Invalida Balkán trip 2023 12/15

Deň 10. S Jirkom okolo Gramshu

Trasa: Gramsh - Kaňon Holta - Kabash - Poroçan - Kabash - Gramsh

Noc bola veľmi zvláštna. Takmer som oka nezažmúril a len som sa prehadzoval. Čistého času som spal možno hodinu. Nechápem to. Nič ma nerušilo, ale proste nejaká blbá konštelácia hviezd. Ráno som čulý ako rybička - z konzervy. K tomu mám aj nejaké zvláštne brušné pochody. Ou jee... Raňajky a kávu si dávame v reštaurácii hneď za plotom. Potom "ukápne slza dojatia" a lúčime sa s Milanom. Mieri do Vlorë. My s Jirkom späť do kaňonu s odhodlaním, že dnes ho teda konečne prejdeme celý. Nachystaní sme! Jirko odniekiaľ z batožiny vyhrabal zipsovacie sáčky na telefón a techniku, nahadzujeme plavky, šľapky, so sebou berieme pitnú vodu, motorky nám za všimné - dve eurá strážia v reštike a ide sa. Prešli sme však prd makový a nie celý kaňon. Prišli sme k miestu, kde bolo treba plávať. Ideme do toho. Ja prvý, potom mi Jirko hádže šľapky a pitie a nakoniec sa sám vrhá do vody. A tu končí sranda. Jirko nie je práve športový typ a zjavne nezvláda. Normálne asi nikto nemá problém preplávať pár metrov. Ale tu je treba plávať s jednou rukou nad vodou a držať v nej telefón. Ten zipsovací sáčok predsa len nie je IP44. K tomu sa pridáva možno aj psychika. Bočné steny sú zvislé, nemáš sa čoho chytiť. Musíš len ťahať dopredu. Jirko párkrát vydal dosť zvláštny zvuk a prisámbohu, už-už som sa šiel vrhať za ním. Nakoniec to nejako zvládol. Vyliezol z vody lapajúc po dychu a že "Tyvole, tyvole...". Oukej, toto zjavne nebol najlepší nápad. Čo teraz? Snažíme sa skľudniť a dávame poradu. Výsledok je taký, že naspäť to už aj tak preplávať musíme a tak skúsime ísť ďalej. Ak by bolo treba plávať znovu, tak to otočíme. Žiaľ, deje sa tak hneď po pár desiatkach metrov, za prvou zákrutou. Navyše, tento úsek je raz taký dlhý ako ten predošlý. Je to škoda. Chcenie je obrovské (aspoň z mojej strany). Tešil som sa na toto miesto dva roky. Niekedy si ale človek musí vedieť povedať "nie!". A práve teraz sa to náramne hodí. Naspäť plávame už v omnoho väčšej pohode, lebo telefón Jirkovi beriem ja a on tak môže využiť všetky svoje končatiny. Cestou kaňonom, aj napriek tomu, že intenzívne a celoročne otužujem, sa klepem ako osika. Zrejme je to tým, že zo mňa opadol stres. Toto naozaj nebol najpríjemnejší zážitok. Už chcem byť vonku! Tentokrát to opäť nevyšlo. Myšlienky na prechod celého kaňonu sa však aj tak nevzdávam a už mi ide hlava. Bude to určite chcieť nejaký plavák. Kľudne by stačil aj nejaký detský, možno nafukovací. Len aby mal človek istotu, že ho drží nad vodou aj niečo iné, ako voda Joža Ráža. No a v neposlednom rade by sa hodila prilba. Ako sme tak kráčali kaňonom, párkrát zvrchu cupol kamienok. Nič veľké, ale z tej výšky a na hlavu... Mohla by to byť celkom šupa. V podstate sme doteraz mali vlastne šťastie, že sa nám tu nič nestalo. Trepať oboje (plavák aj prilbu) z domu je hlúposť. V neďalekom Gramshi iste zoženiem a po použití nechám v reštike, nech poslúži niekomu ďalšiemu. Mohli by to tu požičiavať. Gúd biznis! Ale to až niekedy nabudúce. Nateraz si dáme s kaňonom pokoj. Inak, podľa GPS-trackeru som sa pred dvoma rokmi sám dostal hlbšie, ako dnes a neplával som ani raz. Takže možno by ozaj stačilo vychytiť len menej vody. To sa však moc naplánovať nedá. Škoda toho pokusu spred dvoch rokov. Ešte dodám, že kúsok za vstupom po ľavej strane je parádne miesto na kúpanie. Malý lokálny prítok s termálnou vodou. Určite nevynechaj.

Video: Canioni i Holtes - Albania, 10/2023 - 360° (2)

Konečne sme vonku a dávame si skorý obed, kávičku a pritom sa vyhrievame na slniečku. Pohýname sa ďalej. Chceme sa pozrieť na druhú stranu kopca do Poroçanu. Predvčerom večer, keď sme tade po tom strastiplnom dni prechádzali, som tam zahliadol pekný lanový most, čo stojí za pozretie. Taktiež kúsok odtiaľ začína kaňon Holta, tak reku obzrieme aspoň z opačnej strany, keď už sa nám to dnes nepodarilo zvnútra. No a niekde by tam mala byť aj jaskyňa Kabashit. Cesta cez hrebeň je absolútne pohodová šotolinka. Vyslovene si ju užívam. Aj scenéria naokolo je krásna. Kúsok pred kaňonom stojím a chcem si spraviť foto. Zastanem teda. Pekne na kraji - na prehľadnom mieste, vôbec nie tesne za zákrutou. Po chvíli ma dobieha Jirko a tiež chce zastať. Ale nejako to prepískol a bum. Na zemi sa ocitá nielen jeho, ale aj moja motorka. Tak sme si dali domino. Toto nevymyslíš...

Cestou sa mi deje ešte jedna nepríjemnosť. Ľavé spätné zrkadlo sa definitívne porúča. Už pár dní sa kývalo a nebolo možné ho poriadne dotiahnuť. Závit je natotálku vyhryzený. Ono, pri jazde cez husté porasty dostáva slušné facky, takže bolo len otázkou času kedy povolí a vlastne sa divím, že vydržalo až doteraz. Nevadí, aspoň sa konečne dokopem ku kúpe sklápacích zrkadiel. Akurát je to bez neho celkom vopruz. Ideš obiehať, chceš vidieť za seba naľavo, ale pozerať musíš doprava. Čo už... Človek si vraj zvykne aj na šibenicu...
Prichádzame ku kaňonu. Je tu malá priehrada s elektrárňou. Takých je v týchto hornatých oblastiach nespočet. Je tu aj strážnik. Skúšam ho prehovoriť, aby nás pustil sa tam pozrieť, ale vraj sa nedá, lebo sú tam kamery. Ale ja mám pocit, že po nás pozerá mega-nedôverčivo a že ak by sa tam aj náhodou pozrieť dalo, tak by sa aj tak nedalo. Vyťahujem teda aspoň dron a robím pár záberov.

Presúvame sa ďalej k spomínanému lanovému mostu. Je to kúsok. Samozrejme, znovu dron a samozrejme to chce záber zo stredu mosta. Chvíľu som ale pokakaný a mám čo robiť, aby som si zvykol na to, ako sa most kýve. Idem z nohy na nohu a keď som už takmer v strede, prechádza okolo miestny obyvateľ. Krok má "vojenský, rázny" a ja mám naděláno. Toto ja proste nemusím. Našťastie už nikto ďalší neprechádza a ja s kľudom lietam. Most je tu: sk.mapy.cz/s/navudafude

Video: Near Poroçan, Albania (10/2024)

Video: Bridge in Poroçan, Albania (09/2023)

Potom skúšame ešte nájsť cestu k jaskyni, ale je naozaj len pre peších. Ja okrem toho, že nemusím výšky, tak nezvládam ani pobyt pod zemou. Takže, ak by sa dalo k jaskyni previezť, nakukol by som dnu. Ale takto nevidím dôvod na pešiu turistiku. Jirko dvojnásobne.. heh. Vraciame sa teda do Gramshu a cestou si užívame ešte pár výhľadov.

Kúsok za dedinou Kotorr mi začne motorka cukať. Najprv len tak, sporadicky a ja tomu neprikladám veľký význam, ale stupňuje sa to, až napokon úplne chcípne. Ach... Čo zas??? Premýšľam... Motorka nezhasla "našupu", ale postupne. Takže to nebude elektrika, ale skôr palivo. Vidím to na čerpadlo, respektíve jeho spínacie kontakty. Tí, čo máte staré Afry, to poznáte. Pátram teda týmto smerom. Čerpadlo je naozaj mŕtve. Už-už sa chystám víťazoslávne, s hrdosťou a za zvuku fanfár, vytiahnuť z kufra náhradné, ktoré vozím so sebou niekoľko rokov, že - "Aha, mal som pravdu, raz sa zíde!" - ale potom mi ešte napadá skontrolovať napájanie. Hopla, nemáme šťavu. Idem teda po kábli vyššie a ľaľa, pompa sa nekoná - je to len trápny vytrasený konektor. Tá moja stará sa bez týchto opičiek proste nezaobíde. Konektor je umiestnený tak "šťastne", že je treba kúsok nadvihnúť nádrž. Preto mi oprava trvá "až" polhodinu.

Hotovo, môžeme pokračovať. Na dnes bol v pláne ešte vodopád Sotira v pohorí Tomorrit a hoc je už neskoré popoludnie, s odretými ušami a s dojazdom späť do mesta za tmy by sme to ešte dali. Ale na začiatku Gramshu stojíme na pumpe, dávame kávu a na mňa dolieha brutálna únava. Ale taká smrteľná - až nezdravá. Zrejme tá neprespatá noc, dnešné stresy a možno aj nekľudný žalúdok zrána si vybrali svoju daň. Cítim, že nadnes stačilo. Jirko "prekvapivo" neprotestuje a tak to balíme. Ideme na istotu a kotvíme na opačnej strane mesta, v tom istom penzióne, kde včera. Na večeru ideme do reštiky za plot. Tam, kde sme mali aj raňajky. S pomocou translatora sa mi darí z jedálneho lístka vyčítať, že majú normálne pečené kura s ryžou. Júj, to bude super po tých nespočetných grilovačkách. Objednávam teda. Čašník na mňa ale divne pozerá, že či ozaj. Ja vravím, že "Prečo nie?!" On že, "Ale čaká sa polhodinu". Ja vravím, "Nie je problém. Počkám." Na to si niečo vysvetľujú s kuchárkou, ktorá obďaleč pri stole vypaľuje zobák a nakoniec, že "Nie polhodinu, ale hodinu". "Doobre, no a čoo? Vypijem zatiaľ o pivo viac. Sem s tým!" Tak teda, že dobre. Po hodine prichádza vytúžené kuriatko a doplo mi, prečo sa po mne čašník tak divne pozeral. Problém bol totiž v množstve. Jedná sa o celé kura aj s ryžou a prílohou, takže zase obžerstvo. Mám večeru a obaja s Jirkom ešte raňajky. Aj tak funíme. Našťastie si to môžem vziať so sebou na izbu a pekáč ráno vrátiť. Nabudúce bude dobre si v jedálnom lístku okrem samotného obsahu pozrieť aj cenu. Tá by predsa len o množstve mohla čo-to napovedať. Platím (dokopy aj s pitím a polievkou) niečo cez 20 eur, čo je na tunajšie pomery celkom dosť, ale zas tá megaporcia... Tak a teraz už hajde do postele. Dnes je to najskorší nocľah z celého výletu, možno aj zo všetkých mojich doterajších...