Na V-Strome cez Európu na Saharu a späť 2/2

19. máj

Riadne som ponocoval. Vstávam až o jedenástej. Je čas na obedňajší tajine a kávu z mediny. Hneď potom vyrážam obzrieť si najväčšiu mešitu v Marrakéši, mešitu Koutubiu, tiež vysokú školu, medresu Ben Youssef, moderný palác Bahia aj bývalý palác El Badi so zaujímavými výhľadmi. Škoda, že do mešít majú cudzinci vstup zakázaný. Ale ako nemoslim sa s tým musím zmieriť. Veď do Maroka sa aj tak nechodí za pamiatkami, ale za nezameniteľnou orientálnou atmosférou, ktorá cudzincom šteklí všetky zmysly. Stačí sa len prejsť cez niektorú z uličiek starobylých marockých miest.

Dnešný večer sa stretávame v hoteli v podobnom zložení ako predchádzajúci. Podávame si vodnú fajku s ovocným tabakom. Pýtam sa, či niekto z nich nemá namierené na juh Maroka, aby sme tam niekde dali stretko. Všetci sú to batôžkari, a tak sa pohybujú skôr po mestách. Tam kde je dostupnejšia doprava. Či už stopujú, alebo sa zložia na taxík, sú stále odkázaní na niekoho iného. V tomto mám veľkú výhodu. Stačí, keď nepodcením tankovanie a môžem sa túlať po krajine stovky kilometrov denne. No, stovky, či stovku kilometrov záleží aj od terénu. Na druhú stranu, batôžkari cestujú lacnejšie a nemusia riešiť parkovanie či servis motorky. "Poď s nami na vrchol Jebel Toubkal (4165 m n. m.)," hovorí mi Friedrich, jeden z Nemcov. "Vážne? Ja som neprišiel som do Afriky mrznúť." Žartujem. Podobné konverzácie trvajú do rána. Ani neviem koľko hodín je, keď sa ukladám spať.

Počet najazdených kilometrov dnes - 0.

20. máj

Balím švestky, dojedám zvyšné ďatle a ovocie podobné marhuliam. Raňajky sú za mnou. Že vraj strážené parkovisko. Som pri motorke už pol hodinu, šponujem reťaz a žiaden strážnik si ma nevšimol. Starček, alias strážnik vychádza z plechovej búdky, až keď naštartujem. Jednou rukou si pretiera zaspaté oči a druhou rukou mi máva na rozlúčku.

Presúvam sa späť do Vysokého Atlasu. Prechádzam mestečkom Asni a z neho až do dedinky Imlil, ktorá je východiskovým bodom pre výstup na spomínaný najvyšší vrch Severnej Afriky Jebel Toubkal (4165 m n. m.) Podobne ako cesta do Toufrine, čím hlbšie idem do hôr, tým je cesta horšia, ale zato prostredie a výhľady z vysokých hôr pôsobivejšie. Zastavujem na úplnom konci nejakej zapadnutej cesty. A behom pár minút mám pri sebe pastierky kôz, čo odo mňa pýtajú peniaze. Dávam im nejaké drobné. Urobil som si tu nejaké fotky, tak nech z toho majú osoh aj ony. Ich hrabivosť ma ale núti ich ďalej ignorovať a odísť. Vraciam sa po tej istej ceste do Asni, odkiaľ vyrážam na horský priechod Tizi-n-´Test (2100 m n. m.) Riadne si užívam zatáčky, aj keď opatrnosť je na mieste. Je tu úzka cesta a dosť často aj kamene v zákrutách. Za pár dní v Maroku som videl autá aj motorky v hroznom technickom stave, olejové mláky v strede cesty, smskujúcich motorkárov, 5 metrov do výšky naložené pick-upy a tri havárie. Čo sa mi ale páči je, že tu každý každého na ceste rešpektuje. Pomalší sa stiahne na kraj a dá prednosť rýchlejšiemu. Zo začiatku celá tá premávka pôsobí chaoticky, ale keď si na to človek zvykne, je to super. No a klaksón sa využíva pri predbiehaní a poďakovaní.

Schádzam z cesty do polovyschutého koryta rieky aj s motorkou. Je tu nádherná scenéria, tak si idem urobiť niekoľko fotiek. Podceňujem terén a motorka sa váľa aj so mnou v piesku. Všetko v poriadku. Akurát, kým sa mi podarí dvihnúť motorku na kolesá, stíha vytiecť asi pol litra benzínu. Veko nádrže zle tesní. Minul som už kopu policajných kontrol v Maroku. Ako som písal, dávajú o sebe vedieť prenosnými dopravnými značkami, takže človek stihne spomaliť kým si vás všimnú alebo namerajú. No pred mestom Taroudant, popri ktorom prechádzam ma ruka zákona zastavuje. Slušne sa pán policajt pozdraví a ukazuje na tachometer. Pritom hovorí niečo po francúzsky. Samozrejme nerozumiem mu ani slovo, ale domyslel som si, že som prekročil rýchlosť. Zase až tak rýchlo som ísť nemohol. Koľko asi dostanem pokutu? Len nech mi nedajú vyžrať to, že som cudzinec, myslím si. "Chcete vidieť papiere mister? " Opatrne (aby nemal dôvod ma zastreliť :-D) siaham do vrecka bundy pre doklady. Policajt ma chytá za ruku a hovorí : "Okej Okej gou." Potľapká ma po pleci a ukazuje, že môžem ísť. Tak na čo ma zastavoval? Mám radosť, že sa táto, situácia obišla bez pokuty a až do Agadir dodržiavam poctivo predpisy.

Ísť pomalým tempom v Maroku v kolóne aut je doslova utrpenie. Po chvíľke terigania sa v dopravnej zápche mám chuť oprieť to o strom. Chcem tým povedať, že staré dízlaky tu čmudia spôsobom parníkov z predminulého storočia. 30-ročný Mercedes, v ktorom sedí spokojný taxikár, má odjazdené bezmála 10-krát okolo sveta. Tieto legendárne nemecké autá sú tu veľmi obľúbené.

Na noc ostávam v meste Agadir v malom hoteli. Motorku parkujem rovno v kancelárii majiteľa, ktorá je na prízemí. Na večeru mi bolo doporučené dať si cícerovú polievku Harira, ktorá je národnou marockou špecialitou. Z obrovského obhoreného hrnca mi ju naberá obsluhujúci miestnej vývarovne a ako prílohu k tejto hustej polievke dostávam varené vajíčko ešte v škrupine, zopár datlí a dve cukrovinky sypané sezamom. No aby mi málo nebolo, pýtam si ešte celý chlieb.

Počet najazdených kilometrov dnes - 400.

21. máj

Zrána vyrážam popri pobreží Atlantiku. Je zamračené a pofukuje západný vietor. Príjemná zmena po pár dňoch horúčav, keď sa teplota šplhala na štyridsiatku. Z vysokých útesov je krásny výhľad. Prostredie je tu vyprahlé. Jediné čo tu rastie hojne, je zmes čudných rastlín s tučnými listami. Niet sa čo čudovať. Len niekoľko kilometrov vzdialená Sahara mení túto polopúšť na ťažko obývateľnú pustatinu. Mimo oficiálnej cesty sa mi jazdí dosť zle. Hlavne kvôli všade prítomným kameňom veľkým ako dlaň. Chcem ale kopírovať pobrežie v čo najkratšej vzdialenosti a preto tento terén jazdím aj tak. Mojou odmenou je neskutočná scenéria, kde okrem pár rybárov nik nie je.

Zastavujem len pár metrov od pobrežia a varím si obed. Po ňom kávu. Popri mne prechádza rybár. Pozdravím sa. On tiež. S úsmevom vyťahuje rybu z plátenej tašky a podáva mi ju. S vďakou odmietam. Snažím sa mu vysvetliť, že ju nemám ako pripraviť. Popravde mám. Mohol by som si ju uvariť vo vode, ale nechce sa mi piplať s jej čistením. Ešte raz sa pozdraví a odchádza. Ja tiež. Pokračujem v ceste popri pobreží. Kotvím už o pár desiatok kilometrov ďalej na juh, asi 50 km za mestom Sidi-Ifni. Rozhodujem sa tu ostať zvyšok dnešného dňa. Obed a kávu som si už doprial, tak len vylihujem vedľa motorky a počúvam príboj Atlantiku.

Počet najazdených kilometrov dnes - 240.

22. máj

Vstávam. Po raňajkách sa idem rozhliadnuť po blízkych útesoch, urobiť nejaké zábery. Okúpať sa. Páči sa mi tu tak, že ostávam ďalší deň kempovať na tom istom mieste. Dobre, že som sa ešte v Agadir zásobil vodou a potravinami. Na dnes toho ešte mám dosť, ale zajtra sa už budem musieť presunúť na iné miesto. Je tu tak ľudoprázdno. Celý deň tade nik neprešiel a k najbližšej poľnej ceste to mám tak 4 km a k asfaltovej tak 15 km.

Počet najazdených kilometrov dnes - 0.

23. máj

Vstávam zavčasu. Prebudila ma zima. Smiešne. Poobede tu bude tak 35 ° C. Po suchých raňajkách a káve vyrážam viac na juh. Niekoľko desiatok kilometrov ešte kopírujem pobrežie. Najradšej by som pokračoval smer Mauretánia, ale na tú si ešte musím počkať. Dosiahol som najjužnejšie miesto svojej trasy. V meste Tantan sa otáčam a vraciam sa cez Sidi-Ifni a Tiznit. Prechádzam pohorím Anti Atlasu, srdcom týchto pustých kopcov, mestom Tafraoute. Riadne mi pripeká na tú moju čiernu kombinézu. Čím ďalej od pobrežia Atlantiku pôjdem smerom na východ, tým teplejšie bude. Dnes som už vypil 4 litre vody. V miestnom obchode dopĺňam pitný režim a ďatle, ktoré sú tu na predaj v každej dedine. Tak som si ich obľúbil, že ich jem počas celého dňa. Pokračujem ďalej, hltám kilometre až kým sa nezačne zvečerievať. Stan si dnes rozkladám na lúke v suchej tráve, tak snáď tu nenaďabím na nejakých jedovatých spolubývajúcich.

Počet najazdených kilometrov dnes - 350.

24. máj

Od rána stretávam ťavy. Väčšinou sú voľne žijúce. Tie sú v tomto prostredí naozaj doma. Pred obedom ma spod palmy popri ceste zdravia dvaja Francúzi. Sú to vlastne prví moto-cestovatelia čo tu v Maroku vidím. Cestujú na starších GS-kách. Zastavujem na kus reči, vymeniť si nejaké info a tipy kam zájsť. Oni prichádzajú z opačného smeru ako ja. Odporúčajú mi zájsť do mesta ..... (zabudol som názov), že je tam skvelé vyschnuté koryto rieky, kde sa dá pojazdiť. No zvážim to. Už som sa raz v riečisku vysypal, tak prečo nie aj druhýkrát. Mám obuté enduro pneumatiky len do ľahkého terénu a naložená je príliš ťažká. Začína fúkať celkom silný vietor. Nesie zo sebou aj jemný saharský piesok, ktorý sa mi lepí na krk. To je jediná odhalená časť tela čo za jazdy mám. Sťahujem si kuklu úplne dolu a bundu zipsujem až na doraz.

Často zastavujem, kvôli pitnému režimu. Čítal som, že človek si za takejto horúčavy ani neuvedomí smäd a telo je už dehydrované. Ja som naopak smädný neustále. Len čo sa napijem, už cítim sucho v krku. Doobeda je slušných 30 ° C. Okolo druhej poobede už 40 ° C a okolo piatej šplhá teplota nad 46 ° C. Tu musím pochváliť japonských konštruktérov motoriek. Ani za extrémnych podmienok sa mi motor neprehrieva. Kritické je hlavne jazdenie mimo spevnených ciest, kde si nemôžem dovoliť vyššiu rýchlosť a tým efektívnejšie chladenie. Dnes som minul len niekoľko menších dedín a berberských stanov uprostred ničoho. Je tu tak riedke osídlenie, že aj 30 - 50 km nikoho nestretnete. Dupľom keď jazdím mimo asfaltky.

Počet najazdených kilometrov dnes - 240.

25. máj

Pustina, prázdnota, polopúšte a púšť úplná, kde sa čas od času spoza kopca objaví dedinka či mesto obkolesené palmami. Takto by sa dalo charakterizovať jednou vetou, to čo som dnes videl. Domáci tu žijú skromne a sú aj menej nároční oproti svojím arabským spoluobčanom zo severu. Predavač v obchode sa nesnaží vytrieskať zo mňa maximum peňazí. Pýta si toľko, aby bol spokojný on aj kupujúci.

Počet najazdených kilometrov dnes - 250.

26. máj

Zrána navštevujem jednu z najznámejších pamiatok Maroka Ait-Ben-Hadou. Označuje sa ako ksar, čo znamená opevnené mesto. Jeho hradby a hlinené domčeky sa vypínajú nad riekou Ounila. Z diaľky zaujímavý pohľad, no zblízka mi to už tak veľkolepé nepríde. Myslím si, že takéto monumenty sú najkrajšie, keď si od nich človek drží väčšiu vzdialenosť. V dedine vedľa Ait-Ben-Hadou, ktorá je aj vstupom pre ksar, je kopa drobných predajcov suvenírov, niekoľko kaviarní, nie je tu problém ani s ubytovaním. Nezdržiavam sa tu o nič dlhšie ako je potrebné pre pár záberov. Vyrážam odtiaľ smer Rissani. Asi 120 km pred Merzouga, mojím zajtrajším cieľom zastavujem. Nachádzam opustený domček z hliny stojací úplne osamote. Zisťujem, či je naozaj prázdny. "Bonjour. Je niekto doma?" Nik tu nie je. Nik sa neozýva. Zadná stena domu mi robí závetrie a tiež tieň.

Počet najazdených kilometrov dnes - 270.

27. máj

Schádzam opäť mimo asfaltovej cesty. Zazrel som v diaľke túlať sa nejaké ťavy a chcem si urobiť pár fotiek. O pol hodinu na to už zase dvíham motorku zo zeme. Ostala visieť na krajnici v mäkkom piesku a po neúspešnom vyprostení mi padla na zem. Prišiel som o pravú smerovku, kryt brzdovej páčky a oškrel som blatník a kufor. Sakra. Dobre tu motorku doriadim. "Nevadí. Ide sa ďalej ! :-D" Nestalo sa nič, čo by nevyriešila izolepa.

Som v meste Merzouga, kde sa nachádza časť Sahary zvaná Erg Chebbi. Je to obrovské pieskovisko o rozlohe 20 x 10 km s pieskovými dunami vysokými aj 160 m. Ono typická Sahara je skôr kamenistá, ale v niektorých jej častiach sa nahromadia pieskové duny, ktoré sú tak známe z filmov a obrázkov. Pri obede v meste sa mi prihovorí majiteľ malého hotela. Vraví, že vlastní hotel priamo pod dunami, asi 2 km odtiaľto. Súhlasím, že sa pôjdem pozrieť či je to vážne tak. Popravde, po pár dňoch kempovania na Sahare, doslova túžim po studenej sprche. Domáci ma víta mätovým čajom. Ponúka mi vlastnú izbu a tečúcu vodu. Nič viac mi už dnes netreba. K tomu ešte večera a raňajky grátis. Toto si nedovolím odmietnuť. Vonku je 45 ° C. Počkám aspoň do západu slnka, kým sa vyberiem brodiť pieskom a urobiť pár fotiek. Aj tak sa toto miesto ukáže v tom najkrajšom svetle až pri západe či východe slnka. Vtedy je svetlo najmäkšie a pieskové duny hrajú rôznymi farbami.

Počet najazdených kilometrov dnes - 130.

==28. máj

Po raňajkách mám sladko až za ušami. Hneď ako ma pán domáci uvidel vyjsť z izby, tak ma zavolal k stolu. Tu je pripravených 6 misiek a dva pecne chleba. Raňajky pozostávajú z jahodového džemu, nejakého oranžového džemu (nedokážem identifikovať chuť), masla, olivového oleja, medu, taveného syra. Všetko to je prikryté fóliou kvôli stovke vrabcov čo tu v predsieni hotela majú úkryt pred slnkom.

Vyrážam. Pieskové duny Erg Chebbi sa mi strácajú za chrbtom. Podobne, čím viac na sever pôjdem, tým viac bude krajina zelenšia. Celá táto oblasť, akokoľvek je pustá a vyprahlá, má niečo do seba. Denno denné 45 ° C teploty síce dajú človeku poriadne zabrať, ale pocítiť Saharu na vlastnej koži stojí za to.

Ako tak pozerám na tachometer, mám za sebou 7000 km svojho výletu a ďalších 7 - 8 000 km ma ešte čaká. Len dúfam, že nemám to najzaujímavejšie už za sebou. Ako si tak jazdím kaňonom rieky Todra, Gorges du Todra začínam mať pocit, že nie každý v Maroku je tak nadšený z cudzincov. Niektoré deti sa mi tu zdravia prostredníkom a pár z nich si aj kameňom hodilo. No je to skôr ojedinelý prípad ako pravidlo. Kaňon tvoria skalné steny Vysokého Atlasu vysoké aj 600 m a oázy, kde ľudia pestujú zeleninu. Najväčšou oázou je mesto Tineghir na úplnom juhu, tam kde som vchádzal do kaňonu. Rýchlu jazdu tadiaľto neodporúčam. Cesta je zväčša v zlom stave, v zákrutách kamene a nánosy piesku. Odchytávajú ma tu dvaja miestni, či so sebou nemám nejakú vodu. Dávam im poslednú fľašu vody. Ale potom pýtajú cigarety a peniaze. Dochádza mi, že tá voda je len zásterka, ako niečo vyžobrať od turistu. Takýmto žobraním u mňa neuspeli. Každý cestovateľ sa po určitom čase stane imúnny voči takémuto "okrádaniu". Jedna vec je, ak na ulici žobre matka s dieťaťom, alebo starý človek, to je človeku ľúto a obetuje pár drobných. Ale v prípade týchto dvoch dospelých a zdravých chlapov, čo si chcú "zarobiť" najľahšou možnou cestou, mi neostáva nič iné ako ich odignorovať. Okrem toho, vo vrecku mám už len malú hotovosť potrebnú na benzín. Nemám v úmysle na tomto kontinente použiť bankomat. Noc trávim v meste Khénifra.

Počet najazdených kilometrov dnes - 450.

29. máj

Po internete za zvyšný marocký kredit hľadám vhodný trajekt, ktorým sa preplavím späť do Európy a nedorazím do Španielska o polnoci, tak ako som dorazil do Maroka. Vyráža z ďalšieho španielskeho mesta na území Maroka, z mesta Ceuta o 9:45. Dorážam k marocko-španielskej hranici. Nechcem sa dnes ešte dostať do Ceuty, lebo neviem ako to tam bude s ubytovaním, prípadne s flekom na kemp. Po internete som nedokázal nájsť hotel pod 45 €. Tak aspoň že 5 km od hranice objavujem perfektné miesto pre kemp. Síce tu trošku fúka, ale výhľad mám na celú Ceutu a široké okolie.

Počet najazdených kilometrov dnes - 450.

30. máj

Vstávam o siedmej ráno. Hygiena, raňajky, káva a zbalenie stanu v pohodovom tempe mi trvá tak hodinku. Takže mám viac ako 1,5 hodiny, aby som stihol kúpiť lístok na trajekt a nalodil sa. Prístav je odo mňa tak 15 km podľa mapy, takže pohodička. Na hranici sa na mňa zase vešajú traja "pomáhači". Všetkých ich odmietam. Možno aj preto stojím pred búdkou colníka už 15 minút. Spokojným hlasom sa ma pýta kde vlastne to Slovensko je a či patrí do Európskej únie. "Samozrejme, že patrí." Prstom mu ukazujem na prednú stranu pasu, kde je to veľkým tlačeným písmom. "Aké krajiny so Slovenskom susedia?" Pýta sa ma, akoby ma skúšal. Nakoniec je ale všetko v poriadku a získavam pečiatku do pasu.

Stále mám ešte hodinu čas. Navigujem sa podľa značiek Puerto (prístav). Zastavujem sa pri budove "Ticket sale" a pýtam si lístok do španielského mesta Algeciras. Mám ešte nejaký čas, tak ho trávim v miestnej kaviarni. Dokonca ešte aj v prístave čakám na checking. Tu tri marocké dievčatá predávajú suveníry, šatky a neviem čo ešte. Mám ešte 100 dirhamov vo vrecku, tak jednej z nich prispievam na krajší deň. Tá mi z vďačnosti dáva celý sáčok príveskov a ešte vešia na motorku nejaký náramok pre šťastie.

Koniec marockej časti. Ako som písal na začiatku, zvyšok cestopisu sa dá stiahnuť tu.