Invalida Balkán trip 2023 3/15

Tak... hor sa jazdiť!

No dobre, ešte nie tak úplne. Trochu sa rozpíšem o Milanovi. Ako som spomínal, do Sofie sme dorazili nadránom. Už my s Jirkom sme toho moc nenaspali a Milana čakal navyše ešte presun na parkovisko a potom k Valimu. A tam tiež chlapci nešli hneď do postele, keďže sa dlho nevideli a tak trebalo nutne poklábosiť. Navyše má za sebou 1500 km za volantom. Napriek tomu je už o šiestej hore a funguje bez ohľadu na to, kedy šiel spať. Bežne sa počas výletu stáva, že zatiaľ čo my s Jirkom ešte len rozliepame oči, Milan už má za sebou prechádzku po okolí a čakajúc nás s teplým pečivom z miestneho obchodíku sa začína nudiť. Je to skrátka Kyborg. Naopak, mne tie rána trvajú najdlhšie a vždy sa na mňa čaká. A preto si hneď v druhý deň vysluhujem od Milana prezývku "pan Brzda". Tá sa so mnou (priznávam, že oprávnene) vezie celý výlet. Nuž, každý máme svoje muchy. Ale treba povedať, že väčšinou ma volá pekne "pan Vedoucí", čo sa mi páči oveľa viac... Aby som mu ale neostal nič dlžný, tak jeho druhá a nemenej výstižná prezývka je "Heker". V znalostiach z oblasti informačných technológií je jednoducho "neprekonateľný". Niekedy neviem, či sa smiať, či plakať. Takto mi, napríklad, v Grécku poslal svoju polohu:

Hekerova poloha

No, ale dosť bolo srandy, teraz už naozaj vyrážame!

Deň 1. Bulharská rozcvička.

Trasa: Sofia - Lokorsko - Lukovo - Svoge - Iskrets - Zavidovtsi - Buchin Prohod - Dragoman

Deň 1.

Ráno po zobudení sa s Jirkom snažíme zohnať raňajky. Je to trochu problém, lebo nemáme bulharské levi a všade od nás buď nechcú zobrať eurá, alebo nemajú terminál. Sme to trochu nedomysleli. Jediné miesto, kde sa dá platiť kartou, je malý bufet na miestnej tržnici. Robia tu však len grilované špeciality. Uff... raňajky ako vínko. Ešte aj tá žemľa musí byť namočená v oleji...

Bulharské raňajky - Sofia

Dopoludnia nás vyzdvihuje Milan a smerujeme na parkovisko. Odväzujeme motorky, obliekame sa a po káve na pumpe vyrážame smerom k macedónskym hraniciam. Samozrejme, cestu si "skracujeme" mimo asfaltu a tak sa v dedinke Lokorsko napájame na bulharský TET. Veď rozcvičiť sa treba. Hurá, prvé šotolinky! Cesta nie je moc náročná, ale po pár strmších výjazdoch je razom jasné, kto bude skutočnou brzdou výletu. Jirko sa s tým nepapre a stihne behom prvých pár kilometrov položiť hneď niekoľkokrát. Aj ho chvíľu tlačíme. Má tri kufre, čo nie je najšťastnejšie, a jazdeckými zručnosťami je na tom z nás troch najhoršie. A to nielen v teréne, ale aj na asfalte. Avšak tu platí, že karavána je len taká rýchla, aká rýchla je najpomalšia ťava. Nemá zmysel sa tým znervózňovať, práve naopak, treba to jednoducho čo najskôr prijať. Častokrát, keď stojím, čakám a hľadím do prázdneho spätného zrkadla, spomínam na to, koľko trpezlivosti mal so mnou v Bosne kamarát Peťo V. a vravím si, že teraz sa karta obrátila a ja len splácam svoj dlh. Naopak, Milan ide ako píla. Kedysi jazdil enduro závodne a je to poznať. Na miestach, kde ja už sadám, pokladám nohy na zem a nemotorne cupkám, on ťahá za plyn. Je minimálne o 10 cm nižší odo mňa a na Advíka to má dosť vysoko, takže mu vlastne ani nič iné neostáva. Rispekt, bro! Navyše sa dušuje, že on nemôže položiť, lebo má len jeden plastový kufor a na bokoch žiadne nosiče. Vraj mu to zavadzia. V prípade pádu by tak škody mohli byť o dosť vyššie ako u mňa alebo u Jirka. No... uvidíme.

Bulharská rozcvička1

Čoskoro sa ukazuje, že ten jeho plastový kufor, a hlavne plastový držiak, je do terénu tá najhoršia voľba. Na konci jedného výjazdu Milan zatiahol za plyn a skočil. Však keď musíš, tak musíš. Skoky sa evidentne veľkému a ťažkému kufru veľmi páčia. A to až natoľko, že aj keď motorka už dosadla na zem, kufor si veselo pokračuje ďalej. Bum. Držiak urvaný cez poly. Tak, to by sme mali... Presviedčam Milana, aby to zopakoval ešte raz, pretože som to nenatočil, ale zdráha sa. Nasleduje VOOzPZP (vysoko odborná oprava za použitia zdrhovacích pások). Skrátka #ZDRHOVAČKYforever. Ako tak teraz píšem, zisťujem, že som to ani neodfotil. Ts, ts... toto sa predsa nerobí! Pokračujeme ďalej peknými lúčkami. Terén je na rozcvičku absolútne ideálny. Škoda len, že pri jednom strmšom zjazde som si nedal pozor a položil som motorku na ľavý bok. Respektíve som ju len oprel o svah, ktorý bol na ľavej strane dosť vysoký a strmý. Možno aj kvôli tomu a "v zápale boja" som ju chcel zdvihnúť obkročmo a nie tak, ako sa má. Chytil som pravou rukou ľavé riadidlo, zatiahol som a... Au. Urval som si niečo na krížoch. Napravo, tesne nad panvou. Nie je to veľká bolesť, ale cítim, že sa to bude zhoršovať. Mimochodom, správnou technikou som schopný motorku z horizontálnej polohy zodvihnúť sám, bez ujmy na zdraví.

Bulharská rozcvička 2

Bulharská rozcvička 3

Bulharská rozcvička 4

Pokračujeme ďalej. Počas malej zastávky pri nejakom pamätníku sa dosť zamračilo, ozvalo sa niekoľko silných hromov. Onedlho sa spúšťa dážď. Našťastie sa čoskoro napájame na asfaltku v obci Lukovo. Po chvíli zakotvíme v malom bufete pri ceste a dúfame, že kým čo-to zjeme, dážď ustane. Nestalo sa. Obliekame teda nepremoky. Dážď je celkom výdatný, ale nie až natoľko, aby sa nedalo jazdiť, a tak pokračujeme ďalej. Podvečer úplne ustal. Mimochodom, až na pár kvapiek, ktoré na nás spadli v predposledný deň, a kvôli ktorým sme nepremoky ani nevyťahovali, bol toto počas celého výletu jediný dážď. Počasie vyšlo fakt luxusne.

Bulharská rozcvička 5

Večera - Dragoman, Bulharsko

Spíme v mestečku Dragoman v moteli s rovnakým názvom. Noc nie je dobrá. Spím veľmi zle, budia ma boľavé kríže, natieram sa, snažím sa nájsť si polohu a popri tom si nadávam, lebo toto je problém z kategórie zbytočných. Školácka chyba. Tabletky zatiaľ brať nechcem. Uvidíme, ako sa to vyvinie počas nasledujúcich dní.