Nultý trip nádejného dobrodruha 2/2

Utorok, 22.8.2023, deň tretí - zmena plánu

Ranný súboj ja vs. budík som prehral, budík dorovnáva na 1:1. Vonku krásne počasie, dosť teplo bolo už aj v noci a mne napadá iba jediné - chce to poriadne schladenie. A tak dávam priestor na realizáciu myšlienky, ktorú som mal niekde ďaleko vzadu v hlave odloženú, že Varna v Bulharsku nie je až tak ďaleko. Od postele, kde som ležal, bola pláž mora vzdialená cca 400 kilometrov. To mi prišlo ako dosiahnuteľný cieľ a tak bolo rozhodnuté. Vyrážame s motorkou k moru. Juhú!

Prečo mesto Varna? Navštívil som ju v roku 2012, ako povinnú zastávku (pre šoférov autobusu) pri ceste do Turecka na folklórny festival. Vtedy som si povedal, že sa tam raz vrátim po svojich, ideálne v jednej stope. Tak kedy, ak nie teraz?

Balím a vyrážam kúpiť raňajky. Celá dedina má 2800 obyvateľov, no ja nachádzam iba maličké potraviny s polotovarmi. A tak do krehkého žalúdka dávam opäť nič moc náplň, ale kašlať na to, ideme k moru, tam bude aj dobré jedlo. “Už” okolo desiatej sedím v sedle. Vonku je teplota zatiaľ 33°C, jasno.

Tesne pred hranicou ešte nachádzam opustený motorest s jazerom, kde dopĺňam tekutiny, chladím sa a už smerujem na Most priateľstva Girgiu-Ruse, ktorý spája Rumunsko a Bulharsko ponad Dunaj. Spočiatku sa slušne postavím do radu, no keď vidím obiehajúcich motorkárov predomnou a 35°C na budíkoch, režem to aj ja. Ale vďaka hustej premávke to aj tak zaberie takmer hodinu a ja jedno oko stále hádžem na teplomer, lebo neviem, ako sa bude chovať GSko v tejto horúčave, pri tomto stojatom tempe.

Nakoniec bolo všetko bez komplikácii a ja už hltám prvé kilometre v Bulharsku. A rozdiel si človek všimne hneď. Objavujú sa mešity, iná architektúra stavieb v dedine, no hlavne, rovnejšie cesty. Tie cesty majú Bulhari celkovo zaujímavo vymyslené, keďže okrem diaľníc sú spoplatnené aj cesty 1. triedy (motorky bez poplatku). Výhodou však je, že sú postavené mimo obcí a zväčša bez zákrut, takže prejazdy sú plynulé a rýchle. Aspoň teda pre autá, pre mňa je to nuda. A tak z vidieka až tak veľa nevidím a preto ťahám ďalej. Všímam si však veľký neporiadok pri odstavných plochách, je to ešte horšie, ako v Rumunsku.

Tesne pred Varnou trhám teplotný rekord, ktorý vystúpi na 39°C. Zistil som, že okolo 130 km/h mi to až tak nevadí a tak hlavne nespomaľujem a prichádzam do Varny. Veľmi zvláštny, ale dobrý pocit, že som svoj malý, skrytý míľnik dosiahol. Ubytko nemám, ale cieľ je jasný - chcem vidieť more zblízka. Dorazil som do prístavu, kde vidím nejaký verejný zdroj pitnej vody. Je fakt horúco a zo mňa sa leje. Naberám vodu a polliter fľaše vypijem na hlt. A ešte jeden. A ešte jeden naberám do kufra. Deti, ktoré si chceli nabrať tiež vodu na mňa s hrôzou pozerajú, asi bolo vidno, že som mal dosť.

Boli 3 hodiny poobede. Výborný čas, hovorím si, je tu múzeum vojenskej techniky, tak ho možno aj stihnem pozrieť, len sa niekde ubytujem. A tu nastal boj. Nie a nie nájsť normálne ubytovanie. Buď je veľmi drahé alebo ďaleko od mora (chcel som ísť peši na pláž). Začína ma to trochu frustrovať. Skúšam šťastie a na semafóroch sa pýtam domáceho motorkára, či mi nevie niečo poradiť. Vie, ale 150€ za noc mi príde veľa. Pochmúrnu náladu sa snažím vylepšiť neskorým obedom. Bulharské kefte mám veľmi rád a pivo na tomto tripe tiež. Inak ho za celý rok pijem skutočne sporadicky. Po obede je hneď lepšie. Inak, v Bulharsku môžete šoférovať aj s 0,5 promile, takže preto bolo pivo jasná voľba.

Podľa Bookingu bola dobrá možnosť sa ubytovať v jednej štvrti kúsok ďalej od centra. Pôsobila mierne pofidérne, ale kašľať na predsudky. Keď som cez ňu prechádzal, začal som sa cítiť ako doma. Nie kvôli pohodliu, ale vďaka prítomnosti farebných spoluobčanov. Hups, tu spať asi nechcem. Zastavil som pri ceste, aby som mrkol do mapy. Stál som tam asi 10 sekúnd a už prišli 2 drzé, asi 10-ročné deti, ktorým by som vtedy najradšej nasekal. Bez slova sa ihneď pustili do motorky, skúšali, ako pružia smerovky, či drží kufor ako má, prepínali ovládače na riadidlách, no nechápal som, ako keby ma tam už čakali. Bitka ale nebola, zdrhal som radšej skôr, než prídu starší súrodenci s náradím.

Ubytko nakoniec nachádzam mimo bookingu, nejaký hotel za 50€ aj s raňajkami. Viac, ako som pôvodne chcel, ale chcel som mať pokoj a bezpečný parking. Vonku ešte svieti kúsok slnka a tak rýchlo vybaľujem veci, obliekam plavky. Do rezervy pribaľujem fľašu vodky so sebou, veď nikdy nevieš. Po ceste narážam na tuleňa, prikladám dôkaz:

a o nejakú polhodinu už plávem v mori. Paráda. Čistá paráda, úsmev od ucha k uchu. Ach jaj, oplatilo sa zmeniť trasu. Po 11-tich rokoch som tu znova. Je to dobrý pocit. Ako tak plávem, nejaké mladšie ročníky sa začínajú schádzať na plážovú párty. Hmmm. A ja tu náhodou mám slovenskú poživeň. Náhoda? Nemyslím si! Lenže ako tak sedím na pláži a pozerám, že tam prichádzajú iba neplnoletí násťroční, tak si hovorím, že som už asi starý na také…vekové kategórie.

A tak sa radšej poberám do reštiky vedľa, kde volím večeru zloženú z plodov mora a cestovín. V kuchyni určite varil nejaký poliak, lebo nikto iný by do Frutti di Mare nedal toľko kôpru. Aspoň, že pivo bolo fajn, aj keď tentokrát bola lepšia voľba víno.

Prechádzka späť na hotel padla vhod. Na hoteli sa snažím zaspať, no opakované hlasné zvuky súložiaceho páru vo vedľajšej miestnosti mi kazia pokojný spánok. Nechápem tomu, že je ich tak počuť. Dokonca tak, že sa na to budím aj v noci. Ale nechcem nikomu kaziť radosť, tak to neriešim. Na tachometri pribudlo 430 kilometrov za dnešok, na pokožke morská soľ. Čo viac…

Streda, 23.8.2023, deň štvrý - poďme naspäť

Ráno balím a keďže noc nebola až taká kvalitná, tak som si ráno prispal. Veď som na dovolenke. Ja vs. budík 1:2. Po fajn raňajkách sa poberám preč. Pred odchodom zisťujem, že manželská posteľ mala v strede čelnej dosky, ktorá je za hlavou, keď ležíš na posteli, dieru, ktorá mala slúžiť ako zásuvka, čiže diera bola aj v stene. Vo vedľajšej izbe bola rovnaká diera, takže mechanizmu jednosmerného erotického hluchého telefónu som nakoniec pochopil. Zaujímavé riešenie. Na moto sadám cca o pol 11. Smerujem ešte do prístavu, pre povinnú fotku pri mori a idem späť Rumunsko.

Mojím cieľom pre dnešok je dostať sa späť pod Transfagaraš. Nechcel som ísť späť tou istou trasou a tak volím východnejšiu trasu okolo Bukurešte. Nahodím do navigácie a už to válím smerom na Silistru, kde by som mal prejsť cez hranice. Vonku opäť pripeká slušných 36°C. Tesne pred hranicami som popri ceste zbadal nejaké lietadlá, tak som zo zvedavosti odbočil. Najlepšie kúsky sú v hangároch, no vonku bolo cca 5 strojov na očumovanie, ku ktorým sa pridali 3 strážne psy, a tak som očumoval za jazdy. Nakoniec to bola miestna letecká škola (Flight School Rebus).

Prichádzam na hranicu. Poučený zo včerajšieho dňa už rovno režem kolónu bez zastavovania. Hraničný priechod je malý, ale aj tak sa zdržím cez 30 minút, kým vybavia autobus. V tej horúčave nič moc. Dávam sa do debaty s motorkármi z Turecka, ktorí idú tiež pojazdiť Rumunsko. Mňa vybavia ako prvého a tak sa s nimi lúčim, prajem šťastnú cestu a idem ďalej. Lenže prejdem sotva polkilometer a zrazu sa cesta končí. Pozerám jak puk, či som zle odbočil, vraciam sa späť, inej odbočky niet. Tak idem späť a odstavím moto na kraji. V tom sa začal postupne tvoriť rad áut, ktoré, ako som zistil, čakali na kompu. Jáááj, ci pana, tak sa povozím 1. krát v živote na kompe. Kupujem lístok, radím sa za motorkárov, s ktorými som sa rozlúčil 5 minút dozadu a radšej robím to, čo oni. Keď odstavia, tak aj ja, keď štartujú, tak aj ja.

Som späť v Rumunsku a trhám teplotný rekord. Je niečo pred 14:00 a budík počas jazdy ukazuje nepríjemných 42°C. Nechcem to podceniť, žalúdok je prázdny, tak dopĺňam aspoň tekutiny a papám ovocie. Ako tak stojím v odstavnom pruhu a pozerám mapu, ktorá ma stoj čo stoj nechce pustiť cez Bukurešť, zastaví sa pri mne nejaký týpek v aute s rumunskou značkou a pýta sa, či je všetko v poriadku. Po anglicky. Veru aj našťastie bolo, no pripomenul mi všetkých vyvarovačov pred Rumunskom, ktorí mi hovorili, že ma tu akurát okradnú a možno aj zbijú. Pozdravujem.

Smerujem do Bukurešte, nie na obchvat, ale rovno do centra, lebo sa tu nachádza (po Pentagone v USA) najťažšia budova na svete - budova parlamentého paláca. Tak to musím vidieť! Jajajaj, to bolo zlé rozhodnutie. Nezachránila to ani pekáreň, ktorú som vyhladovaný našiel po ceste. Najprv som si parlamentný palác poplietol s justičným palácom, ktorý tiež vyzeral dostatočne masívne, no holt, megalomanský komunizmus úradoval aj tu.

Ako tak sedím na obrubníku a celý "sparančovaný" obzerám budovu popri jedení domácich višnových pagáčov zo spomenutej pekárne, z budovy vyjde (zrejme) obžalovaný v putách na cigu s dvoma strážnikmi. Ja na svojom prvom výlete, s pocitom slobodného vtáka, ktorý vyletel do sveta, pozerám na niekoho, komu sloboda asi už skončila. Zvláštny kontrast, ktorý mi pripomína, že si slobodu treba vážiť.

Parlamentý palác som nakoniec našiel a nejak uprosil SBSkára, že chcem iba foto z parkoviska. Zaujímavá budova a celý komplex, ak si vezmem do úvahy fakt, že ho navrhovala iba 28-ročná architektka. Riadna stavba veru a zodpovednosť tiež. Rýchlo cvakám a smerujem von z mesta. Teda, idem sa o to pokúsiť. Cieľ je dostať sa do Pitesti, čiže nejakých 120 km. Je 16:40 a ja sa vydávam do najväčšieho dopravného pekla, aké som kedy zažil. Pred palácom som však ešte o tom nemal potuchy.

Moja (ne)skúsenosť mi v tom cestovateľskom tranze zabudla napomenúť, že ma môže čakať horšia premávka. Mapa sa síce snažila, ale tú dnes beriem od rána s rezervou. A tak idem, prepletám sa cez semafóry a hovorím si, že si s tou širokou a veľkou motorkou na to mesto nejak zvykám. V tom som odbočil na trojprúdovú cestu, ktorá bola totálne zapchatá. Google mapy ukazujú 10 km červený pás (kolóna), bez možností predčasného úniku. Vonku 38°C, ja dehydrovaný (došla voda pri poslednej pauze), hladný (kyslé višnové pagáče nebol dobrý nápad na citlivý žalúdok) a v strese, keďže stojím a motorka na budíkoch rýchlo naberá teplotu. Stojím v strednom pruhu, pozerám na tú kolónu, odstaviť a odbočiť nemám kam. Čo teraz?

Kašlem na to. Idem agresívne čo to dá. Kde sa vmestia moje rajdy, tam aj bočné kufre. Obehujem všetko, ako sa len dá. Aj skútristov, keď majú vedľa seba voľno, je mi to fuk. Tlačím sa, kľučkujem, v hlave adrenalín vypudený krízovou situáciou znova prekypuje. Aj keď sa teraz usmievam, keď tieto riadky píšem, vtedy mi nebolo všetko jedno. Ale vlastná skúsenosť - najlepšia skúsenosť. Nabudúce viem, že takú blbosť neurobím resp. sa na ňu aspoň lepšie pripravím. Celý tento úsek trval polhodinu, kým som zrýchlil nad 20km/h a vyšiel na obchvat. Bol som odpálený na blud.

Prvú benzínku, čo som našiel za mestom, som bral ako dar z neba. Odstavil som, nejak natankoval a s trasúcimi rukami ukázal na colu a nejakú žemľu. Trvalo mi ďalšiu polhodinu, kým som sa z tohto fyzického šoku spamätal. Dalo to fakt zabrať, kombináciu smäd-frustrácia-hlad už nechcem na motorke zažiť. Po ukľudnení situácie som si spomenul na galan111 a jeho prejazd Bukurešťou v Pohodové Rumunsko 2021 a o kúsok lepšie pochopil život motorkára.

O 19:30 parkujem pod bytom, ktorý som si prenajal znova cez booking na 1 noc za 27€. Na Airbnb bol za 33€, tak sa oplatí porovnať ponuky, ak chcete ušetriť pár eur. Vtipné bolo, že na parkovisku ma hneď odchytil nejaký frajer, ktorý ma už čakal s ubytovaním. Nakoniec to bol omyl (či?) a nedal som sa oklamať luxusnou ponukou - iba za 59€/noc sa môžem vrátiť v čase na jednu noc o 50 rokov, vďaka zariadeniu bytu. No nekúp to! No veru, nekúpil som.

Užívam si vytúženú studenú sprchu, no starosti mi robí GSo, ktoré parkuje v bloku na otvorenom parkovisku. A tak, počas vybavovačiek na telefóne a pustenom futbale Bílich andelov stále odbehujem na balkón pozrieť, či je moto ok. Som rád, že som mal so sebou plachtu na moto, aspoň nepútala toľko pozornosti. Po futbale som ešte zbehol do mesta dať rýchlu večeru a o polnoci zaspávam. Teda, počas noci ešte 3x skontrolujem, či moto stojí na svojom mieste. Dnes náročných 400 kilometrov.

Štvrtok, 24.8.2023, deň piaty - vrchol po druhýkrát?

Poučený z minulých prehratých súbojov dávam budík na 7:00. Vyhrávam, teda dorovnávam na 2:2. Za sviežeho rána robím nákup na raňajky. Balím sa a vyrážam smer Transfagarasan. Nemám od neho žiadne očakávania, vedel som, že sa asfaltuje cesta, bol som akurát zvedavý, či stretnem medveďov.

Cesta bola akosi jednoduchšia a lepšie označená aj tabuľami, preto idem bez problémov (nie, ako na Transalpine) k cieľu. Už okolo desiatej stojím na semafóre pred asfaltovaným úsekom. Nejdem nejak agresívne, aj tak sa nedá. O 11tej už stojím na priehrade a pozerám do mapy a vidím, že na vrchol cesty idú 2 trasy - jedna začína tunelom, druhá ide cez priehradu. Pýtam sa preto nejakých motorkárov, či mi nevedia poradiť, čo je lepšie. Nevedia. Tak volím dlhšiu variantu.

Prekvapuje ma, že aj keď je pred obedom, premávka je celkom mierna, občas ide auto alebo nejaká moto. Po novom asfalte sa ide dobre. Keď tak premýšľam, či v tomto lese stretnem nejakého medveďa, zbadám pred sebou auto, ktoré stojí v strede ostrej pravotočivej zákruty, asi meter od zvodidiel. Idem bližšie a zrazu si neviem oči vygúliť, čo mám pred sebou. Z auta sa naťahujú ruky, ktoré kŕmia medveďa opretého o zvodidlá. Nerozumiem, na čo sa pozerám. V aute dospelí a deti. Škoda, že rozum sa už nevošiel. Mal som z medveďa rešpekt, keď som bol tak na 3 metre. Radšej som ani nezastavil a smerujem hore.

Krajina sa začína meniť, miznú lesy, začínajú holé pasienky a mne opäť stúpa adrenalín z tej zelenej nádhery, ktorú mám pred sebou. V dileme fotiť vs. jazdiť vyhráva fotenie. Veľa stojím, obdivujem, teším sa z každého výškového metra. Motorkárov je tu kopec, áut tiež. Opäť vidím, ako ľudia kŕmia z auta, ale tentokrát už iba somáriky, takže sa usmievam a vychutnávam atmosféru.

Asfalt je parádny, počasie jasné, zákruty tip-top. Nikam sa neponáhľam a pomaly sa vyštverám na vrchol. Naozaj paráda. Prichádzam až hore, prechádzam cez tunel a dosahujem svoj druhý vrchol cesty. Teda, zážitok to bol, že sa mi to podarilo dosiahnuť, no bolo to trochu sklamanie zároveň. Nevedel som, že hore je taká plnka, kopec áut, motoriek, stánkov so všelijakými gýčmi. Cítil som sa ako na trhu v Nowom Targu. Chápem, že tu jazdí lanovka, tak sem príde aj neturista, no bolo to také komerčné, až to bolo smutné. Nemal som si ani kde sadnúť v reštike a tak som zobral zásoby, sadol na kopec a vychutnával výhľad.

Sranda bola, ako sa dokázalo z minúty na minútu (doslova) meniť počasie. Jasné počasie vystriedala hmla. Všade veľký oblak a o 5 minút už bolo znovu jasno. Keď som tak sedel hore, sám, uvedomil som si, že moje ciele sú už dosiahnuté, ostáva posledný - Heart of a Jesus State, takže kupujem nálepky, magnetky a šup do sedla. Cesta dole a následná cesta cez les bola paráda. Aj hore, aj dole, veľmi som si ju užil a nemyslím iba serpentíny pod vrcholom. Hlavne v lese to bola pravá športová jazda, kde som stupačku síce nedal, no čižmy som oškrel počas jazdy viackrát. Pre mňa najlepšie jazdenie počas celého tripu.

Pod tejto parádnej jazde dávam opäť neskorší obed. Kvalitou nič moc, ale budiš, hlavne nejazdiť hladný. Cieľ je jasný a tak ťahám k soche. Výhodou je, že ju vidieť aj z diaľky a tak sa nebojím odbočiť na šotolinu, ako jedinú cestu vedúcu k nej. Nič moc pre naháče, ale oprotiidúci superšport ma presviedča, že sa k monumentu dá dostať na každej mašine, akurát pomalšie. Na moje šťastie je sucho, takže jazda je bez problémov.

Táto pamiatka, postavená v roku 2013, ponúka krásny výhľad na celé okolie. Vo vnútri sochy sú schody, po ktorých sa viete vyštverať až hore a zo samotného vrcholu sochy (hlavy) obdivovať okolie. Pre mňa malo dosiahnutie tohto bodu trochu iný, duchovnejší rozmer, ktorý mi prinášal radosť do duše. No odporúčam všetkým, aj duchovne nezainteresovaným. Ja som si tu dobre oddýchol a navyše som tu bol neskôr (bolo okolo 18:00) úplne sám, čo len umocnilo zážitok. Vďaka za to.

Kam dnes skloniť hlavu? Nuž, ciele, ktoré som chcel navštíviť, som navštívil, a tak ťahám jedine smer domov. Je takmer večer a ja nevedomky vchádzam do Transylvánie. Veľmi pekný kraj. Nádherná príroda, okolie, zaujímavá architektúra domov, vidno, že tu ľudia žijú inak. Po tých dedinách, kde som videl len farebných spoluobčanov a zničené dediny, ktoré pripomínali osady, je toto riadna zmena. Veľmi sa mi tu páči. Všetko si vychutnávam za pomaly zapadajúceho slnka. Skutočne pekné scenérie, kam sa len človek pozrie. Uchvátilo ma to až natoľko, že som v jednej dedine, kde som videl popri ceste nejaké trhy zastavil, aby som kúpil nejaký suvenír domov.

Prišiel však mierny kultúrny šok. To, že po anglicky nikto nevedel, ma neprekvapilo. To, že nikto nevedel po rumunky, som ale nečakal - používal som google prekladač. Až keď prišlo nejaké dieťa do obchodu, počas toho, ako som sa snažil preložiť tete vetu, “chcem poldecák s rumunskou vlajkou” a pozdravilo “jó napot” som pochopil. Prekladač som prepol a bolo vybavené. Inak, s pomocou google prekladača viete celkom plynule rozprávať s hocikým v cudzom jazyku. Stačí používať mikrofón a kontrolovať, či je prepis vašich viet správny. Ja som aj vďaka tomu kúpil poldecáky, ruksak, magnetky, domáce sirupy a iné blbosti. Samozrejme, dalo sa zjednávať.

Po tejto dobrej zastávke už zašlo aj slnko a tak ťahám do mesta Reghin, kde mám booknuté ubytko v penzióne Blanca. Za 35€ som dostal veľkú čistú izbu, bezpečné parkovanie a raňajky v cene. Za mňa spokojnosť. Tip na večeru si nechávam poradiť od recepčnej. Oplatilo sa. Dostal som burger a 2 pivá v nejakých mrazených pohároch. Veľmi dobre, mňam, dokopy 10€. Stihol som aj belasý európsky futbal popozerať, ešte lepšie. Dnes zaspávam so smutným pocitom, že zajtra ťahám domov, ale šťastným, že som to všetko odjazdil. 372 luxusných kilometrov pre dnešok.

Piatok, 25.8.2023, deň šiesty - deň posledný, deň smutný

Posledný deň je tu. Vstávam nejak pokojný, zmierený s osudom, že večer už zrejme zakotvím doma. Dokonca som predbehol budík, takže tento týždenný súboj uzatváram víťazstvom v celkovom pomere 3:2. Papám raňajky a o deviatej už vyrážam od OMVky preč. Mojím hlavným cieľom je dostať sa domov s tým, že sa nechcem vracať po tej istej trase. Takže volím východnejšiu trasu, cez Satu Mare do Maďarska, kde naplno ochutnám “legendárny” maďarský vidiek. Dokopy to domov vychádza na takmer 8 hodín jazdenia.

Cestou domov sa nič zaujímavé nedeje. Dobrý asfalt, hustejšia premávka, veľa dedín. Veľa rumunských vlajok. No všímam si, že takmer v každej dedine je nejaký pekný kostol. Nie sú to katedrály, no vysoké veže ma upútajú natoľko, až som pri jednom musel zastaviť, keďže som si všimol otvorené dvere.

Nahliadnem do vnútra, kde zisťujem, že prebieha rekonštrukcia a v celom kostole je lešenie, keďže sa pracovalo akurát na strope. A tak nadšenie hneď opadlo. Čo ma ale prekvapilo, bol stôl pri vchode, kde obyčajne býva uložená (aspoň u nás) pokladnica resp. nejaká brožúra, či literatúra. A keďže sa vraví “iný kraj, iný mrav” tak tu sa priamo v kostole predáva omšové víno. :D Za 25 lei je fľaša červeného omšového vaša. Ktovie, ako by to vyzeralo, ak by to takto fungovalo aj u nás.

Prichádzam do Satu Mare, ktoré je zjavným mestom lacných nákupov. Opäť mi trochu pripomína Nowy Targ. Presviedčajú ma o tom aj autá so slovenskými značkami. No keďže všetko je plné a mne sa nechce zastavovať, tak ťahám ďalej a dostávam sa cez hranicu na maďarský vidiek. Tu prichádzajú povestné a nekonečné maďarské roviny, ktoré obklopuje zeleň, zväčša kukurica, občas aj slnečnice a iné plodiny. Fakt je to tak, ako o tom písali a fakt je to nuda.

Počas týchto dlhých roviniek mi napadá, že by tento trip mohol byť zakončený dobrou polievkou halászlé. Po ceste vidím ako najschodnejší bod mesto Kisvárda. Googlim najlepšiu možnosť, ktorou je Madison Pub & Restaurant a hneď aj parkujem. Dostávam fakt dobré a veľké halászlé, ktoré ma zasýtili natoľko, že som si dal iba dezert namiesto hlavného jedla, ktorým boli šúľance s makom, preložené vanilkovým pudingom. Bolo to skutočne chutné, odporúčam, lepšie šúľance som nemal. Menu mali aj v slovenčine. Ťažko som sa zberal na motorku po takejto náloži.

Na Slovensko som sa dostal cez malý hraničný prechod pri Veľkom Kamenci. Keď som po pár kilometroch od hranice míňal policajné auto, vedel som, že som doma. A cesta mi napodiv bežala rýchlo. A preto volám kamarátovi Miškovi, ktorý ma vyprevádzal na PCXke, či sa môžem zastaviť po ceste. A tak sedíme na dolnom Zemplíne pri pohári obyčajnej vody, ktorý v tomto teple padne viac, než vhod a hodnotím s ním cestu. Vraj nabudúce už ideme na spoločný trip, tak som zvedavý. ;)

Nechce sa, ale idem domov. Po ceste sa ešte zastavím pozdraviť dobré kamarátky Lucku a Mišku v Prešove, ktoré aj týmto pozdravujem. Lucke na počkanie vypijem 1,5L nejakej smačnej limonády, tak má ako kompenzáciu sľúbenú jazdu na motorke.

O 19:50 robím víťazoslávnu fotku pri vjazde do Torysy. Som doma, už naozaj. Po šiestich dňoch jazdenia. Pocity sú zmiešané, lebo sa mi to akosi máli, ale aj skvelé, lebo to stálo za to. Vyšlo to, dokázal som to. Doma si len tak sadnem na terasu a s pocitom vďaky obzerám mašinu. Veď vybalím ju aj zajtra. Dnes si ešte chcem vychutnať to, že som konečne, po prvý raz v živote, poriadne cestoval na motorke.

Záver

Bola to paráda. Ja som si výlet skutočne užil. Samota mi nevadila, skôr naopak. Bez poruchy, bez problémov, s úsmevom na tvári a miernymi žalúdočnými problémami som najazdil presne 2600 kilometrov, za 6 dní s celkovým nákladom do 450€. Zo sedla motorky som videl hory, more, dlhé roviny a aj tiahle zákruty - všetko, po čom moje motorkárske srdce tajne túžilo. Áno, pre niekoho to môže pôsobiť úsmevne, lebo až taká porcia kilometrov to nebola, ale na tom mi nezáleží. Cieľom bola cesta. Bolo to o pocite z jazdy, z toho, že už necestujem len okolo komína. Vďaka za to.

Toto je môj prvý cestopis. Rozsahom som nešetril, nevedel som, čo stojí za zmienku, tak som do rezervy spomenul takmer všetko. Verím, že sa v zdraví vidíme na cestách. Ja sa už teraz neviem dočkať ďalších kilometrov a leta 2024, kedy budeme môcť opäť vyraziť niekam ďaleko.

Ďakujem za dočítanie a prípadný komentár. Želám všetkým vydarenú sezónu 2024! ;)