Nultý trip nádejného dobrodruha 1/2

Prológ

---

Na začiatok je potrebné povedať, že s plánovaním, cestovaním ani dokumentovaním nemám takmer žiadne skúsenosti. Doteraz som sa vozil vždy okolo komína, jednodňové výlety okrem jednej trojdňovej výnimky po Slovensku. Lenže v garáži mi na prelome rokov 22/23 pristálo BMW R1200GS Adventure a tak bolo rozhodnuté. Ideme konečne cestovať. Lenže ako sa pripraviť, kde vycestovať a ako to zrealizovať? Netuším. No jedno, čo som vedel, bolo to, že chcem vyraziť. Tak poďme do sedla!

Výber destinácie a príprava

Vždy som chcel dôjsť s motorkou k moru a do poriadnych hôr. Dovolenka v práci vychádzala na koniec augusta, takže volím hory, more nechám na inokedy. Na motorku ostalo 6 dní. Z východu to mám najbližšie do Rumunska, takže výber bol pomerne jednoduchý. Salina Turda, Transalpina, Transfagarasan, Heart of Jesus Statue boli body, ktoré som ešte doma vybral ako záchytné, ostatné sa uvidí, ako pôjde cesta. Veď ja vlastne stále nemám šajnu, aké je to cestovať na motorke viac dní po sebe, tak čo si s tým budem lámať hlavu, ako to spraviť. Priorita bola sadnúť a ísť za každých okolností, ostatné je druhoradé.

Tomu zodpovedala aj príprava, ktorú som, úprimne, odflákol. Eufória z toho, že sa fakt niekam vyberám ma, paradoxne, nútila robiť všeličo, len nie to, čo som potreboval. A tak, v sobotu podvečer, reku, už by už aj trebalo aspoň kufre nahodiť, keď mám zajtra ráno vyraziť. Motorku som vizuálne skontroloval, dofúkal gumy, skontroloval kvapaliny, omakal, či niečo nemá vôľu, zbalil kompresor, knôty a olej. Hotovo, mašina pripravená. Čo zbaliť do kufrov?

Samozrejme som mal načítané od skúsených borcov, že na týždeň stačí 2ks výbava - trenky, tričká, ponožky. Lenže mne sa to zdalo akosi málo, tak som pribalil zopár ponožiek a treniek navyše, bluetooth reprák, rifle, rýchloschnúci uterák, hygienu, nejaké lieky, fľašu pálenky (ak by náhodou), plavky a mikinu. Spolu s nepremokom (vďaka za požičanie, Mišku) veľkým ako motočižma, som to vtesnal akurát do troch kufrov aj s rezervou. A vymyslel som to tak, že keď sa veľmi posnažím, všetko natrepem len do bočných a zadný ostane voľný na prilbu, ak by trebalo.

V sobotu večer, okolo deviatej, som si ešte uvedomil, že pre neskúseného cestovateľa je vhodné uzatvoriť cestovné poistenie. Môj kamarát cez poistky, Peťo, ochotne zareagoval a do polhoďky boli papiere podpísané. Uf, vďaka! Do rezervy ešte štelujem držiak navigácie - mobil, keďže je nový a ešte som s ním nejazdil. Hotovo, môžem sa vyspať a zajtra vyraziť.

Nedeľa, 20.8.2023, deň prvý - vyrážam

Je nedeľa ráno. Od nervozity som nespal, ale ideme - omša, raňajky, zbaliť jedlo na cestu a vyrážam. Teda, zatiaľ sa len pokúšam, no nie a nie sa vyzbierať. Nakoniec až 10:30 fotím kilometre a vyrážam z Torysy. Konečneeee! Teším sa ako malý chlapec a nemôžem uveriť, že ten moment je tu. Cestujem na môj prvý mototrip, adrenalín začína stúpať. Hurá!

Zastávka v Prešove na Shellke, tankovačka. O pár kilometrov v Košiciach znova stojím a čakám kamaráta, ktorý mi helfol nepremok a mal sa pôvodne vybrať na tento trip so mnou. No nakoniec novú mašinu nekúpil a na jeho PCXke by to nebolo popri mojom BMW ono. A tak ma ide aspoň odprevadiť po Kechnec, kde kupujem 11eurovú diaľničnú známku pre južnú autostrádu. S týmto parťákom snáď o rok.

O jednej opúšťam na pár dní Slovensko. Vysmiaty od ucha k uchu, s emóciou v pretlaku, že cestujem, ustálim rýchlosť na diaľničné hodnoty. Tak 130-140 mi príde fajn. Asi vám to príde hlúpe, no ja som v tom momente prežíval skutočnú eufóriu a to som bol iba na maďarskej diaľnici. Možno ani preto mi nevadilo 36°C maďarských. O tretej som stál na hraničnom priechode do Rumunska, pri Nagykereki. Prejazd zabral pár minút aj ja stojím v Rumunsku.

Pri zjazde z diaľnice, hneď za hranicou, ma Rumuni privítali nasledovne: stará audina, idúca po hlavnej ceste, predbiehala pred ňou idúce vozidlo nie v ľavom pruhu, ale v pravom pripájacom pruhu z diaľnice, v ktorom som sa nachádzal ja, akurát tak 2-3 metre vzadu. Paráda, privítanie na drzovku tak, ako sa patrí. Teda možno až tak nepatrí, ale neotočím kvôli tomu domov.

Dnešný cieľ je dôjsť do Klužu (mesto Cluj). Ako tak idem, začínam sa prispôsobovať miestnemu tempu, no skrytý radar dvíha varovný prst, aby som príliš neuletel. Približne okolo šiestej tankujem a rozhodujem sa hľadať ubytko. Neskoro? Neviem, je mi to fuk. Po zhruba 15-tich minútach mám rezervované cez Booking - Casa Roz, 22€ s raňajkami a bezpečným parkovaním. Paráda.

Počas toho, ako sedím na terase benzínky a hľadám ubytovanie, ma pozoruje asi 16-ročný chalan, čo prišiel na nejakej staršej 125ke 2T Yamahe. Zazerá na mňa, potom na mašinu, znovu na mňa a aj by chcel nadviazať kontakt, no nevie ako. A ako tak pozerám naňho, vidím v ňom seba 10 rokov dozadu, kedy som mal veľký rešpekt ku každému motorkárovi. Zvláštna paralela. No keďže je veľa hodín, z debaty nič, ja ťahám ďalej a 19:35 stojím pred ubytkom.

Parkujem, vybaľujem, dávam sprchu a poď ho ešte na chvíľu pozrieť mesto a najesť sa. Beriem Ubera, vyloží ma na námestí, kde je plno, lebo prebieha nejaký slušný akustický koncert. Tak dávam malé pivo za 3€ a vychutnávam dobrú hudbu pár minút. Keďže pivom oklamem hlad len na chvíľu, hneď nachádzam fajn reštiku, dávam ďalšie pivo s burgrom a prechádzkou cez mesto odchádzam spať. V posteli ešte pozerám mapu, čo by som mohol stihnúť zajtra - Salina Turda a Transalpina. Plán jasný, môžem spať. Je neskoro a zaspávam až okolo jednej ráno, ale nevadí. Prvý deň je tranzitný, ale aj tak na parádu!

Pondelok, 21.8.2023, deň druhý - dosiahol som vrchol

Ranný súboj ja vs. budík na siedmu vyhrávam ja. Tentokrát. Vstávam, papám suché raňajky od domácej a balím veci. Pred odchodom sa ešte rozprávam s rumunom, ktorý roky žije v Španielsku a sem sa vracia každý rok na prázdniny. Bol ubytovaný vo vedľajšej miestnosti. Spomínam môj plán cesty a vystríha ma pred Transalpinou, lebo je, údajne, veľmi nebezpečná. Podávam ruku a vyrážam na nebezpečnú cestu.

Zastavím sa ešte v meste kúpiť vodu, ovocie, nejaký praclík a mením 50€ cash. Vonku pripeká. Pred desiatou som pri soľnej bani. Prilbu nechávam v kufri a kupujem vstup, 50lei/11€. Dá sa platiť kartou. Obzerám jaskyňu v príjemne chladnom prostredí. Je to pekná zastávka tejto cesty, nie až tak preplnená, určite stojí za návštevu. Vo vnútri sa nachádza, okrem všemožných iných aktivít, aj malý amfiteáter pre cca 150 ľudí. Bolo by istotne zaujímavé ísť na nejaké hudobné predstavenie. Zvukársky mix od soli, ako som videl na vlastné oči, by možno protestoval, ale atmosféru by zachránil priestor. Na pamiatku kupujem aspoň pero pri suveníroch, na magnetky sa ešte necítim.

Prehliadka zabrala cca hodinku a odchádzam s dobrým pocitom, že prvý cieľ cesty je zdolaný. Na parkovisku vidím ešte kopec motoriek s SK značkami, pozdravím kolegov z Čiech (“kdo to je, ty vole?”) a ťahám na vrchol.

Vonku fakt pripeká. 36°C je dosť a ja som celý mokrý, preto nepodceňujem situáciu a stojím na občerstvovačku, kde miniem všetky zásoby vody ešte pred obedom. Nejako to ale nevnímam, lebo adrenalín stúpa opäť do žíl, keďže smerujem na legendárnu cestu DN 67C. Po ceste kupujem vodu a idem podľa navigácie, používam Google mapy.

Ako tak cestujem, cesta sa zalesnila a ja to ťahám cez pekný asfalt. Oproti kopec motorkárov, výborné vozenie. Lenže ťahám to už nejak dlho, desiatky kilometrov a stále len les a jedna priehrada, na ktorej som ani nezastavil, lebo bola plnka. V lese som bez signálu, tak sa sám smutne seba pýtam, či je toto tá Transalpina. Veď som mal stúpať, dôjsť na kopec, nie? Nie, žeby to bolo zlé, ale čakal som viac. Do toho ešte prišiel mierny dážď, tak obliekam nepremok.

A tak som mierne sklamaný vyšiel cestou ďalej z lesa von a aj keď ma navigácia posielala inak, len pre srandu som na križovatke odbočil vľavo. A tu som narazil na tabuľu, ktorú pozná azda každý, kto jazdil po horách s motorkou v Rumunsku. Ihneď som zastavil na fotku, lebo som vedel, že idem správnym smerom.

A potom to prišlo. Prudké stúpanie, ostré zákruty, klopil som jedna radosť, ktorú akurát kazil mokrý asfalt po daždi. Takže v pomalšom tempe, ale štveral som sa hore, aby som konečne zažil aj ja prvýkrát tú dilemu, či máte stáť a fotiť alebo jazdiť a užívať si zákruty. Ja som viac jazdil a celú cestu hore som si vychutnal iba zo sedla. No paráda. Najkrajší pocit ale prišiel, keď som dorazil na samotný vrchol. Široký úsmev nešlo skryť ani cez kuklu. Viac ako 2000 metrov nadmorskej výšky. Po tých všetkých cestopisoch, recenziách, fotkách, videách tam zrazu stojím aj ja. Napriek všetkému to vyšlo. A bolo to také jednoduché. Ach, skutočne nádherný pocit. Len som tak stál a obdivoval tú fantastickú horskú scenériu. Len tak stál, pozeral a vychutnával si to. Stálo to za všetky drobné.

Mierne vrásky mi však začal robiť čierny mrak, ktorý sa blížil k ceste, kde som mal v pláne pokračovať. Tak rýchlo papám zvyšky ovocia a praclíka a poď ho ďalej. Aj keď je to nádhera.

No a ako to býva zvykom, ak ideš hore, musíš ísť aj dole. A tak to bolo aj s náladou, akosi začala klesať. Až teraz si uvedomujem, že to bola kombinácia hladu, miernej dehydratácie a aj únavy, keďže som v noci až tak dobre nespal. Pristihol som sa, keď som zišiel z DN67C, že neviem ani kam ďalej, veď dnes už lepšie vozenie nenájdem. Bolo niečo po štvrtej a trebalo aj tankovať, tak reku pôjdem ďalej na juh, kým nenatrafím na nejakú normálnu pumpu. Tankujem na OMV, obed zamietam, aj tak som ho prešvihol, zachraňuje to nejaký sladký blud pri pokladni. Je už po 17:00, Kam ďalej?

Chem pojazdiť Trasfagarasan, no dnes bez šance, tak aspoň nájdem dobré ubytko. Vyberám opäť cez Booking pekne a čisto vyzerajúcu izbu v rodinnom dome, v dedinke Valea Danului, cca hodinu a pol cesty od ďalšieho vrcholu cesty. 28€ bez raňajok, iba s kávou, ktorú nepijem, takže proste bez raňajok. Beriem. Dojazd do cieľa cca hodina a pol. Normálne bez problémov, vtedy mi tých 90km prišlo dosť. Nevadí, ťahám. Cestou vyšlo aj slnko a stratil sa žalúdočný nerv, takže s dobrým pocitom parkujem v dvore, kecám s domácimi, paráda….figu borovú, po anglicky vie iba 10-ročný chlapec takže mi dokázal ukázať izbu, kávovar a povedal max 2 ďalšie vety.

Je veľa hodín a ja by som už fakt rád obedoval. Dostávam tip na reštauráciu pár kilometrov ďalej za dedinou. Hádžem rýchlu sprchu, povešám veci, nech sa môžu sušiť a zdrhám naľahko preč. Reštika vyzerala na pohľad dobre, prišlo mi to ako kemp s vlastným rybníkom. Ale ja som bol extrémne hladný, moja myseľ bola inde. Na začiatok šlo pivo, ale myslel som, že tu fľašu od piva nevypijem, ale aj zjem. Menu iba v rumunčine, zúfalý bol aj prekladač. Čašníčka iba jedna, na starosť cca 10 obsadených stolov, takže kmitala ako fretka. Jej angličtina bola iba o 2 vety lepšia, ako chlapca z ubytovania a tak som jej v duchu toho, že som na dovolenke zarúbal, nech mi donesie nejaké tradičné rumunské jedlo. Prečo? Neviem, v tom momente mi nič iné nenapadlo.

Netuším, čo to bolo, ale dlho sa to predomnou neohrialo. Vlastne to už prišlo trochu studené. Ešte jedno pivo (tým, čo vymysleli 330 ml fľaše by mali odobrať licenciu), telefonát domov, že šokujúco žijem a hotovo. Na dnes vybavené. Odjazdené 385 kilometrov parádych rumunských. Počas celého večera však premýšľam, že trochu zmením plán cesty. No nerešil som to nejak, cestovateľské myšlienky som uzavrel vetou, že ako sa vyspím, tak vyberiem smer.