Invalida Balkán trip 2023 6/15

Deň 4. Najhorší z najhorších...

Trasa: Delčevo - Chavka (1538 m.n.m.) - Budinarci - Macevo - Smojmirovo - Pehčevo - Chengino Kale (1844 m.n.m.) - Berovo

Raňajky dávame v hoteli. Pán recepčný chce päť eur za všetkých - aj tie mu musíme nanútiť. Pokračujeme po TET-ke najprv asfaltom, potom kúsok off a potom opäť asfalt až do mestečka Pehčevo. Celkom nuda. Tu si dávame obed. Inak, nie som zvyknutý toľko na výletoch jesť. Poväčšine idem na dve jedlá - výdatné raňanky a výdatná večera. Pomedzi to len nejaké vyžierky a kávičky. Ale chalani, a hlavne Milan, sú stále hladní a keď už niekde sedíme, tiež neostávam nasucho. Pri vedľajšom stole sedí partia miestnych, jeden z nich má trochu "pod čapicou" a hneď sa vypytuje, čo sme, kde sme, ako sme, odkiaľ sme, kam ideme a tak... Už aj by do nás rád lial nejaký alkohol, ale bránime sa, keďže sme vodiči. Objednáva nám aspoň nejaký nealko radler. Ja tieto žbrndy nepijem vôbec už minimálne dva roky, ale zo slušnosti do seba sporadicky nalejem aspoň polovicu. Samozrejme, opäť ponúkam slovačku rakiju. Aby som nezabudol. Na jedlo čakáme pomerne dlho a mne sa veľmi zle sedí. Kríže bolia a bolia...

Konečne pokračujeme. Odbáčame do pohoria Malešovo. Stále sa motáme okolo bulharských hraníc. Cesta je nenáročná, ale nie moc záživná, skoro stále ideme lesom a párkrát blúdime. Podľa mapy sme mali míňať aj niekoľko malých vodopádov, ale kde nič-tu nič. To, čo sa ale udialo neskôr, rozhodne nebolo ani nudné, ani nezáživné, ale žiaľ, vôbec nie príjemné. Odbáčam doľava a vychádzam z lesa. Nasleduje fakt ostrý výjazd. Na cestičke veľké, uvoľnené šutre. Klasika... Tlačím nohy do stúpačiek, náklon dopredu, že mi pomaly zavadzia predné plexi a ťahám za plyn. Hlavne nezastať. Akoby zázrakom to dávam bez pádu. Normálne som na seba pyšný. Stojím na lúčke a čakám na chalanov. Vlastne nie, nečakám. Je mi jasné, že minimálne Jirko toto sám nedá a tak sa im takmer ihneď vydávam pomaly pešo oproti. Asi v polovici ich stretávam. Motorka na zemi, napodiv však nie Jirkova, ale Milanova. Vedľa sedí na zemi Milan a pri ňom stojí Jirko. Chvíľu si chcem robiť srandu - že kde sa stala chyba, keď ten, čo nepadá, padol (niečo ako "tahle struna nikdy nepraská"). Milan však na mňa len ubolene pozrie a vraví: "Tak já jsem dojezdil, kamaráde." Pritom si drží ľavý členok. Úsmev na tvári mi mrzne rýchlosťou blesku. Počas výjazdu mu "v tom najlepšom" cestu skrížil trčiaci konár. Milan má vyklápaciu prilbu a jazdí zásadne s otvorenou. Nepýtaj sa ma, prečo. Tiež to nechápem. Chcel sa mu teda vyhnúť, sklonil hlavu a stratil balans. Skončil na zemi a to tak nešťastne, že mu ľavú nohu, tesne nad členkom, zacviklo medzi kameň trčiaci zospodu zo zeme a stúpačku zvrchu. Strašne to bolí a začalo to puchnúť. Musím povedať, že na výletoch som už riešil kadečo, ale väčšinou sa jednalo o technické problémy. Toto je fakt prúser. Adrenalín stúpa a ja sa snažím (teda, samozrejme, všetci sa snažíme) zachovať si chladnú hlavu. V prvom rade otváram lekárničku a Milanovi ordinujem aspoň Flektor. Perorálne. Masť by tu určite nepomohla. Následne s Jirkom dvíhame motorku a dostávame ju pod kopec. Potom nasleduje skackajúci Milan. Nakoniec sa vraciam na kopec po svoju moto. Schádzam s nohami na zemi, s vypnutým zapaľovaním a zaradenou jednotkou. Brzdím spojkou a prednou brzdou. Aj tak motor kde-tu pretočím. Je to fakt strmina. Tak, to by sme mali. Čo teraz? Vidím to tak, že Jirko ostane pri Milanovi a ja sa vyberiem do civilizácie po pomoc. Chcem sa vrátiť späť do Pehčeva a zohnať terénne auto, prípadne traktor s prívesom. Milan však nesúhlasí. Vraj chce pokračovať. Prosím?? S Jirkom na neho čumíme ako puci. Kategoricky nesúhlasíme, ale Milan je tvrdohlavý - navyše dospelý a svojprávny, takže prinútiť ho nemôžeme. Rozhodol sa sám. Afriku má v automate, takže ľavú nohu relatívne nepotrebuje. Späť do Pehčeva je to cca 20 kilometrov. Rozhodujeme sa ale, že budeme pokračovať ďalej do Berova. Je to síce ďalej, ale podľa mapy je to po šotoline "len" 17 kilometrov - navyše po hrebeni, takže bez radikálnych stúpaní alebo klesaní. Potom by mal byť už asfalt, čo nám vyhovuje viac. Ideme pomalým tempom. Ja prvý, Milan druhý a Jirko tretí. Vlastne tak, ako celý výlet. Do spätných zrkadiel sa pozerám viac ako dopredu a pritom sa snažím ísť síce pomaly, ale zato plynulo a pritom zbytočne nestáť, lebo to je pre Milana problém. Kým ideme, tak sa to celkom dá. Náročnejšie úseky prechádzam najprv ja a potom sa vraciam s reportom, ako to tam vyzerá a na čo sa pripraviť. Niekedy Milanovi ukazujem stopu. Keď je fakt zle, tak ho s Jirkom pridŕžame, aby nemusel na ľavačku dostúpiť. Dávame dokonca jeden malý brod. Začína sa stmievať, ale to už sa napájame na asfaltku. Milan by ju aj pobozkal, ale nevládze sa zohnúť. HAHAHA! Sranda musí byť! Mne tiež celkom odľahlo. Najhoršie je za nami. Do Berova je to po asfalte ešte nejakých 20 kilometrov. Tu sa chvíľu motáme a nakoniec nachádzame ubytovanie v Apartmani BAZA Berovo. Apartmán je síce na poschodí, z čoho je Milan vyslovene "nadšený", ale pán majiteľ je veľmi milý, ústretový a ochotný. Keď mu zdeľujeme, čo sa nám stalo, navrhuje, že po ôsmej, keď zavrie obchod s potravinami, ktorý má na prízemí, vezme Milana autom na pohotovosť.

Tak sa aj deje. Napodiv, pani lekárka sa neunúva nohu ani len zröntgenovať, len ju prehmatá a skonštatuje, že je to narazené. Treba chladiť a predpisuje nejaké tabletky. Samozrejme, najdôležitejší je KNL (kľud na lôžku). Hotovo. Začínajú mi v hlave ísť námety na záložný plán, keďže Milan sa tak maximálne dopraví do Sofie a odtiaľ pádí domov. On však svojej prezývke "Kyborg" nezostáva nič dlžný a o návrate domov nechce ani počuť. What??? Opäť nasleduje krátke presviedčanie, ale keď aj Milanova manželka, ktorej telefonoval, čo sa mu stalo, "z prvej" odpovie "Ale domů nejedeš, co?", je nám jasné, že ona si ho zrejme pozná a on fakt zostáva. Len zajtra si chce veľkoryso dopriať "voľnejší deň". Týmto máme našu invalidnú zostavu kompletnú. Jirko s narazenými rebrami, ja s natiahnutými krížami a hlavný invalidaHEKÁMsnad Milan s pochrámanou nohou. Dlho som premýšľal, či Milanovu skutočnú diagnózu prezradím teraz, alebo až na konci cestopisu, ale urobím to teraz. O to "šťavnatejšie" bude nasledujúce čítanie, hlavne niektorých dní, kedy sme išli naozaj hard. Takže. Po návrate domov, keďže noha stále neodpúchala, sa Milan predsa len vybral na röntgen. A výsledok? Pozooor - fraktúra Fibuly, tesne nad členkom. Že nevieš, čo to Fibula je? Ani ja som to nevedel. Je to tá tenšia vonkajšia kosť, viď obrázok (úprimne - doteraz som netušil ani to, že v spodnej časti nohy máme dve kosti). Ošetrujúci lekár ihneď ordinuje operačný zákrok, vraj ešte dnes, lebo kosť treba zafixovať čo najskôr, aby sa nepohla a nezrástla nakrivo. O tom však Milan nechce ani počuť. Keď mu potom vyjavil, že s tým takmer dva týždne jazdil na motorke (a ako sa neskôr dočítaš, zďaleka nie len asfalt), doktor takmer stratil reč. Nakoniec teda ostávajú len pri ortéze a Milanovom prísľube, že sa bude nejaký čas naozaj šetriť. Prečo tomu neverím...? S odstupom času uvažujem, že lekárka v Berove nám svojím laxným prístupom vlastne pomohla. Neviem, či by bol Milan až taký frajer, že by sa rozhodol pokračovať aj s vedomím, že má zlomeninu. On síce tvrdí, že áno, ale vieš... Aby som nezabudol... za celý tento incident môžem opäť ja, pretože som zle odbočil. Výjazd, na ktorom Milan spadol, smeroval na horu Chengino Kale, ktorá leží na hranici s Bulharskom (na mapke je to bod č. 2). Tam sme ísť nechceli. Takže - v zmysle hesla: Vinník sa nehľadá, vinník sa určuje - to zase padlo na mňa. Tohto sa už nezbavím. Samozrejme, všetko v rámci srandy.

Dovolím si ale malú úvahu. Zdôrazňujem, že je to LEN MÔJ NÁZOR A NEMUSÍ BYŤ SPRÁVNY! Ako som spomínal, Milan je tvrdá hlava (avšak mäkká noha...). Má vyklápaciu prilbu a jazdí zásadne s otvorenou, bez okuliarov. Lebo vraj mu to zavadzia. Čižmy má síce vyššie, ale mäkučké, hore len tenká koža. Pevnejšie sú mu nepohodlné. Na motorke mu chýba aspoň elementárna ochrana. Aspoň nosiče kufrov - hoc aj bez kufrov. Tiež mu to zavadzia a hotovo. Atď, atď... Onehdá som čítal zaujímavý článok, kde bola akákoľvek nehoda prirovnaná k dvom ozubeným kolesám prepojených reťazou. Články reťaze predstavujú sled udalostí a okolností, ktoré k nehode vedú a hnané koleso predstavuje nehodu samotnú. Na predídenie nehode stačí vylúčiť jednu jedinú z udalostí, reťaz sa roztrhne a hnané koleso sa zastaví. Áno, viem. Po bitke je každý generál a mudrovať je najľahšie. Tiež niekedy vedome nerobím veci úplne správne. Ale možno na roztrhnutie pomyselnej reťaze stačilo naozaj málo. Zavreté plexi...? Pevnejšie čižmy...? Ktovie... Nedá mi ešte nerypnúť si do nekonečnej a rovnako vďačnej témy ako sú "gumy" (všetci máme tie najlepšie v celom vesmíre aj okolitých dedinách) - do témy "kufre". Panuje všeobecný názor, že kufre sú pri off-e nebezpečné, že to smrdí zlomeninou a tak podobne... Nuž, nepopieram, že tieto riziká tu sú, ale ako sa ukázalo v tomto prípade, nie je to pravidlo. Som na 99% presvedčený, že v tomto prípade by kufor Milanovu nohu zachránil a nemá to nič spoločné s tým, že ja som nevyliečiteľný "kufromil". A už vôbec z toho nerobím záver, že kufre sú jednoznačne lepšie. Veľa proste záleží na okolnostiach. Hlavne treba rozmýšľať... Jedna zaujímavosť. Všimni si, že z dneška sem pridávam pramálo fotiek a to, čo som pridal, je skoro všetko, čo som aj nafotil. Jednak preto, že dnes naozaj moc nebolo čo a jednak preto, že keď sa stane naozajstný prúser, fotiť Ti akosi nenapadá. Trošku ma mrzí, že nemáme cestu z lesa zdokumentovanú, ale bodaj by to bol najväčší problém celého výletu. Večer potom ešte sedíme a popíjame s pánom domácim nejaké tie pivká a sme radi, že dnešok máme už za sebou. Uff.. to bol deň...