začínam mať zvláštny pocit, že na mňa z zľava niekto čumí. Kuknem a tam vytesaná tvár do skaly. Zastavujeme a fotíme.. Prešli sme aj popri železným vrátam na Dunaji , fotenie bolo zakázané , ale dalo sa , ale nechcelo sa . Po 300 km prichádzame na priechod do Bulharska, Calafat. Je to priechod trajektového typu. Platíme 3 eur za osobu a 3 eur za motorku, ale za auto sa platí 20 eur, takže v pohode. Nakúkam do obchodu a čumím na tie ceny!. Marlboro a podobné značky po 8 eur kartón, 1 eur za plechovku RedBull a chlast bol tiež lacný. Dozvedáme sa, že kompa ale nepríde, pokiaľ sa nenaplní na Bulharskej strane! Na "našej" rumunskej strane s nami čaká veľa kamiónov a áut, takže odjazd bude rýchly, len kedy to už bude... Na kompu napokon čakáme 2 hodiny. Naloďujeme sa a vchádzame na hraničný priechod do Bulharska. Odovzdávame ku kontrole pasy, techničáky a zelene karty. Po pol hodine odchádzame k ďalším colníkom, ktorí chcú 10 eur od každého z nás za nejakú cestnú daň čí čo. Najprv danú sumu pýtajú za osobu, o chvíľu na to, že nie za osobu, ale za motorku. Potom prichádza ďalší na to, že nie 10, ale 3 eur za kus. Spočítali nás, že sme šiesti a povedali nech položíme dokopy 10 eur sem do okienka a nie im do ruky a hotovo. Ako blbý a blbší. No poviem vám, toto sme nikto nečakali, ale ani by sme si to nedokázali vymyslieť. Heh, naše ďalšie ten krát poprvé... stretávka s bulharskými colníkmi. Je tma a my vchádzame do Bulharska. Charakteristika by mohla byť nasledovná. Smrad, vyfrézovaná cesta, veľa komárov, po chvíli sa vyfrézovaná cesta mení na vyfrézovanú cestu s 3 cm hlbokými vyfrézovanými obdĺžnikmi, ktoré sa nedali obísť. Valíme to tadiaľ asi 80-kou, je to lepšie ako pomalšie. Prichádzame do prvého mesta pred ktorým stoji opustená fabrika o veľkosti 10-tich futbalových ihrísk, pred ktorou na obrovskom parkovisku stojí 6 áut.

Ťaháme ďalej po vyfrézovanej ceste po tme a smrad sa ťahá stále s nami. Cesta, ktorá bola v pláne, bola uzavretá a tak pokračujeme rovno. Prichádzame do prvej dediny, Dacie sa menia na staré BMW-čka a staré Mercedesy. Pýtame sa v miestnom podniku na nejaký Motel, keď v tom chlapík vyťahuje spoza baru vytuningovaného Simsona!. Predné vidly z Hondy, predne lúčové k oleso, prístrojovka tiež z Hondy, zadné koleso originál, sedadlo vlastnoručne upravené a k tomu všetkému zopár nálepiek. Dáva nám radu, že 3 km. za dedinou je motorest. Hľadáme a blúdime po celej dedine, hlavne Roba s laďákom si "nikto" nevšíma, detí plno, všetci stoja pri ceste otáčajú sa a obzerajú si nás , poniektorí chvíľu bežia popri nás . Nechcel by som tam zastaviť sám! Bola tam aj partia do hneda opálených mládencov... no asi 20 kusov, čo na nás pískali a kričali. Ešte horiaci kontajner postaviť medzi nich a boli by kompletní. Nakoniec nachádzame motorest asi8 km za dedinou,. tomu chlapíkovi na tom Simsone ten honďácky tacháč ukazuje asi trochu inak ako ma... Ubytujeme sa v pekných chatkách za 15 levov/2miestna chatka a potom už len sprcha, večera a pivo jeden lev niečo cez 20sk ..

Deň štvrtý.. Dnes je v pláne očumnúť a prejsť sa po hlavnom meste Bulharska, po Sofiji. Balíme kufre a o 11:00 hod. štartujeme. Prechádzame cez nejaké pohorie asi 2000 m n.m., plno zákrut a ešte zopár navyše. Zisťujeme, že bulharské cesty sa šmýkajú viac ako je normálne! Tam snáď pridávajú kriedu či čo! Počul som ,že kvôli veľkým teplotám , aby sa nevyjazdila .Podobne ako pri pobreží v Chorvátsku . Cesta je dlhá niečo cez 254 km a do Sofije dorážame tak už trochu na večer. Prvý krát začalo pršať a prvý krát aj pršať prestalo. Na pumpe kupujem vonkajší teplomer a pripevňujem ho na prístrojovku. Kupujem aj miestnu mapu písanú v azbuke za 70 Sk. Chceli sme ísť na výhľadňu, ktorá je na kopci pri meste, ale bolo už neskoro, takže bola zavretá. Miestni poliši na BMW 650 GS nám poradili smer do jediného kempu v meste, na šťastie bol na druhej strane mesta ako sme boli my. Prichádzame do kempu platíme za osobu v chatke 8 ojro.

Vyrážame do mesta po trojprúdovej dlhej rovnej ceste. Miestny manik na novej GSX 1000 R to na križovatke štýlom GhostRidera cez 300 m dáva po zadnom!!!. Fakt to bol pohľad!
Ten to fakt vedel. Odstavujeme motorky, prechádzame sa po meste, tlačíme McDonald, fotíme sa .